Dnes je: piatok, 20. 7. 2018, meniny má: Eliáš, Iľja, zajtra: Daniel

Simonetta Puccini: Súhlasila som so zmenou záveru Turandot. Presvedčil ma Ricordi

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
So Simonettou Puccini, vnučkou hudobného skladateľa Giacoma Pucciniho sme sa rozprávali o tom, prečo ako vlastníčka autorských práv povolila zmenu záveru Turandot a za akých okolností vznikli Pucciniho poznámky k opere. Venujeme sa skladateľovej túžbe včleniť do opery wagnerovské prvky a aj príčinám, prečo si to nakoniec nemohol dovoliť. S Rastislavom Štúrom, ktorý operu diriguje na pôde SND sme porovnávali pôvodnú a alternatívnu verziu finále a rozprávali sme sa, aké praktické problémy by SND muselo riešiť, ak by chcelo uvádzať iný záver opery než doposiaľ.

Zohnať vnučku hudobného skladateľa Giacoma Pucciniho vôbec nie je ľahké. Oficiálny kontakt na ňu neexistuje. Mal som informáciu, že občas je možné zachytiť ju v Tore del Lago, ale väčšinu času tam aj tak nie je. Písal som jej aj do múzea hudobného skladateľa, ktoré spravuje, aj do jej nadácie, aj na ďalšie možné adresy, na ktorých by sa teoreticky mohla nachádzať. Väčšinou som dostal diskrétnu odpoveď, že kontakt na pani Puccini neposkytujú. Po asi 10 – tich dňoch márneho snaženia, potom ako som na rôznych adresách zanechal svoje kontaktné údaje, link na portál Opera Slovakia a okruh otázok, ktoré by som chcel položiť, mi jedného dňa prišiel mail. Bol priamo od pani Puccini a boli v ňom len dve stručné vety:  Ak chcem, môžem zavolať priamo jej, posiela mi svoje súkromné telefónne číslo. Keď som telefonoval prvýkrát, nemohla hovoriť, pretože práve šoférovala, ale dohodli sme sa, že jej zavolám neskôr. Už vtedy však bolo jasné, že odpovedať na otázky bude. Nakoniec sme spolu telefonovali až trikrát.

Pani Puccini, dnes spravujete múzeum venované Vášmu starému otcovi Giacomovi Puccinimu vo vile v Tore del Lago, kde skomponoval väčšinu svojich opier. Staráte sa o pôvodné zariadenie domu, fotografie, listy, noty a ďalšie množstvo vecí, ktoré zostali po hudobnom skladateľovi. V Tore del Lago tak trávite zrejme veľmi veľa času…

Áno, pretože o mnohé veci v múzeu sa starám osobne. Hoci žijem v Miláne, som v Tore del Lago veľmi často. Keď mám možnosť prísť, tak prídem, mám to tam veľmi rada. A chápem, prečo to tam mal rád aj Puccini. Príroda, jazero, pekné prechádzky…

Váš archív obsahuje mnohé tajomstvá. Pred dvomi mesiacmi nám v rozhovore povedal José Cura, že ste to boli práve Vy, kto sprístupnil štvrté dejstvo Edgara, ktoré bolo roky utajené a ležalo v Tore del Lago zamknuté. (Poznámka autora: opera sa dodnes hráva len ako trojdejstvová, keď Puccini zistil, koľko hudobných nápadov v štvrtom dejstve zbytočne ,,vystrieľal“, vyškrtol ho a skryl pred verejnosťou. Nápady z neho potom použil vo svojich iných operách). Sú vo Vašom archíve ešte nejaké ďalšie prekvapenia takého významu ako v prípade Edgara?

Boli ste niekedy v našom múzeu? Poukazovala by som Vám rôzne materiály a urobili by ste si na mieste predstavu, akého až rozsahu tajomstvá tu máme…

Áno, bol som u Vás.

Kedy ste tu boli?

Mohlo to byť asi pred siedmimi rokmi.

A sprevádzala som Vás vtedy ja? Niekedy turistov sprevádzam po múzeu osobne, hoci oni samozrejme vôbec netušia, kto vlastne je ich sprievodca…

Nie, vtedy nás sprevádzal niekto iný.

Máme tu množstvo materiálov. Po starom otcovi tu zostali stovky a stovky rôznych artefaktov. Veľmi veľa zaujímavých vecí. Nebudem to popisovať bližšie, lebo sa to na diaľku popísať nedá, to treba vidieť, ale naozaj je tu všeličo. Taktiež aj veci týkajúce sa Turandot, o ktorej ste chceli hovoriť.

Áno, poďme teda k Turandot, chcel som hovoriť o konci opery. Váš archív bol jedným z hlavných dôvodov, prečo Vás pred 15 rokmi navštívil hudobný skladateľ Luciano Berio, keď chcel podľa pôvodných Pucciniho poznámok skomponovať jej alternatívny záver. Ako to vtedy bolo?

Pán Berio tu bol, pretože potreboval pracovať s hudobnými náčrtmi a skicami, ktoré Puccini zanechal predtým, než zomrel. V nich tesne pred svojou smrťou veľmi zhruba naznačil predstavu, ako by mohol vyzerať finálny duet, aj keď to boli len náznaky. Pán Berio z nich potom vychádzal pri komponovaní, podobne ako voľakedy Franco Alfano. Obaja vlastne pracovali s tými istými materiálmi.

Luciano Berio, (1925 - 2003)

Luciano Berio,
(1925 – 2003)

Ako sa tieto Pucciniho poznámky dostali k Vám?

Starý otec mal tieto poznámky so sebou v nemocnici, kde sa zostavoval po operácii, na následky ktorej nakoniec zomrel. Keď umrel, boli položené vedľa jeho postele na nočnom stolíku. V tom čase pri ňom v nemocnici stále niekto bol, pri jeho posteli sa striedali ľudia, keby bolo niečo treba. V čase jeho smrti bol vedľa neho aj jeden z riaditeľov vydavateľstva Ricordi, ktorý o poznámkach vedel, takže dohliadol na to, aby sa nestratili. Neskôr ich zobral do Milána.

Ako tie skice vyzerali? Čo všetko obsahovali?

Bol to notový zápis a aj poznámky vpisované do libreta, kde napríklad pripísal k niektorým textom rôzne odvolávky týkajúce sa hudby (poznámka autora: napríklad na jednom mieste napísal ,,Tu ako Tristan“ – pravdepodobne chcel, aby na danom mieste zneli akordy pripomínajúce Wagnerovu operu). Tieto zápisky a noty boli pomerne rozsiahle, spolu 23 listov, a mnohé z nich boli dokonca písané obojstranne, takže v skutočnosti išlo až o 36 strán notového zápisu.

Tie skice sú súčasťou Vášho dedičstva?

Nie, nepatria mne, patria vydavateľstvu Ricordi.

A fyzicky sú ešte stále v múzeu v Tore del Lago?

Nie, teraz momentálne sa nachádzajú u vydavateľa v sídle firmy Ricordi.

Pucciniho vlastnoručne písané skice k záveru opery. Notový zápis k slovám ,,Principessa di morte".

Pucciniho vlastnoručne písané skice k záveru opery.
Notový zápis k slovám ,,Principessa di morte“.

Franco Alfano aj Luciano Berio teda zhudobnili tie isté podklady, zachovali tie isté melodické linky, ale orchestrácia a celkové vyznenie záveru opery sú u každého z nich úplne iné. Ktorá verzia je Vám bližšia?

Viete, ale Alfano vlastne skomponoval dve verzie. Tá prvá sa nehráva a tá druhá je oveľa kratšia. Dnes vo väčšine operných domov hrávajú práve tú kratšiu (poznámka autora: Alfano bol veľmi nešťastný, že mu Toscanini z jeho pôvodného záveru opery vyškrtal tretinu hudby a to, čo zostalo, ešte aj čiastočne pomenil podľa svojej predstavy. Naviac Toscanini prinútil Alfana takto skrátený koniec opery prijať za svoj ,,vlastný“. Dodnes sa mu hovorí Alfanova verzia, hoci Alfano sa s ňou v takomto podaní nevedel až do svojej smrti stotožniť).

Ľudia si za tie roky zvykli na verziu, ktorá sa hráva, takže si nemyslím, že okrem dvoch Alfanových záverov opery bolo treba komponovať aj tretí od Luciana Beria. Turandot je už akosi zakotvená v povedomí ľudí tak, ako sa hráva, ja som nebola stotožnená s ideou, že by sa to malo meniť.

Franco Alfano, (1875 - 1954)

Franco Alfano,
(1875 – 1954)

Ale vy ste majiteľkou hudobných práv v rámci dedičstva. Vy ste museli dať súhlas na zmenu záveru Turandot a pokiaľ viem, aj ste ho dali.

Áno, súhlasila som, pretože to bola požiadavka od Ricordiho. Oni mi povedali, že pán Berio príde a že by bolo fajn, keby som dala súhlas a poskytla mu potrebné materiály a pomoc. Požiadali ma, aby som mu sprístupnila Pucciniho skice. Vydavateľstvu veľmi záležalo na tom, aby nový záver opery vznikol a aby ho napísal práve Luciano Berio. Nakoniec ma presvedčili a ja som teda súhlasila.

Ako sa Vám páčil výsledok práce pána Beria?

Ja nie som muzikológ, ani nejaký odborník v tomto smere. Nechcela by som sa púšťať do hudobných analýz, ale už som povedala, že som nebola veľmi stotožnená so samotnou myšlienkou prerábania niečoho, na čo si už ľudia zvykli. Turandot má záver, aký má. Možno nie je najlepší, ale je to záver, ktorý všetci poznajú a všade ho hrajú. Prečo ho nahrádzať niečím, čo nikto nepozná?

Napríklad možno preto, že ten záver Luciana Beria je oveľa lepší než Alfanov. Aspoň teda podľa môjho názoru.

Myslíte? No ja neviem. Mne sa veľmi nepáči.

Simonetta Puccini (vpravo) s Mirellou Freni, foto: Elisabetta Baracchi

Simonetta Puccini (vpravo) s Mirellou Freni,
foto: Elisabetta Baracchi

Verzia Luciana Beria bola prvýkrát uvedená na Kanárskych ostrovoch, potom bola naštudovaná v Amsterdame prestížnym Royal Concertgebouw orchestra a neskôr vznikla výborná nahrávka, ktorú dirigoval Riccardo Chailly. Potom ju pre festival v Salzburgu naštudoval aj Valery Gergiev a mnohí ďalší. Zdá sa, že odborná verejnosť túto verziu celkom prijala…

Ja mám k nej rezervovaný postoj, ale ako som povedala, nie som muzikológ, ani odborník v tomto smere, hovorím Vám to skôr ako obyčajný človek. Celkovo som prekvapená, že celé tie roky toľkých ľudí fascinuje práve záver Turandot, pričom zvyšok opery je predsa tiež nádherná hudba. Tak prečo sa nesústrediť skôr na ňu a prečo vlastne riešiť jej záver. Veď podľa môjho názoru práve tá ostatná časť opery – mimo jej záveru – to je práve tá hudba, ktorá je na celej opere najfascinujúcejšia.

Súhlasím, ale teraz vlastne inými slovami hovoríte, že tam, kde v opere znie Pucciniho hudba je opera oveľa lepšia, než v časti kde znie Alfanova hudba. Aj preto si myslím, že mnohým ľuďom záver stále vŕta v hlave, pretože to tiež cítia tak, ako ste to práve pomenovali. 

Ja som bola proti nahradeniu Alfanovho záveru od počiatku a v podstate ma tá myšlienka príliš neoslovuje ani dnes. Na druhej strane som ale nechcela tento svoj názor povyšovať nad názory všetkých ostatných a preto som umožnila, aby Berio a Ricordi mohli realizovať tú ich predstavu. Svoj pôvodný názor som však naďalej nezmenila.

Rozumiem. Ak teda preferujete Alfanov záver, povedzte, ktorá z jeho dvoch verzií je Vám bližšia? 

Bližšia je mi kratšia verzia. Jednak je lepšia a po druhé, ľudia sú na ňu zvyknutí. Podľa mňa netreba veci meniť ani v situácii, ak aj nie sú úplne ideálne zrealizované, pretože to, že ľudia operu majú už napočúvanú v istom prevedení (nech je akékoľvek), má predsa tiež svoju hodnotu. Turandot svoj záver má a je to ten, ktorí ľudia poznajú. Ja sa v tomto stotožňujem s talianskym kritikom (….uvádza jeho meno, v šume nahrávky ho nie je možné identifikovať…..), ktorý sa raz vyjadril podobne aj na stránkach talianskej tlače.

Pani Puccini, máme v tomto rozdielne pohľady, ale v každom prípade mi bolo cťou s Vami na túto tému diskutovať. Ďakujem Vám veľmi pekne za Váš čas a názory.

Nemáte za čo a príďte k nám znova aj nabudúce…

Pucciniho socha v Tore del Lago

Pucciniho socha v Tore del Lago

Poznámka autora na záver rozhovoru:

V knižke Franco Alfano: Transcending Turandot od Konrada Drydena je na strane 58 zverejnená poznámka Simonetty Puccini, ktorú adresuje autorovi knihy. Pani Puccini v nej píše: ,,Turandot je jediná opera, z ktorej ja a moja rodina poberáme do dnešného dňa tantiémy“.

Keďže výška tantiém (t.j. príjmov z autorských práv) vždy závisí od počtu uvedení opery, je len pochopiteľné, že pani Puccini sa snaží vyvarovať akémukoľvek kroku, ktorý by obľubu opery u verejnosti (a tým jej hranosť) mohol ohroziť. Hlavne v situácii, ak nie je zrejmé, či by verejnosť takýto zásah prijala pozitívne a či by v budúcnosti neohrozil počet predstavení.

Tento kontext potom môže ovplyvňovať aj niektoré jej verejné vyjadrenia smerujúce k tomu, aby sa do opery už príliš nezasahovalo.

Video: Záver Turandot vo verzii Luciana Beria. Pucciniho pôvodná hudba končí v siedmej minúte a desiatej sekunde záznamu.

Čo presne obsahujú Pucciniho skice k záveru opery:

Pucciniho skice obsahujú znotovaný duet Calafa a Turandot až do momentu tesne pred vášnivým bozkom  (,,il bacio tuo mi da l’eternita“) a potom ešte hudbu k ,,la mia gloria è finita“. K zvyšným častiam libreta Puccini zanechal iba veľmi fragmentárne poznámky, pretože viac-menej nevedel čo si s ním počať. Pre neho bol vrcholným miestom opery moment, keď zomrie Liu. Predstava že po dramatickom hudobnom vyvrcholení by opera mala pokračovať ešte ďalšiu zhruba polhodinu bola pre neho problémom, s ktorým sa nevedel vysporiadať. Hudba pre neho už dosiahla logický záver, zatiaľ čo dej sa neskončil.

Puccini dal preto záver libreta niekoľkokrát prerobiť – podľa dochovaných informácií odmietol najmenej tri jeho verzie. Zároveň prestal pokračovať v komponovaní opery. Zaujímavé je, že len niekoľko dní pred tým, než odišiel na operáciu hrtanu, náhle schválil poslednú verziu libreta. Tento krok podľa môjho názoru nič nevypovedá o tom, či už bol s libretom spokojný. Toscanini vo svojich spomienkach totiž uvádza, že Puccini sa pred operáciou bál, že sa nemusí dobre skončiť. O tom, že mal rakovinu hrtanu, síce nevedel (lekári to nepovedali ani jemu, ani jeho žene, vedel to len jeho syn Antonio), avšak bez ohľadu na to, či poznal svoju diagnózu, mal obavy. Podľa Toscaniniho ho Puccini navštívil a chcel po ňom aby mu sľúbil, že nenechá operu zapadnúť prachom, ak by operáciu neprežil. Znamenalo to teda, že si nebezpečenstvo smrti veľmi dobre uvedomoval. V takomto kontexte potom gesto, ktorým niekoľko hodín pred operáciou náhle schválil štvrtú verziu libreta, nadobúda úplne iné kontúry. Naznačuje skôr obavu, že mu už nezostáva veľa času, než spokojnosť s jeho poslednou verziou. Skladateľ narýchlo začal vpisovať poznámky a hudobné motívy do konečnej verzie libreta a zobral si ich dokonca so sebou aj do nemocnice, aby mohol pokračovať aj tam.

Puccini zomrel päť dní po operácii na komplikácie a pooperačný šok. Toscanini dodržal svoj sľub a operu prachom zapadnúť nenechal. Pucciniho skice k záveru opery poskytol Francovi Alfanovi, žiakovi skladateľa, ktorý veľmi dobre poznal hudobné postupy svojho učiteľa. Pôvodne Toscanini zvažoval aj iných kandidátov včítane Franca Vittadiniho, Vincenza Tommasiniho a podľa niektorých zdrojov kandidátom na dokončenie opery bol dokonca aj Franz Lehár. Avšak voľba padla nakoniec na Alfana, ktorý podpísal 25. augusta 1925 kontrakt s vydavateľstvom Ricordi. Bol v tom čase na vrchole svojich tvorivých síl, mal 50 rokov.

Arturo Toscanini, (1867 - 1957)

Arturo Toscanini,
(1867 – 1957)

Výsledná podoba Alfanovho záveru opery sa Toscaninimu nepozdávala. Najprv nútil Alfana, aby z 377 taktov ponechal len 268 a keď mu Alfano so škrípaním zubov vyhovel, tak Toscanini sám (už bez súhlasu Alfana) vyškrtol ešte ďalšie časti z už takto skrátenej verzie. Alfano na to zareagoval verejným vyhlásením, že sa asi bude musieť vzdať svojej pozície riaditeľa konzervatória v Turíne, a zapíše sa ako žiak na lekcie kompozície k Toscaninimu. Nebolo to samozrejme myslené vážne, ale ako ironická poznámka na adresu Toscaniniho.

Nespokojnosť s Alfanovym záverom dostala nový impulz na prelome tisícročia, keď vydavateľ Ricordi požiadal talianskeho skladateľa Luciana Beria aby skomponoval nový záver opery. V roku 2001 tak s povolením držiteľky autorských práv, skladateľovej vnučky Simonetty Puccini a s povolením majiteľa Pucciniho skíc – vydavateľstva Ricordi, predstavil Berio svoj záver opery, ktorý je oveľa viac v súlade s tým, čo vo svojich poznámkach napísal Puccini. V rámci objektivity a spravodlivosti však treba uviesť, že Berio mal v porovnaní s Alfanom obrovskú výhodu časového odstupu. Z tejto perspektívy mohol oveľa lepšie než Alfano vidieť, kde vlastne Turandot stojí vo vzťahu k dobovým hudobným trendom, ako sa hudba odvtedy vyvíjala a ktoré vtedy začínajúce hudobné smery (ich prvé odrazy vidíme aj v Turandot) sa uchytili ako významné a rozvíjali sa ďalej a ktoré boli len slepou uličkou. Taktiež mohol vidieť, v ktorých aspektoch bola Pucciniho tvorba ako celok v konečnom dôsledku najviac prínosná pre budúci vývoj a tieto mohol zvýrazniť. Alfano takýto nadhľad nemohol mať, pretože nemohol vidieť do budúcnosti. Berio si preto mohol dovoliť niektoré veci v závere opery upraviť v súlade s citom pre túto historickú perspektívu. Ak dnes v Turandot vnímame aj prvé náznaky moderných trendov, ku ktorým by sa Puccini zrejme neskôr posunul, keby nebol zomrel, mohol si Berio dovoliť vo svojom poňatí záveru tieto tendencie posilniť a nemusel sa až tak otrocky držať spôsobov sladkej orchestrácie, ktorej sa pridržiaval Alfano. Taktiež si mohol dovoliť výrazne zoškrtať libreto.

Puccini obdivoval Wagnera, bol posadnutý jeho dielom, pretože pre neho predstavovalo oslobodenie od hudobných konvencí v spôsobe, akým Wagner rozvíjal harmóniu. Na druhej strane však bol po celý čas pod veľkým tlakom vydavateľa a očakávaní zo strany verejnosti, že každá jeho nová opera musí byť ,,trhák“. Mal povesť autora, ktorý prichádza vždy s hitom a ktorého každé dielo bude určite obrovským úspechom a preto žil v strese, že nesmie zlyhať. Nemohol si preto dovoliť komponovať v štýle Wagnera, hoci sám pre seba jeho dielo považoval za hudobný vrchol. Puccini bol totiž nielen pragmatik, ale aj výborný obchodník, a ako inteligentný muž vedel, že ak chce so svojou novou operou opäť uspieť, nemôže predbehnúť hudobný vkus svojich poslucháčov a obdivovateľov o niekoľko desiatok rokov dopredu. Publikum v tom čase ešte na Wagnera nebolo pripravené.

Ako umelec sa cítil Wagnerom uchvátený a očarený, ako obchodník vedel, že wagnerovský štýl verejnosti ,,nepredá“. (Wagner bol komerčne veľmi neúspešný a väčšinu svojho života prežíval v obrovských dlhoch a na úteku pred veriteľmi práve z dôvodu, že počet priaznivcov jeho opier bol príliš malý na to, aby boli ziskové). Puccini preto musel veľmi obozretne postupovať v zavádzaní wagnerovských prvkov do svojej opery a dávkovať ich odmerkou. Síce v skiciach k libretu uvádza odkazy na miesta, kde má hudba znieť ako v Tristanovi, ale ide len o opatrné pokusy. Wagner dovidel hudobne oveľa ďalej než bežní návštevníci opery a preto sa na vkus obyčajného operného diváka vykašlal. Puccini si nemohol dovoliť až takto sa divákovi vzdialiť, (hoci vnútorne po tom veľmi túžil) a to práve z dôvodu, ktorý som už uviedol – bol pod tlakom očakávaní, že každé jeho dielo musí u verejnosti uspieť.

Dobová ilustrácia k opere Turandot

Luciano Berio sa pri komponovaní svojho záveru už nemusel báť, že by publiku ušiel príliš ďaleko dopredu modernejším pojatím záveru opery, pretože doba a vkus verejnosti sa posunuli medzičasom ďalej. Nemusel sa báť ani výraznejšieho zakomponovania wagnerovských harmonických postupov, po ktorých Puccini tak túžil, pretože Wagner je dnes milovaný miliónmi priaznivcov. Aj tieto skutočnosti môžeme zahrnúť pod pojem ,,výhoda historickej perspektívy“, ktorú Berio využil a ktorú Alfano v čase, keď skladal svoj záver Turandot, využiť nemohol.

Alfanova hudba nikdy nebola presvedčivá, je bombastická, umelá a príliš rýchlo prináša sladké rozuzlenie. V jeho verzii pracujúcej s pôvodnou verziou libreta je zrada vlastne odmenená (svadbou), náhle polepšenie Turandot príliš rýchle a preto nedôveryhodné, jasot a sláva v posledných taktoch ignorujú Pucciniho poznámky o tom, že chce na záver intimitu. Po smrti Liu nemôže predsa opera o pár minút neskôr skončiť bujarými oslavami a Hollywoodskym happy endom burácajúceho zboru na motívy melódie Nessun Dorma. Inštrukcie Pucciniho zachované v skiciach hovoria jasne – opera sa skončí v pianissime. Hlavná hrdinka skončí v meditáciách.

Giacomo Puccini, (1858-1924)

Giacomo Puccini,
(1858-1924)

Pucciniho poznámok k záveru opery je pomerne dosť. Je v nich veľa hudobných odkazov k Mahlerovej siedmej symfónii a k Schönbergovi. Sú v nich náznaky dvanásťtónových stupníc. V poznámkach k libretu Puccini zas uvádza, že sa mu premena Turandot zdá príliš náhla. Mne sa preto na Beriovej verzii alternatívneho záveru páči, že svojim spôsobom oveľa viac tieto poznámky reflektuje a taktiež rieši výhrady, ktoré Puccini libretu vytýkal (výraznými škrtmi oproti verzii s ktorou pracoval Alfano).

A ešte jedna dôležitá poznámka: Berio nepridal žiadny hudobný nástroj v porovnaní s tými, čo hrali operu doposiaľ, takže jeho verzia pokračuje s Pucciniho ,,zostavou“ orchestra.

Z rozhovoru so Simonettou Puccini môžu čitatelia pocítiť, že vnučka hudobného skladateľa má výrazne iný pohľad na potrebu alternatívneho záveru opery. Je dobré, že sa s našimi čitateľmi o neho podelila. Aspoň pohľady v tomto komentári nebudú vo vzťahu k novému ukončeniu opery jednostranné (t.j. len pozitívne), ale budú vyvážené pohľadom človeka hodnotiaceho koniec Turandot z perspektívy hranosti a obľúbenosti opery u širokej diváckej verejnosti. Názory časti skladateľov, dirigentov, Pucciniho dvorného vydavateľa či operných fajnšmekrov na festivale v Salzburgu na jednej strane, a názory publika na strane druhej sa predsa môžu výrazne líšiť, tak ako to býva aj v iných podobných situáciach. A práve tento aspekt nám Simonetta Puccini svojimi odpoveďami (možno aj nechtiac) pripomína.

Video: záver opery vo verzii Franca Alfana s Pavarottim a Caballé

Rastislav Štúr: Beriova verzia je geniálna

Potenciálny konflikt medzi odbornou verejnosťou a publikom týkajúci sa prijatia nového záveru opery sme rozoberali s Rastislavom Štúrom, ktorý Turandot diriguje v Opere SND v skrátenej verzii Franca Alfana. Rozprávali sme sa spolu o tom, ktorý záver by si on sám zvolil na dirigovanie, keby si mohol vyberať, a prečo.

Rastislav Štúr

Rastislav Štúr

Pán Štúr, záver Turandot od Franka Alfana vzbudzuje diskusie aj 90 rokov potom, ako bol napísaný. Ani čas teda neodstránil pochybnosti o tom, či je dostatočne dôstojným ukončením Pucciniho opery. Aký je Váš pohľad ako človeka, ktorý pozná každý takt tejto opery naspamäť?

Alfanovu skrátenú verziu veľmi dobre poznám, lebo ju často dirigujem. Podľa môjho názoru nevystihuje celkom presne Pucciniho predstavu. Pucciniho poznámky, ktoré po sebe zanechal nie sú úplne jednoznačné, poskytujú veľký priestor na rôznu hudobnú interpretáciu a spôsob, ako s nimi naložil Franco Alfano, bude zrejme dosť rozdielny od spôsobu, ako by záver opery napísal Puccini, ak by operu vedel dokončiť.

Keď som voľakedy pripravoval Manon Lescaut, čo je jedna z jeho skorších opier, udrelo mi do očí, ako je strašne komplikovane napísaná. V každom druhom takte je spomalenie, zrýchlenie, koruna, zmena tempa a podobne. V neskorších operách Puccini čím ďalej, tým viac od takéhoto štýlu komponovania upúšťal a komplikovanosť nahrádzal prepracovanejšou inštrumentáciou, alebo dramatičnosťou. Snažil sa teda viaceré prvky zjednodušovať, avšak samozrejme len po istú úroveň. To čo urobil Alfano v Turandot je zjednodušenie, ktoré je podľa mňa už príliš veľké. Puccini by záver opery až takýmto jednoduchým spôsobom nikdy nenapísal. Alfanova verzia je svojim spôsobom populistická a niektoré časti v nej budia dojem, ako keby boli nasilu vykalkulované na efekt. Príliš často po sebe sa v nej opakujú tie isté sekvencie.

A aký je Váš pohľad na Beriovu verziu?

Verzia Luciana Beria je v tomto zmysle určite autentickejšia, viac vychádza z Pucciniho pôvodných predstáv, ktoré možno nájsť naznačené v skiciach.

Keď si vypočujem nahrávku Beriovej verzie, tak si poviem, že je to neskutočná, priam geniálna kompozícia. Každopádne je geniálna proti Alfanovej. Je veľmi pekná, ubieha hladko a plynule akoby jedným dychom, pretože má oveľa viac prepracované spojky medzi jednotlivými témami. Alfanova verzia znie rozkúskovane, je v nej plno zastavení, je tam dokonca fermáta na pauze a následné pokračovanie hudby.

Alfanova verzia pôsobí trhano možno aj preto, že je zoškrtaná Toscaninim a tie škrty tam potom aj v takejto podobe dodnes ,,počuť“. A ako som už povedal, veľakrát sa tam opakuje tá istá hudobná téma, čo v Beriovej verzii nenájdeme. Ak by som mal zhrnúť svoje pocity z Beriovej verzie do dvoch viet, povedal by som, že v jeho verzii ma nič neruší, plynie jedným ťahom od začiatku do konca, je krajšia, farebnejšia, inštrumentačne nápaditejšia. Určite by som si ju chcel niekedy zadirigovať. Som presvedčený, že Beriova verzia je hudobne oveľa hodnotnejšia a aj Berio je hodnotnejší skladateľ než Alfano.

Počuli ste niekedy pôvodnú Alfanovu verziu, tú nezoškrtanú?

Nie, ani neviem, či ju vôbec niekde hrali a či existuje nahrávka.

Pokiaľ viem, prvýkrát sa hrala až po viac ako päťdesiatich rokoch v novembri 1982 v Barbican Centre v Londýne, čo bola naozaj mimoriadna udalosť. (Existuje aj nahrávka, ktorú naštudoval dirigent John Mauceri s Josephine Barstow a Landom Bartolinim ako sólistami. Vydala ju Decca Records v roku 1990 – poznámka autora).

Zaujímalo by ma, čo v nej bolo nakoniec zoškrtané, či orchestrálne čísla alebo medzihry. Viete, keď si človek pozrie napríklad tú odfotenú Pucciniho skicu klavírneho výťahu (ktorá je zverejnená v tomto článku – poznámka autora), vidieť, že ešte aj tá je tak zoškrtaná, že poskytuje viaceré možnosti, ako ju interpretovať. V tomto zmysle mal Alfano sťažené podmienky v spracovaní Pucciniho poznámok do výslednej podoby.

John Mauceri

John Mauceri

Asi 40 percent melodických liniek v Alfanovej a Beriovej verzii je však rovnakých…

Áno, miestami sú úplne rovnaké, pretože obaja autori vychádzali z Pucciniho skíc a kde boli melodické linky jasné, tam ich aj zachovali. Avšak nie som si istý, ako je to z hľadiska tempa, Beriovu verziu som počul v nahrávke, ktorú robil Riccardo Chailly a tá je v oveľa rýchlejších tempách, než ako sa zvyčajne hráva Alfanova verzia.

Jeden z hlavných rozdielov medzi obomi závermi je v tom, že Alfanov záver má mohutné finále, v ktorom hudba neustále graduje viac a viac až k vrcholu. Na rozdiel od neho v Beriovej verzii orchester záver opery postupne utlmí a hudba skončí v úplnom piane, tak ako chcel Puccini…

Pre väčšinu ľudí je Alfanova verzia práve preto prijateľnejšia, lebo jej záver je oveľa efektnejší, prináša väčšie uspokojenie a je taktiež jednoduchšia v inštrumentácii. Na druhej strane, keby som ju dirigoval a nevedel by som, že je to Alfanova hudba, tak by mi to aj tak nedalo spať, pretože by som si hneď uvedomil, že nie je možné, aby niektoré časti takýmto spôsobom napísal Puccini. Miestami je hudba až tak nasilu prekonštruovaná a prešpekulovaná, že vzniká určitý zmätok. Napríklad konkrétne takty, ktoré mám na mysli sú úplne nelogické, takto Puccini nikdy nekomponoval.

Beriova verzia je v tomto zmysle určite viac uhladená, nie sú v nej žiadne nelogické miesta alebo miesta, v ktorých by sa hudba zadrhávala.

Čo hovoríte na názory, že prerod Turandot zo zápornej hrdinky na kladnú je v Alfanovej verzii nedôveryhodný, príliš náhly, odohrá sa len doslova v niekoľkých taktoch?

Myslím, že ľuďom to nevadí. To je ten paradox. Ľuďom sa Alfanova verzia páči. Beriova verzia sa napríklad  nedávno robila v Brne a teraz ju zrušili a vrátili sa naspäť k Alfanovej.

Prečo?

Viem sa vcítiť do človeka, ktorý si doma vypočuje nahrávku Turandot s Alfanovým záverom a potom príde na operu netušiac, že sa hrá vo verzii Luciana Beria. Nenájde v nej ten efektný záver. Bude čakať záverečnú gradáciu, duet, v ktorom sekvencie idú stále hore a majú v sebe väčšie a väčšie nadšenie, až sa vo fortissime uzavrú témou z najslávnejšej árie Nessun dorma. Naraz divák zistí, že nič z toho sa nekoná. Taký človek bude sklamaný.

Veľkolepá Alfanova verzia opery Turandot v Metropolitnej opere New York v produkcii Franca Zeffirelliho

Veľkolepá Alfanova verzia opery Turandot
v Metropolitnej opere New York v produkcii Franca Zeffirelliho

Ak by ste sa napríklad rozhodli, že chcete dirigovať Turandot vo verzii Luciana Beria v SND, aký by bol postup? Je vo Vašej kompetencii o tom rozhodnúť, alebo by s takouto ideou musel prísť dramaturg, prípadne vedenie divadla?

Keby som si mal teraz vybrať, akú Turandot chcem dirigovať, tak pre domáce publikum by som si paradoxne vybral Alfanovu verziu. Avšak keby som bol v zahraničí, kde je publikum vo svojich hudobných názoroch o niečo ďalej, určite si vyberiem tú Beriovu. Alfanova verzia možno viac pomôže návštevnosti, avšak Beriova by bola hlavne v zahraničí určite vyššie hodnotená.

Alfanovu verziu by som si u nás vybral z praktických dôvodov. Najväčší problém v našich operných domoch sú sólisti. Je problém zohnať Calafa alebo Turandot. Tí sólisti, ktorí u nás spievajú tieto postavy sú určite veľmi dobrí a majú veľa ponúk všelikde inde, často sa preto stáva, že nemajú voľný termín, keď potrebujeme. Musíme potom volať hostí, aby sme mohli predstavenie vôbec zahrať. A zohnať hostí, ktorí spievajú Beriovu verziu je naozaj problém, pretože takých je naozaj veľmi málo.

Čiže je oveľa praktickejšie robiť Alfanovu verziu a opera má aj zaručenejší úspech u publika. V časoch, keď je u nás problém dotiahnuť do divadla ľudí aj na zavedené tituly, možno nie je práve najvhodnejšie prílišné experimentovanie.

Keby sme sa však predsa len rozhodli robiť Beriovu verziu, teraz platí v divadle taký postup, že by s návrhom musel prísť dramaturg. Musel by sa však na tom zhodnúť aj s dirigentom a samozrejme režisér, ktorý robil inscenáciu by s tým musel tiež súhlasiť. Alebo by sme museli zohnať iného režiséra, ktorý by inscenáciu urobil nanovo.

Rozhodnutie iba samotného dirigenta by na to dnes už nestačilo, dirigent už nemá také postavenie ako voľakedy. Od čias, ako začal režírovať Harry Kupfer, vznikla veľká silná skupina režisérov – najmä v Nemecku – ktorí si začali presadzovať tzv. režisérske divadlo. To samozrejme využili aj ďalší a začali dokonca stavať úlohu režiséra úplne nad dirigenta.

V poslednom čase sa našťastie trend obrátil a znovu sa začína posilňovať úloha dirigenta, dochádza k návratu k hudbe ako k najpodstatnejšiemu prvku opery a k oveľa väčšej pokore k partitúre.

Harry Kupfer

Harry Kupfer

Rozumiem obavám, že publikum je konzervatívne, a preto je Alfanova verzia v podstate stávkou na istotu, avšak do akej miery podľa Vás treba vychádzať vkusu verejnosti v ústrety a do akej miery verejnosť treba viesť?

Ja si myslím, že publikum u nás treba vychovávať. Ale je aj vecou taktiky, ako to robiť. Nemá zmysel organizovať večer súčasnej hudby, na ktorý príde 10 ľudí, ale lepšie je radšej zmiešať napríklad Čajkovského koncert b mol so Schönbergom, nebáť sa experimentov tohto druhu. Lebo ak to bude večer čisto modernej hudby, tak nám tam nikto nepríde.

A aj pokiaľ ide o Turandot, bol by som radšej opatrný. Nedávno sa nám stalo, že aj jeden divácky inak veľmi obľúbený titul sa divadlu nepodarilo vypredať. Preto si myslím, že Beriova verzia by možno na Slovensku nebola dostatočne ocenená zo strany publika. V podstate v tomto zmysle chápem aj obavy, ktoré v rozhovore s Vami vyslovila pani Puccini. Ľudia sú zvyknutí na ten záver opery, ktorý sa hral posledných deväťdesiat rokov a toto bude veľmi ťažké zmeniť.

Pripravil: Peter Bleha

video

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 171
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

spravodajca a publicista

Zanechajte komentár