Dnes je: štvrtok, 26. 4. 2018, meniny má: Jaroslava, zajtra: Jaroslav

Sergej Larin by sa v tomto roku dožil šesťdesiatky

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Bratislava – V tomto roku si 9. marca operný svet nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí pripomína nedožité 60-te narodeniny výnimočného tenoristu, držiteľa mnohých prestížnych ocenení, bývalého sólistu Opery SND, ako aj sólistu najprestížnejších svetových operných scén, rodáka z Litvy Sergeja Larina (1956-2008), ktorý 13. januára 2008 náhle umrel vo veku nedožitých 52 rokov. Pri tejto príležitosti sme sa rozhodli pripomenúť si jeho osobnosť článkom mapujúcim kariéru tohto vynikajúceho umelca a hodnotného človeka a zároveň prinášame aj pohľad slovenských hudobných kritikov a publicistov.

Sergej Larin sa narodil v Lotyšsku a študoval v Litve, jeho rodina však pochádza z Ruska. Do Bratislavy sa presťahoval začiatkom 90. rokov. Od medzinárodného debutu vo Viedenskej štátnej opere v roku 1990 sa predstavil na všetkých významných svetových scénach. Vystupoval v Metropolitnej opere v New Yorku, na Salzburskom festivale, v milánskej La Scale, v Nemeckej štátnej opere v Berlíne, v Bavorskej štátnej opere v Mníchove, v parížskej Národnej opere a v londýnskej Covent Garden. Jeho repertoár tvorili hlavné tenorové party v talianskych a francúzskych romantických operách: Don Carlos, Aida, Adriana Lecouvreur, Komedianti, Dievča zo zlatého západu, Carmen, Norma, Tosca, Manon Lescaut, Madama Butterfly, Turandot, ale i postavy z diel slovanského operného repertoáru ako Boris Godunov, Rusalka, či Dimitrij. Roky jeho pôsobenia v európskych i zámorských kultúrnych metropolách sa niesli v znamení spolupráce s významnými osobnosťami hudobného i divadelného vživota. Z dirigentov to boli Claudio Abbado, Riccardo Chailly, Sir Colin Davis, Christoph Eschenbach, Marek Janowski, Neeme Järvi, Zubin Mehta, Riccardo Muti či Giuseppe Sinopoli. O jeho skvelej speváckej kariére svedčí i množstvo nahrávok, spomedzi ktorých napríklad Šostakovičova Lady Macbeth z Mcenského okresu bola nominovaná na cenu Grammy v kategórii Najlepšia operná nahrávka roka. Exkluzívna je tiež snímka produkcie Pucciniho Turandot v pekinskom Zakázanom meste so Zubinom Mehtom za dirigentským pultom.

G. Puccini: Turandot, Peking, 1998, Sergej Larin (Calaf)

G. Puccini: Turandot, Peking, 1998,
Sergej Larin (Calaf)

Na scéne Opery SND stvárnil tenorista postavy Radamesa vo Verdiho Aide, Dona Carlosa v rovnomennej opere toho istého autora, Dona Josého v Bizetovej Carmen, Calafa v Pucciniho Turandot i Turiddu v jednoaktovke Pietra Mascagniho Sedliacka česť. Poslednou nezabudnuteľnou kreáciou umelca, ktorú premiérovo uviedol na javisku Opery SND v roku 2007, bol Bacchus v opere Richarda Straussa Ariadna na Naxe.

R. Strauss: Ariadna na Naxe, Opera SND, 2007, Sergej Larin (Bacchus), foto: Alena Klenková

R. Strauss: Ariadna na Naxe, Opera SND, 2007,
Sergej Larin (Bacchus),
foto: Alena Klenková

O Sergejovi Larinovi napísala článok dokumentaristka Elena Blahová-Martišová, ktorý približuje jeho umeleckú aj životnú dráhu. Článok si prečítate tu: Sergej Larin, osobnosť s neodolateľnou charizmou a pokornou láskou k umeniu

Sergej Larin bol plnohodnotnou súčasťou slovenskej opernej kultúry a tak sme sa na odborný pohľad na túto výnimočnú osobnosť opýtali aj slovenských operných kritikov a publicistov.

Michaela Mojžišová

,,V speváckom umení Sergeja Larina sa spájala takmer talianska farba materiálu so slovanskou vrúcnosťou výrazu i priam nemeckou disciplinovanosťou a presnosťou. Zrejme aj vďaka fenomenálnemu nadaniu (ovládal sedem rečí) dokázal preniknúť do hudobnej podstaty každého z jazykov, v ktorých spieval. Navyše bol skvelým hercom s nekaždodenným citom pre moderné divadlo. Všetky tieto profesionálne danosti (a určite tiež schopnosť vytvárať okolo seba pozitívnu atmosféru) boli dôvodmi, prečo sa na prelome milénií zaradil k popredným európskym tenoristom. O to väčšmi mu slúžilo ku cti, že nezabudol ani na divadlo, ktoré mu cestu na veľké javiská de facto otvorilo – na bratislavské SND.

Sergej Larin bol autentickým spevákom tragických či rozporuplných postáv. „Mám rád party, kde je veľa psychológie. Čím zložitejšia postava, tým viac ju milujem. (…) Moja téma, leitmotív, kvôli ktorému žijem na javisku, je, aby mal divák súcit s operným hrdinom. To je moja misia.“ To sú umelcove slová z rozhovoru, ktorý som s ním robila na jar 2006, pri príležitosti jeho profesionálneho comebacku po ťažkej chorobe. Z desiatok interview, ktoré som kedy pre médiá pripravila, bolo práve toto jedno z najsilnejších. Rozprávala som sa s človekom, z ktorého sršali životná múdrosť, pokora i vzácna imunita voči sláve.

Asi najsilnejšie mi v pamäti utkvela posledná Larinova kreácia na javisku SND, náročný part Baccha v Straussovej Ariadne na Naxe (2007): jeho útočný hrdinský tenor, príkladná dikcia, priam činoherné herectvo. V tej chvíli určite nikto nepredpokladal, že charizmatický muž spievajúci v svetovej forme má pred sebou sotva deväť mesiacov života. Na Slovensku podvyživený dramatický tenorový odbor v ňom vtedy stratil svojho bezkonkurenčne najlepšieho protagonistu.“

R. Leoncavallo: Komedianti, Opera SND, 2006, Tomáš Juhás (Peppe), Riikka Hakola (Nedda), Sergej Larin (Canio), foto: Alena Klenková

R. Leoncavallo: Komedianti, Opera SND, 2006,
Tomáš Juhás (Peppe), Riikka Hakola (Nedda), Sergej Larin (Canio),
foto: Alena Klenková

Terézia Ursínyová

,,Keď poslucháč a divák sleduje umenie veľkého speváka, je dojatý, nadšený a maximálne spokojný, ak sa to vôbec dá takto vyjadriť. Dlho do noci nevie zaspať, dojmy sa vracajú. S novými dňami však prídu nové zážitky – a potom opäť stretnutie s tým istým umelcom, ktorý nás opäť strhne do sveta svojej imaginácie. Ale čo, ak od smrti Sergeja Larina uplynulo už osem rokov! – a náš sluch, vedomie, srdce pomaly zahalila hmla spomienok? Zostala len legenda. Vtedy si treba pustiť jednu z tých báječných nahrávok, ktoré sú skvelé po zvukovo-technickej stránke, ale zaznievajú i tak akoby z iného sveta spomienok. Predsa však pripomínajú osobné stretnutia s božským hlasom a ľudskou veľkosťou Sergeja Larina. Tá presvetľovala spev tohto vynikajúceho spinto tenoristu. Ani sa mi nechce zaraďovať ho do odboru: je jedno, či bol spinto alebo hrdinský tenor… V každom odbore vykúzlil neobyčajný charakter daných tenorových úloh, jemných výpovedí o ich vnútornom svete. Na to, že bol pôvodom Rus, narodený a vokálne školený v Litve, mal taliansku farbu hlasu a okúzľujúce, mäkké, plynulé, frázovanie, medzi ktorými tvoril „pauzy“ na dopovedanie, zamyslenie hudobných myšlienok. Umenie podobného „tvorenia“ a prednášania hudobnej poézie, majú len máloktorí speváci. Je o zmysle hudobných viet a myšlienok, ktoré vypointujú odkaz divákovi a možno sú dôvodom spomínaných sĺz a chvenia srdca.

Sergej Larin, ako som si ho pred týmito riadkami znovu počúvala, bol po Petrovi Dvorskom druhý najväčší slovenský spevák. Áno, veď sa hlásil k novej domovine a nikdy nezaprel, že SND mu dalo šancu preraziť do najvyšších mét operného umenia. Vždy sa verne vracal do Bratislavy, kde žil so svojou manželkou a budoval si zázemie na celý život. Netušil, že bude taký krátky. Profesionálnu dráhu naštartoval r. 1981 ako Alfredo v Traviate v Litovskej národnej opere, čoskoro zažiaril ako Herman v Čajkovského Pikovej dáme a postupne študoval ďalšie role talianskeho, ruského a nemeckého repertoáru – ešte v bývalom Sovietskom zväze. Napokon prichádza do Bratislavy – a odtiaľ štartuje – na záskok do Viedne ako Lenský (za Petra Dvorského). Tu začala – spoločne s kariérou v SND – druhá etapa života Sergeja Larina. Bratislava sa ideálnym mostíkom do sveta pre speváka, ktorý mal v sebe nielen hlas, ale i neobyčajnú inteligenciu.   Vedľa rodnej ruštiny, zvládol litovčinu, francúzštinu, ktorú študoval na vysokej škole, taliančinu, slovenčinu (!), angličtinu, nemčinu… Všeobecná inteligencia a neobyčajná ľudská pokora, ambícia, absolútne nehviezdne boli sympatickými črtami na ceste z Bratislavy do viedenskej Staatsoper, r. 1991 debutoval v Londýne ako Don José, r. 1994 spieval Cavaradossiho s Mariou Guleghinou, počas 18 rokov svojho druhého umeleckého „života“ absolvoval festival v Salzburgu, berlínsku Deutsche Staatsoper, La Scalu, Florentské Teatro Comunale, rímsku Operu, Bayerische Statsoper, MET v New Yorku… Katalóg jeho CD nahrávok ponúka romance Čajkovského, Rimského-Korsakova, Milija Balakireva, Alexandra Borodina, nahrávku Borisa Godunova s jeho Grigorijom, Macbetha vo Verdiho opere, Otella a mnohé ďalšie operné postavy, ktoré počas nedožitých 52 rokov realizoval doma i vo svete. Domov mal v druhej etape života v Bratislave. A tak bol trochu „ruským Slovákom“, naším „druhým“ svetovým tenoristom. Jeho slovanská duša bola nielen široká, ale aj dotknutá jemnou Litvou, slovenskou srdečnosťou… Žiaľ, Sergej Larin neprekonal krutú diagnózu. Odišiel skoro – ale zostal naveky.“

G. Verdi: Don Carlos, Opera SND, 1999, Sergej Larin (Don Carlos), Lilia Larinová (Alžbeta), foto: Alena Klenková

G. Verdi: Don Carlos, Opera SND, 1999,
Sergej Larin (Don Carlos), Lilia Larinová (Alžbeta),
foto: Alena Klenková

Pavel Unger

,,Neuveriteľné, ale uprostred januára uplynulo osem rokov odo dňa, keď operný svet vo všetkých jazykoch zmrazila správa o úmrtí Sergeja Larina. Vzácneho Umelca a Človeka (nie náhodou používam veľké písmená), patriaceho nielen najvýznamnejším operným domom Európy i zámoria, ale aj nám, na Slovensku. V Bratislave jeho medzinárodná kariéra odštartovala a jej ostal verný do smrti. Spomínam si na Larinov nenápadný debut v Bohéme, no najmä na prvú regulárne naštudovanú postavu, Hermana v Pikovej dáme, ktorá nenechala nikoho na pochybách, že na doskách SND stojí osobnosť s veľkou budúcnosťou. Jeho tenor, rozvíjajúci sa priamo pred našim zrakom zo spinto na dramatického, mal všetko, po čom bažia intendanti najrenomovanejších divadiel. Materiál, techniku, rozsah, muzikálnosť, vrúcnosť, precíznosť, herecký talent a navyše – univerzálnosť. V timbri sa zrkadlila talianska vrúcnosť a lesk výšok (preto toľko Verdiho i verizmu), slovanská mäkkosť (preto Čajkovskij, Musorgskij, Šostakovič, Dvořák), francúzska rafinovanosť i dráma (preto Bizet, Saint-Saëns, Offenbach), nemecká exaktnosť a štýlovosť (preto R.Strauss, Beethoven, ba aj Mozart)…

V tejto chvíli sa predo mnou premietajú všetky bratislavské postavy Sergeja Larina, ale aj jeho mníchovský Des Grieux, berlínsky Bacchus, viedenský Don Carlo. Priznám sa, v princípe som radšej, keď sa s umelcami osobne nepoznám. Ale sú aj výnimky. Je mi ľúto, že som Sergejovi Larinovi nestihol povedať aj do očí. Maestro, blahoželám a hlboko si vás vážim.“

Pripravil: Ľudovít Vongrej

foto: súkromný archív Larinovcov a Archív SND

fotogaléria Sergej Larin a Opera SND

 fotogaléria Sergej Larin a svetové operné scény

video

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 47
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Ľudovít Vongrej

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár