Dnes je: streda, 24. 1. 2018, meniny má: Timotej, zajtra: Gejza

Sergej Larin, osobnosť s neodolateľnou charizmou a pokornou láskou k umeniu

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 9. marca si pripomíname nedožité šesťdesiate narodeniny výnimočného speváka svetového renomé, tenoristu Sergeja Larina (narodil sa v Daugavpilse v Lotyšsku, zomrel 13. januára 2008 v Bratislave), sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1989 – 2008.

Motto

„Spevák je pre svoj hlas tým, čím je pancier pre korytnačku“ takto metaforicky sa vyjadril výnimočný spevák a človek Sergej Larin o vzájomnom vzťahu speváka a jeho „nástroja“ v  knihe muzikologičky Oľgy Peterson z Rigy Pancier pre korytnačku (Rozhovory o živote speváka a hlasu,) v origináli Панцирь для черепахи (беседы о жизни певца и голоса), vydanej v Rige v roku 2008. V predslove ku knihe autorka napísala: „Keby láska vedela spievať, mala by hlas Sergeja Larina“. Autorku s hrdinom knihy spája mimoriadna úprimnosť vnímania, podobnosť životných princípov a ideálov, zvedavosť a otvorenosť. V priebehu rozhovorov našla jednoduchý a prirodzený spôsob, aby umelec odkryl svoju vnútorne bohatú a veľkorysú dušu, približuje čitateľovi jeho veľkú osobnosť s jemu vlastným jedinečným vnímaním sveta. V neobvyklej forme knihy sa príbehy striedajú s rozhovormi, od spomienok na detstvo a mladosť až k dosiahnutiu najvyšších umeleckých mét.

Larin Sergej, foto: Archív SND

Larin Sergej,
foto: Archív SND

Detstvo a mladosť – „Serenáda veľkej lásky“

Rodinné korene rodiny Sergeja Larina siahajú do ruskej Nižnonovgorodskej oblasti, odkiaľ pochádzali jeho rodičia. Otec, absolvent vojenskej školy, si po zranení v druhej svetovej vojne mohol vybrať medzi Ďalekým východom alebo Pobaltím. Zvolil si Lotyšsko a v Daugavpilse prežil Sergej bezstarostné detstvo v rodine plnej porozumenia a lásky, kde nebola hudba povinnou súčasťou bežného života. Raz dostal od mamy darček k narodeninám – lístok do divadla. Arbuzovova hra Táňa síce nebola vhodná pre detského diváka, ale do života malého chlapca nečakane a navždy vstúpilo „Jeho Veličenstvo Divadlo“. Keď mal Sergej jedenásť rokov, rodina sa presťahovala do mesta Gorkij (v súčasnosti opäť Nižný Novgorod). Už v školskom veku sa u neho prejavil nevšedný cit pre vnímanie hudby. Nezabudnuteľný dojem zanechal v dvanásťročnom chlapcovi film Serenáda veľkej lásky (For the First Time) s Mariom Lanzom v hlavnej postave amerického tenoristu Tonyho Costu, odohrávajúci sa na Capri. Očarený filmom a opernými áriami začal hľadať gramoplatne s Mariom Lanzom a v časopisoch informácie o jeho živote. Našiel i snímku umelca v úlohe Cania, z ktorej mu školský fotograf vyhotovil reprodukciu. Nekvalitná čierno-biela fotografia našla svoje miesto na Sergejovom stole a sprevádzala ho po celý život. V obchodoch začal vyhľadávať ďalšie operné platne, prvá bola s Enricom Carusom, meno ktorého mu ešte nič nehovorilo, iba z anotácie sa dozvedel, že to bol jeden z najlepších tenoristov. O Benjaminovi Giglim sa dozvedel od učiteľky hudobnej výchovy, platne s jeho nahrávkami však v obchodoch neboli. „Tak vkročila do môjho života opera. Nevtrhla ako uragán, nie, jednoducho vošla a ostala…“, spomínal po rokoch Sergej Larin. Prestal prepínať televízne programy pri prenosoch koncertov sólistov Veľkého divadla z Moskvy. Nadchlo ho i prvé operné ,,živé“ predstavenie Dargomyžského opera Rusalka, ktorú v videl v Paláci kultúry, kde príležitostne vystupovalo operné divadlo. Láske k opere definitívne podľahol po návšteve Gorkovského divadla opery a baletu, kde videl Čajkovského Eugena Onegina. Napokon sa stal častým návštevníkom divadla, hneď ako uverejnili noviny program, ponáhľal sa do pokladne divadla kúpiť vstupenky z obavy, že neskôr budú vypredané. Najradšej si kupoval lístok do prvého radu, aby dobre počul a videl. Zaujímal sa i činoherné predstavenia, kupoval a čítal mnoho literatúry o hereckom umení. Zapísal sa aj do amatérskeho divadelného štúdia v Dome kultúry, nezotrval však dlho, etudy ho neuspokojovali, jeho ambíciou bolo hrať roly. Keď uvažoval, kam pôjde ďalej študovať, spomenul si ako bol v detstve očarený Parížom. Už samotný názov mesta vyvolal v detskej fantázii predstavu najromantickejšieho a najkrajšieho mesta na svete. Raz mu o Paríži ako o meste zaľúbených, o meste s vôňou pečených gaštanov a o katedrále Notre Dame rozprával manžel jednej učiteľky, ktorý bol dlhší čas služobne v Paríži. Táto spomienka priviedla Larina k rozhodnutiu venovať sa štúdiu francúzštiny na Ústave cudzích jazykov so zameraním na prekladateľskú činnosť. V piatom ročníku absolvoval so skupinou spolužiakov polročnú stáž vo francúzskom Grenoble. Bola to nielen príležitosť zdokonaliť si svoje jazykové schopnosti, ale aj zblízka spoznať francúzsku mentalitu. Počas veľkonočných prázdnin podnikali výlety do blízkeho okolia i vzdialenejších miest a vtedy sa mu splnil aj sen z ranej mladosti uvidieť prvý raz aj Paríž. V Grenoble sa zapísal do mestskej knižnice, kde počúval množstvo platní s nahrávkami svetových operných spevákov. Napokon si kúpil vlastný gramofónový prehrávač s reproduktormi značky Tesla, tam sa začala jeho vášeň pre audiotechniku.

Sergej Larin ako 18-ročný, foto: súkromný archív Larinovcov

Sergej Larin ako 18-ročný,
foto: súkromný archív Larinovcov

Umelecké začiatky vo Vilniuse

Popri štúdiu spieval Sergej Larin v školskom speváckom krúžku, neskôr v mužskom zbore v Dome kultúry, potom začal navštevovať aj krúžok sólového spevu. Krúžok viedla sólistka divadla Klara Inkina (spievala Tatianu v Oneginovi pri Sergejovej prvej návšteve divadla) a práve ona objavila v Larinovi pekný hlas a spevácky talent. Skontaktovala sa s prof. Virgiliom Norejkom z konzervatória vo Vilniuse, s ktorým svojho času spievala Traviatu a odporučila mu vypočuť si talentovaného mladíka. V roku 1978 ho prijali na litovské Štátne konzervatórium vo Vilniuse, kde bol žiakom tohto vynikajúceho litovského tenoristu. Staršia generácia si možno spomína na hosťovanie Norejku v SND, keď očaril ozajstným talianskym bel cantom a krásnou vysokou polohou v úlohe Pinkertona v Madame Butterfly (1971) a Vojvodu v Rigolettovi (1974). Ešte ako študent začal Larin spolupracovať s litovskou Štátnou operou a baletom, kde v roku 1981 debutoval v úlohe Alfréda v La Traviate. Ako sólista opery naštudoval potom ďalšie úlohy z klasického svetového i ruského repertoáru, ako aj z opier litovských skladateľov. Spieval Lenského v Eugenovi Oneginovi, Fausta vo Faustovi a Margaréte, Rudolfa v Bohéme, Jurodivého v Borisovi Godunovovi, ale aj Florestana vo Fideliovi. Litovská opera spolupracovala s viacerými európskymi opernými scénami. V rámci kontaktov sa prezentovala v roku 1988 svojimi najlepšími inscenáciami vo Varšave. Na scéne Teatra Wielkeho uviedli okrem Normy, Otella a Madame Butterfly aj operu Pilėnai litovského skladateľa Vytautasa Klovu. Kritike sa páčil spevácky výkon Larina v postave Danila, nazvali ho „tenorom s talianskou farbou hlasu“. Často účinkoval na koncertoch orchestra litovskej filharmónie. Túto prácu považoval z hľadiska svojho umeleckého rastu za veľmi dôležitú. Pod taktovkou Juozasa Domarkasa si vytvoril bohatý repertoár: Mozartovo RequiemKorunovačnú omšu, Requiem A. Lloyd-Webbera (prvé uvedenie na území bývalého Sovietskeho zväzu), Triumf Afrodity Carla Orffa, Haydnove oratórium Ročné obdobia, Beethovenovu Missu SolemnisDeviatu symfóniu, Verdiho a Berliozovo Requiem, Janáčkovu Glagolskú omšu, Mahlerov cyklus Pieseň o zemi a i.

Sergej Larin a Virgilius Norejka vo Vilniuse, foto: súkromný archív Larinovcov

Sergej Larin a Virgilius Norejka vo Vilniuse,
foto: súkromný archív Larinovcov

Osudové rozhodnutie – Bratislava, druhý domov

V roku 1988 prebiehali v Sovietskom zväze Dni kultúry ČSSR, v rámci ktorých zavítala do Vilniusu aj opera SND. Vedenie bratislavského divadla pozvalo litovského dirigenta Jonasa Alexu, aby prišiel do SND dirigovať Borodinovu operu Knieža Igor. Alexa svojím výkonom vedenie zaujal a súhlasil s návrhom naštudovať pripravovanú inscenáciu Čajkovského Pikovej dámy s režisérom Branislavom Kriškom. Úlohu Hermana ponúkol Alexa Sergejovi Larinovi, ktorý ešte pred premiérou spieval v SND v októbri 1988 pohostinsky Rudolfa v Bohéme. V Pikovej dáme kritika popri sýtom, technicky dobre vedenom hlase a výrazovom bohatstve ocenila aj psychologické prepracovanie komplikovanej postavy a fyzickú kondíciu speváka. Pre ochorenie domácich alternantov spieval v priebehu ôsmych dní päť náročných predstavení, z toho tri za sebou! Po premiére dostal od vedenia opery návrh na trojročnú až päťročnú zmluvu. Rozhodol sa pre tri roky. Vo Vilniuse si vyžiadal trojročnú dovolenku, s jeho rozhodnutím súhlasil aj Virgilius Norejka. Od septembra 1989 sa stal hosťujúcim sólistom, od roku 1992 stálym členom operného súboru SND. Prvou Larinovou postavou v novej sezóne bol Maurizio z Ciléovej opery Adriana Lecouvreur, potom sa pripravoval na doštudovanie svojej prvej úlohy v talianskom jazyku, Gabriela Adorna vo Verdiho Simonovi Boccanegrovi. Začiatkom novembra zaskakoval za chorého tenoristu v Maďarskej štátnej opere v Budapešti v Gounodovom Faustovi. Riaditeľ opery András Kürthy si začiatkom roka 1990 prišiel Larina opäť vypočuť do Bratislavy v Simonovi Boccanegrovi. V budapeštianskom Erkelovom divadle práve pripravovali inscenáciu Verdiho Sily osudu v hudobnom naštudovaní jedného z najlepších verdiovských dirigentov 20. storočia Lamberta Gardelliho a hľadali alternanta k domácemu Petrovi Kelenovi. Po veľkom úspechu spieval Alvara aj na zájazde maďarskej opery v Grécku v lete 1990 v antickom divadle na úpätí Akropolu (Odeion Hrodou tou Attikou). V období, keď v našej spoločnosti prichádzalo k zmenám v politickom i spoločenskom živote, dostal Larin ponuku spievať Hermana v Pikovej dáme v pražskom Národnom divadle, na scéne Smetanovho divadla. Predstavenie bolo v pamätnom dni našich novodobých dejín, dňa 17. novembra 1989. Ako spomienku na toto predstavenie si Sergej Larin ponechal stuhu s dátumom z kytice, ktorú dostal od vedenia divadla.

Netrvalo dlho a Larin opäť zaskakoval za tenoristu. V Budapešti prebiehali skúšky na pripravovanú premiéru Sily osudu, keď v máji 1990 narýchlo potrebovali vo viedenskej Štátnej opere Lenského za indisponovaného Petra Dvorského. Typ na Larina poskytol agentúre Austroconcert prof. Wolfganga Hartla sám Dvorský. Predstavenie (6. mája 1990) spieval bez skúšky, úspech neovplyvnila ani nepríjemná príhoda s jedinými kontaktnými šošovkami, ktoré Larin zabudol v Budapešti. Po árii Kuda, kuda …. hľadisko burácalo potleskom, takisto po duete. Dirigoval Mark Ermler a obsadenie bolo prvotriedne, Tatianu spievala Anna Tomova-Sintow, Wofgang Brendel Onegina a Gremina Nicolai Ghiaurov. Nasledovalo pozvanie na koncertné uvedenie opery Nikolaja Rimského-Korsakova Mozart a Salieri s dirigentom Pinchasom Steinbergom v rámci Viedenských hudobných slávností (18. mája 1990), kde Larin spieval Mozarta a  Jevgenij Nesterenko Salieriho.

G. Verdi: Traviata, Vilnius, 1981, Sergej Larin (Alfréd) debut

G. Verdi: Traviata, Vilnius, 1981,
Sergej Larin (Alfréd) debut

Kuriózny bol tretí zahraničný debut Sergeja Larina. V októbri 1990 bol náhodou v Mníchove a nenechal si ujsť príležitosť uvidieť novú inscenáciu Adriany Lecouvreur v  Bavorskej štátnej opere. Maurizia spieval Neil Shiccof, ktorý v druhom dejstve náhle stratil hlas. Správa divadla vedela o Larinovej prítomnosti, keďže mu poskytla vstupenku a počas prestávky ho vyvolali z hľadiska. A tak sa Larin „presunul“ z hľadiska na javisko, aby ako partner Margaret Price part Maurizia od tretieho dejstva dospieval. Úlohu mal naštudovanú iba v slovenčine, čo však nadšene tlieskajúcemu publiku neprekážalo.

Na jar v roku 1990 doštudoval Sergej Larin Vladimíra Igorieviča v Borodinovej opere Knieža Igor, ktorého spieval ešte v tom istom roku aj na zájazde opery SND na Medzinárodnom festivale v škótskom Edinburghu. V novej inscenácii Verdiho Sily osudu (1990) naštudoval Alvara, ako Riccardo vstúpil do staršej inscenácie Verdiho Maškarného bálu (1991), stvárnil Mozartovho Idomenea (1991), Hoffmanna v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1992). V úlohe Hoffmanna zažiaril aj na zájazde opery SND v Paríži, na scéne Opera Comique (1996). Spieval tiež Lenského v Eugenovi Oneginovi (1993), Cavaradossiho z Pucciniho Toscy (1998), Radamesa z Aidy (1998), Cania z Leoncavallových Komediantov (1998, 2006), Verdiho Dona Carlosa (1999), Dona Josého z Bizetovej Carmen (2002). Larin sa prezentoval v Opere SND aj Večerom árií s dirigentom Tomassom Placidim. Vystupoval na koncertoch v Slovenskej filharmónii v rámci Bratislavských hudobných slávností, v Beethovenovej Deviatej symfónii (dirigentom Ondrej Lenárd, Eva Urbanová, Ida Kirilová, Peter Mikuláš, 1995) a na piesňovom recitáli so sprievodom Viery Kunzovej (1998). Napriek úspechom na prominentných operných scénach sa stala domovskou scénou Larina Opera SND, pretože mu otvorila cestu do veľkého operného sveta. Sám často zdôrazňoval, že Bratislavu i jej operu má rád. Ak mu to čas dovolil, neodmietol ani ponuku prísť zaspievať na nedeľné operné matiné, či zavítať na stretnutie s členmi Klubu priateľov opery. Hviezdnu kariéru v roku 2005 prerušila choroba, po rekonvalescencii sa v apríli 2006 vrátil opäť na javisko ako Don José. V novej inscenácii  Mascagniho Sedliackej cti naštudoval Turidda (2007) a Bakchusa v Ariadne na Naxe Richarda Straussa (2007). Ťažká a komplikovaná choroba si napokon vyžiadala svoju daň a 13. januára 2008 definitívne uzavrela životnú i umeleckú dráhu Sergeja Larina.

R. Strauss: Ariadna na Naxe, Opera SND, 2007, Sergej Larin (Bacchus), foto: Alena Klenková

R. Strauss: Ariadna na Naxe, Opera SND, 2007,
Sergej Larin (Bacchus),
foto: Alena Klenková

Cesta k najvyšším métam

Svetovú kariéru Sergeja Larina odštartoval debut vo viedenskej Štátnej opere v roku 1990 a podpísanie zmluvy s Austroconcertom. Stal sa vyhľadávaným interpretom najmä francúzskych a talianskych romantických opier vo významných svetových operných domoch. Bol ikonou mnohých divadiel, festivalov, sám však hviezdou nebol a byť nechcel. Publikum nadchýnal krásnou farbou svojho hlasu, žiarivými pevnými výškami a neodolateľnou charizmou. Počas svojej medzinárodnej kariéry spieval Sergej Larin vo všetkých veľkých divadlách Európy, Ázie a oboch Amerík. V roku 1998 spieval Calafa s Maggio Musicale Fiorentino v unikátnej produkcii Pucciniho opery Turandot v Zakázanom meste v Pekingu, na jednom z najväčších kultúrnych podujatí v modernej Číne. Inscenáciu v hudobnom naštudovaní Zubina Mehtu, v ktorej titulnú úlohu spievala  Giovanna Casolla, Liu Barbara Fritoli a Timura Carlo Colombara zaznamenali CD-nosiče, VHS a DVD kazety.

G. Puccini: Turandot, Peking, 1998, Segej Larin (Calaf)

G. Puccini: Turandot, Peking, 1998,
Segej Larin (Calaf)

Repertoár Sergeja Larina tvorili hlavne hlavné tenorové party v talianskych a francúzskych romantických operách. Z Verdiho postáv: Don Alvaro (Sila osudu), Riccardo (Maškarný bál), Rodolfo (Luisa Miller), Don Carlos, Macduff (Macbeth), Gabriele Adorno (Simon Boccanegra), Radames (Aida ), Otello, z Pucciniho : Cavaradossi (Tosca), Dick Johnson (Dievča zo Západu), Calaf (Turandot), Pinkerton (Madama Butterfly), Des Grieux (Manon Lescaut). Spieval Maurizia (Cilea: Adriana Lecouvreur), Paola (Zandonai: Francesca da Rimini), Lorisa Ipanova (Giordano: Fedora), Cania (Leoncavallo: Komedianti), Polione (Bellini: Norma), Dona Josého z Bizetovej Carmen, ale tiež Samsona (Saint-Saëns: Samson a Dalila), Florestana (Beethoven: Fidelio), Bacchusa (R. Strauss: Ariadna na Naxe). Bol vyhľadávaným interpretom Grigorija z Musorgského Borisa Godunova, Sergeja zo Šostakovičovej opery Lady Macbeth z Mcenského okresu a Princa z Dvořákovej Rusalky. (Prehľad vystúpení Sergeja Larina na zahraničných scénach nájdete na konci článku.)

Sergej Larin s Francom Zefirellim v Miláne, foto: súkromný archív Larinovcov

Sergej Larin s Francom Zefirellim v Miláne,
foto: súkromný archív Larinovcov

Dirigenti a speváci

Počas pôsobenia v európskych i zámorských kultúrnych metropolách spolupracoval často s významnými umeleckými osobnosťami. Z dirigentov možno spomenúť Claudia Abbada, Riccarda Chaillyho, Sira Colina Davisa, Sira Charlesa Mackerrasa, Georgesa Prêtra, Christopha Eschenbacha, Marka Janowského, Vladimira Fedosejeva, Valerija Gergieva, Neeme Järviho, Zubina Mehtu, Gianandreu Gavazzeniho, Jamesa Levina, Riccarda Mutiho alebo Giuseppe Sinopoliho, Fabia Luisiho, Antonia Pappana, Semyona Bychkova, Christopha Eschenbacha.

Jednou z najfrektovanejších postáv Sergeja Larina bol Don José, stvárňoval ho takmer v dvadsiatich inscenačne rôznorodých naštudovaniach. Postavu Carmen často so Sergejom Larinom spievala Béatrice Uria-Monzon. Nebola to iba dobrá speváčka, ale aj krásna žena, tvárna a inšpirujúca herečka. Rád spolupracoval aj s ďalšou predstaviteľkou Carmen, s Denyse Graves vo viacerých produkciách. V americkom  Houstone Graves spievala aj komplikovanú a náročnú postavu Dalily. Po hereckej stránke ju mala dômyselne prepracovanú, stvárnila ju veľmi sugestívne, vyžarovala z nej vnútorná sila a temperament. Úžasnou partnerkou bola Mirella Freni, s ktorou sa na javisku stretol prvý raz v Zürichu vo Fedore v roku 1994, keď nahrádzal v úlohe Lorisa Ipanova indisponovaného Josého Carrerasa. Veľkou cťou bol pre Larina pozvanie do Modeny v roku 1995 pri príležitosti štyridsiateho výročia umeleckej činnosti svetovej divy. V rodnom meste spievala dve predstavenia Fedory, jedno s Placidom Domingom, druhé so Sergejom Larinom. Vo Fedore sa opäť stretli v Bologni (1996) a v Palerme (1998). V roku 1998 spievali spolu v Turíne v Eugenovi Oneginovi, Sergej Larin Lenského, Mirella Freni Tatianu a Nicolai Ghiaurov Gremina, titulnú postavu spieval Roberto Servile. Na javisku bolo pre Sergeja Larina veľmi dôležité precítiť danú postavu, vnímať partnera a pri pohľade do jeho očí nevidieť prázdnotu. Takouto ideálnou partnerkou bola výnimočná a inteligentná speváčka, navyše aj atraktívna žena Reneé Fleming, s ktorou spieval všetky predstavenia Rusalky. S niektorými hviezdami mu osud dožičil stretnúť sa na scéne iba raz, napr. s charizmatickým Oneginom Thomasa Hampsona v parížskej inscenácii Eugena Onegina. Mal obavy zo stretnutia s týmto výnimočným spevákom a intelektuálom. Na javisku vedel zapôsobiť na partnera akousi magnetickou energiou, na ktorú stačilo iba správne zareagovať a výsledkom bola súhra a symbióza. Veľmi rád spieval aj s barytonistom Paolom Gavanellim v Mníchove. Nebol to iba dobrý spevák, ale aj inteligentný, tvorivo rozmýšľajúci herec, ktorého na javisku spájala s partnerom akási kontinuálna neviditeľná niť. Za fenomenálneho partnera považoval talianskeho basistu Ferruccia Furlanetta v úlohe kráľa Filipa II. Ich každý spoločný výstup poskytol divákovi neobyčajný zážitok, ktorý tento umelec evokoval svojou silou výrazu, najmä v scéne autodafé. Vtedy ľutoval, že nesedí v hľadisku.

U. Giordano: Fedora, Bologna 1996, Mirella Freni (Fedora), Sergej Larin (Loris Ipanov)

U. Giordano: Fedora, Bologna 1996,
Mirella Freni (Fedora), Sergej Larin (Loris Ipanov)

Koncertná činnosť

Na koncertnom pódiu spieval Requiem A. Lloyd-Webbera (Innsbruck 1990, Lipsko 1996), sólový part vo Verdiho Requiem spieval v koncertných sálach mnohých talianskych a nemeckých miest i v Londýne. Z ďalšieho repertoáru možno spomenúť: symfóniu Hectora Berlioza Romeo a Júlia (Miláno, 1991), Janáčkovu Glagolskú omšu (Miláno, Amsterdam 1993, Londýn 1996, 2001), Prvú symfóniu A. N. Skriabina (Berlín, 1994; Londýn, 1994;New York, 2002;Miláno, 2002), Beethovenovu Deviatu symfóniu (Viedeň, 1994, 1996, 1998; Lipsko, 1996; Magdeburg, 1996), symfóniu Franza Liszta Faust (Mníchov a Ženeva, 1999), Mahlerov cyklus Pieseň o zemi (Paríž, 2000), Dvořákovo oratórium Stabat Mater (Wolfgang Sawalisch, Ľuba Orgonášová, Marjana Lipovšek, Rainhard Hagen, Miláno, 2004). Na mnohých koncertných pódiách uvádzal pravidelne koncerty operných árií, piesňové recitály i romance z tvorby ruských a svetových skladateľov. S mimoriadnym úspechom predviedol svoj operný recitál s dirigentom Leošom Svárovským na 45. ročníku festivalu Smetanovej Litomyšle (2003). V roku 2006 vystúpil Larin na Medzinárodnom letnom festivale v lotyšskom kúpeľnom meste Jūrmala s piesňovým recitálom a spolu s manželkou Lilijou Larinou spieval aj na záverečnom Gala koncerte s Lotyšským národným symfonickým orchestrom a dirigentom Aleksandrsom Vilumanisom. V júni toho istého roku mal spolu s manželkou Liljou koncert na hudobnom festivale vo Vilniuse.

Klaviristka Eleonora Bekova a Sergej Larin

Klaviristka Eleonora Bekova a Sergej Larin

Diskografia

Larinovu vynikajúcu spevácku kariéru dokumentuje celý rad nahrávok. Okrem už spomínaného záznamu inscenácie Pucciniho Turandot z Pekingu je to Šostakovičova Lady Macbeth z Mcenského okresu (dirigent: Myung-Whun Chung, 1993), ktorá bola nominovaná na cenu Grammy v kategórii Najlepšia operná nahrávka roka. Pozoruhodné sú nahrávky s orchestrom Göteborgs Symfoniker a dirigentom Neeme Järvim, Čajkovského opera Mazeppa (1990, kde s Larinom (Andrej) spoluúčinkovali špičkoví ruskí speváci (Sergej Leiferkus, Galina Gorčakova, Anatolij Kočerga a Larisa Diadkova) a dve jednoaktovky Sergeja Rachmaninova Skúpy rytier a Francesca da Rimini (1997). Z dielne Sonny Classical je nahrávka Musorgského Borisa Godunova s dirigentom Claudiom Abbadom, Berlínskymi filharmonikmi a zborom Slovenskej filharmónie (Sergej Larin ako Grigorij, Anatolij Kočerga, Samuel Ramey, Marjana Lipovšek, Sergej Leiferkus, 1994). S orchestrom Ruskej filharmónie s dirigentom Konstantinom nahral Larin (Herman) Scény z Pikovej dámy so sólistami Jelenou Prokinou, Dmitrijom Chvorostovským, Jelenou Obrazcovou, Vasilijom Gerellom a Marinou Domašenko, 2002).

Sergej Larin a Virgilius Norejka (s dirigentom Jonasom Alexom), v štúdiu pri nahrávaní opery litovského skladateľa Balysa Dvarionasa Dalia, foto: súkromný archív Larinovcov

Sergej Larin a Virgilius Norejka (s dirigentom Jonasom Alexom),
v štúdiu pri nahrávaní opery litovského skladateľa Balysa Dvarionasa Dalia,
foto: súkromný archív Larinovcov

Na DVD nosičoch je popri Pucciniho Turandot z Pekingu zaznamenaný koncert Talianska noc v Berlíne zo známej prírodnej scény Waldbühne, s Berlínskou filharmóniou, dirigentom Claudiom Abbadom, spoluúčinkovali Angela Gheorghiu a Bryn Terfel (1996), Adriana Lecuvreur s orchestrom milánskej La Scaly, dirigentom Robertom Brignolim, Danielou Dessi, Oľgou Borodinou, Gianom Giacomom Guelfim (réžia Lamberto Prudelli, 2003). Dvořákovu Rusalku nahral dirigent James Conlon s orchestrom parížskej opery, s Larinom (Princ), spievala titulnú úlohu Renée Fleming, Ježibabu Larisa Diadkova, Vodníka Franz Hawlata a Cudziu kňažnú Eva Urbanová (réžia Robert Carsen, 2003).

Rusalka na DVD s Renée Fleming

Rusalka na DVD s Renée Fleming

V diskografii Sergeja Larina sú diela symfonické a kantátové, ktoré vyšli v ruskom hudobnom vydavateľstve Melodija: Siedma symfónia, „Jarná“ Mikisa Theodorakisa s Moskovskou štátnou filharmóniou a dirigentom Dmitrijim Kitajenkom (1984, Sergej Larin, Jolanta Čurilajte, Aušra Stasiunaite, Vladimir Prudnikov), v roku 1986 poéma Sergeja Rachmaninova Zvony (1986, Moskovská štátna filharmónia, dirigent Dmitrij Kitajenko, sólisti Sergej Larin, Natalia Michajlova, Jurij Mazurok), Requiem Andrewa Lloyd-Webbera (1989, s Litovskou filharmóniou a dirigentom Juozasom Domarkasom, sólisti Sergej Larin, Grazina Apanaviciute, Antonijus Kesada).

V bohatej škále nahrávok nechýba niekoľko kompaktných diskov piesní a romancí ruských skladateľov Rachmaninova, Čajkovského, Rimského-Korsakova, Kjuiho, Balakireva, Borodina, Grečaninova, Rubinsteina, ktoré zaznamenala spoločnosť Chandos, mnohé so sprievodom kazachstanskej pianistky Eleonory Bekovej, jednej zo sestier slávneho tria (husle, piano a violončelo). S Eleonorou Bekovou účinkoval Larin aj na svojom prvom vystúpení v Moskve v roku 1998 vo Veľkej sále konzervatória na koncerte ruských romancí Čajkovského, Rachmaninova a Rimského-Korsakova. S Gennadijom Roždestvenským nahral Larin Árie z ruských opier (1998). Árie z opier talianskych, francúzskych a nemeckých skladateľov pod názvom Portrét nahral Larin so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu v Bratislave s  bývalým šéfdirigentom Opery SND Ivanom Anguélovom (2002).

U. Giordano: Fedora, Modena, 1995, Mirella Freni (s venovaním Sergejovi Larinovi)

U. Giordano: Fedora, Modena, 1995,
Mirella Freni (s venovaním Sergejovi Larinovi)

Ocenenia

V roku 1995 udelila Sergejovi Larinovi Spoločnosť G. Verdiho v Parme Zlatú medailu Giuseppe Verdiho, v roku 2001 dostal ako prvý ruský spevák prestížnu cenu Premio Illica v Castell´Arquato v provincii Piacenza. V roku 2003 získal najvyššie litovské vyznamenanie, čestný kríž Radu litovského veľkovojvodu Gedimina. V roku 2007 mu Literárny fond udelil výročnú cenu za stvárnenie postavy Bacchusa v inscenácii opery Richarda Straussa Ariadna na Naxe, s prihliadnutím na výkon v inscenácii opery Ruggiera Leoncavalla Komedianti a v roku 2008 Cenu za celoživotné dielo v oblasti divadelnej tvorby in memoriam.

Epilóg – krásny človek s čistou dušou

Sergej Larin bol vždy pokorný voči životu a svojmu povolaniu. Bol talentovaným spevákom s hlasom nebeskej krásy a ruskej duše. Bol kultivovaný, vzdelaný a rozhľadený človek, aktívne ovládajúci niekoľko jazykov. V spomienkach svojich kolegov bol skromným človekom s dobrým srdcom, príjemnou povahou, ochotný kedykoľvek pomôcť. Okrem počúvania hudby, zbierania gramoplatní patrilo k jeho záľubám fotografovanie, zbieranie atypických náramkových hodiniek, vášeň pre elektrotechniku a pečenie koláčov a zákuskov. Bratislavu si Sergej Larin zvolil za svoj druhý domov, mal tu svoj dom svoj hrad. „Rodinný kozub“ udržiavala manželka Lilija, taktiež sólistka Opery SND (začínala v Komornej opere, v súčasnosti pôsobí ako pedagogička na Cirkevnom konzervatóriu). V ich manželstve nechýbala harmónia a vzájomná úcta a hoci mala šancu uplatniť sa ako umelkyňa, rešpektovala kariéru manžela a bola mu najväčšou oporou počas choroby. Ako partneri sa sporadicky stretali aj na javisku v Maškarnom bále, Hoffmannových poviedkach a v Donovi Carlosovi.

G. Verdi: Don Carlos, Opera SND, 1999, Sergej Larin (Don Carlos), Lilia Larinová (Alžbeta), foto: Alena Klenková

G. Verdi: Don Carlos, Opera SND, 1999,
Sergej Larin (Don Carlos), Lilia Larinová (Alžbeta),
foto: Alena Klenková

Správa o náhlom úmrtí Larina ranila jeho blízkych, kolegov, priateľov a jeho obdivovateľov na celom svete. A v centre Ruska, v Nižnom Novgorode ho opustená, trúchliaca matka Lydia prežila iba o rok. Spevácke umenie Sergeja Larina ešte rezonuje v hudobnej pamäti návštevníkov operných predstavení, mnohí boli svedkami i jeho zahraničných úspechov.

Náš vynikajúci dirigent Ondrej Lenárd si na Sergeja Larina takto spomína:

„Sergej Larin bol obdarený veľkosťou človeka. Bol neobyčajne skromný, vľúdny, priateľský, s hlbokou ľudskou dušou. To všetko poznačilo i jeho spevácku kariéru. Bol veľmi húževnatý, nekompromisný na svoje spevácke výkony. Jeho vzácne hlboká a pravdivá muzikalita, absolútna pripravenosť a pokora mu dopomohli zaradiť sa medzi svetové tenorové špičky. Len škoda, že zákerná smrť uzavrela tak rýchlo jeho umeleckú cestu. Pre mňa ostáva v mysli ako vzácny človek a vynikajúci spevák – umelec.“

Sergej Larin z pohľadu hudobného kritika Vladimíra Blaha:

„Bol to pravý profesionál, ktorého hlavnou prednosťou bol expresívny prejav a schopnosť popasovať sa na úrovni s úlohami najrozličnejšieho charakteru. Na Slovensku sme si ho ctili menej než vo svete, čo nie je pre nás dobrým svedectvom.“

(poznámka redakcie: O Sergejovi Larinovi sa pre Opera Slovakia vyjadrili aj ďalší traja hudobní kritici a publicisti TU…)

Niekoľko myšlienok Sergeja Larina

„Ak chcete byť dobrým spevákom, treba v prvom rade byť dobrým človekom. Ak by som sa pokúsil definovať vlastnosť, charakteristickú pre najlepších ruských operných spevákov, hovoril by som o mimoriadnej hĺbke pochopenia literárneho textu, emocionálnej podstaty postavy a schopnosť vyjadriť túto podstatu. Som jednoznačne presvedčený o tom, že tí ruskí speváci, pre ktorých hlava nie je len nástrojom pre akustickú rezonanciu a srdce iba dôležitým centrom krvného obehu, môžu spievať taliansku operu takisto dobre ako samotní Taliani.“

„Všetky ligy a hierarchie vymysleli ľudia. Umelé vytváranie hviezd nesie veľké nebezpečenstvo pre mladého speváka s neporušenou psychikou. Ak sa z novej hviezdy stane nástroj na razenie zlatých mincí, potom umelcovi nezostane čas na zamyslenie, na ticho a pokoj pre dozrievanie daru. Toto takmer eliminuje cieľavedomý, premyslený rozvoj.“

(Z knihy Oľgy Peterson Pancier pre korytnačku.)

Kniha Oľgy Peterson ,,Pancier pre korytnačku"

Kniha Oľgy Peterson
,,Pancier pre korytnačku“

*   *   *

V rozhovore pre tlač na otázku, čo očakáva od umelca okrem pekného speváckeho výkonu divák, Larin odpovedal: „ Som presvedčený, že hlboké emócie. Ideálom je, keď spevák všetkými prostriedkami, čo dokáže, rozozvučal svoj hlas tak, aby tlmočil všetky záchvevy srdca, vykreslil najkrajšie odtiene duše. Preto mám rád romantické úlohy najmä talianskeho repertoáru – Verdi, Puccini. Majú svoj hlboký emocionálny svet, to, čo v dnešnom živote chýba – city a zmysel pre romantiku, osudové vášne. Myslím, že aj to privádza divákov do opery – trocha odtrhnutosti od každodenných starostí, trocha príkras aj prehnanosti v pocitoch láska a žiarlivosť, česť a vernosť, pomsta a odplata, trocha neskutočnosti nad triezvou všednosťou. Každý je iný, každý spevák má pred sebou tie isté noty, tú istú postavu, ale ako ju predstaví, ako hudbu pretaví cez seba podľa vlastného cítenia, to je to pravé, čo publikum privedie k pochopeniu a k pocitu vnútorného splynutia s predstavou tvorcu a interpreta. Ide o cit, vrúcny a intenzívny, čo roztápa ľady ľahostajnej šedivosti.“

(Truhlářová, Agneša. Večerník, 8.3.1991.)

Sergej Larin a Elena Blahová-Martišová po skvelom predstavení Dona Carlosa vo Viedenskej štátnej opere v roku 1999, foto: súkr. archív E. Blahovej-Martišovej

Sergej Larin a Elena Blahová-Martišová po skvelom predstavení Dona Carlosa vo Viedenskej štátnej opere v roku 1999,
foto: súkr. archív E. Blahovej-Martišovej

*   *   *

Prehľad vystúpení Sergeja Larina na zahraničných scénach

1989 – Maďarská štátna opera v Budapešti, Faust (dirigent Miklós Cser, Mefisto – Ferenc Begányi, Margaréta – Mária Zempléni), Don Alvaro (dirigent Lamberto Gardelli. Leonora – Veronika Kinces, Katalin Szendrényi, Maria Teresa Uribe, Don Carlo – Mihály Kálmándi, Páter Guardiano – László Polgár, Kolos Kováts, 1990), Cavaradossi (dirigent Walter Attanasi; Tosca – Márta Szilfai, Scarpia – Sándor Sólyom-Nagy, 1997)

1990 – Štátna opera, Viedeň: Lenskij (dirigent Mark Ermler, Tatiana – Anna Tomowa-Sintow, Eugen Onegin – Wofgang Brendel, Gremin – Nicolai Ghiaurov), Don Alvaro (dirigent Pinchas Steinberg, Leonora – Giovanna Casola 1990), Herman (Vjekoslav Šutej, Líza – Maria Guleghina,1993), Cavaradossi (dirigent Jan Latham-König, Tosca – Gwyneth Jones, Juan Pons – Scarpia, 1993; Tosca – Galina Kalinina, Scarpia – Renato Bruson,1994), Grigorij (Vladimir Fedosejev a Claudio Abbado, Boris Godunov – Anatolij Kočerga, Marina – Marjana Lipovšek,1994), Loris Ipanov (Fabio Luisi, Fedora – Mara Zampieri, 1995), Canio (Fabio Luisi, Nedda – Ildikó Raimondi, Tonio – Bruno Pola, 1996; dirigent Arthur Fagen, Nedda – Krassimira Stoyanova, Tonio – Georg Tichy, 2000), Don Carlos (dirigent Fabio Luisi, Filip II. – Nicolai Ghiaurov, 1996; Filip II. – Feruccio Furlanetto, Rodrigo – Carlos Álvarez, Eboli Violeta – Urmana,1999), Radames (dirigent Marcello Viotti, Aida – Maria Guleghina, Amneris – Waltraud Meier, 1998), Don José (dirigent Bertrand de Billy, Carmen – Béatrice Uria-Monzon, 2000)

1991 – opera v Monte Carlo, Don Don José (debut v úlohe, Micaela – Maria Bayo)

1991 – La Scala v Miláne, Maurizio (dirigent Gianandrea Gavazzeni, Adriana Lecouvreur – Natalija Trojickaja, alternoval s  Petrom Dvorským a Kristijanom Johanssonom), Don Carlos (debut v úlohe, dirigent Riccardo Muti, Elisabetta – Nina Rautio, Filip II. – Samuel Ramey, Rodrigo – Paolo Coni, 1992), Loris Ipanov (debut v úlohe, dirigent Gianandrea Gavazzeni, Fedora – Giovanna Casolla, 1993), Dick Johnson (debut v úlohe, dirigent Giuseppe Sinopoli, Minnie – Mary Jane Johnson, 1995), Cavaradossi (dirigent Semion Bychkov, Tosca – Aprille Millo, Scarpia – Carlo Guelfi, 1997), Marrizio (dirigent Roberto Rizzi Brignoli, Adriana Lecouvreur – Daniela Dessi, Michonet – Carlo Guelfi, Kňažná de Bouillon – Oľga Borodina, 2000)

1991 – Royal Opera House v Londýne, Don José, Princ (koncertné uvedenie Rusalky, dirigent Charles Mackerras, Rusalka – Reneé Fleming, Cudzia kňažná – Eva Urbanová, Vodník – Franz Hawlata, 2003), Grigorij (dirigent Semyon Bychkov, Boris Godunov – John Tomlisson, 2003)

1991 – Staatstheater v Stuttgarte, Riccardo (Renato – Igor Morosow)

1991 – De Nederlandse Opera v Amsterdame, Rodolfo vo Verdiho  Luise Miller (debut v úlohe, dirigent Carlo Rizzi, Luisa – Kallen Esperian)

1992 – Teatro Comunale v Bologni, Paolo v Zandonaiovej Francesce da Rimini (debut v úlohe, dirigent Daniel Oren, Francesca – Rajna Kabaivanska, 1992), Don José (dirigent Garcia Navarro, Carmen – Elena Zaremba, Micaela – Maria Bayo,1995), Loris Ipanov (dirigent Daniel Oren, Fedora – Mirella Freni, 1996)

1992 – Bavorská štátna opera v Mníchove, Don Alvaro (Leonora – Margaret Price), Don José (1994), Gabriele Adorno (1996), Cavaradossi (1997), Canio (1999), Don Alvaro (dirigent Fabio Luisi, Leonora – Galina Gorchakova, Carlo di Vargas – Alexandru Agache, 1999), Don Carlos (dirigent Zubin Mehta, Filip II. – Paata Burchuladze, Elisabetta – Kallen Esperian, Rodrigo – Paolo Gavanelli, Eboli – Dolora Zajick, 2000), Des Grieux (debut v úlohe, dirigent Fabio Luisi, Manon Lescaut – Kallen Esperian, Lescaut – Paolo Gavanelli, 2002)

1992 – Bregenzer Festspiele, Don José (Carmen – Denyce Graves), Loris Ipanov (dirigent Fabio Luisi, Fedora – Mara Zampieri, 1993), Florestan (dirigent Ulf Schirmer, réžia David Pountney, 1995)

1992 – San Francisco Opera ( Cavaradossi), Princ (dirigent Charles Mackerras, Rusalka – Reneé Fleming, 1995), Don José (1997), Don Carlos (1998), Samson (debut v úlohe,  dirigent Emmanuel Joel, Dalila – Oľga Borodina, 2001), Pinkerton (Čo-čo-san – Verónica Villarroel, 2003)

1993 – Deutsche Staastsoper v Berlíne, Cavaradossi (1993), Grigorij (1993), Maurizio (dirigent Fabio Luisi, Adriana Lecouvreur – Stefka Evstatieva, 1994), Canio (debut v úlohe, dirigent Antonio Papano, Nedda – Kallen Esperian,1996), Florestan (debut v úlohe, 1997), Radames (dirigent Fabio Luisi, Aida – Norma Fantini, Amneris – Luciana D’Intino, Amonasro – Paolo Gavanelli, 2001), Bacchus (dirigent Fabio Luisi, Ariadna – Lisa Gasteen, Zerbinetta – Laura Aikin, 2003)

1993 – Oper Frankfurt, Sergej v Šostakovičovej Lady Macbeth z Mcenského okresu (debut v úlohe, dirigent Eberhard Kloke, Katerina – Kristine Ciesinski), tiež 1995

1993 – Opernhaus Zürich, Loris Ipanov (dirigent Manfred Honeck, Fedora – Mirella Freni, 1994), Riccardo (1995), Lenskij (1996), Cavaradossi (1997

1993 – Landestheater v Linzi, Cavaradossi

1994 – Teatro Regio v Turíne, Don Alvaro (dirigent Alain Guignal, Leonora – Aprille Millo), Florestan (koncertné uvedenie, dirigent Peter Schneider, Leonora – Hildegard Behrens, 1994), Don José (dirigent John Mauceri, Carmen – Béatrice Uria-Monzon, 1996), Grigorij (dirigent Dietfried Bernet, Boris Godunov – Anatolij Kočerga, 1997), Lenskij (dirigent Emil Tabakov, Tatiana – Mirella Freni, Gremin – Nicolai Ghiarov, 1998), Loris Ipanov (dirigent Stefano Ranzani, Fedora – Mirella Freni, 2000)

1994 – Osterfestspiele Salzburg, Grigorij, tiež 1997 (dirigent Claudio Abbado/ Valerij Gergiev, 1997, réžia Herbert Wernicke, Boris Godunov – Anatolij Kočerga/ Vladimir Vanejev, 1997, Marina – Marjana Lipovšek/Olga Borodina, 1997)

1994 – Salzburger Festspiele, Grigorij (dirigent Claudio Abbado, réžia Herbert Wernicke, Boris Godunov – Samuel Ramey/Anatolij Kočerga, Marina – Marjana Lipovsek), Don Carlos (Filip II. – René Pape, 1998; Feruccio Furlanetto, 1999; Rodrigo – Carlos Álvarez, Elisabetta – Marina Mescheriakova, 1998, 1999)

1994 – Metropolitná opera v New Yorku, Cavaradossi (dirigent Christian Badea, Tosca – Maria Guleghina, Scarpia – James Morris, tiež 1997), Don José (dirigent John Fiore, Carmen – Sally Burgess, 1995), Don Alvaro (dirigent Franz Vote a James Levine, Leonora – Sharon Sweet a Deborah Voigt, Don Carlo – Vladimir Černov, 1996), Grigorij (Boris Godunov – Samuel Ramey, Marina – Olga Borodina, dirigent Valerij Gergiev, 1997; dirigent Semion Bychov, James Moriss – Boris Godunov, 2004), Pinkerton (debut v úlohe, dirigent Julius Rudel, Čo-čo-san – Michèle Crider, 2000)

1994 – Opéra Bastille v Paríži, Cavaradossi (Tosca . – Carol Vaness), Don José (Carmen – Martha Senn, 1994; Béatrice Uria-Monzon, 1997; Denyce Graves, 2002), Gabriele Adorno (dirigent Carlo Rizzi, Simon Boccanegra – Alexandru Agache, Maria – Miriam Gauci, Fiesco – Carlo Colombara, 1997), Calaf  (debut v úlohe, dirigent Georges Prêtre, Turandot – Sharon Sweet, 1997), Lenskij (dirigent Gary Bertini, Eugen Onegin – Thomas Hampson, 1998), Pollione z Belliniho Normy (debut v úlohe, dirigent Fabio Luisi, Norma – Jane Eaglen, 1998), Don Carlos (dirigent James Conlon, Elisabetta – Miriam Gauci, Filip II. – Feruccio Furlanetto, Rodrigo – Dwayne Croft,1999), Herman (dirigent Vladimir Jurowski, Líza – Karita Mattila, Jeleckij – Dalibor Jenis, 2001), Princ (dirigent James Conlon, réžia Robert Carsen, Rusalka – Reneé Fleming, Vodník – Franz Hawlata, Ježibaba – Larissa Diadkova, Cudzia kňažná – Eva Urbanová, 2002)

1994 – Coliseo Albia de Bilbao, Macduff, Verdi: Macbeth (debut v úlohe, dirigent Antonello Allemandi, Macbeth – Paolo Gavanelli, Lady Macbeth – Mara Zampieri)

1994 – Teatro Colón v Buenos Aires, Don José (dirigent Antoni Ross Marbá, Carmen – Béatrice Uria-Monzon), Paolo, Zandonai: Francesca da Rimini (dirigent Mario Perusso, Francesca – Cynthia Makris, 2000)

1994 – Koncertná sieň NHK Tokio, Japonsko, Grigorij (dirigent Claudio Abbado, Boris Godunov – Anatolij Kočerga, Marina – Marjana Lipovšek) na zájazde súboru viedenskej Štátnej opery

1995 – Teatro Comunale v Modene, Loris Ipanov (dirigent Stefano Ranzani, Fedora – Mirella Freni), Don José (1995)

1995 – Teatro Comunale vo Ferrare, Don José (dirigent Garcia Navarro, Carmen – Elena Zaremba)

1995 – Teatro Municipale Piacenza, Don José (dirigent Garcia Navarro, Carmen – Elena Zaremba), Loris Ipanov (1996)

1995 – Teatro Giuseppe Verdi v Terste, Loris Ipanov (dirigent Kenneth Montgomery, Fedora – Laura Niculescu)

1995 – Arena di Verona, Don José (dirigent Daniel Oren, réžia Franco Zefirelli, Carmen – Denyce Graves, 1995; Cecilia Gasdia, 1996)

1995 – Israel Philharmonic Orchestra, Tel Aviv, Haifa, Cavaradossi (koncertné uvedenie, dirigent Antonio Pappano)

1996 – Boľšoj teatr v Moskve, Cavaradossi (dirigent Alexej M. Stepanov, Tosca – Makvala Kasrašvili, Scarpia – Jurij Mazurok), Don Alvaro (dirigent Aleksandr Viljumanis, Elisabetta – Jelena Zelenskaja, Carlo – Sergej Murzajev (2001)

1996 – Teatro San Carlo v Neapole, Cavaradossi (1996), Pollione (dirigent Bruno Campanella, Norma – Marina Mescheriakova, 1999), Don José (dirigent Daniel Oren, Carmen – Nadja Michael, Micaela – Norah Ansellem, 2000), Samson (dirigent Yoram David, Dalila – Nadja Michael, 2002)

1997 – Teatro Comunale vo Florencii, Dick Johnson (dirigent Yoel Levi, Minnie – Giovanna Cassola, Jack Rance – Carlo Guelfi, tiež 2000), Canio (dirigent Bruno Bartoletti, Nedda – Svetla Vassileva, 2000), Des Grieux (dirigent Daniel Oren, Manon Lescaut – Fiorenza Cedolins, 2002)

1998 – Teatrо Massimo v Palerme, Loris Ipanov (dirigent Stefano Ranzani, Fedora – Mirella Freni)

1998 – Ravenna Festival, Canio (dirigent Riccardo Muti, Nedda – Svetla Vassileva)

1998 – Festival Chorégies d´Orange, Don José (dirigent Michel Plasson, Carmen Béatrice Uria-Monzon), Don Carlos (dirigent Pinchas Steinberg, Elisabetta – Hasmik Papian, Eboli – Giovanna Casolla, Rodrigo – Roberto Frontali, Filip II. – Roberto Scandiuzzi, 2001)

1998 – Peking (súbor Maggio Musicale Fiorentino) Calaf, (dirigent Zubina Mehta, Turandot – Giovanna Casolla, Liu – Barbara Fritoli, Timur – Carlo Colombara)

1999 – Teatro Carlo Felice v Janove, Cavaradossi (dirigent John Neschling, Tosca – Norma Fantini, Ghena Dimitrova, Scarpia – Lucio Gallo), Don Carlos (dirigent Mark Elder, Elisabetta – Marina Mescheriakova, Rodrigo – Roberto Frontali, Filip II. – -Ferruccio Furlanetto, 2001), Radames (dirigent Patrick Fournillier, Aida – Michèle Crider, Amneris – Nadja Michael, 2002)

1999 – Opera v  Ríme Radames (dirigent Marco Armiliato, Aida – Maria Guleghina, Amneris – Luciana D’Intino)

2000 – Latvijas Nacionala Opera, Riga, Radames (dirigent Gintaras Rinkevičius, Aida – Irena Milkevičute, Amneris – Irina Dolženko)

2001 – Teatro Lirico v Cagliari, Radames (dirigent Gérard Korsten, Aida – Michéle Crider)

2002 – Houston Grand Opera, Samson (dirigent Philippe Jordan, Dalila – Denyces Graves)

2002 – Teatro Real v Madride, Don José (dirigent Alain Lombard, Carmen- Denyce Graves)

2002 – Schleswig-Holstein Musik Festival, Lübeck, Don José (koncertné uvedenie, dirigent Christoph Eschenbach, Carmen –Waltraud Meier)

2003 – Cincinnati Symphony Orchestra, Florestan (koncertné uvedenie Fidelia, dirigent Paavo Jarvi, Leonora – Christine Brewer)

2003 – San Diego Opera, Otello, Verdi: Otello (debut v úlohe na scéne, dirigent Edoardo Müller, Desdemona – Marina Mescheriakova, Jago – Alexandru Agache; v koncertnom uvedení spieval Otella v Mníchove a Norimbergu s orchestrom Bayerische Rundfunk, 2001), Don Carlos (dirigent Lotfi Mansouri, Elisabetta – Sondra Radvanovsky, Filip II. – Feruccio Furlanetto, 2004)

2003 – Opera v Dallase, Herman (dirigent Graeme Jenkins, Líza – Anna Šafažinskaja, Grófka Larisa Diadkova, Jeleckij – Vladimir Černov)

2004 – Národní divadlo v Brne, Don José(dirigent Jan Zbavitel, Carmen – Galia Ibragimova)

2006 – Concertgebouw v Amsterdame, Maurizio (dirigent Paolo Olmi, Adriana Lecouvreur – Nelly Miricioiù)

2006 – Národní divadlo v Prahe, Samson (dirigent Oliver Dohnányi, réžia Marián Chudovský, Dalila – Kateřina Jalovcová, Galia Ibragimova)

2007 – Teatro de la Maestranza v Seville, Cavaradossi (dirigent Bruno Aprea, Tosca – Maria Guleghina)

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

foto: súkromný archív Larinovcov a Archív SND

fotogaléria

fotogaléria Sergej Larin a Opera SND

fotogaléria

video

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľaj tento článok:
  •  
  •  
  • 3
  •  

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár