Dnes je: nedeľa, 27. 5. 2018, meniny má: Iveta, zajtra: Viliam

Slovensko má históriu, ale nemá pamäť

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Jedným z tých, čo neustále pripomínajú hudobnú pamäť národa, je skladateľ, muzikológ, esejista, človek hlbokej reflexie, navonok zadumaný, pritom neobyčajne duševne aktívny, v minulých rokoch a podnes aj učiteľsky pôsobiaci na okruh svojich priateľov – Vladimír Godár. Jeho nedávne životné jubileum (nar. 16. 3. 1956) sme si pripomenuli v preplnenom Pálffyho paláci na Zámockej ulici 19. 4. t. r.

Godárove skladby hrali členovia Občianskeho združenia Albrechtina a ich priatelia: speváci Eva Šušková, Tomáš Šelc, klaviristky Xénia Jarová, Daniela Varínska, huslista Juraj Tomka, violončelista Ján Slávik, gitarista Martin Krajčo a mladé Mucha quarteto. Autorským koncertom Vladimíra Godára sa súčasne otvoril ďalší ročník koncertného cyklu (Ne)známa hudba, ktorý dramaturgicky pripravuje V. Godár a zúčastňujú sa ho členovia Albrechtiny.

Koncert pri príležitosti životného jubilea Vladimíra Godára, 2016, foto: súkr. archív V. Godára

Koncert pri príležitosti životného jubilea Vladimíra Godára, 2016,
foto: súkr. archív V. Godára

Koncert pri príležitosti životného jubilea Vladimíra Godára, 2016, Vladimír Godár, Ján Slávik, Eva Šušková, foto: albrechtina.sk

Koncert pri príležitosti životného jubilea Vladimíra Godára, 2016,
Vladimír Godár, Ján Slávik, Eva Šušková,
foto: albrechtina.sk

Na jubilantovi venovanom koncerte zazneli skladby z takmer štyroch desaťročí tvorivého obdobia tohto výnimočného autora, ktorý je nositeľom viacerých umeleckých i spoločenských ocenení (Krištáľové krídlo, Český lev za hudbu k filmu Slnečný štát, Cena Georgesa Delerue za hudbu k filmu Krajinka, Český lev za hudbu k filmu Návrat idiota, Cena Deža Ursinyho za hudbu k filmu Návrat idiota, Cena Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za Kacírske quodlibety (!), Cena hudobnej kritiky za dielo Dariačangin sad, Cena Jána Levoslava Bellu za dielo Concerto grosso per archi e cembalo, Cena Jána Levoslava Bellu za dielo Partita – s prihliadnutím na doterajšiu tvorbu…atď.). Nie je tu dostatok miesta na vymenovanie všetkých ocenení – a myslím si, že Vlado Godár by to vo svojej príznačnej cudnosti považoval i za niečo nadbytočné. Jeho doménou a životom je totiž hudba. V bulletine k jubilejnému koncertu o nej napísal:

Hotová skladba nie je pre mňa manifestáciou nejakej umeleckej metódy, ale najmä darom. Nie som pasákom hudby; hudba pre mňa nie je nijaký prostriedok – ani na vypovedanie naliehavej výpovede, ani na získanie prostriedkov na živobytie, ani na dobytie neznámych priestorov.“

Čím je teda hudba pre Vlada Godára? Odpovedí má viacero – vyberám jednu:

Vo vzťahu k hudbe som celkom stredoveký – nechcem ju ovládať ani vlastniť, chcem ju ochraňovať a slúžiť jej. Je to pradávny ideál rytierstva. Preto rozumiem i postoju Jozefa Grešáka, ktorý to vyjadril slovami: Každá dobrá slovenská skladba je aj moja skladba…“ Alebo: „Ak je skladateľ priveľmi egocentrický, môže dosiahnuť len opak svojho zámeru.“ Poznajúc dávnu osobnosť Jožka Grešáka, ktorý bol nekonečne dobrý človek, idealista, osamelý hráč a Divný Janko slovenskej hudby – rozumiem duchovnej blízkosti týchto dvoch ľudí, kompozične a intelektuálne celkom protiľahlých. Grešák bol „boží človek“ a Vlado Godár „božská“ osobnosť: intelektuál každým „cólom“, nesmierne vzdelaný, pritom vnímavý, citlivý a húževnato pracujúci na poli „hudby dedičnej“, ktorá je roky zahrabaná v hlbinách nášho zabúdania a egocentrického pohľadu na zopár skladateľských mien.

Vladimír Godár

Vladimír Godár

Vďaka Albrechtine, občianskemu združeniu, ktoré inicioval a založil r. 2009 (pomenovanému po otcovi a synovi Albrechtovcov) sme práve vďaka Godárovej pátračskej dramaturgicko-organizačnej aktivite počuli v Pálffyho paláci veľa zabudnutých skladieb majstrov z územia Slovenska (naschvál nehovorím, že iba „slovenských“, hoci mnohí z nich na Slovensku nachádzali svoj trvalý domov, nech už hovorili slovensky, maďarsky, alebo nemecky). Žili a tvorili najmä vo väčších mestách ešte pred mocnou hŕstkou slovenskej hudobnej moderny (ako ju nazval Ladislav Burlas), ktorá tu zasvietila a dlho bola považovaná za pravé posolstvo profesionálnej hudby 20. storočia. Ale na Slovensku sa krásna hudba písala aj pred týmto obdobím – od stredoveku po prelomový nástup našich národných umelcov. Pritom táto zabudnutá hudba, odkliata vďaka Albrechtine a jej pátračovi Vladovi Godárovi, odrazu zasvietila čarom zmesi toho typicky nášho a európskeho na cestách hudby cez Viedeň – Budapešť – Bratislavu – Prahu – Poľsko (stredovekí majstri) – dokonca Berlín (Ján Móry et cetera). Bolo to a je vďaka kolektívu umelcov, ktorých Godár pritiahol do Albrechtiny. V tomto zmysle bol nielen oficiálnym pedagógom kompozície na VŠMU a Akadémii umení v Banskej Bystrici, dávnejším vedeckým pracovníkom SAV, súčasným prezidentom Výboru BHS, ale stále aj inšpirujúcou kompozičnou osobnosťou, priťahujúcou mladých interpretov, ktorí  chcú robiť niečo viac, než je ich profesionálne hudobné povolanie.

Koncert pri príležitosti životného jubilea Vladimíra Godára, 2016, V. Godár, J. Tomka, E. Šušková, M. Krajčo, J. Slávik, foto: albrechtina.sk

Koncert pri príležitosti životného jubilea Vladimíra Godára, 2016,
V. Godár, J. Tomka, E. Šušková, M. Krajčo, J. Slávik,
foto: albrechtina.sk

Poslucháč bratislavského Konzervatória v kompozičnej triede Juraja Pospíšila, VŠMU u prof. Dezidera Kardoša – nie je odrazom ani jedného z nich. Našiel si vlastnú cestu. Bolo by kontraproduktívne, menovať stovku jeho komorných a orchestrálnych skladieb (možno ich nájsť v životopisnom hesle Hudobného centra, alebo v knihe „100 slovenských skladateľov“). Premiéry jeho diel sme napokon väčšinou radi sledovali „naživo“, lebo Godár okrem rôznych vývojových období, v ktorých nadväzoval na zahraničné i domáce prúdy moderny, neskôr i na domácu stredovekú tradíciu, s ktorou sa „pohrával“ na vlastnej pôde tvorivosti, priniesol do poznania poslucháčov jednu dlho zavrhovanú vlastnosť modernistov: počúvateľnosť, skombinovanú – samozrejme – s dôkladným  poznaním a využívaním novodobých kompozičných smerov i efektov sonoristiky. Godárove motivické jadrá vedú cez proces variability a fantazijnej práce k finále – s návratom centrálnej témy, zjednodušenej, oprostenej a vsadenej do upokojujúceho poslucháčskeho fine. (V. G.: „Zakaždým musím zvládnuť nejaký druh umeleckej selekcie prostriedkov, hotová skladba nie je pre mňa manifestáciou nejakej umeleckej metódy, ale najmä darom.“). Jeho hudba je okrem iných vlastností nesmierne humánna, ľudská, citová, s hlbokým príklonom k srdcu jedinca i k pamäti národa.

Koncert pri príležitosti životného jubilea Vladimíra Godára, 2016, Xénia Jarová, Tomáš Šelc, foto: albrechtina.sk

Koncert pri príležitosti životného jubilea Vladimíra Godára, 2016,
Xénia Jarová, Tomáš Šelc,
foto: albrechtina.sk

Na koncerte zaznel na úvod Ricercar pre klavírne kvarteto – vášnivá, hudobne sýta hudba, ktorú napísal 21-ročný V. Godár  pre priateľa – hobojistu Martina Karvaša. Cez tohto kamaráta sa dostal do kontaktu a bytu Hanziho Albrechta, ktorému napokon Godár toto dielo venoval k jeho šesťdesiatke. Kruh sa uzavrel. I žiak sa stal šesťdesiatnikom… Dielo excelentne zahralo Muchovo kvarteto a klaviristka Xénia Jarová.

Štyri vážne spevy pre nízky hlas a klavír spieval barytonista Tomáš Šelc so sprievodom Xénie Jarovej. Inšpiráciou k týmto piesňam – v starozákonnom slovensko-českom jazyku (ako ináč ho nazvať?) zaspieval s hlbokým ponorom do nostalgie, smútku a filozofie veršov slovenského Danteho, takmer zabudnutého básnika Hugolína Gavloviča a Daniela Sinapiusa, dvoch barokových velikánov slovenskej literatúry. K piesňam paradoxne inšpirovala skladateľa pozoruhodná veta Gabriela Garcíu Márqueza: „…bez pohybu plávali horeznačky vo vrstvách vôd a v tvári mali výraz zabudnutých bytostí.“ Tak, ako v prípade Hugolína Gavloviča a Daniela Sinapiusa Horčičku. Kňaz Gavlovič sa vyznáva v básni o umieraní labute filozofiou životnej pravdy: „Minulo nebezpečenství, bezpečnost povstává,/ a tak moje umírání veselosť mi dává.“ Prosté, ale hlboké. Oproti tomu v Uspávankách na ľudové texty pre hlas a sláčikové kvarteto, ktoré interpretovala sopranistka Eva ŠuškováMuchovo kvarteto, zaznieva „melodiarium“ slovenskej ľudovej piesne, citlivo poobšívanej Godárovým rukopisom, že je ešte krajšia, ako pôvodina. Sopranistka Eva Šušková vystihla štyri piesne (z obdobia r. 2007/2008) s jej príznačnou citovosťou a hlasovým striebrom; Muchovo kvarteto zasa podčiarklo ľudovú náladu i poéziu sprievodu a inštrumentálne vsuvky Preludio, InterludioPosludio (najmä to posledné) s priam terchovskou zemitosťou či vydarenou kópiou hry ľudovej muziky.

Koncert pri príležitosti životného jubilea Vladimíra Godára, 2016, Martin Krajčo, Ján Slávik, foto: albrechtina.sk

Koncert pri príležitosti životného jubilea Vladimíra Godára, 2016,
Martin Krajčo, Ján Slávik,
foto: albrechtina.sk

Staroveká téma sa ozvala z Godárovej La Canzony refrigerativa dell arpa di Davide pre violončelo a gitaru, diela, napísaného Godárom v r. 1999. Martin Krajčo na gitare a Ján Slávik na violončele – so skladateľom – tu vstúpili pred Rembrandtov obraz „Saul a Dávid“, zobrazujúci nielen konkrétnu biblickú udalosť, ale i silu hudby, ktorá pomohla pastierovi Dávidovi vyhnať zlého ducha zo Saula. Duchovným mottom bol Godárovi citát z Prvej knihy Samuelovej, s tým istým posolstvom, aké zobrazil Rembrandt: hudba lieči, vyháňa diabla, je čímsi nadpozemsky silným… Tu znela zaznela nielen starovekou inšpiráciou, ale zapôsobila aj duchom rytiersko-trubadúrskych čias. Možno práve vďaka gitare a jej lahodnému zvuku, ktorý podporil sprievod violončela.

Najsilnejšími skladbami koncertu bol Talizman (pôvodne nokturno pre dva klavíry, tu pre klavírne trio) a Sonáta na pamäť Viktora Šklovského. V oboch dielach exceloval violončelista Ján Slávik, pre ktorého bol tento večer akoby malým recitálom. Tento vynikajúci sólista hrá úplne bezproblémovo i najťažšie súčasné partitúry – vďaka svojej technike, vycvičenej i na desiatkach slovenských diel kvartetovej literatúry (ako člen Moyzesovho kvarteta), ale najmä ako koncertný umelec – sólista par excellence. Jeho vášnivo expresívna hra v Talizmane ho nevdojak posunula do popredia tria, pričom klavír a husle (Daniela Varínska a Juraj Tomka) boli perfektnými, vycizelovanými spoluhráčmi (D. Varínska aj so striedmou pedalizáciou, s jasnými, čistými tónmi a motívmi, čo sa nedá povedať o predchádzajúcich, klavírom sprevádzaných skladbách). Skladateľ tu vložil svoje myšlienky a témy však najmä do hry violončela, charakterizovaného hlbokou vášnivosťou a vypätosťou zvuku – ale aj jemným stíšením v závere. Princíp oblúku i zlatého rezu hrá v Godárovej tvorbe významnú úlohu.

Koncert pri príležitosti životného jubilea Vladimíra Godára, 2016, Xénia Jarová, Juraj Tomka, Veronika Prokešová, Pavol Mucha, foto: albrechtina.sk

Koncert pri príležitosti životného jubilea Vladimíra Godára, 2016,
Xénia Jarová, Juraj Tomka, Veronika Prokešová, Pavol Mucha,
foto: albrechtina.sk

Sonáta na pamäť Viktora Šklovského pre violončelo a klavír vychádza z inšpirácie osobnosťou ruského básnika, spisovateľa, biografistu a autora ruského formalizmu, či štrukturalizmu, kruto prenasledovaného sovietskym systémom – Viktora Šklovského. Dve pomalé Larga obopínajú v tomto diele prudké Presto agitato – napísané v maximálnej virtuozite, s rôznymi  fajnovosťami violončelovej techniky a najmä v duchovnej sile, ktorá prekračuje inštrumentálny rozmer diela. Nakoniec všetko prechádza k tichému, skromnému úvodnému motívu v pianissime, situovanému do klavíra – aby klavír v tichu i skončil túto silnú výpoveď o človeku, nielen o Šklovského zložitom osude. Veď – ktorý osud nie je tragický? Súzvuk Varínskej a Slávika bol absolútny.

Koncert na počesť Vladimíra Godára svedčil o autorovom celoživotnom prepojení svetového umenia s domácim, jednoduchého so zložitým, literárneho s hudobným, filozofického s priamou skúsenosťou človeka, snahou o  tlmočenie zložitostí myslenia k  najširšiemu okruhu vnímania, pričom poslucháči si tvarujú umelecké zážitky podľa vlastných životných skúseností.

Autor: Terézia Ursínyová

recenzia písaná z koncertu z 19. apríla 2016

Foto: Katarína Godárová
email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 40
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár