Dnes je: streda, 18. 7. 2018, meniny má: Kamila, zajtra: Dušana

S Alžbetou Lukáčovou od Cikkerovho Jura Jánošika k folklóru – a opačne

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Banskobystrická opera pripravuje premiéru opery Jána Cikkera Juro Jánošík. Pri tejto príležitosti sa nielen o pripravovanej inscenácii, ale aj o etnomuzikológii, muzikológii a folklóre, s dramaturgičkou Štátnej opery v Banskej Bystrici Alžbetou Lukáčovou, rozprávala muzikologička a hudobná kritička Terézia Ursínyová.

Mgr. Alžbeta Lukáčová, PhD., dramaturgička Štátnej opery, etnomuzikologička, hudobná redaktorka. Pochádza z Banskej Bystrice. Vysokoškolské štúdiá hudobnej vedy absolvovala na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Hneď po ukončení univerzity začala pracovať v Štátnej opere v Banskej Bystrici ako dramaturgička (2004). Tu sa podieľala na inscenovaní viac ako 20 operných, operetných, baletných a hudobno-dramatických diel. Pre toto divadlo vytvorila i prvé slovenské prebásnenie diela Igora Stravinského – Príbeh vojaka, ktoré bolo uvádzané v ŠO. Od roku 2007 pôsobila ako etnomuzikologička v Stredoslovenskom múzeu a zároveň pedagogička na Katedre hudobnej vedy Filozofickej fakulty UK, kde prednášala Kurz etnomuzikológie a Špeciálny etnomuzikologický seminár. V roku 2009 ukončila doktorandské štúdium na Ústave hudobnej vedy SAV, kde do roku 2012 pôsobila ako vedecká pracovníčka. Je autorkou odbornej knižnej monografie „Samko Dudík a jeho kapela: Fenomén výraznej osobnosti v tradičnej hudobnej kultúre“. V roku 2011 získala 1. miesto v Súťaži mladých vedeckých pracovníkov SAV do 35 rokov a zároveň Cenu prezidenta Slovenskej Republiky Ivana Gašparoviča za pozoruhodný vedecký prínos. Od roku 2012 opäť pôsobí ako dramaturgička v Štátnej opere v Banskej Bystrici. Alžbeta Lukáčová sa popri zamestnaní venuje hre na cimbal a spevu v hudobnej skupine Banda. Je každoročnou autorkou hudobno-spevných programov na najvýznamnejších festivaloch na Slovensku a Morave. Je zároveň redaktorkou a moderátorkou pravidelných relácii o ľudovej hudbe v RTVS a Rádiu Lumen.

Banskobystrický rodák − národný umelec Ján Cikker má práve tohto roku nedožité 105. výročie narodenia. Štátna opera v Banskej Bystrici pripravuje 5. marca premiéru nového naštudovania Cikkerovej opery Juro Jánošík. Ako jediná operná scéna na Slovensku tak pripomína významného autora deviatich opier. Réžiu inscenácie má riaditeľ Činohry SND Roman Polák, dramaturgiu Alžbeta Lukáčová, kostýmy navrhol Peter Čanecký, scénu Jaroslav Valek. Hudobné naštudovanie zverili Mariánovi Vachovi – šéfdirigentovi Štátnej opery, zbormajsterkou je Iveta Popovičová.

Prečo dramaturgia a vedenie Štátnej opery vybrali z bohatého hudobno-dramatického odkazu práve Jura Jánošíka – prvú z jeho deviatich opier, keď v nedávnej minulosti úspešne uviedli už ťažšie, dielo skladateľovej zrelosti – jeho Coriolana? – pýtam sa na úvod dramaturgičky Štátnej opery Alžbety Lukáčovej.

Tvorba Jána Cikkera je s banskobystrickou opernou scénou nerozlučne spätá. Tento vzťah nesúvisí len s tým, že Cikkera považujeme za „svojho”, lebo sa narodil v Banskej Bystrici, ale najmä s tým, že jeho tvorba je pre nás umeleckou, dramaturgickou i ľudskou výzvou. Veď jeho Beg Bajazid bol na javisku vtedajšej banskobystrickej Spevohry DJGT inscenovaný už v 7. sezóne svojej existencie (r. 1966). O dva roky na to – r. 1968 – do repertoáru prvýkrát pribudol Juro Jánošík a o tri sezóny zase balet – Keď srdiečko pobolieva (1971). V r. 1984 to bol opäť Juro Jánošík. To znamená, že už naši predchodcovia (v značne sťažených podmienkach než v akých pracujeme my) sa pokúšali o „javiskového“ Cikkera. Tvorbu tohto skladateľa považujem vo vzťahu k slovenskej hudbe za reprezentatívnu a myslím si, že každá generácia by sa mala pokúsiť o jej výklad. Robíme tak aj my prostredníctvom jeho národnej opery, ktorá na prvý pohľad nesie bremeno svojej doby a jej kultúrnej politiky. Lineárny pohľad si však Juro Jánošík rozhodne nezaslúži − lebo je to opera folklórna i nefolklórna, zasadená v domácej hudobnej tradícii – i taká, ktorá sa hlási k európskej moderne, námetovo konvenuje politickej propagande 50. rokov, no má aj nadčasové a hlboko ľudské posolstvo. Aj preto Juro Jánošík nevzniká iba ako inscenácia dokumentujúca život nášho národného mýtu. Je skôr svedectvom o tom, čo i dnes vnímame ako problém – že priepasť medzi bohatými a chudobnými tu existuje, ba priam sa zväčšuje. Táto opera teda ponúka výklady, ktoré – v spolupráci s osobnosťami akými sú dirigent Marián Vach a režisér Roman Polák – je radosť objavovať.

Ján Cikker, (1911-1989)

Ján Cikker,
(1911-1989)

Dvakrát ste vstúpili do tej istej opernej rieky ako dramaturgička Štátnej opery. Prvý raz v r. 2004-2007, druhý raz od r. 2012. Na konkurze r. 2004 bol vraj veľký záujem o toto miesto, ale vybrali si vás. Po istom čase pôsobenia na poste opernej dramaturgičky v ŠO zvíťazila však u vás etnomuzikológia a  odborné pracoviská, kde ste sa jej mohli intenzívne venovať. Návrat do Banskej Bystrice a opery však potvrdil nielen váš záujem o povolanie v ŠO, ale aj o rodný kraj s jeho stále živým folklórnym bohatstvom. V čom sa vám páči práca v opere – a v čom dáva príležitosť zasa váš neutíchajúci etnomuzikológický výskum, prípadne živá práca v súboroch s tradičným folklórom v stredoslovenskom regióne?

Rieka nikdy nemôže byť tá istá − mení sa rovnako rýchlo, ako voda, ktorá v nej tečie… Takže som nevstúpila do rovnakej rieky ani nerobím to isté − to sa v opere ani nedá. Je to jedna z najpestrejších prác, aké poznám. Je viazaná na kolektív, čo ma uspokojuje viac ako veda, ktorá je síce dôležitá a potrebná, no často nemá jasného adresáta. Preto je práca v divadle v niečom inšpiratívnejšia a lákavejšia. Je to ale aj škola pokory, kompromisu a neustálej snahy o „ideálny tvar”. Ak je konečný kompromis v podobe inscenácie pre zúčastnené strany uspokojivý, svoju prácu som odviedla dobre. Na pozíciu dramaturgičky ma po druhýkrát zlákal vtedy nový umelecký šéf Šimon Svitok. Som rada, že som sa rozhodla pre návrat. Vytvorili sme si vzťah, založený na dôvere, čo ma povzbudilo k tomu, aby som ostala a nestratila motiváciu do ďalšej roboty. Prišla som domov, k rodine, k priateľom, do divadla môjho detstva, vyriešili sa tým pracovné problémy, ktoré som prežívala v SAV a tak – ako hovoríte – vrátila som sa do folklórne živého regiónu. Oblasť etnomuzikologického výskumu som teda neopustila. Pokračujem v ňom, spoznávaním tradičnej hudobnej kultúry svojho bezprostredného okolia aj mnohých ďalších regiónov Slovenska.

Z operného javiska a hľadiska vašu bohatú etnomuzikologickú a dokumentačnú prácu nevidno, preto sa nám ju pokúste priblížiť.

Etnomuzikologický výskum môže mať rôzne podoby. Môže sa orientovať na historické pramene, obracať sa do minulosti, ale aj skúmať najaktuálnejšiu súčasnosť. Predmetom výskumu etnomuzikológa by za určitých okolností mohla byť aj produkcia populárnych televíznych staníc akými sú Šláger TV alebo Senzi TV. Ale vedci by hudbu nemali posudzovať s ohľadom na svoj subjektívny vkus, ale ju najmä skúmať. Mňa zaujíma najmä tradičná ľudová hudba, teda taká, ktorej princípy hudobného myslenia a interpretačných podôb sa odovzdávali (a odovzdávajú) z generácie na generáciu a boli späté s tradičným spôsobom života. I takého prejavy sú stále na Slovensku v prekvapivo vitálnej podobe. Môžem uviesť príklad:

Len pár kilometrov od Banskej Bystrice je obec Hrochoť, kde dodnes žijú rómski muzikanti − Paľáčovci, hlboko zasadení v starobylej hudobnej tradícii svojho rodu. Hrajú tak, akoby sme počuli nahrávky ich predkov spred sto rokov. Neumelo, drsno − krásne, vrchársky. Takýchto príkladov by sme aj medzi spevákmi a tanečníkmi našli desiatky. Len ich treba nájsť! Preto sa neorientujem na pôsobenie v mestských súboroch, ktoré prezentujú štylizované javiskové podoby folklórneho tanca a hudby (v rámci tzv. folklorizmu), skôr sa snažím objavovať a spoznávať prejavy prameniace priamo v našich tradíciách. Hľadanie „pravosti” v umení je teda niečo, čo robím rada a vôbec pritom nezáleží, či sa nachádzam na pôde opery alebo folklóru.

Alžbeta Lukáčová v Štátnej opere Banská Bystrica

Alžbeta Lukáčová v Štátnej opere Banská Bystrica

Ste autorkou neobyčajne vzácnej a obsiahlej vedeckej monografie o vašom pradedovi Samkovi Dudíkovi. Ako vznikala táto kniha, plná dokumentov, bádania, ale aj spomienok na tohto významného ľudového hudobníka, ktorý vo svojej práci spájal folklórne dedičstvo s prvkami ľudovej kultúry, pričom zostal najmä muzikantom, s osobnosťou ktorého si pripomíname veľké dedičstvo folklóru na Slovensku…

Monografia pod názvom ,,Samko Dudík a jeho kapela: Fenomén výraznej osobnosti v tradičnej hudobnej kultúre“ vznikla ako výsledok mojej dizertačnej práce. Doktorandské štúdium na Ústave hudobnej vedy SAV som absolvovala pod vedením PhDr. Hany Urbancovej, DrSc. a práve ona ma inšpirovala vo výbere témy. Samko Dudík bol môj pradedo a zároveň osobnosť, ktorá zaujímala odborníkov už od 20. rokov minulého storočia. Dokonca Leoša Janáčka, ktorý ho spolu s kapelou podporoval. Vďaka nemu Dudíkovci v roku 1927 získali zlatú medailu na festivale Hudba národov vo Frankfurte nad Mohanom. V roku 1929 ho nahrával zase Karel Plicka, v tom istom roku boli nahrané aj platne, kde Samkova kapela sprevádza Janka Blaha, jeho hru dokumentoval brniansky, neskôr bratislavský rozhlas… Dá sa povedať, že Dudík bol už počas svojho života legendou. Ja som sa vo svojej práci podujala zmapovať jeho pôsobenie spolu s členmi jeho kapely (boli to jeho dvaja bratia a rómski muzikanti). Ťažiskovou úlohou však bolo prostredníctvom hudobno-štýlovej analýzy Dudíkovej hudby predostrieť charakteristiku interpretácie jednotlivých muzikantov, princípy ich súhry a pod. Snažila som sa pritom pokryť celú šírku repertoáru kapely, teda nielen ľudovú hudbu. Samko bol totiž praktickým muzikantom, ktorý hral to, čo bolo potrebné v čase a priestore, v ktorom sa momentálne nachádzal. V rokoch 1932 − 1944 pôsobil v Prahe. Už to dáva tušiť, aký bohatý a široký musel byť jeho muzikantský záber. Vďaka zvukovým nahrávkam, z ktorých časť som spomenula, dokumentácii, ktorú realizoval prof. Dušan Holý, množstvu pramenného materiálu, roztrúsenému po celom Československu a v neposlednom rade aj jeho pozostalosti zachovanej v našej rodine, som sa pokúsila pochopiť a sprostredkovať význam Samka Dudíka a jeho kapely pre spoločnosť − tú, v ktorej žil, ale aj pre dnešnú. Zároveň som tak mala možnosť nazrieť do vlastných hudobných koreňov.

Samko Dudík a jeho kapela. Uherské Hradiště, 1936

Samko Dudík a jeho kapela. Uherské Hradiště, 1936

Fyzicky i odborne, časovo aj vekom dokážete obdivuhodne vyvažovať vo svojom živote celkom odlišné záujmy v hudbe: operu i folklórnu (etnomuzikologickú) prax, redakčnú rozhlasovú prácu, nehovoriac o stále aktívnej interpretačnej činnosti na cimbale, resp. vo folklórnom speve, ba aj nahrávaní a vydávaní CD…

Neviem, či to dokážem, skôr sa o to pokúšam. Vo sférach svojho pôsobenia nevidím až taký rozpor, ako by sa mohlo na prvý pohľad vzdať. Cítim sa v prvom rade muzikologičkou a cez túto prizmu sa dívam na svet opery i na tradičnú ľudovú hudbu a folklorizmus. Popularizácia toho, čomu sa venujem ako teoretička prostredníctvom médií, ma cibrí v schopnosti zrozumiteľne a pútavo sprostredkovať odborné témy z oblasti hudby a ľudovej kultúry. A interpretačnou praxou si overujem, že to, o čom píšem, naozaj funguje aj v živote. To ale trochu zľahčujem. Hranie na cimbale a spev je pre mňa niečo, čomu sa venujem, lebo nemôžem inak. Je to moja najväčšia láska, vtedy cítim odkiaľ som, kto som a kam kráčam.

Alžbeta Lukáčová

Alžbeta Lukáčová

Kapela „Banda“, v ktorej hráte i spievate, je v oblasti world music na slovenskej hudobnej scéne veľmi populárna a dokonca láme zahraničné hudobné rebríčky. So spoluhráčmi sa práve pripravujete na zahraničnú cestu do Peru. Čo k tomu môžete povedať?

Hudobná skupina „Banda“ je zostavená z hráčov, s ktorými som ako vysokoškoláčka začínala pôsobiť na poli slovenskej ľudovej hudby. S lídrom Samom Smetanom som hrávala ešte v kapele Mira Dudíka v čase, keď som zároveň pôsobila ako cimbalistka a dramaturgička Orchestra ľudových nástrojov Slovenského rozhlasu. Okolo r. 2000 sme si našli spoluhráčov Petra Obucha a Ivana Hanulu, s ktorými sme sa začali venovať tzv. štýlovej interpretácii ľudovej hudby, hľadaniu starých muzikantských vzorov − jednoducho niečomu, čo bolo na pôde hudobného folklorizmu súčasťou „progresívnej vlny.“ Popri tom sme sa začali realizovať aj v projekte „Bandy“ – ako kapely world music. Naša muzikantská zostava je stabilná a prešla zmenami len na poste bicistu − dnes s nami hráva renomovaný hráč Ajdži Sabo. Po viacerých rokoch pôsobenia sme prizvali aj výbornú speváčku Evu Brunovskú. Naša tvorba od začiatku rudimentárne vychádzala z koreňov domácej hudobnej tradície, čomu určite napomohlo i to, že sa folklórnou hudbou zaoberáme aj v rámci našich profesií: ja s kontrabasistom Petrom Obuchom sme etnomuzikológovia, Samo Smetana je dlhoročný rozhlasový redaktor folklórnej hudby a kontráš Ivan Hanula zase absolvent etnológie, ktorý sa živí predajom hudobných nástrojov. Pôvodné folklórne predlohy sa snažíme spoznať, naštudovať a potom ich zahaľujeme do nového hudobného šatu a vytvárame nový hudobný jazyk. Ten je zrozumiteľný aj bez toho, aby niekto musel poznať „kód” našej hudby. V zahraničí je scéna world music veľmi rozvinutá a vždy sme boli prijatí veľmi dobre. Do Peru cestujeme spolu s vynikajúcimi tanečníkmi na medzinárodný festival. Veľmi sa na to tešíme, lebo tieto pobyty sú vždy inšpiratívne. O. i. prezentujú, aké rôzne podoby môže mať hudba vychádzajúca „z koreňov”.

Členovia hudobnej skupiny Banda

Členovia hudobnej skupiny Banda

Ako predurčil vaše profesijné pôsobenie rodinný pôvod? Po mamičke ste potomkom slávneho muzikantského rodu primáša Samka Dudíka z Myjavy, po otcovi zase vnučka Lukáčovcov, baletných tanečníkov, ktorí stáli pri vzniku pôvodnej banskobystrickej Spevohry DJGT.

Gény to predurčili len istej miery. Lebo mňa baví nielen hudba, ale aj mnoho iných vecí. Povedzme, že mi rodičia v detstve vytvorili také podmienky, aby som sa mohla hudbe aktívne venovať. Chodila som na klavír, na cimbal a súčasne som hrala v detskej ľudovej kapele. Práve skúsenosť s ľudovou hudbou vo mne vyvolala vášeň, ktorá sa počas gymnaziálnych štúdií stala osudovou. Úlohu určite zohralo aj to, že i môj dedo – Jaroslav Dudík z Myjavy bol vynikajúci hudobník, ktorý hrával na cimbale a husliach. Určitú muzikantskú prax poskytol aj mne − najmä takú pri ktorej som pochopila, že fundament ľudovej hudby nie je viazaný na noty. To sa mi páčilo. Schopnosť improvizovať považujem u hudobníkov za jednu z najdôležitejších. Iný hudobný svet mi poskytovala klasická hudba: s rodičmi aj starými rodičmi Lukáčovcami – som v Banskej Bystrici pravidelne navštevovala predstavenia Štátnej opery. Moji starí rodičia z otcovej strany – Pavol Lukáč a Pavla Lukáčová – totiž prišli ako baletní tanečníci do Banskej Bystrice, keď sa tu r. 1959 zakladalo nové divadlo, vtedajšia Spevohra DJGT. Boli súčasťou skupiny viacerých umelcov, ktorých zlákala banskobystrická scéna, preto opustili SĽUK, kde dovtedy pôsobili ako sólisti. Popri Lukáčovcoch prišli aj manželia Longauerovci, Pupalovci, Kalickí, Kantovci, František Urcikán a ďalší. Dedo sa stal sólistom baletu a spolu s babičkou spomínali na pôsobenie v divadle, v ktorom dnes pracujem ja, ako na najkrajšie obdobie svojho života.

To všetko formovalo aj môj vzťah k umeniu. Tým, že som sa hre na nástroji venovala aj prakticky, zaujímalo ma, ako hudba vzniká, ako sa tvorí, čo ju determinuje. Preto som si z možností, ísť študovať etnológiu či hudbu, vybrala tú druhú.

J. Cikker: Juro Jánošík, Spevohra DJGT, (1968), Pavol Lukáč (tretí sprava)

J. Cikker: Juro Jánošík, Spevohra DJGT, (1968),
Pavol Lukáč (tretí sprava)

Okrem kapely „Banda“ spievate v speváckej skupine „Trnki“ (pozn. autorky: s mäkkým i), ktorej pôsobenie sa viaže na folklór Horehronia. Si spoluvydavateľkou CD s názvom „Trnki a ich hostia – Horehronie“. Je to nádherná hudba, ktorá je svedectvom stále aktuálneho folklóru v regióne od prameňa Hrona smerom k Breznu (v Šumiaci, Telgárte, Pohorelej, v Heľpe a i.). Je asi dnes ťažké vydať podobné CD… Aké sú cesty k jeho realizácii?

CD „Horehronie“ v interpretácii spomínanej speváckej skupiny nie je prvým, ktoré som prostredníctvom o. z. Cultura Ethnica vydala. Dlhodobo som pociťovala nedostatok nahrávok tradičnej ľudovej hudby. Takej, ktorá sa stále odovzdáva empíriou, v neštylizovanej podobe, viazanej na skutočný život. Keď som sa v 90-tych rokoch s ľudovou hudbou – prostredníctvom nahrávok – zoznamovala, okrem autorsky spracovaných nahrávok OĽUN-u, SĽUK-u a kapiel folklórnych súborov sa v podstate k autentickej ľudovej hudbe nedalo dostať. Mala som o nej len malú predstavu. O to viac ma zasiahla MG kazeta „Telgárt hrá a spieva“, kde som mala možnosť v neprikrášlenej podobe počuť originálnu cigánsku hudbu a tradičný horehronský spev. Tejto sile som úplne prepadla. V podstate jedinou možnosťou ako si takéto niečo vypočuť, bola rozhlasová relácia „Klenotnica ľudovej hudby“. Dnes je situácia lepšia, no kvalitných folklórnych nahrávok vychádza stále žalostne málo. Preto som sa rozhodla situácii pomôcť a v edícii Musica Ethnica Slovaca som vydala najskôr historické nahrávky spevákov a muzikantov z Očovej (tieto nahrávky realizoval brniansky rozhlas a láskavo súhlasil s ich vydaním), potom to boli nahrávky súčasných muzikantov a spevákov z Hrochote − a napokon prišiel na rad horehronský folklór v podaní „Trniek“. Teraz (už konečne) pracujem na vydaní historických nahrávok Samka Dudíka. Nápadov je veľa, len keby tie dni boli trochu dlhšie…

Cover CD-čka Horehornie

Cover CD-čka Horehornie

Aktívne spolupracujete s RTVS v Banskej Bystrici i s rádiom Lumen na hudobných reláciách, pripravujete programy na folklórnych festivaloch, pracujete aj na významných postoch, ovplyvňujúcich podobu a kvalitu hudobného diania na Slovensku…

V RTVS mám na starosti nedeľnú hodinovú reláciu „Studnička“, ktorá má reagovať na aktuálne folklórne dianie na Slovensku. Prezentovať folklór ako fenomén, ktorým nežijú len starí ľudia a dedina, ale naopak, venujú sa mu tisíce mladých, moderných ľudí v mestách aj na vidieku. Folklórne javy a prejavy totiž z našej spoločnosti dramaticky nemiznú − oni sa len menia. Z prirodzeného života dediny sa dostávajú na pôdu ich uvedomelého pestovania. Existuje toľko podôb, akými žije tento fenomén, že každý otvorený človek má možnosť nájsť to, čo sa mu páči. V rádiu Lumen už siedmy rok pripravujem 90-minútovú reláciu „Fujarôčka moja“, ktorej témy určujem sama a obyčajne súvisia s tým, čomu sa momentálne venujem. Čiže − raz sa týkajú našej hudobnej minulosti, potom zase súčasnosti, často vysielam rozhovory so zaujímavými ľuďmi, ktorí pôsobia v oblasti nášho hmotného i nehmotného kultúrneho dedičstva alebo folklorizmu. Pravidelne vysielam nahrávky hudobného folklóru európskych aj mimoeurópskych kultúr a bežne siaham aj po žánri world music. Jednoducho, mám v tomto absolútnu autorskú slobodu. S prípravou programov na folklórnych festivaloch je to podobné: s tým rozdielom, že nepúšťam nahrávky, ale pracujem so živými účinkujúcimi. A čo sa týka môjho „formálneho pôsobenia“, zastávam dve zodpovedné pozície. Prvou je členstvo v Rade Fondu na podporu umenia, teda v orgáne, ktorý vytvára podmienky na to, aby financie plynúce do slovenského umenia boli nasmerované správne, funkčne a transparentne. Druhou je pozícia členky Komisie pre posudzovanie nominácií prvkov, navrhnutých na zápis do Národného zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Myslím si, že sa nám darí, lebo Fujara, Terchovská muzika a Gajdy a gajdošská tradícia na Slovensku sú už súčasťou Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva. V tomto roku sa horehronský viachlasný spev stal prvkom nášho národného zoznamu. Aj takto sa dá vytvárať zázemie pre rozvíjanie a popularizovanie kultúrneho dedičstva Slovenska.

Napĺňa vás život mimo centra, akým je Bratislava, kde ste istý čas pôsobili na SAV i na FFUK? Nie je vám smutno za kabinetnou vedeckou prácou?

Život mimo Bratislavy patrí k najkrajším veciam, ktoré sa mi stali. Je to iste vec pohľadu, no nemusí vždy platiť, že v hlavnom meste čakajú človeka väčšie pracovné možnosti, či väčší komerčný úspech. U mňa je to práve naopak. Banská Bystrica mi momentálne − okrem kapely, za ktorou dochádzam do Bratislavy − poskytuje všetko čo potrebujem. Kabinetná práca mi nechýba. Sama som si často kabinetom.

Alžbeta Lukáčová pri príprave scénického festivalového programu v Heľpe

Alžbeta Lukáčová pri príprave scénického festivalového programu v Heľpe

Obidve sme odchovankyne FFUK – Katedry hudobnej vedy Univerzity J. A. Komenského, aj keď z rozdielnych generácií. V čom vidíte odkaz tohto vzdelania a vysokej školy, kde ste istý čas aj pôsobili pedagogicky? Aká bola „naša Katedra“ i štúdium muzikológie počas vašej mladosti – a dnes?

Na štúdium hudobnej vedy spomínam rada. Aj keď prvé semestre pre mňa – ako absolventku gymnázia – neboli ľahké (najmä pre hudobnú teóriu, v ktorej mali spolužiaci z konzervatória náskok). No, nezutekala som. Na katedre som bola svedkom začínajúcej sa generačnej výmeny. Starších interných aj externých pedagógov ako Oskár Elschek, Naďa Hrčková, Ingeborg Šišková, Ľubomír Chalupka a ďalší, striedali mladší. Obe generácie ma obohatili. Najradšej si spomínam na hodiny etnomuzikológie s PhDr. Hanou Urbancovou, ktorá sa ma ujala a ako budúcej adeptky tejto disciplíny mi otvorila dovtedy nepoznané svety, alebo na rozhovory o ľudových i vysokých hudobných kultúrach s Prof. Oskarom Elschekom. Nezabudnuteľné boli návštevy viedenskej Štátnej opery s doc. Vladimírom Zvarom alebo úplne praktické, no zasvätené dišputy o hudbe s vtedajším doktorandom PhDr. Adrianom Rajterom. Fascinovalo ma absolútne zaujaté rozprávanie PhDr. Ingeborg Šiškovej o Mozartovi a jeho súčasníkoch − mala som pocit, že sa snáď osobne poznali! No a Prof. Naďa Hrčková s celou plejádou skladateľov súčasnej hudby naozaj spolupracovala. Obohatili ma aj spolužiaci − najväčší „králi” boli tí, ktorí mi občas na CD „napálili“ hudbu, ktorá sa nikde nedala zohnať. Formovali ma aj nočné rozhovory v Umelke, Kryme, Machnáči, na Mlynoch a v iných „intelektuálnych“ zónach vysokoškolákov. Odkaz vzdelávania v oblasti muzikológie vidím v jej komplexnosti. Nieže by jej absolvent vedel o každej hudbe všetko − práve naopak − vieme (stále) málo, ale dokážeme si poradiť. Mali by sme by sme byť schopní zistiť, kde a čo v oblasti hudby a hudobnej kultúry treba hľadať. Keď už to nájdeme, musíme podrobiť oblasť záujmu kritickému drobnohľadu, no zároveň ho zaradiť do širšieho kontextu. Napokon o zisteniach pravdivo a zmysluplne vypovedať. Je to alchýmia, táto muzikológia. Vybrala som si dobre, nebanujem!

Ďakujem za rozhovor

Pripravila: Terézia Ursínyová

fotografie: súkromný archív A. Lukáčovej

fotogaléria

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 237
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár