Dnes je: piatok, 20. 7. 2018, meniny má: Eliáš, Iľja, zajtra: Daniel

Smrť v Benátkach: Čo Sokrates vedel, Vick znovu objavil

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Posledné dielo operného odkazu Benjamina Brittena sa po štyridsiatich rokoch znovu dostalo na javisko berlínskej Deutsche Oper. Dvojaktovka napísaná na základe rovnomennej novely Thomasa Manna je len jednou z viacerých Brittenových prác s autobiografickými prvkami, týkajúcimi sa skladateľovej sexuálnej orientácie. Na rozdiel od Mannovej predlohy, kde je starnúci básnik Gustav von Aschenbach vystavený tlaku tvorivej krízy, z ktorej hľadá východisko v meste na lagúne, Brittenov hlavný hrdina je primárne konfrontovaný s fenoménom smrti. Očarenie Aschenbacha poľským mladíkom Tadziom je nielen prejavom popustenia uzdy potláčanej homosexuálnej orientácii, ale aj príležitosťou pre retrospektívne sebauvedomenie umelca.

Vizuál inscenácie (Stuart Nunn) predpokladá diváka dobre znalého deja, ktorý sa odohráva v uzavretom priestore s prakticky nemennou scénografiou. Zabudnime na popisnú interpretáciu jednotlivých scén, nie je tu explicitne žiadne benátske Lido, žiadne námestie svätého Marka, žiaden hotel. Obrovská fotografia v čiernom ráme, kytica tulipánov cez pol javiska, veniec a pár stoličiek. Aj s takým málom rekvizít a vďaka práci s farbou nasvietenia však možno dosiahnuť náznakovú, ale dobre čitateľnú podobu všetkých interiérov a exteriérov. Nuansy príbehu objasňuje aj precízne prepracovaná choreografia Rona Howella. Graham Vick režíruje príbeh ako zamyslenie muža, ktorý hľadá odpoveď na otázku, aký život doteraz prežil. V atmosfére, ktorej nechýba určitá iracionálnosť (je to sen či len fiktívna retrospekcia?) Aschenbach prednáša sám nad sebou pred smútočným zhromaždením nekrológ. Ale pokojne to môže byť aj Thomas Mann, či dokonca samotný Britten? fotografia v smútočnom ráme je napoly rozmazaná. Prítomnosť klavíra na javisku dáva Aschenbachovým výstupom kvázi recitálový charakter, ktorý vnáša do inscenácie prvok intimity. Základnou dramaturgickou líniou Vickovej interpretácie Smrti v Benátkach je akcentovanie vývoja mentálneho nastavenia Aschenbacha od rýdzo rozumom riadeného apolónskeho prístupu k umeniu a životu k prijatiu apolónsko-dionýzovského konceptu. Tým sa v duchu nietzscheovskej filozofie dovršuje aj Aschenbachova osobná dráma. Tadzio nie je len objektom homoerotickej túžby Aschenbacha (náznaky homosexuálnej orientácie starnúceho spisovateľa sa objavujú aj v scénach na lodi či s holičom), Tadzio je v prvom rade objektom krásy. Ale ako si napokon básnik uvedomí, ´krása sa odkrýva cez zmysly, zmysly vedú k vášni a vášeň do priepasti´. S týmto uvedomením sa lúči Aschenbach-Sokrates s Tadziom-Faidrom. Samotná krása už nie je pre Aschenbacha dôležitá, preto ju (t.j.Tadzia) necháva Vick umrieť. A Aschenbach, vlastne mŕtvy od začiatku inscenácie, odídením zo scény „umiera“ druhýkrát.

B. Britten: Smrť v Benátkach, Deutsche Oper Berlin, 2017,
foto: Marcus Lieberen

B. Britten: Smrť v Benátkach, Deutsche Oper Berlin, 2017,
foto: Marcus Lieberen

Paul Nilon neoplýva nijak krásnym tenorom, pre rolu introvertného Aschenbacha (a špeciálne v tejto inscenácii) je však veľmi dobre disponovaný, pokiaľ ide o schopnosť zaujať intímnou výpoveďou a pôsobivou deklamačnou prácou s hlasom, nehovoriac o schopnosti vydržať na pódiu vyše dvoch hodín, v podstate bez zídenia zo scény. Najväčší potlesk však zožal miláčik domáceho publika, Seth Carico, za stvárnenie siedmich menších rolí, väčšinou mefistovsky pokušiteľského charakteru, keď v nich plne rozvinul nielen svoj znelý barytón, ale aj herecký talent. Okrem množstva epizódnych rolí v podaní členov domáceho speváckeho ansámblu treba zmieniť ešte predstaviteľa Tadzia, Rauanda Talebu, ktorý odviedol presvedčivý výkon v role tínedžera vďaka výborným pohybovým danostiam (aj vďaka nižšiemu vzrastu). Graham Vick totiž pre nemé roly namiesto tradičných tanečníkov zvolil činohercov a jeho voľba vyšla na výbornú. Orchester Deutsche Oper pod taktovkou svoj šéfa, Donalda Runniclesa, predviedol Brittenovu partitúru v plnej kráse emocionálne vypätých plôch rovnako ako v impresionisticky ladených pasážach krehkého zvuku, na ktorý je partitúra bohatá.

B. Britten: Smrť v Benátkach, Deutsche Oper Berlin, 2017,
foto: Marcus Lieberen

Nová berlínska inscenácia môže v prvom okamihu vyvolať svojím stvárnením a modifikáciou záveru nesúhlas, možno pobúrenie. Napokon, na premiére Graham Vick zožal aj krátky, ale intenzívny prejav nesúhlasu. Z môjho pohľadu neoprávnene. Táto inscenácia je totiž presne tým, čo môže režijné divadlo do operného umenia vniesť: precízne vystavaným moderným divadlom, znovuobjavujúcim, respektíve odhaľujúcim bežne neodkrývané plochy zmyslu diela. Takéto divadlo však okrem inteligentného režiséra potrebuje aj inteligentného diváka.

Autor: Vladimíra Kmečová

Písané z premiéry 19. 3. 2017

 

www.deutscheoperberlin.de

fotogaléria

video

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 5
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

operná kritička a publicistka

Zanechajte komentár