Dnes je: štvrtok, 27. 4. 2017, meniny má: Jaroslav , zajtra: Jarmila

S Pavlom Ungerom o jubilantke Edite Gruberovej

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Svetoznáma slovenská speváčka právom považovaná za opernú divu oslavuje 23. decembra okrúhle životné jubileum (70). Táto výnimočná umelkyňa patrí medzi tých slovenských svetobežníkov, ktorí špičkovo reprezentujú našu krajinu. Edita Gruberová je ospevovaná superlatívmi od umelcov, divákov či kritikov. Je originálom, prirodzenou autoritou a vzorom. Pri príležitosti jej životného jubilea som sa rozhodol pripraviť rozhovor s operným kritikom Pavlom Ungerom, v ktorom sme hovorili o jej začiatkoch na Slovensku, veľkej a obdivuhodnej svetovej kariére, o jej hlase či životných postavách.

Slávik z Bratislavy, kráľovná belcanta, primadonna assoluta, Edita Veľká… a ešte mnoho iných prívlastkov zdobí meno ojedinelého zjavu opery ostatného polstoročia, Edity Gruberovej. Čím pre teba dnešná jubilantka, rodáčka z bratislavskej Rače, je?

Fenoménom. Z mnohých lichôtok, týchto i ďalších, ktoré k menu Edity Gruberovej priradili rozmanití autori, zväčša kritici, historici, moderátori, či vôbec operní fajnšmekri, mi azda najvýstižnejšie znie „fenomén Edita“. Vyslovil ho Marcel Prawy, legendárny sprievodca operou a jej hlboký znalec, ktorého programy moja generácia dychtivo sledovala v rakúskej televízii. Prečo fenomén? Jednoducho preto, lebo Edita Gruberová je zjav, úkaz, unikát. Charizmatická osobnosť, ktorá sa do sedemdesiatky udržala vo virtuóznom koloratúrnom odbore. Áno, sú v tejto profesii aj sedemdesiatnici, no zväčša nevytvárajú náročné hlavné postavy. Skôr charaktery. Alebo zmenia fach: zo sopránov sa stávajú mezzosoprány, z tenoristov barytonisti…

G. Rossini: Barbier zo Sevilly, Opera SND, 1968, Edita Gruberová (Rosina), foto: Jozef Vavro (Archív SND)

G. Rossini: Barbier zo Sevilly, Opera SND, 1968,
Edita Gruberová (Rosina),
foto: Jozef Vavro (Archív SND)

Kedy a kde si po prvýkrát počul hlas Edity Gruberovej? Ako na teba zapôsobil vtedy ešte neznámy mladý soprán?

Keď som mal možnosť Editu Gruberovú vidieť na javisku po prvýkrát, jej meno už na našej opernej mapke blikalo. Fakt, že do novej inscenácie Barbiera zo Sevilly, premiérovo uvedenej 11. februára 1968, bola ako alternujúca Rosina obsadená poslucháčka Konzervatória v Bratislave, sa rozniesol veľmi rýchlo. Navyše, ešte v tom istom roku si čerstvá absolventka školy priniesla z prestížnej Medzinárodnej speváckej súťaže v Toulouse tretie miesto. Bol som vtedy stredoškolák a jej debut týždeň po premiére som akosi zameškal. Pri opakovaných návštevách tohto titulu som zakaždým natrafil na Jarmilu Smyčkovú (tretia Rosina, Alžbeta Svobodová, v tom čase nespievala), takže zrejme Edita Gruberová mala menej predstavení. Až začiatkom januára 1969 som mohol obdivovať po prvýkrát už suverénnu, tónovo priebojnú, kovovo lesklú, vo výške bezhraničnú a koloratúrnym ohňostrojom odzbrojujúcu Rosinu, vtedy už sólistky banskobystrickej opery. Spievala s Jurajom Oniščenkom a univerzálnym Jiřím Zahradníčkom, no a bol to priam šok. Nečudo, že ešte v tom roku si vybojovala trojmesačné elévske miesto vo Viedenskej štátnej opere. Krátko pred debutom na jednej z najprestížnejších scén sveta som Editu Gruberovú počul aj na pódiu Slovenskej filharmónie, kde pod taktovkou Ladislava Slováka v polovici decembra 1969 spievala árie z kantát Georga Friedricha Händela a Johanna Sebastiana Bacha, ako aj svoju víťaznú Kráľovnú noci. Opäť výnimočný výkon, nadšenie publika i pocit hrdosti, že toto sotva 23-ročné žieňa má už v kabelke dekrét z Viedne. Do Banskej Bystrice som v tom čase ešte nechodieval, takže ďalšie stretnutia s umením Edity Gruberovej som zažil v apríli 1970 – to už mala po svojej prvej viedenskej Kráľovnej noci a Olympii z Hoffmannových poviedok – keď v Opere SND hosťovala ako Verdiho Violetta v La traviate. A potom v lete v piešťanskom amfiteátri, v rámci vystúpenia banskobystrickej opery na tamojšom festivale, kde vytvorila všetky tri ženské postavy z Offenbachových Hoffmanniek. Samozrejme, brilantná bola jej Olympia.

W. A. Mozart: Čarovná flauta, Viedenská štátna opera, 1970, Edita Gruberová (Kráľovná noci), foto: Fayer

W. A. Mozart: Čarovná flauta, Viedenská štátna opera, 1970,
Edita Gruberová (Kráľovná noci),
foto: Fayer

Ako je možné, že cesta Edity Gruberovej do Viedenskej štátnej opery neviedla cez Bratislavu, ale Banskú Bystricu?

Edita Gruberová mala možno šťastie v nešťastí. V SND, keď sa po úspešnej Rosine uchádzala o angažmán, jej údajne vtedajší šéf opery Tibor Frešo oznámil, že majú tri koloratúrne soprány a ďalší nepotrebujú. Tento argument síce pokrivkával, keďže vo vyslovene koloratúrnom odbore sa v tom čase nepohybovala ani Drahomíra Královcová ani Alžbeta Svobodová, takže vlastne Jarmila Smyčková bola po dlhý čas jedinou domácou Rosinou či Gildou. Riaditeľ opery Divadla Jozefa Gregora Tajovského (dnešnej Štátnej opery) v Banskej Bystrici Ján Hadraba naliehal, aby prvé pôsobisko Edity Gruberovej bolo práve na tejto scéne. A keďže plánovaný študijný pobyt v Leningrade, keďže do Talianska bola cesta zarúbaná, jej zmaril 21. august 1968, prijala Hadrabovu ponuku. Na jednej strane si vyskúšala roly, ktoré jej raz sedeli viac, inokedy menej, na druhej ambicióznu speváčku to lákalo siahať po vyšších métach. Je to ozaj iba hypotéza, či by bratislavský „komfort“ nebol až takým silným hnacím motorom, no myslím si – hoci to nebol ľahký čas na prienik cez železnú oponu – že Edita Gruberová by dobila Viedeň aj priamo z Bratislavy. Ale dokázať to nevie nik.

G. Verdi: La traviata, Divadlo J. G. Tajovského (dnešná Štátna opera), 1968, Edita Gruberová (Violetta Valéry), Ján Zemko (Alfredo Germont), foto: Archív Štátnej opery

G. Verdi: La traviata, Divadlo J. G. Tajovského (dnešná Štátna opera), 1968,
Edita Gruberová (Violetta Valéry), Ján Zemko (Alfredo Germont),
foto: Archív Štátnej opery

Bola v tom čase aj pre Viedenskú štátnu operu objavom, či len jednou z mnohých elévok?

Už fakt, že tým výberovým sitom prešla, bol dôkazom jej mimoriadneho talentu. Ako sama v knihe Neila Rishoia na viacerých miestach spomína, nemala to v začiatkoch ľahké. Mnoho známych mien, dirigentov, direktorov, kolegýň, ju nebralo celkom vážne. Jednoducho, musela presvedčiť svojím majstrovstvom. Ani hľadanie pedagóga, ktorý by ju posúval ďalej, nebolo jednoduché. Poťažkávala si, že v prvých šiestich viedenských sezónach popri malých úlohách striedala len kostýmy Kráľovnej noci a Olympie. No vlastne už roku 1974 doštudovala Straussovu Zerbinettu, o rok neskôr sa dostala k Mozartovej Konstanze a hosťovala v nie malých európskych operných domoch. Ten skutočný a obrovský prienik medzi svetovú elitu však nastal až v novom naštudovaní Ariadny na Naxe od Richarda Straussa, keď pod taktovkou Karla Böhma a v réžii Filippa Sanjusta jej Zerbinetta vyrážala dych divákom i kritike. Neskutočnou dávkou virtuozity, štýlu, komediálneho talentu a šarmu. Písal sa 20. november 1976 – zrod „Zerbinetissimy“. Obletela ňou celý svet a dĺžka všetkých potleskov by sa rátala na dlhé hodiny, možno i dni.

Zrejme si ju v tejto postave vo Viedni videl…

Áno, ale po prvýkrát to nebolo vo Viedni. V apríli roku 1979 hosťoval súbor Viedenskej štátnej opery s dvoma predstaveniami Ariadny na Naxe v Prahe. Pošťastilo sa mi sedieť v hľadisku Smetanovho divadla a byť svedkom prvého oficiálneho večera „emigrantky“ Edity Gruberovej, ako strhujúcej Zerbinetty, vo vtedy ešte spoločnej rodnej vlasti. Nebolo žiadnym tajomstvom, že dirigent Karl Böhm si dal podmienku, a on si podmienky mohol dávať, že ak Ariadna v Prahe, tak jedine s Gruberovou. Bolo treba konať. V Rishoiovej monografii umelkyňa opisuje procedúru, ako ju, v socialistickom Československu v neprítomnosti odsúdenú za útek, „omilostili“. Nemusela túto ponižujúcu tortúru aj so svojou matkou podstúpiť, no chcela. Po ôsmich rokoch od emigrácie prekročila s Viedenčanmi hranicu domoviny. Na toto predstavenie mám nezabudnuteľné spomienky. Gruberovej Zerbinetta bola azda ešte dokonalejšia, než si ju sám Richard Strauss predstavoval. Potlesk po Grossmächtige Prinzessin, ale aj po predstavení, nemal konca. Obsadenie ďalších rolí síce nebolo totožné s premiérovým, no v Anne Tomowej-Sintow počula Praha prinajmenšom rovnako kvalitnú Ariadnu akou bola Gundula Janowitz a podobne Jess Thomass bol porovnateľným Bacchom s Jamesom Kingom. Po roku 1989 som videl Editu Gruberovú ako Zerbinettu vo Viedni opakovane, spomínam si napríklad na večer, keď jej partnerkou v titulnej postave bola ďalšia Slovenka, v tamojšom divadle často vystupujúca Gabriela Beňačková.

R. Strauss: Ariadna na Naxe, Viedenská štátna opera, 1983, Edita Gruberová (Zerbinetta), foto: Axel Zeininger

R. Strauss: Ariadna na Naxe, Viedenská štátna opera, 1983,
Edita Gruberová (Zerbinetta),
foto: Axel Zeininger

Edita Gruberová sa na javisku Viedenskej štátnej opery stretla aj s inými slovenskými sólistami.

Po Kráľovnej noci a Zerbinette Gruberovej ďalšia z najprofilovejších rolí bola titulná hrdinka v Donizettiho Lucii di Lammermoor. Na premiére v marci 1978 bol jej Edgardom 26-ročný Peter Dvorský a bol to pre oboch našincov obrovský triumf. Pani Edita len vo Viedni spievala Luciu 88-krát a Peter 25-krát. Škoda, že som ich spolu nepočul, no Gruberovej Luciu som si samozrejme vychutnával vo Viedni aj naživo. Ešte jedno predstavenie vošlo nesporne do análov Viedenskej štátnej opery. Bola to silvestrovská premiéra Netopiera Johanna Straussa ml. roku 1979, kde v réžii Otta Schenka žiarili dve slovenské prvé dámy, Lucia Popp ako Rosalinda a Edita Gruberová ako Adela. Strhli nielen spevácky a herecky, ale aj povestným dialógom v slovenčine. Obe naše hviezdy v rokoch 1976 až 1982 často vystupovali spoločne v reprízach Čarovnej flauty, Gruberová ako Kráľovná noci, Poppová ako Pamina. Na jednom javisku vo Viedni však stála aj so Štefanom Kocánom ako Komturom v Donovi Giovannim (2005) či s Miroslavom Dvorským ako Arturom v Lucii di Lammermoor. V Mníchove zasa vytvorila s Pavlom Bršlíkom vokálno-výrazovo a emocionálne strhujúcu ústrednú dvojicu matky a syna v Donizettiho Lucrezii Borgii. V koncertnom uvedení tejto opery v Berlíne k nim pribudla aj Jana Kurucová ako Orsini.

G. Donizetti: Lucrezia Borgia, Deutsche Oper Berlin, 2013, A. Zambrano, J. Kurucová, A. Esposito, E. Gruberová, P. Bršlík, klaňačka po koncerte, foto: súkr. archív J. Kurucovej

G. Donizetti: Lucrezia Borgia, Deutsche Oper Berlin, 2013,
A. Zambrano, J. Kurucová, A. Esposito, E. Gruberová, P. Bršlík,
klaňačka po koncerte,
foto: súkr. archív J. Kurucovej

Ešte sa otázočkou vrátim k jej emigrácii. Písal sa marec 1971. Ako to rezonovalo vo verejnosti? Vedelo sa o tom?

V tom čase to nebola téma pre publicistiku. Isteže, v hudobných kruhoch sa táto správa rýchlo rozšírila, no oficiálne sa mlčalo. Ja si spomínam, keď som v polovici šesťdesiatych rokov začal navštevovať našu operu, tak mená čerstvých emigrantiek Anny Polákovej a Dr. Tatiany Masarykovej boli v bulletinoch, resp. dvojhárkoch, zúrivo vyškrtnuté. My sme však o Gruberovej i Poppovej umeleckých kariérách za železnou oponou vedeli takmer všetko. V Bratislave sme predsa fičali na viedenskom rozhlase a televízii, v predajni zahraničnej tlače sa objavoval ideovo „neškodný“ denník rakúskej komunistickej strany Volksstimme. V ňom bola raz za týždeň, myslím že v sobotu, tabuľka s obsadením Štátnej opery na celý týždeň. A občas sem zablúdil aj jeden výtlačok Opernweltu. Avšak písať v našej tlači o aktivitách Edity Gruberovej či Lucie Poppovej sa po dlhý čas nedalo. Azda s výnimkou jedného média. Myslím, že niekde to už kolega a kamarát Jaro Blaho spomenul, išlo o časopis Film a divadlo. Šéfredaktor Miro Procházka (manžel Márie Kráľovičovej) dokázal „prepašovať“ aj Popp aj Gruberovú. Samozrejme, pred rokom 1989 sa nesmeli vysielať ani jej rozhlasové nahrávky.

Dotkli sme sa belcantových rolí v podaní Edity Gruberovej. Je to teda ďalšia, aktuálna doména Edity Gruberovej.

Áno, tých domén sa v jej dlhej kariére objavilo niekoľko. V prvej fáze to bol Mozart a Richard Strauss, samozrejme piesňová interpretácia a na to nadviazalo belcanto. Bránou k nemu bola Lucia di Lammermoor, no postupne sa zamilovala do tvorby Belliniho a Donizettiho v oveľa širších mantineloch. Z Belliniho v prvej etape vytvorila Aminu v Námesačnej, Giuliettu v Capuletovcoch a Montecchovcoch a Elviru v Puritánoch, v neskoršej prišla Beatrice di Tenda, Norma a pred troma rokmi Cudzinka. Z javiskového odkazu Gaetana Donizettiho sa postupne od lammermoorskej Lucie cez Dcéru plukuLindu di Chamounix prepracovala k trom strhujúcim hrdinkám v Tudorovskej trilógii (Anne Bolene, Marii Stuarde a Elisabette v Robertovi Devereux) a k Lucrezii Borgii. Z trojice najväčších belcantových skladateľov sa vyhýbala Rossiniho opere serii. Len v jednej inscenácii, roku 1992 v Zürichu, spievala titulný part v Semiramide. O dôvodoch sa len špekuluje. Nazdávam sa však, že rossiniovský koloratúrny rukopis nie je totožný s belliniovským a donizettiovským a zrejme s ním sa nechcela popasovať.

G. Donizetti: Roberto Devereux, Viedenská štátna opera, Edita Gruberová (Elisabetta I.), foto z divadelnej šatne Viedenskej štátnej opery

G. Donizetti: Roberto Devereux, Viedenská štátna opera,
Edita Gruberová (Elisabetta I.),
foto z divadelnej šatne Viedenskej štátnej opery

V čom je hlas Edity Gruberovej z hľadiska belcantových opier špecifický, jedinečný. Technikou, estetikou tónu?

V histórii bolo nemálo skvelých belcantových sopránov. Koniec koncov, skladatelia v tom období mali svoje „múzy“, svoje primadony, na mieru ktorých šili hlavné postavy. Ako v skutočnosti spievala Giuditta Pasta, Maria Malibran, Isabella Colbran, Giulia Grisi či Giuseppina Ronzi de Begnis, to nevieme. Môžeme však porovnávať divy 20. storočia. Na youtube ich nájdeme v tej istej sekvencii zoradených niekde dvadsať, inde tridsať. A môžeme sa prieť, či bola ideálnejšia Callas, Sutherland, Caballé, či Devia alebo Gruberová. Proti vkusu žiadna dišputa. Belcanto má svoje interpretačné zákonitosti, ich nedodržanie okamžite speváka diskvalifikuje. Na druhej strane, aj tým najväčším a najdokonalejším umelkyniam treba ponechať priestor pre ich osobnostný vklad, uplatnenie fyziologických a psychologických daností, ktoré nie sú totožné. Kópie a plagiáty sa ľahko odhalia. Edita Gruberová je dokonalým príkladom individuálneho prístupu k belcantu. Princípy sú nespochybniteľné – legatová fráza, ozdobnosť, dych, rozsah, estetika tónu atď. – no v práci s výrazom, dynamikou, kontrastom medzi lyrikou a drámou, vokálno-technickou ekvilibristikou, farbením tónu, je unikátom. Ako osobnostne a hlasovo zrela, tak sa aj jej postavy stávali dramaticky čoraz naliehavejšími, emocionálne plnšími a pre diváka najmä v scénach šialenstva strhujúcejšími.

Teda to je ten „recept“, ako sa stať divadlami žiadaným a divákom milovaným?

Recept na takú kariéru, akú si ešte stále píše Edita Gruberová, ani nie je. Ale tie podstatné atribúty sa dajú z jej biografie vyčítať. Poctivosť a pokora v prístupe k partitúram, húževnatosť, cieľavedomosť, možno zdravá tvrdohlavosť, ale aj schopnosť sebareflexie. To samozrejme hovorím len o sfére všeobecnej. Myslím, že Edita Gruberová mala len troch vokálnych pedagógov. Mária Medvecká jej dala základ, bez neho by prírodný hlas neprerazil do Viedenskej štátnej opery a nezniesol prevádzkovú záťaž v banskobystrickej opere. Potom si našla Ruthilde Boeschovú, ktorá ju viedla dlhé roky a napokon, v pomerne zrelom veku, zmenila pedagogičku. Prebudovala si techniku a tá po krátkom čase neistoty zafungovala. Dovoľuje jej aj po prekročení siedmeho decénia víťaziť nad krkolomnými partmi. Prečo je miláčikom publika po celom svete? Ťažko hľadám výstižný argument, no povedal by som, že asi preto, lebo jej divák verí. Verí, že to, čo spieva zároveň prežíva, že sa so životom svojich hrdiniek stotožňuje, že im dáva nielen vokálnu brilantnosť, ale aj dušu.

Fanúškovia Edity Gruberovej, foto: FB

Fanúškovia Edity Gruberovej,
foto: FB

Edita Gruberová, foto: Posztós János

Edita Gruberová,
foto: Posztós János

Videl si teda Editu Gruberovú veľakrát. Máš nejakú favorizovanú rolu v jej podaní?

Asi viacero. Myslím, že Zerbinettu sa dokonalejšie stvárniť ani nedá. Z tudorovských kráľovien mi jej Maria Stuarda dvakrát ušla. Vo Viedni i Zürichu došlo  k náhlej zmene obsadenia. Zato jej Elisabettu z Roberta Devereux som si vychutnal vo Viedni i v Mníchove. V oboch domoch, kde ovácie postojačky sú skôr vzácnou výnimkou, po jej záverečnej scéne do pár sekúnd bolo hľadisko na nohách. Ten Mníchov, v réžii Gruberovej obľúbeného Christofa Loya a pod taktovkou nášho bývalého operného šéfa Friedricha Haidera, tá záverečné scéna „Tacete. Non regno, non vivo“, keď si Elisabetta strhne parochňu, vyvoláva vo mne zimomriavky dodnes. A je to už viac než pätnásť rokov. No a rovnako Lucrezia Borgia, v neuveriteľne pravdivo prežitom vzťahu jej Lucrezie a Gennara nášho skvelého Pavla Bršlíka, ma dojíma pri každom vypočutí. Ale nesmiem zabudnúť ani na piesňovú literatúru v jej fenomenálnom, komorne zvnútornenom podaní. Už fakt – a prepáč, že odkývam svoje súkromie – že pred desiatimi dňami, na poslednej rozlúčke s mojou mamou, som si vybral aj pieseň Richarda Straussa Waldseligkeit v podaní Edity Gruberovej a Friedricha Haidera, asi hovorí za všetko.

Ďakujem za rozhovor.

Pripravil: Ľudovít Vongrej

Edita Gruberová, foto: Axel Zeininger

Edita Gruberová,
foto: Axel Zeininger

Edita Gruberová býva často označovaná prívlastkami ako „fenomén koloratúry“ alebo „kráľovná belcanta“ a entuziastické reakcie publika po každom jej vystúpení to len potvrdzujú. Vo Viedenskej štátnej opere debutovala Kráľovnou noci (W. A. Mozart: Čarovná flauta). Medzinárodnú kariéru odštartovala vo Viedenskej štátnej opere ako Zerbinetta (R. Strauss: Ariadna na Naxe) pod taktovkou Karla Böhma. Okrem tejto postavy sa predstavila ako Konstanze, Donna Anna, Rosina, Gilda, Violetta a Lucia di Lammermoor na prestížnych operných javiskách po celom svete (Teatro alla Scala v Miláne, Royal Opera House Covent Garden v Londýne, Metropolitná opera v New Yorku, opery v Mníchove, Viedni, Hamburgu, Ženeve, Zürichu, Florencii, Neapole, Paríži, Berlíne, Madride a Barcelone, v rámci operného festivalu v Bregenz a ďalších). V roku 2003 debutovala ako Norma v Tokiu. Túto rolu si neskôr zaspievala aj v Baden-Badene, vo Viedenskej štátnej opere (2005), rámci Salzburského festivalu a v Bavorskej štátnej opere Mníchov. V roku 2004 debutovala ako Elisabetta v novej produkcii opery Roberto Devereux (G. Donizetti) v Mníchove a v sezóne 2007/2008 ako Lucrezia Borgia v Barcelone, ktorú v nasledujúcej sezóne spievala v Mníchove. V roku 2013 debutovala ako Alaide v opere La Straniera (Bellini) v Zürichu a o rok neskôr túto rolu spievala v Theater an der Wien. Edita Gruberová pravidelne vystupuje na prestížnych operných festivaloch v Mníchove a v Salzburgu a spolupracovala s najvýznamnejšími svetovými dirigentmi a orchestrami. Realizovala viacero nahrávok pre značky Deutsche Grammophon, Philips, Teldec, EMI, Decca a Nightingale Classics. Pravidelne vystupuje aj v rámci sólových recitálov s klavírom. Je držiteľkou titulu rakúskej a bavorskej „Kammersängerin“ a viacerých významných ocenení a vyznamenaní, napríklad Sir Lawrence Olivier Award, Franco Abbiati Price za najlepšiu interpretáciu talianskej opernej postavy (Lucia di Lammermoor), Bellini d’Oro za vynikajúce operné predstavenia a Rádu za zásluhy Rakúskej republiky. Je čestnou členkou Viedenskej štátnej opery a držiteľkou ocenenia Herbert von Karajan Musikpreis.

www.gruberova.com

fotogaléria

This slideshow requires JavaScript.

video

email

About Author

Ľudovít Vongrej

Leave A Reply