Dnes je: nedeľa, 24. 6. 2018, meniny má: Ján, zajtra: Tadeáš, Olívia

Spomienka na Paľa Mauréryho

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Paľa Mauréryho, ktorý nás navždy opustil 15. decembra 2017 vo veku 82 rokov, som poznal dávno predtým, než sa v sezóne 1978/79 stal sólistom Opery SND. Jeho meno mi evokuje vlastnú mladosť, kedy som ho stretával v záhrade rodičovského domu, kam chodieval (ako poslucháč VŠMU) na lekcie k strýkovi Dr. Jankovi Blahovi. Z prízemia potom k nám na poschodie doliehal jeho hlas v cvičeniach z Conconeho, ale aj fráza z Valentinovej árie z Fausta spievaná v taliančine (Dio possente Dio d´amor). Vtedy sme ho volali Puli, čo sa neskôr zmenilo na Palči.

Už počas jeho štúdií na VŠMU (ktoré ukončil v roku 1961) som ho počul v Opernom štúdiu VŠMU (dnešná Malá sála SF) v úlohách Malatestu z Dona Pasquala, ako Thoasa v Gluckovej Ifigenii v Tauride a ako Tomša v Smetanovej Hubičke. Stratil som s ním ľudský i umelecký kontakt v rokoch, kedy pôsobil vo VUS-e (1960-67), na Novej scéne v Bratislave (1967-70) a v Štátnom divadle v Košiciach (1971-77). No predsa počiatkom sedemdesiatych rokov, kedy som vycestoval do Košíc, aby som v tamojšej opere mohol počuť talianskeho tenoristu Gaetana Bardiniho, zaregistroval som ho ako Marcela vo vydarenej Bargárovej inscenácii ako Marcela v Bohéme. V košickom súbore (zrejme aj vďaka ďalšiemu školeniu u Stanislava Mjartana) umelecky dozrel a postupne tam vytvoril veľa kvalitných kreácií (Rossiniho Figaro, Wagnerov Telramund, Giordanov Gérard) a ako Germont a Boccanegra upozornil, že Verdiho barytónové postavy budú jeho doménou.

Pavol Mauréry,
foto: Kamil Vyskočil, archív SND

Po jednej sezóne v Erfurte (1977/78), kde stvárnil Verdiho Renata z Maškarného bálu, konečne zakotvil v národnej reprezentatívnej opernej scéne v Bratislave. Ešte ako hosť sa tu predstavil ako Escamillo z Carmen (1973), Rigoletto (1974), Giorgio Germont (1976), Nabucco a Telramund (1978). Už tu sa ukázalo, že spevák sa neuspokojí s odspievaním predpísaných nôt, ale spevácky part kreuje výrazovo i dynamicky. Napríklad v známej „verklíkovej“ árii Di Provenza výraznejšie odlíšil obidve slohy, a keď dospel k slovám „la voce dell´onor“, jeho hlas nadobudol prísny, tvrdý odtieň. Pritom však prísne dodržiaval legáto a frázovaním sa vzácne približoval k ideálnej talianskej interpretačnej tradícii. Mauréry v SND vytváral úlohy výsostne dramatické (Sebastiano z Nížiny, Wagnerov Holanďan, Pucciniho Scarpia, Mascagniho Alfio) i menej dramatické (Vladislav v Daliborovi, Don Giovanni, Lescaut v Massenetovej Manon, Belcore v Nápoji lásky, Michonnet v Cileovej Adriane Lecouvreur), pričom v týchto som ho mal radšej. Ideálne mezzavoce používal častejšie než jeho kolegovia a aj vďaka farbe hlasu vtedy dosahoval mimoriadne emotívny účinok. Nebol spevákom spievajúcim na lacný efekt, ale hlboko prenikal hlasom do vnútra postáv. Preto som ho rád počúval aj v úplne nepodstatných častiach partitúry, ako je napríklad fráza Enrica Ashtona z Lucie: Aprestati, Lucia,“ alebo Rigolettovo „taci, piangere non vai“ v známom kvartete. Spevák sa tiež nevyhýbal ani menej významným úlohám (Schaunard z Bohémy, Hríň z Krútňavy, Minister z Fidelia). Z celkového počtu 43 postáv, ktoré stvárnil na javisku SND 27 patrilo jemu tak blízkej talianskej opere. Všetky svoje prednosti barytonista vzorovo demonštroval v postavách Verdiho opier. Bol Rodrigom z Dona Carlosa (1981), Boccanegrom (1985), Renatom (1986), Rigolettom (1987), Macbethom (1989), Don Carlosom di Vargas ((1990), opäť Germontom (v inscenácii z roku 1992), Jagom (1993), Lunom (1995), Amonasrom (doštudovaným v roku 1999) a otcom Millerom (2001). A Nabucca, spieval od hosťovania roku 1978 v množstve repríz potom už ako sólista súboru. Ak mám vyjadriť svoje vlastné preferencie, najviac ma jeho výkon oslovoval v Donovi Carlosovi, Traviate, Boccanegrovi a Macbethovi a Rigolettovi. Charakterom hlasu i spôsobom interpretácii mu ako vzor bol oveľa bližší Renato Bruson než Piero Capucilli. Aj preto z troch duet s Gildou som pred vonkajškovo efektným Sí vendetta… dával prednosť vnútorne precíteným Veglia ó donna a ešte viac Piangi fanciulla. Mauréry nikde neohuroval veľkosť či krásou hlasového materiálu, ale skvelou interpretáciou a štýlovosťou prejavu nemal vo svojom odbore konkurenta.

G. Verdi: Rigoletto, Opera SND, (1987),
Pavol Mauréry (Rigoletto),
foto: Jozef Vavro, Archív SND

Osobitnou kapitolou bola Mauréryho častá účasť na Zvolenských hrách zámockých, predovšetkým vo Verdiho Nabuccovi, z ktorej potom vyplynulo jeho občasné hosťovanie v Štátnej opere v Banskej Bystrici a sem-tam si zaspieval aj v Košiciach. Vystúpenia v zahraničí sa prirodzene redukovali na krajiny „východného bloku.“ Ako piesňového speváka sa ho zažil iba raz, keď v Zrkadlovej sieni spieval Suchoňove Bačovské piesne. Svoj pozitívny vzťah k talianskej hudbe dokázal spevák aj nahrávkou talianskych canzonet s názvom Parlami d´amore (Opus, 1984), v ktorých mu mimoriadne sedela málo známa nostalgická La fenesta che lucivi. Jeho hlas je zachytený aj na niekoľkých rozhlasových nahrávkach. Napríklad ešte z čias košického pôsobenia pochádza cavatina Rossiniho Figara, alebo už počas bratislavského pôsobenia nahratá ária Nabucca či duet z Trubadúra (s Annou Starostovou). Po odchode z Opery SND Mauréry nemohol vydržať bez spievania a ozaj v „požehnanom veku“ (v roku 2013) sa objavil na programe Kontinuít, ktorý pripravuje v SND Jaroslav Blaho a obdivuhodným spôsobom zaspieval áriu Gérarda Nemico della patria z Giordanovho Chéniera.

G. Verdi: Don Carlos, Opera SND, (1981),
Pavol Mauréry (Rodrigo),
foto: Jozef Vavro, Archív SND

Často som navštevoval jeho predstavenia a občas o ňom napísal pár riadkov do Javiska, Ľudu alebo Hudobného života. Pri pobyte v blahovských „rodinných“ kúpeloch Luhačoviciach som ho tam zastihol na liečení. Spolu s jeho manželkou Darinkou a mojimi dcérami sme potom spoločne podnikali výlety do okolia a diskutovali o problematike opery. Mal som tú česť zúčastniť sa (s manželkou) ako hosť na oslave jeho osemdesiatin i vypočuť si u neho videozáznamy z opier, ktorými (podobne ako ja) si trávil svoj voľný čas dôchodcu. Spolu sme sa tešili z úspechov jeho dcéry a spomínali na staré dobré časy. K jeho poslednému okrúhlemu životnému jubileu mu jeho talentovaná a dnes tak populárna dcéra Zuzka vyrobila pre úzky kruh priateľov krásny darček z DVD a CD nahrávkami jeho hlasu. Tam okrem už spomínaných nájdeme aj záznamy jeho televízneho recitálu, zopár live záznamov z javiska SND i tri šlágre ľahkej múzy. Dnes ľutujem, že dnešná bláznivo utekajúca doba mi nedopriala viac času na spoločné stretnutia, ktoré už nebudú. Pavol Mauréry sa narodil 21. mája 1935 v Prešove a zomrel 15. decembra 2017 vo veku 82 rokov. Priaznivci operného spevu na neho nezabudnú.

Autor: Vladimír Blaho

video

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 21
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista

Zanechajte komentár