Dnes je: pondelok, 18. 12. 2017, meniny má: Sláva , zajtra: Judita

Smrť fialkami a opony pre Annu Netrebko vo Viedni

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Nie je to tak dávno, čo operní fanúšikovia sledovali prostredníctvom ORF 2 priamy prenos novej inscenácii Verdiho Aidy v Salzburgu, v titulnej role s jedinečnou ruskou sopranistkou Annou Netrebko. Pravdu povediac, vokálne i dramaticky bola výnimočná nielen predstaviteľka hlavnej roly, ale zaujímavou bola celá (hoci moderne poňatá) inscenácia, v ktorej navyše nebolo hudobného kazu. V sobotu 18. novembra t. r. Anna Veľká, ako volajú primadonu sopránového (už lyricko-dramatického) odboru – Annu Netrebko – ukončila sériu štyroch hosťovaní v hlavnej role opery Adriana Lecouvreur vo viedenskej Staatsoper.

Štvordejstvová opera talianskeho skladateľa 19. – 20. storočia Francesca Cilèu (1866 – 1950; okrem tejto opery známeho ešte operami Arlézanka a Gloria) a libretistu Arturo Colauttiho je spracovaná z hry Eugéna ScribaErnesta Legouvéa. Tí zase čerpali zo života reálnej osobnosti – slávnej herečky parížskej Comédie-Française: Adriany Lecouvreur (1692 – 1730). Už ako 25-ročná sa táto krásna a nadaná herečka stala miláčikom parížskeho divadelného publika. Jej pôvodné meno bolo údajne Adrienne Couvreur, až neskôr k nemu pridala aristokratický predikát „Le“ – aby sa premenovala na Adrianu Lecouvreur.

Francesco Cilèa (1866 – 1950)

Operné libreto je kompromisom medzi reálnym udalosťami zo života parížskej umelkyne z obdobia rokoka (t. j. prvej polovice 18. storočia, ktoré trvalo približne do obdobia Veľkej francúzskej revolúcie r. 1789). Obraz frivolnej, pred realitou unikajúcej spoločnosti, bol v tej dobe ešte nepoznačený hrôzami revolučných rokov, kedy postupne zanikla hedonistická spoločnosť, zobrazená v námete Cilèovej opery. Adrianu Lecouvreur niektorí kritici zaraďujú k obdobiu verizmu. Ale je to skôr všeobecná fráza, označenie, ktoré pretrváva. V podstate je to neskororomantická hudba i formovo – obsahové stvárnenie opery. Bohatosť melodiky Cilèu poukazuje jednak na silný vplyv talianskej (najmä neapolskej) opernej školy a tradície krásneho spevu, ale smrť hlavnej hrdinky predsa len nie je v štýle „krvavých finále“ veristických opier (hoci sa celá opera nevyhýba dráme a sentimentalite). Kompozičná práca Cilèu s harmóniou, tonalitou poukazuje viac na vplyv mimoriadne plodného francúzskeho operného skladateľa, takmer súčasníka Cilèu – Julesa Masseneta, ktorý napísal vyše 40 opier (najznámejšie sú ManonWerther). Opera Adriana Lecouvreur mala premiéru 6. novembra 1902 v milánskej opere Teatro Lirico – hlavnú tenorovú úlohu Maurizia spieval Enrico Caruso. Odvtedy slávi návraty na veľké operné scény. (Bola uvedená aj na Slovensku – r. 1985 v Banskej Bystrici, o štyri roky neskôr v SND a napokon r. 2010 v Štátnom divadle Košice – s režijnou aktualizáciou do súčasnosti, resp. filmového prostredia).

F. Cilea: Adriana Lecouvreur, Viedenská štátna opera, 2017,
Piotr Beczala (Maurizio), Anna Netrebko (Adriana Lecouvreur),
foto: Michael Pöhn

Adriana Lecouvreur je scénicky (no aj obsahovo) akoby divadlom v divadle. V 1. dejstve je zobrazené, hudobne sviežo vykreslené zákulisie veľkej divadelnej spoločnosti, poznačenej súperením dvoch sokýň – tragédky Adriany Lecouvreur a Mademoiselle Duclos. Tá sa však – paradoxne – v opere iba spomína, ale neobjaví. Hlavnou súperkou hereckej divy Adriany je vydatá princezná de Bouillon, ktorá má dlhší milostný vzťah k mladému saskému grófovi – Mauriziovi. Ten sa časom vášnivo zamiluje do dramatickej a krásnej Adriany. To mu skomplikuje vzťah k spoločensky i politicky vplyvnej šľachtičnej, ktorá mu môže (dejovo dosť nejasne – ale to v mnohých operách je častý prípad) pomôcť, aby sa dostal na poľský trón. Vzťahy v trojuholníku lásky sa končia smrťou Adriany, otrávenej kytičkou fialiek, poslanej ohrdnutou, poníženou a nenávisťou horiacou princeznou de Bouillon. Pravda, ešte predtým je predohra nenávisti medzi súperiacimi dámami v 2. dejstve – vo vile herečky Duclos, kde sa odohrá stretnutie Maurizia, princeznej de Boullion a Adriany, skomplikované príchodom manžela princeznej (i jeho verného spoločník a intrigána Abbé de Chazeuil). 3. dejstvo je okrem vzťahových vecí medzi dvomi ženami a Mauriziom, obohatené aj predvedením baletnej scény „Parisov súd“ na scéne šľachtického divadla s hosťujúcou baletnou spoločnosťou. V tomto obraze je zobrazené nielen neskorobarokové či rané rokokové divadlo, ale aj maniére vtedajšej spoločnosti. K tomu inscenátori pridali nádheru výpravných (koprodukčných) kostýmov a celého vznešeného prostredia. Posledné 4. dejstvo uvádza divákov do domu Adriany, ktorá opustila divadelné dosky, skľúčená domnienkou, že Maurizio ju už nemiluje. Opak je však pravdou. No je neskoro. Adriana zomiera otrávená kvetinovým darom, fialkami, ktoré kedysi darovala na rozlúčenie milencovi, ale jej súperka ich poslala otrávené v kazete – ako domnelý dar od Maurizia.

Pri všetkých psychologicky rozpracovaných vzťahoch hlavných predstaviteľov, skladateľ, libretista, ale aj aktuálna inscenácia, sa zamerali najmä na hudobné stvárnenie nádherných hudobných obrazov – v sólach, duetách, ale aj v orchestrálnej reči opery – zvlášť v nádhernom „intermezzo sinfonico“ pred 4. dejstvom. Celému večeru – okrem sólistov prvej kategórie – dominoval a v duši dlho po predstavení doznieval najmä Orchester der Wiener StaatsoperBűhnenorchester der Wiener Staatsoper pod vedením dirigenta Evelina Pidò (Konzervatórium skončil Turíne, v štúdiu pokračoval na Musikhochschule vo Viedni, dnes má za sebou veľkú dirigentskú kariéru v Taliansku, Francúzsku, USA, Belgicku, Španielsku, Rusku a i.). Jemnosť a delikátnosť v sprievode sólistov bola poznačená nádherným prúdením citových vĺn, adekvátnych s vokálnym prejavom protagonistov. Sladko zneli sláčiky (aj ku ním patriace violončelá – v sporadických, no významných sólach) – tak lahodne mäkko, ako to dokážu zahrať len Viedenskí filharmonici! V tomto skvelom (jemne variovanom koncertno-opernom) orchestri sa treba pokloniť aj mimoriadne intonačne precíznym dychovým nástrojom, ktoré zneli zamatovo nielen v hobojoch a klarinetoch, ale aj v plechovej sekcii.

F. Cilea: Adriana Lecouvreur, Viedenská štátna opera, 2017,
Anna Netrebko (Adriana Lecouvreur),
foto: Michael Pöhn

Fakty okolo predstaviteľky: Anna Netrebko mala „domácu premiéru“ Adriany Lecouvreur v petrohradskom Mariinskom divadle II. (nová scéna) – 18. 6. 2017 a potom ju uviedla ešte v jednej repríze 21. 6. 2017. Štyri viedenské predstavenia opernej série Cilèovej opery vo viedenskej Staatsoper v novembri 2017 (9., 12., 15. a 18. 11. 2017) boli teda v doterajšej kariére speváčky európskym (ale aj svetovým) debutom v úlohe Adriany. Táto úloha ju potom čaká až 20. 7. 2018 a 23. 7. 2018 v Baden-Badene a v sezóne 2018/2019 v MET! O to významnejšie bolo zažiť predstavenie Adriany Lecouvreur vo Viedni – ale aj dostať sa naň (zažila som večer 15. novembra – čo bolo 9. predstavenie celej viedenskej inscenácie).

Pre Annu Netrebko je Adriana Lecouvreur v doterajšej bohatej sopránovej kariére iba 4. rolou veristického (resp. neskororomantického) charakteru: po Mimi a Musette v Bohéme, Manon Lescaut v Pucciniho Manon Lescaut prišla napokon Adriana… V decembri t. r. bude Anna Netrebko debutovať ako Maddalena di Coigni v Adreovi Chénierovi – na otvorení sezóny v Teatro alla Scala v Miláne, v apríli 2018 bude Toskou v MET… Úlohu Adriany si zopakuje až 20. 7. 2018 a 23. 7. 2018 v Baden-Badene a pravdepodobne v nasledujúcej sezóne 2018-2019 v MET!

Fakty okolo premiéry: Viedenská podoba inscenácie mala koprodukčnú premiéru v novembri 2010 – v Covent Garden (Royal Opera House London). Ide de facto o koprodukciu Royal Opera House London, Gran Teatre del Liceu Barcelona, Wiener Staatsoper, San Francisco Opera a Opéra National de Paris… Viedenská premiéra bola 16. 2. 2014 – ako vôbec prvé uvedenie tohto diela na scéne Staatsoper! (Prvotriedne bolo premiérové obsadenie: Adriana – Angela Gheorghiu, Maurizio – Massimo Giordano, Michonnet – Roberto Frontali, Princezná de Bouillon – Elena Zhidkova).

V Cièleovej najznámejšej opere Adriana Lecouvreur dominujú okrem prepracovanej, výsostne romanticky znejúcej hudby v orchestri zvlášť nádherne známe melódie Adriany a Maurizia + mezzosopránom obsadenej princeznej de Bouillon, resp. barytonistu v role Michonneta. Hneď prvá romanca Adriany Io son l´umile ancella (Som pokorná slúžka tvorivého ducha) uchváti nádhernou melódiou, širokým rozpätím vokálneho partu s esenciou bohatého vnútorného života umelkyne. Tu prvýkrát vstúpila na scénu Anna Netrebko. Možno nástup na bohato členenú scénu v dejovo načatom dejstve spôsobil nebadateľné intonačné zakolísanie hlavnej predstaviteľky, čo sa však v priebehu árie stratilo a potom už do konca neobjavilo. Maurizia spieval známy (nám aj vďaka koncertu v Redute v cykle Svetové operné hviezdy – 25. 4. 2014) poľský, pritom svetovo žiadaný a ostrieľaný tenorista jasnej, čírej lyrickej farby, nosného tónu a absolútne bezpečného vokálneho prejavu Piotr Beczała. (Na vynikajúcom DVD zázname londýnskej inscenácie spievajú iní protagonisti: lyrickejšie pôsobiaca, no rovnako absolútna sopránová diva Agela Gheorghiu ako Adriana a v hereckom i vokálnom prejave vždy ohnivejší, dravejší, dramaticky pôsobiaci Jonas Kaufmann v role Maurizia). Piotr Beczała v 1. dejstve zaspieval bez jediného zaváhania romanzu La dolcissima effigie (Najsladší obrázok).

F. Cilea: Adriana Lecouvreur, Viedenská štátna opera, 2017,
Piotr Beczala (Maurizio),
foto: Michael Pöhn

Lyrickými až sentimentálnymi romancami „prešpikované“ 1. dejstvo opery bolo ďalším údelom aj zaľúbenému Michonnetovi – romancou: Ecco il monologo. Vo Viedni stvárnil tohto skromného, no nesmierne láskavého muža jeden z popredných bas-barytonistov strednej generácie – Roberto Frontali, známy zvlášť z bel cantových úloh talianskych skladateľov. Ku Scarpiovi, di Lunovi, Toniovi, Jagovi, Rigolettovi, Millerovi, Simonovi Boccanegrovi priradil tak výraznú psychologickú štúdiu verného priateľa – no láskou neobdarovaného ctiteľa milovanej Adriany – Michonneta. Na spomínanej DVD nahrávke je opulentnou princeznou di Bouillon skvelá ruská mezzosopranistka Oľga Borodina, ktorá už kyprým zjavom (i veľkým hlasom) zvádza na postavu nadmieru zmyselnej, pritom starnúcej ženy, strácajúcej lásku Maurizia. Vo Viedni som sledovala ako Principessu Jelenu Zhidkovu. Je to mezzosopranistka ušľachtilej, štíhlej postavy, hlasovo menej „temná“ než Oľga Borodina, ale nie menej charakterovo vykresaná do role studenej, bezcharakternej, no najmä v láske odmietnutej a zradenej ženy. Jej ária Acerba voluttà, dolce tortura (Zúfalá zmyselnosť, sladké muky) už nie je lyrickým, ale dramatickým vyjadrením žiarlivosti a vášne. Maurizia sme sledovali v podaní Piotra Beczału aj v ďalšej romanci (skladateľom preferovanom piesňovo-arióznom tvare) L’anima ho stanca (Moja duša je unavená). Aj ďalšie hlavné, no hudobne nie až tak preferované postavy, boli v inscenácii obsadené jedinečne znejúcimi hlasmi. Zaujal najmä výborný basista Alexandru Moisiuc ako Princ di Bouillon a väčšmi charakterový, než vyslovene spinto tenor v role Abbé de Chauzeuila – verného poskoka princa. Spieval ho Raúl Giménez. Aj ďalší speváci potvrdili, ako si Viedeň dáva (nie vždy, ale väčšinou áno) pozor na kvalitné, známe hlasy aj v zdanlivo vedľajších, no pritom nezanedbateľných rolách. S rovnakou precíznosťou bol pripravený balet v 3. dejstve, ktorému sa prizerala mondénna spoločnosť (opäť v scénickom stvárnení divadla na divadle).

F. Cilea: Adriana Lecouvreur, Viedenská štátna opera, 2017,
Elena Zhidkova (La Principessa di Bouillon),
foto: Michael Pöhn

Nádherné rokokové kostýmy, autentickosť prostredia z prelomu 17. – 18. storočia, to všetko vrátilo diváka do čias, kedy opera vrátane výtvarného aspektu súvisela s hudbou – a nebola umelo transformovaná do iného času. Jemnosť i vášnivosť melódií, celkový charakter romantizmu totiž iba niekedy možno aplikovať na tempo, život, ba i vonkajšie prejavy citov súčasnosti. Známy režisér David McVicar, scénický výtvarník Charles Edwards, kostýmová výtvarníčka Brigitte Reiffenstuel, ale aj choreograf Andrew George uviedli v štyroch dejstvách divákov do obrazu doby, kedy hry lásky boli tak centrálne, že v nich išlo o život. Osud Adriany to napokon potvrdil. Zvíťazila nie mocnejšia láska – ale politické, spoločenské i čisto „ženské“ záujmy bohatej súperky.

Bez detailného rozoberania všetkých významných sólových a ďalších vokálnych čísel hlavných hrdinov by som rada podčiarkla aj výraznú deklamačnú úlohu Anny Netrebko, ktorá na výzvu spoločnosti šľachticov predniesla scénu Faidri z Racinovej drámy, kedy sa Faidra vyznáva zo svojho cudzoložstva. Bol to dramatický obraz, v ktorom Adriana nepriamo obvinila Principessu z manželskej nevery, tým ohromila šľachtickú spoločnosť a Princa di Bouillon oboznámila s manželskou neverou. Vrcholným číslom 4. dejstva a celej ľúbostnej tragédie je veľká ária Adriany: Poveri fiory (Nešťastné kvietky), keď bozkáva kytičku (otrávených) fialiek – ako symbol končiacej Mauriziovej lásky. A potom duetto oboch hrdinov: Maurizia s prosbou o odpustenie a následné odmietanie manželstva i získanej kráľovskej koruny od Adriany: No, la mia fronte. Záverečná ária (Ecco la Luce…), v ktorej umierajúca Adriana, upnutá už k svetlu druhého sveta „letí ako biela holubica“ („…bianca colomba stanca“), je esenciou jemnosti vokálneho prejavu Anny Netrebko, ktorá sugestívnym hlasom vykreslila obraz unikajúcej duše, zmarenej lásky a strácajúceho sa vedomia o živote.

F. Cilea: Adriana Lecouvreur, Viedenská štátna opera, 2017,
Anna Netrebko (Adriana Lecouvreur),
foto: Michael Pöhn

Nádherné melódie výsostne romantického charakteru, rôzne odtiene lásky hrdinov a rovnako pestré charaktery i zámery súperiacich postáv, elegancia rokokovej spoločnosti, ale aj zákernosť pováh, ich závisť a súboj o postavenie i prvenstvo nielen v spoločenstve, ale najmä v citovej sfére: to všetko bolo arénou Adriany Lecouvreur.

Anna Netrebko zožala za túto rolu azda najväčší aplauz spomedzi všetkých (hoci vynikajúcich) partnerov. Jej sugescia spočíva nielen v hereckom nadaní, s akým stvárňuje rôzne hrdinky – vždy výstižne a s veľkým emotívnym nasadením, ale hlavne v absolútnom vokálnom stvárnení. Jej čoraz medovejší, tmavší, zamatovejší, no stále sopránový hlas, ovládaný nekonečným dychom, logické oblúky fráz, ich finálne tóny, ktoré nemajú azda konca, tak úžasne sú opreté o klbko odvíjajúcej sa dychovej opory – to všetko tvorí absolútny obdiv k veľkosti tejto speváčky, ktorú má milovník opery šťastie počuť – a tiež vidieť, zažiť, užiť si, v blízkosti Viedne (čo je tiež sloboda…). Umelkyňa dokonale pracuje s hlasom v kreovaní mezza voce i messa di voce – na najvyšších tónoch s vlasovými pianissimami, ktoré následne rozvíja do šírky, s nádhernou ľahkosťou tvoriac výšky a všetky hlasové polohy prechádza bez akéhokoľvek znateľného predelu: akoby bola pred poslucháčom vyrovnaná morská hladina, zvlnená iba duševným prúdením vášní a citov. To je Anna Netrebko – Diva assoluta, ktorá prišla v Adriene Lecouvreur osláviť do Viedne svoje 46-narodeniny (18. septembra 1971) a pred náročným medzinárodným obecenstvom demonštrovať, čo je vrcholné umenie lyricko- dramatického spevu.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z 15. 11. 2017

Francesco Cilea: Adriana Lecouvreur
Viedenské štátna opera

Dirigent: Evelino Pidò
Réžia: David McVicar
Scéna: Charles Edwards
Kostýmy: Brigitte Reiffenstuel
Svetlo: Adam Silverman
Choreografia: Andrew George

osoby a obsadenie reprízy 15. novembra 2017

Maurizio: Conte di Sassonia Piotr Beczała
Michonnet: Roberto Frontali
Adriana Lecouvreur: Anna Netrebko
Princezná di Bouillon: Elena Zhidkova
Princ di Bouillon: Alexandru Moisiuc
Abate: Raúl Giménez
Quinault: Ryan Speedo Green
Poisson: Pavel Kolgatin
Jouvenot: Bryony Dwyer
Dangeville: Miriam Albano

www.wiener-staatsoper.at

video

email

About Author

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Leave A Reply