Dnes je: streda, 25. 4. 2018, meniny má: Marek, zajtra: Jaroslava

Skladateľ z pivnice Gaetano Donizetti

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Sláva až po smrti. 8. apríla 2018 uplynie 170 rokov od úmrtia legendy talianskeho belcanta Gaetana Donizettiho. Pod jeho rukami uzrelo svetlo sveta 71 opier. Ako sa zo žiaka bavorského majstra naturalizovaného v Taliansku Simona Mayra stal uznávaný operný autor šliapajúci na päty Bellinimu? Prečo Donizettiho priťahovali námety z anglických dejín? A prečo väčšina jeho tragických opier nesie meno ženských hrdiniek? V spoločnosti Donizettiho opier sa vyberieme z hornatého Bergama až do exotického Konštantínopolu.

Bergamo nieslo v roku 1797 punc stredovekého sídla. Città Alta (Vysoké mesto), ako sa hovorí historickému jadru obklopenému hradbami z čias benátskeho domínia (bergamský fortifikačný systém zo 16. storočia bol v roku 2017 zaradený do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, pozn. autorky článku) kontrastuje s Città Bassa (Nízke mesto) v nižšej nadmorskej výške s modernejšou urbanizáciou. Privilégium narodiť sa v jase lombardského Slnka bolo budúcemu operistovi (taliansky termín pre skladateľa opier, pozn. autorky článku) odopreté. Hoci prišiel na svet v Città Alta, niet mu čo závidieť. Gaetano Donizetti sa narodil 29. novembra 1797 v podzemnej kobke na ulici Borgo Canale, kde jeho rodičia – budúci správca mestskej záložne a krajčírka – obývali dve pivničné miestnosti. Dom bol súčasťou chudobnej štvrte, v ktorej žili mnohopočetné rodiny odkázané na podradné práce v aristokratických domácnostiach. Donizettiho otec Andrea pôvodom z neďalekej Pontidy žil v suteréne až do roku 1806, kedy sa z dôvodu zmeny zamestnania presťahoval na Piazza Mascheroni. Gaetanova „rodná pivnica“ dodnes stojí. Na dome sa skvie pamätná tabuľa. Horné poschodia slúžia ako múzeum a hudobno-edukačné centrum.

Rodný dom Gaetana Donizettiho s pivničnými oknami.
zdroj: donizetti.org

Bergamo je donizettiovským mestom par excellence. Skladateľovo meno nesie miestne konzervatórium (Istituto Superiore Studi Musicali Gaetano Donizetti), divadlo (Teatro Donizetti) a hudobná knižnica (Biblioteca Musicale Gaetano Donizetti). Svoje aktivity tu rozvíja prima sedes donizettiovského výskumu (Fondazione Donizetti). Jesenný festival Donizetti Opera však zostáva v tieni monštruózneho marketingu jeho letných pendantov. Špecializácia na jedného autora, a tým aj hlbší zreteľ na štýlovú interpretáciu, však priťahujú čoraz širšie rady publika.

Na ceste za svetlom

Divákov pri umeleckých začiatkoch nehľadajme. Ich absenciu supluje učiteľova trstenica. Chlapcove hudobné schopnosti „vzali do laty“ Antonio Gonzales, Francesco Salari, no najmä Giovanni Simone Mayr. Rodák z horného Bavorska zastával od roku 1802 post maestra di musica v bergamskej svätyni Santa Maria Maggiore. V metropole Lombardie založil hudobnú školu a nazval ju príznačne Lezioni caritatevoli (Dobročinné prednášky), keďže jej chovancami mal byť najmä spevácky dorast pre chrámový zbor. Aj malý Gaetano sa zaradil k cirkevným speváčikom a vďaka získanému štipendiu mohol u Mayra objavovať záhady harmónie a kontrapunktu. Zdá sa, že romanticky ladené biografie skladateľov majú všeličo spoločné: najprv usilovné začiatky v chudobe, potom roky driny a nakoniec bohatstvo a sláva. A predsa sa treba vyhnúť klišovitým schémam! Ak by nebolo priaznivej konštelácie správnych kontaktov, lopota by vyšla nazmar a aj najväčší génius by sa zadusil v blate indiferencie. Ako píše Dostojevskij v nedokončenom „hudobnom“ románe Nětočka Nezvanovová: „Talent potrebuje uznanie, pochopenie.“ No uznanie nikdy nie je zárukou bohatstva, ktoré je vlastne iba veľkým bremenom. A sláva? Známi sme za života, slávni až po smrti.

Gaetano Donizetti (1797 – 1848) ako mladý hudobník.
zdroj: internet

To, čo pre Verdiho znamenal Antonio Barezzi, bol pre Donizettiho Simon Mayr a Stanislao Mattei. Bolonský františkán, muzikológ a špecialista na gregoriánsky chorál, u ktorého si mladý Gaetano prehlboval kompozičné schopnosti. 19-ročný Bergamčan sa v roku 1816 pokúsil o prvý javiskový opus Il Pigmalione na motívy Ovídiových Metamorfóz. Dielko sa však dočkalo uvedenia až po autorovej smrti. O Donizettiho prvú zákazku – scritturu – pre Teatro San Luca v Benátkach sa opäť postaral jeho strážny anjel Simon Mayr spolu s priateľom impresáriom a libretistom Bartolomeom Merellim, ktorého poznáme z Verdiho biografie ako iniciátora zhudobnenia Nabucca. 14. novembra 1818 sa z benátskeho javiska niesli tóny Donizettiho novej heroickej opery Enrico di Borgogna. Hlavná rola grófa Enrica bola v súlade s tradíciou tzv. nohavičkových rolí zverená kontraaltu. Z Benátok mal skladateľ namierené do Ríma, kde ako náhrada za Mayra pretavil do nôt ďalšie Merelliho libretto Zoraida di Granata. Koncom januára 1822 bolo rímske Teatro Argentina svedkom veľkého triumfu. Donizetti na seba upozornil ako výrazný talent s belliniovskou štafetou v rukách. Skladateľa však trápila nízka úroveň textovej zložky (čo v jeho dobe vôbec nebolo bežné!). Nelenil a pustil sa do novej verzie toho istého diela, tentokrát na staronové libreto revidované Jacopom Ferrettim. Druhá verzia Zoraidy mala premiéru v roku 1824 v Ríme. O rok po talianskom uvedení zaznela v portugalskom Lisabone. Donizetti sa však odklonil od tragickej línie a pustil sa do kompozície komických frašiek (farsa). Zmluva s excentrickým impresáriom Domenicom Barbajom ho zaväzovala vytvoriť štyri opery ročne. Kvantita prevládla nad kvalitou.

71 „detí“

V Knihe hudobných anekdôt (Book of Musical Anecdotes) z pera Normana Lebrechta sa dočítame, že jedného dňa dostal majster z Bergama provokatívnu otázku: „Ktorá z vašich opier je podľa Vás najlepšia?“Ako môžem povedať, ktorá?“ ohradil sa Donizetti. „Otec vždy uprednostňuje zmrzačené dieťa, a ja ich mám toľko!“ Gaetano Donizetti má na konte 71 javiskových opusov. Hoci niektoré sa zachovali fragmentárne, faktom ostáva, že ide o nemalý volumen partitúr, ktoré by, poukladané na seba, presiahli výšku dospelého človeka. A to ešte nerátame Donizettiho neoperné výlety, z ktorých vyniká Messa da Requiem. V čase, keď Donizetti písal jednu zo svojich najúspešnejších tragických opier Lucia di Lammermoor, ho zastihla správa o Belliniho smrti. Bergamčan si posledný výdych sicílskeho barda uctil kompozíciou Requiem, ktoré však nikdy nedokončil. Písal sa rok 1835.

Gaetano Donizetti (1797 – 1848),
zdroj: internet

Je možné nájsť v Donizettiho tvorivom odkaze systém? Môžeme roztriediť jeho opery do šuplíkov s nálepkami ako v starej lekárni? Ktoré z nich považujeme za superiórne, a prečo? Tieto otázky dráždia donizettiovských bádateľov už pekných pár desaťročí… Medzníkom Donizettiho mladých liet je prvá z jeho tudorovských tragédií Anna Bolena z roku 1830. K mimoriadnemu úspechu diela zaiste prispela skutočnosť, že hlavnej úlohy anglickej kráľovnej odsúdenej na smrť sa zhostila jedna z najväčších vokálnych heroín 19. storočia Giuditta Pasta. Anna Bolena pritom nie je prvou Donizettiho operou s esenciou daždivej Británie. Rok pred Annou Bolenou postavil v opere seria Elisabetta al castello di Kenilworth (1829) podľa románu Waltera Scotta na javisko kráľovnú Alžbetu I. z rodu Tudorovcov. Po temných príbehoch z britských dejín skladateľ siahol v operách Rosmonda d’Inghilterra (1834), Maria Stuarda (1835) a Roberto Devereux (1837). Spoločným menovateľom viacerých Donizettiho opier seria je hudobná vizualizácia utrpenia ženy, čím z ideovo-dramaturgického (nie z hudobného) hľadiska anticipuje Verdiho, ba ešte viac Pucciniho (martýrium Toscy!). Preto väčšina Donizettiho hudobných drám nesie v názve meno hlavnej ženskej hrdinky. Platí to aj pre capolavori akými sú Lucrezia Borgia (1833), La favorite (Favoritka, prvé uvedenie vo francúzštine v roku 1840) či skladateľova labutia pieseň Caterina Cornaro (1844), v ktorej vdýchol život rovnomennej cyperskej kráľovnej. A vložil jej do úst ideály Risorgimenta (celkom v duchu doby).

Donizetti s priateľmi na obraze Luigiho Deleidiho.
zľava: Michele Bettinelli (krčmár), Gaetano Donizetti, Antonio Dolci (dirigent), Simon Mayr (skladateľ a Donizettiho učiteľ), celkom vpravo stojí autor obrazu.
zdroj: wikimedia.org

Z úst donizettiovských hrdinov sa vinú kantilény poznačené temnými odtieňmi. Je to Donizettiho špecifikum. Žiadna sicílska sladkobôľnosť na spôsob Belliniho ani rossiniovské koloratúrne akrobacie! Tlmená orchestrácia s hlbokými dychovými nástrojmi evokuje fatum. Osud. Život v Bergamských Alpách je drsnejší, než na talianskom juhu. Donizettiho inklinácia k obskúrnym škótskym a britským ságam, na prvý pohľad netypická pre taliansku mentalitu, je vysvetliteľná jeho rodiskom. Skladateľ mal alpskú povahu zapísanú v génoch. Z divokých Álp nie je ďaleko k hudobnému vyjadreniu insanie. Scéna šialenstva (scena della pazzia) nebola v talianskej opere novinkou (s touto tematikou sa stretávame už v Händlovom Orlandovi a v Mozartovom Idomeneovi), ale až Donizettimu sa v anglických tragédiách, no predovšetkým v Lucii di Lammermoor, podarilo premostiť vokálnu ekvilibristiku so psychologickým portrétom delíria. O čo smutnejšie je, že na skladateľa čakal rovnaký koniec! Život je tragikomický, tak, ako opery L’elisir d’amore (Nápoj lásky, 1832), La Fille du régiment (Dcéra pluku, 1840), Don Pasquale (1843), prípadne semiseria Linda di Chamounix (1842) v ktorých skladateľ namiešal výbušnú zmes úsmevu, sentimentu, grotesky a melodickej mágie. Bohatý arzenál výrazových prostriedkov umožnil Donizettimu hudobne diferencovať medzi tragikou a komikou a pomocou orchestrálneho pradiva neutralizovať rozdiely medzi recitatívom a áriou. Rozdiel medzi javiskom a životom sa mu však zotrieť nepodarilo. Skladateľ, ktorý komponoval scény šialenstva, prišiel o rozum. V dôsledku neliečenej syfilitídy sa stal obeťou meningovaskulárneho ochorenia a zatvorili ho do ústavu. Zubatá si po neho prišla 8. apríla 1848.

Gaetano Donizetti na portréte Ponziana Loveriniho.
zdroj: internet

Donizetti „paša“

Nie, nie je to žart. Meno Donizetti malo cveng aj v ďalekom Oriente. Gaetanov starší brat Giuseppe Donizetti podľahol čaru hudby a po tom, čo prešiel rukami Simone Mayra (tak, ako Gaetano), vstúpil do Napoleonovej armády a stal sa vojenským kapelníkom. Napoleonovi v roku 1815 pri Waterloo odzvonilo, ale Giuseppe zostal verný svojmu remeslu a zostal pôsobiť ako maestro di banda pod vlajkou Savojských. Život mu zmenilo stretnutie so sardínskym veľvyslancom v Konštantínopole markízom Groppallom, ktorý na žiadosť sultána Mahmuda II. pozval Giuseppe Donizettiho do byzantským korením voňajúceho Konštantínopolu. Sultán odkojený myšlienkami francúzskeho osvietenstva vo voľnom čase písal básne a nadchýnal sa kaligrafiou. Zmysel pre eleganciu mal v krvi. Možno po matke. Podľa legendy bola sultánovou matkou mladá Francúzka Aimée Dubucq de Rivera, ktorú zajali africkí piráti, hoci historické zdroje hovoria inak. Nech to bolo akokoľvek, Gaetanov brat bol majstrom vojenskej hudby na dvore osvieteného Mahmuda II. i jeho nástupcu, reformného panovníka Abdülmecida I. zamilovaného do európskeho umenia, architektúry a mravov. Giuseppe Donizetti stúpal v prostredí Levanty po spoločenskom rebríčku. Zo šarže plukovníka sa vypracoval na bega (titul osmanských úradníkov a vysokých dôstojníkov, pozn. autorky článku) a dočkal sa aj hodnosti pašu. Sultáni, ktorí vyhodili z prezdobených palácov ťažké orientálne vankúše a nahradili ich európskymi stoličkami, sa chceli opájať uhladenou eleganciou belcanta. Giuseppe Donizetti zriadil staggionu talianskej opery v štvrti Galata v európskej časti Istanbulu a uvádzal v nej melodrámy svojho brata. Oboch súrodencov delila vzdialenosť a počas aktívnej kariéry sa nikdy nestretli. V útlej brožúrke edície Neoclassica s transkribciou listov Gaetana Donizettiho Lettere agli amici, ktoré autor Lucie di Lammermoor adresoval po smrti milovanej manželky Virginie Vaselli priateľom, sa dočítame aj to, že svojho staršieho brata tituloval láskyplným oslovením „il mio fratello turco“ (môj turecký brat).

Giuseppe Donizetti (1788 – 1856), brat Gaetana Donizettiho,
zdroj: internet

Donizetti paša vyučoval členov istanbulského kráľovského paláca tajomstvám hudobnej teórie a postaral sa o zavedenie európskej vojenskej hudby do otomanskej armády. Obe národné hymny Osmanskej ríše Ottocenta (Mahmudov pochod z roku 1829 a Abdülmecidov pochod, ktorý vznikol o 10 rokov neskôr) sa zrodili v hlave tureckého Taliana. Giuseppe Donizetti bol chýrnym organizátorom miestneho hudobného života a postaral sa o to, aby princezné a odalisky (otrokyne slúžiace sultánovým ženám, pozn. autorky článku) z kráľovského háremu odpadávali dojatím pri klavírnej hre Franza Liszta. Uhorský virtuóz bol zážitkami z Istanbulu natoľko uchvátený, že v roku 1848 publikoval v Berlíne Veľkú parafrázu na Donizettiho pochod (Grande Paraphrase de la marche de Donizetti composée pour Sa Majesté le Soultan Abdul Mejid-Khan), ktorá vychádzala z hudby Giuseppe Donizettiho, nie z melódií jeho slávnejšieho brata, ako sa občas mylne uvádza.

Donizetti paša vo vojenskej uniforme

Nebyť Gaetana Donizettiho, mladý Verdi by bol chudobnejší o jeden inšpiračný zdroj. Cesta talianskej melodrámy k plnokrvnému divadlu by na dlhý čas zostala zarúbaná. A nebyť Gaetanovho tureckého súrodenca, belcantová invencia by len ťažko penetrovala končiny sveta, kam výdobytky európskej kultúry nemali vždy dvere otvorené. „Talianska harmónia sa rozšírila od Hellespontu až po Čierne more a jej sladké noty zvučia rovnako na oboch brehoch Európy a Ázie. O Italia! Kam len neprenikne tvoje svetlo?“ napísal v roku 1834 na stránkach veronského denníka Poligrafo di scienze lettere ed arti (Pisateľ o literárnych vedách a umeniach, slovo poligrafo v tomto kontexte znamená kompilujúceho autora) libretista, básnik a kritik Felice Romani v príspevku Donizetti in Constantinopoli. Ten istý Romani, ktorý stvoril libretá k plejáde významných diel osobností hudobného Ottocenta, nám zanechal živé svedectvo o dvoch pokrvných bratoch s iniciálmi G. D., ktorých múzická sláva presiahla hranice starého kontinentu.

Autor: Lucia Laudoniu

video

„Regnava nel silenzio alta la notte e bruna“ (Panovala v tichu hlboká a temná noc). Za tento vizuálne ladený epiteton z prvého dejstva Lucie di Lammermoor by sa nemusel hanbiť ani sebelepší básnik, pretože v slovách alta bruna je obsiahnutá široká výrazová paleta. Tvrdenie, že operné libretá sú podradnými textami, preto nie je nič iné, než klišé. Libretista Salvadore Cammarano pracoval s emocionálnou silou slov. Alta znamená vysoká aj hlboká zároveň. Noc je vyššia, než my, pretože zasahuje a uchvacuje hlbočinu našich zmyslov. V tme sa nám aktivizuje podvedomie. Je preto otázne, či prízrak, o ktorom Lucia spieva, nie je akýmsi druhom freudovského sna. „E l’onda, pria sì limpida, di sangue rosseggiò.“ (A vlna, predtým tak priezračná, sčervenela krvou). Pria je archaická forma výrazu prima (skôr, vopred). Je úžasné, ako Cammarano dokázal v jednej árii nakumulovať po sebe hneď tri idiómy farby: temná noc, priezračná voda v studni, krvavá farba vody. Farebné odtiene árie a cabaletty Lucie veľmi precízne prekonvertovala do vokálneho výraziva Maria Callas.

V jednoaktovej melodramme giocoso Il campanello (Zvonček) z roku 1836 Donizetti prisúdil barytónovej postave Enrica rozkošnú pijanskú pieseň Mesci, mesci. Skladbičku si autor „požičal“ z vlastného zborníka komorných piesní Nuits d’Été à Pausilippe. V ňom je táto melódia obsiahnutá v podobe duetu s názvom I bevitori. Opernú podobu tohto menej známeho Donizettiho prípitku prednesie taliansky buffo bas Enzo Dara.

Prvá z „anglických“ opier Gaetana Donizettiho Elisabetta al castello di Kenilworth (Alžbeta na zámku Kenilworth) mala premiéru 6. júla 1829 v neapolskom Teatro San Carlo. Revidovanej verzie sa dočkala (takmer) do roka a do dňa (24. júna 1830). Živú nahrávku tejto opery z Bergama z roku 1989 zdobia výkony sopranistiek Marielly Devie a Denie Mazzoli v úlohách kráľovnej Alžbety a Amelie Robsart, tenorovú rolu Alberta, grófa z Leicesteru (operný variant historickej postavy Roberta Dudleya), stvárnil slovenský tenorista Jozef Kundlák. Vypočujte si veľký dvojspev a cabalettu Amelie a Alberta.

Messa da Requiem na pamiatku Vincenza Belliniho je dôstojným predchodcom Verdiho signifikantného opusu. Donizetti v ňom plánoval pracovať aj s Belliniho melódiami. Prejavil sa ako dynamický kontrapunktik, no dielo nedokončil pravdepodobne z finančných dôvodov. V omši chýba Sanctus, Benedictus a Agnus Dei. Zborová časť Dies irae má všetky atribúty monumentálnej hudobnej fresky.

A teraz niečo z tvorby Gaetanovho tureckého brata. Abdulmecidov pochod skomponoval Giuseppe Donizetti v roku 1839. Skladba sa na 22 rokov stala štátnou hymnou Otomanského impéria. Donizetti paša (vysoký osmanský vojenský titul medzi begom a vezírom) bol vyznamenaný dvoma tureckými medailami a v roku 1842 bol dekorovaný francúzskym Rádom čestnej légie. Telo Giuseppe Donizettiho odpočíva v krypte katolíckej Katedrály Svätého Ducha v Istanbule.


Ak vás tento článok zaujal a chceli by ste byť informovaní o novinkách na webe Opera Slovakia, prihláste sa na odber pravidelného týždenného newslettera.

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 53
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár