Dnes je: utorok, 22. 5. 2018, meniny má: Júlia, Juliána, zajtra: Želmíra

Spevácky strhujúca La Gioconda v Banskej Bystrici

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Začnem úplne netradične. Banská Bystrica je počtom cca 78500 obyvateľov (zdroj wikipedia) piatym mestom na Slovensku. V snahe porovnať tento údaj s niektorou z veľkých krajín, povedzme Nemeckom, sa prostredníctvom najnovších internetových údajov v rebríčku osídlenia miest ocitla na pozícii medzi stoštvrtou (Neumünster) a stopiatou (Norderstedt) priečkou. Ak sa prenesieme do susedného Česka, tak Banská Bystrica by sa umiestnila medzi jedenástym a dvanástym miestom, teda medzi Havířovom a Zlínom. Ani jedno z nich, nehovoriac o mestách nemeckých s podobným počtom obyvateľov ako má Banská Bystrica, nie sú sídlami operných domov.

Prečo sa nad tým, hádam po prvýkrát, zamýšľam? Lebo počas hodinovej prechádzky centrom som si uvedomil, že táto hoc aj metropola stredného Slovenska – nech mi Banskobystričania odpustia úprimnosť – je vlastne malým mestom. Ale paradoxne, mestom so schopnosťou celosezónne prevádzkovať už pomaly šesťdesiat rokov fungujúce operné divadlo. Keď som si navyše uvedomil, aký titul ma večer čaká (a to som vôbec netušil výsledok očakávanej premiéry), pociťoval som to bezmála ako zázrak. O pár hodín neskôr sa ukázalo, že som nebol ďaleko od pravdy.

A. Ponchielli: La Gioconda, Štátna opera, 2018,
Jolana Fogašová (La Gioconda),
foto: Jozef Lomnický

Jediná dodnes úspešná a hraná opera talianskeho skladateľa Amilcara Ponchielliho La Gioconda mala premiéru v milánskom Teatro alla Scala 8. apríla 1876. Je to doba, keď boli po smrti veľkí majstri belcanta, keď kraľujúci Giuseppe Verdi vstupoval do svojej vrcholnej etapy a neskorší verizmus sa ešte nepretavil z literárnych do relevantných operných podôb. Boli tu však aj výrazné stopy francúzskej grand opery, ktorá dobovo zamiešala medzinárodné karty. Amilcare Ponchielli to v danej konkurencii nemal ľahké. Predsa však s obklopujúcimi podnetmi dokázal narábať uvedomelo, v značnej miere originálne, nepodliehajúc plagiátorstvu na strane jednej a na druhej priam anticipujúc zárodky verizmu. O vzniku diela sme priniesli precíznu štúdiu Lucie Laudoniu (TU…) a o príprave aktuálnej inscenácie spravodajský materiál (TU…). Nie je potreba k týmto vyčerpávajúcim textom nič dopovedať a môžem sa venovať premiére. Azda jediný fakt by som rád podčiarkol. La Gioconda síce nepatrí vo svete ani zďaleka k najhranejším titulom, nie je však žiadnou raritou. Zo slovenských operných divadiel po nej siahla jedine Banská Bystrica. V slovenskej premiére ju uviedla roku 1971 a po prvýkrát v talianskom origináli zaznela na tej istej scéne tento piatok.

A. Ponchielli: La Gioconda, Štátna opera, 2018,
Ivan Zvarík (Alvise), zbor a balet Štátnej opery,
foto: Jozef Lomnický

Vedenie divadla oslovilo k opätovnej spolupráci (po divácky úspešnej, rodinne koncipovanej Mozartovej Čarovnej flaute z roku 2016) mladého českého režiséra Dominika Beneša. Jeho vlaňajšia inscenácia Verdiho Maškarného bálu v pražskom Národnom divadle sa nestretla s priaznivým ohlasom u kritiky. Tento raz obmenil tím spolupracovníkov, za scénografa si vybral Petra Vítka a kostýmy zveril Lenke Poláškovej. Ponechal si len svetelného dizajnéra Daniela Tesařa a choreografa Bélu Kériho Nagya. I z toho vidno, že Dominik Beneš je flexibilný vo voľbe tímových kolegov (bystrickú Čarovnú flautu tvoril popri ňom iné mená), čo nie je výhodou ani nevýhodou. Len dôkazom, že mladý umelec svoju inscenačnú poetiku stále hľadá. Nemožno ho považovať za explicitného vyznávača ani tradičných, ani nekonvenčných hodnôt. Z tejto pozície ho bystrická La Gioconda neposunula, čo vonkoncom nemyslím pejoratívne. V princípe mu išlo o vytvorenie koncentrovanej drámy, mieriacej citeľne k veristickému pólu. Že stopa po štýle grand opery ostala takmer zahľadená, možno pripísať pomerne radikálnym škrtom (netvrdím, že dramaturgické zásahy sú v tomto prípade na škodu veci, aj keď principiálne vyznávam skôr ich obmedzovanie), ale aj limitujúcim rozmerom konkrétneho javiska.

Dominik Beneš kreslí príbeh tak, aby v ňom neboli zbytočné hádanky, ako útočil na diváka vzťahmi medzi postavami, ich čitateľnými profilmi a najmä emocionálnym efektom. Nemá ambíciu hľadať v príbehu módny trend zrkadlenia dneška, nadbytočné metafory, ktorými by v danom type diela zrejme neuspel. Aj keď odporcovia patetických gest by mohli mať isté výhrady, čisto režisérke remeslo Beneš zvládol. Dej má nepoľavujúci dramatický ťah, postavy presný charakter, občasné využitie stereo efektu (umiestnenie hlasov na balkóne) pomáha čeliť priestorovým obmedzeniam samotného javiska. Kontrastom k dramatickým scénam hlavných postáv (v Gioconde je až šesť významných) sú karnevalové masové výjavy, poňaté v bujarej, miestami až ironizujúcej nálade a v pestrofarebných kostýmoch. Tie sú vcelku pôsobivé a ladia s choreografiou 3. dejstva (jasno červené fraky pánov a červeno-biele šaty tanečníc), niekedy však farebná roztrieštenosť prechádza do štýlovej nesúrodosti, či nezakotvenia. A to je jav skôr kontraproduktívny.

A. Ponchielli: La Gioconda, Štátna opera, 2018,
Zoltán Vongrey (Barnaba), zbor Štátnej opery,
foto: Jozef Lomnický

Spornejšou je teda výtvarná stránka inscenácie. Na proscéniu nemenne umiestnený oltár na jednej strane explicitne vypovedá o silne religióznom pozadí témy i motivácii postáv, na druhej svojou opisnosťou a vysvietením je dosť gýčovým elementom. Rušivo a agresívne však pôsobia aj mnohé neóny. Scéna Petra Vítka má svoje pozitíva i limity. Uzavretým horizontom, tvoreným iluzívnou, dejové posuny sledujúcou fotografickou tapetou, síce zvuk z javiska neuniká, ba až mohutnie (čo výdatne pomáha zboru, ale i sólistom), no zasa ukrajuje z hĺbky pódia a posúva hrací priestor dopredu, akoby na publikum. Silný dôraz kladie Benešova réžia na prácu so svetlom a farbami. Často tým dosahuje dramatický efekt a kontrast, občas sú však zmeny najmä farieb až predimenzované. Ťažkopádne vyznelo aj prisunutie s odtiahnutie lode v 2. dejstve. Zato viacnásobné využívanie látkovej „mreže“ poslúžilo ako účinné rozdelenie hracieho priestoru a vyťažilo sa z neho maximum.

Nová banskobystrická Gioconda je v prvom rade mimoriadnym večerom po stránke hudobnej a speváckej. Je až paradoxom, že pri úspornom geste a introvertnom štýle dirigovania, ktoré sú typickými znakmi naturelu Igora Bullu, sa dosiahla taká nebývalá dávka vášne a emócií. Rovnako v orchestri (hrajúcom presne, bez kolízií, senzitívne vo farbách a dynamike), zbore (nezvyklo sýtom a intenzitou zvuku budiacom dojem, že na javisku stojí dvojnásobok spevákov) a nemenej u sólistov. To len potvrdzuje, že vonkajšková metóda dirigovanie s výsledným efektom nemusia mať nič spoločné. Igor Bulla presvedčil poctivou prípravou (pre korektnosť dodávam, že kolektívne telesá sa s partitúrou Giocondy stretli pred dvoma rokmi, keď dielo predviedli pod taktovkou šéfdirigenta Mariána Vacha v rakúskom Ternitzi s medzinárodným sólistickým obsadením), korektnou výstavbou temp, agogiky a dynamiky, ako i presnými a adresnými dirigentskými gestami. Azda najstrhujúcejším momentom večera bolo veľkolepo vystavané, vášňou a citmi nabité ansámblové finále 3. dejstva. Vyššie spomenutá pocta zboru ide samozrejme na konto zbormajsterky Ivety Popovičovej.

A. Ponchielli: La Gioconda, Štátna opera, 2018,
Jolana Fogašová (La Gioconda), Michaela Šebestová (Laura),
foto: Jozef Lomnický

Obsadiť šesť významných sólistických postáv Ponchielliho Giocondy v takej vysokej kvalite, ako sa podarilo na piatkovej premiére v banskobystrickej Štátnej opere, nie je ani v celoslovenskom meradle častým zjavom. Jolana Fogašová sa titulnej postavy zhostila s veľkou dávkou nielen technickej a štýlovej istoty, ale aj emocionálneho a výrazového záberu. Na premiére znel jej hlas v strednej i najvyššej polohe voľne (menšie manko sa objavilo len v najhlbších tónoch), široké legátové oblúky mali klenbu a dramatický ťah, nebola v nich ani stopa občas sa objavujúceho nadmerného vibrata, herectvo a výraz boli úprimné a bez vonkajškového pátosu. Milým prekvapením bola Michaela Šebestová (Laura Adorno), v Bratislave tak málo využívaná mezzosopranistka, s nevšedne kompaktne znejúcim, farebne príťažlivým a náležitou výrazovou vášňou obdareným materiálom. Jej hlas už dozrel do závažných mezzosopránových partov, pre ktoré disponuje veľkosťou a priebojnosťou materiálu, ktorý od najvyššej po najnižšiu polohu znie technicky plynulo, bez tlaku a bez akýchkoľvek náznakov zmien registra. Zo ženských postáv do tretice luxusne obsadenou Ciecou bola poľská svetobežníčka Agnieszka Zwierko. Jej krásny, zrelý a v hĺbke tmavý materiál zapôsobil nielen v známej árii z 1. dejstva Voce di donna o d´angelo, ale aj v ansámbloch znel plnohodnotne a dodával farebný kontrast.

A. Ponchielli: La Gioconda, Štátna opera, 2018,
Paolo Lardizzone (Enzo), Zoltán Vongrey (Barnaba), Agnieszka Zwierko (La Cieca),
Jolana Fogašová (La Gioconda), Ivan Zvarík (Alvise), Michaela Šebestová (Laura),
foto: Jozef Lomnický

Ideálne sa podarilo obsadiť aj hlavné mužské roly. Taliansky tenorista Paolo Lardizzone (Enzo Grimaldo), o ktorého sa opierajú najmä české divadlá mimo Prahy, priam strhol ohnivými, plnokrvnými a bez najmenšieho forsírovania „vypaľovanými“ výškami. Neboli to však len exponované tóny, pri ktorých nik nemusel mať ani najmenšie pochybnosti, či vyjdú v plnej farbe, sile a objeme, ale aj autentická fráza a voľný tok hlasu v strednej polohe, schopnosť dodávať do prejavu autentické dramatické akcenty, ktoré vyniesli Lardizzoneho výkon do sfér, aké sme na slovenských scénach už dávno nepočuli. Svoju životnú rolu v Barnabovi získal domáci sólista Zoltán Vongrey. Pravý dramatický barytón s nie každodenným objemom tónu a stále podmanivým kovovým a zároveň zamatovým timbrom vložil do negatívnej postavy s mimoriadne účinným, nie však preexponovaným výrazovým nasadením. Bol to intrigán a zloduch, ktorý bol v každom výstupe uveriteľný a vokálnym výrazom i herectvom strhujúci. Opäť jeden z príkladov v Opere SND nevyužívaného hlasu, najmä pri nezastúpenom dramatickom barytónovom odbore. Napokon pochvala patrí aj Ivanovi Zvaríkovi (Alvise Badoero), majiteľovi ojedinele tmavého, na dnešné pomery vzácne „čierneho“ basu, ktorý sa tento raz nespoliehal len na intenzitu tónu, ale ponúkol aj pestrú škálu dynamiky a kultivované frázovanie.

A. Ponchielli: La Gioconda, Štátna opera, 2018,
Ivan Zvarík (Alvise), Michaela Šebestová (Laura),
foto: Jozef Lomnický

Zhrnuté a podčiarknuté. Banská Bystrica a zároveň celoslovenská operná scéna bola na piatkovej premiére svedkom mimoriadne vydareného večera. Večera, kde dominovala hudobná zložka, zaskvel sa celý rad sólistov a kde réžia nemala ambíciu povyšovať sa nad dielo, nad skladateľa a libretistu. To nie je každodenná devíza.

Autor: Pavel Unger

písané z 1. premiéry 27. 4. 2018

Amilcare Ponchielli: La Gioconda
Štátna opera v Banskej Bystrici
Premiéry 27. a 28. apríla 2018

inscenačný tím

Hudobné naštudovanie a dirigent:Igor Bulla
Réžia: Dominik Beneš
Dramaturgia: Alžbeta Lukáčová
Kostýmy: Lenka Polášková
Scéna: Petr Vítek
Svetelný design: Daniel Tesař
Choreografia: Béla Kéri Nagy
Zbormajsterka: Iveta Popovičová

osoby a obsadenie

La Gioconda: Patrícia Solotruková, Jolana Fogašová
Laura Adorno: Cristina Melis, Michaela Šebestová
La Cieca: Jitka Sapara Fischerová , Agnes Zwierko
Enzo Grimaldo: Max Jota, Paolo Lardizzone
Barnaba: Zoltán Vongrey, Roman Krško
Alvise Badoero: Ivan Zvarík, Ondrej Mráz
Zuane, lodivod: Marián Hadraba
Isepo, pisár: Michal Hýrošš
Cantore, spevák: Matúš Bujňák
Prvý hlas: Juraj Kašša
Druhý hlas: Juraj Duda
Spoluúčinkujú: orchester, zbor a balet Štátnej opery
Koncertný majster: Oldřich Husák

www.stateopera.sk



video


 

Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 300
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár