Dnes je: pondelok, 20. 11. 2017, meniny má: Félix , zajtra: Elvíra

Srdce Gioachina Rossiniho bije v Bad Wildbade

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Nielen rodisko Gioachina Rossiniho, príťažlivé prímorské Pesaro, vzdáva každoročne počas leta hold jednému z najslávnejších predverdiovských skladateľov. Rossini Opera Festival, ktorý o pár dní otvorí svoj tridsiaty ôsmy ročník, má svojho mladšieho nemeckého brata. V malebnom kúpeľnom mestečku Bad Wildbad, uprostred lesov a parkov v severnej časti Schwarzwaldu, sa v dňoch 7. až 23. júna 2017 uskutočnil Belcanto Opera Festival ROSSINI in Wildbad. Napísal si svoj dvadsiaty deviaty ročník.

Ako je zadefinované v názve podujatia, jeho dramaturgickým a interpretačným ťažiskom je operný odkaz Gioachina Rossiniho, doplnený o diela ďalších majstrov belcanta, napríklad Johanna Simona Mayra, Saveria Mercadanteho, Nicolu Vaccaja, či v tomto roku Manuela Garcíu. Prečo práve Bad Wildbad? Prvotná odpoveď vyplýva zo skutočnosti, že Rossini sa liečil v tamojších kúpeľoch. Bolo to roku 1856, dvadsaťsedem rokov po skomponovaní poslednej opery Guglielmo Tell a desať rokov po svadbe s druhou manželkou Olympe Pélissierovou. Strádal vážnym neurologickým (neuropsychiatrickým) ochorením a inými fyzickými neduhmi, takže pobyt v kúpeľoch naňho zapôsobil blahodarne. Žil ešte ďalších dvanásť rokov, no komponoval už prevažne len komornú a príležitostnú hudbu. V roku 1863 však zložil ešte geniálnu Petite Messe Solennelle. Samotný fakt, že vysoko cenený skladateľ sa liečil v Bad Wildbade, by zrejme nebol jediným dôvodom, aby roku 1989 vznikol na jeho počesť – takpovediac na zelenej lúke, resp. uprostred hustých lesov a liečivých prameňov – operný festival. Jeho existenciu podnietil vznik Nemeckej rossiniovskej spoločnosti, mimoriadne agilnej hŕstky muzikológov a nadšencov, ktorá dodnes nesie záštitu nad festivalom. Dramaturgicky sa podujatie orientuje najmä na skladateľove menej známe javiskové opusy, pričom v niektorých prípadoch Bad Wildbad (napríklad v Pesare dosiaľ neuvedenou operou Eduardo e Cristina) predbehol celosvetovú rossiniovskú renesanciu.

Königliches Kurtheater Bad Wildbad, Operný festival ,,Rossini in Wildbad“

Vzťahy medzi oboma festivalmi sú zrejme korektné, aj keď určite konkurenčné hľadisko utajiť nemožno. Dlhé roky bol veľkým priaznivcom a aktívnym účastníkom wildbadskeho festivalu nedávno zosnulý Alberto Zedda. Vo funkcii umeleckého riaditeľa Rossini in Wildbad stojí od roku 1992 Jochen Schönleber (zároveň je šéfom tamojšej Akadémie belcanta), ktorý bol zároveň v tejto letnej sezóne režisérom všetkých troch javiskovo uvedených inscenácií. Dve opery sa hrali v koncertnej forme, pretože možnosti dvoch priestorov, miniatúrneho historického Kráľovského kúpeľného divadla (s kapacitou niečo vyše 200 miest) a Trinkhalle (500 miest), scénické verzie neúprosne limitujú. Obrovskou výhodou festivalu a zároveň magnetom pre renomovaných, ale najmä začínajúcich umelcov, je vydávanie CD a DVD firmou Naxos. K dispozícii je už obrovská paleta nahrávok, ku ktorým pribudnú aj tohtoročné tituly. Istým odlišovacím znakom medzi Rossini Opera Festivalom a Rossinim vo Wildbade je, že zatiaľ čo taliansky festival uvádza opery v nových kritických edíciách Fondazione Rossini, nemecký sa opiera o vlastné vedecké bádania a vydáva svoje verzie. Tie však tiež vychádzajú zo štúdií autografov a zrejme dôvody odlišnej cesty sú spojené s autorskými právami. A teda financiami.

Badwildbadská Trinkhalle

Sólisti do inscenácií sú zväčša oslovovaní priamo a pre mladých sú k dispozícii predspievania vo viacerých svetových metropolách. Popri intendantovi druhou najviditeľnejšou osobnosťou v Bad Wildbade je švajčiarsky muzikológ Reto Müller, líder Nemeckej rossiniovskej spoločnosti a spolupracovník vedenia festivalu. Práve on, hodinu pred každým predstavením, vedie mimoriadne obľúbené a divákmi navštevované dramaturgické úvody, spojené s možnosťou kladenia otázok. Jeho prejav je zrozumiteľný, spája vedeckosť s neformálnosťou a nechýba mu zmysel pre humor.

Maometto II, L´occasione fa il ladro, Le cinesi – trikrát scénicky

Javiskovým verziám na tohtoročnom festivale dominoval Maometto II (Mohamed II), predposledná z radu tzv. neapolských opier. Po prvýkrát bol uvedený v Teatro San Carlo roku 1820 vo veľkolepom obsadení s Isabellou Colbran, Andreom Nozzarim a Filippom Gallim. Išlo o v poradí tridsiatu prvú Rossiniho operu, vykazujúcu v kompozičnom štýle už zreteľnejšie inovácie. Napríklad chýbala obvyklá predohra a nahradila ju rozvetvená introdukcia, uzavretých čísel je pomenej, no o to bohatšia a farebnejšia je inštrumentácia. Mohamed II v Neapole príliš nezaujal, Rossiniho ho prepracoval pre Benátky (doložil predohru a tragický koniec zmenil na šťastný), no dielo sa aj napriek tomu onedlho vytratilo. Dostalo však svojho priameho následníka v Obliehaní Korintu. Na nové francúzske libreto Rossini Mohameda II radikálne prepracoval, no základné hudobné línie zachoval.

G. Rossini: Maometto II., predstavenie v rámci festivalu Rossini in Wildbad, 2017,
v strede: Elisa Balbo (Anna),
foto: Patrick Pfeiffer

Uvedenie v Bad Wildbade sa opiera o pôvodnú neapolskú verziu so samovraždou Anny v závere, no na rozdiel od festivalu v Pesare, kam sa v rámci renesancie Rossiniho vážnych oper Maometto II v polovici 80. rokov vrátil v kritickej edícii Rossiniovskej nadácie (ďalšie jeho návraty boli roku 1993 a 2008), toto uvedenie čerpá z Bärenreiterovej vedeckej revízie partitúry. Okrem dobovo konvenčnejších čísel (v zmysle štruktúry recitatív – ária – cabaletta), dvojspevov a strhujúco vygradovaného prvého finále, nájdeme v ňom grandiózne trojspevy (v 1. dejstve tercettone, v druhom tercettino), rozvetvené s majstrovskou invenciou. Hudba veľmi presne sleduje vzťahy medzi postavami, svetom osmanským a európskym, odkrýva psychológiu i emócie postáv. Dejovo ide o vypätú drámu postáv z dvoch odlišných kultúr, Mohamed II je o pomste, zmierlivosti, obetách.

Badwildbadská Trinkhalle nie je ideálnym divadelným priestorom, najmä z hľadiska javiskovej techniky značne obmedzuje inscenátorov. Naproti tomu akustika sály je veľmi dobrá, dokonca všetky hudobné zložky – kým sa divák na zvukové parametre neadaptuje – znejú trocha predimenzovane. Režisér a scénograf Jochen Schönleber pozná najlepšie možnosti danej lokality a na nich stavia svoju koncepciu. Základný pôdorys javiska sa nemenil, zato manuálnym otáčaním panelov a svetelno-farebným dotvorením sledovala réžia všetky základné dejové pohyby a vzťahové poryvy. Schönleberova réžia je priehľadná, zrozumiteľná, úzko spätá s hudbou. Monumentálnejšie bojové scény, o ktoré v predlohe nie je núdza, zredukoval do náznaku, vyhol sa naturalizmom a dramatické napätia vymodeloval so spevákmi veľmi účinne. Priam zázračne menil atmosféru javiska, ktorá sa jednoduchými manévrami (po ľavej strane stála vyvýšená plošina, po pravej variabilný panel) pretvárala z exteriérovej na intímnu.

G. Rossini: Maometto II., predstavenie v rámci festivalu Rossini in Wildbad, 2017,
Mirco Palazzi (Maometto II), Elisa Balbo (Anna),
foto: Patrick Pfeiffer

Pod hudobné naštudovanie sa podpísal hudobný riaditeľ festivalu, taliansky dirigent s nemalými skúsenosťami na belcantovej pôde, Antonino Fogliani. Dal večeru veľmi presné a diferencované tempá, vymodeloval detaily, podčiarkol dramatický ťah celku a nechal voľný priestor emóciám. Rezidenčným orchestrom festivalu je už niekoľko rokov český súbor Virtuosi Brunenses (tvoria ho členovia brnianskeho operného domu, filharmónie, ale aj iných moravských, či českých telies), ktorého umeleckým vedúcim je Karel Mitáš. Podvedomé obavy, či tento orchester bude schopný konkurovať talianskym telesám, ktoré v Pesare sledujem pravidelne už vyše štvrťstoročie, sa rýchlo rozplynuli. Brnianski virtuózi, nútení zvládnuť počas festivalu tri veľké a jeden komorný titul, hrali s obrovským nasadením, vyrovnanosťou nástrojových sekcií a technickou presnosťou. Inšpirácia dirigentom bola natoľko silná, že z orchestra priam vanul rossiniovský esprit. V nemenej priaznivom svetle sa ukázal aj síce trocha príliš komorný, no čisto a farebne spievajúci poľský zbor Camerata Bach Chor Poznań.

G. Rossini: Maometto II., predstavenie v rámci festivalu Rossini in Wildbad, 2017,
Merto Sungu (Erisso), Elisa Balbo (Anna), Victoria Yarovaya (Calbo), Mirco Palazzi (Maometto II),
foto: Patrick Pfeiffer

V titulnej úlohe Mohameda II exceloval mnohými svetovými javiskami preverený 38-ročný basbarytonista Mirco Palazzi. Má šťavnatý materiál, dostatočne objemný, ale aj pohyblivý pre koloratúrne pasáže. Jeho interpretačný štýl plne zodpovedá najvyššej triede rossiniovského spevu. Prekvapením bol turecký tenorista Merto Sungu, v hĺbke až barytónovo tmavý, vo výške dramaticky úderný a lesklý predstaviteľ Paola Erissa. Jeho prejav mohol pôsobiť trocha živelne, na druhej strane bez stopercentnej techniky by ho extrémna tessitura partu rýchlo zlomila. Ruská mezzosopranistka Victoria Yarovaya v nohavičkovej partii generála Calba upútala brilantnou koloratúrnou technikou (napokon, je overená „referenčným“ Rossiniho Opera Festivalom v Pesare), farebnosťou materiálu najmä v strednej a vysokej polohe. Pre mňa zatiaľ neznáma Elisa Balbo (Anna) sa v dominantnej a mimoriadne vypätej sopránovej úlohe po menej uvoľnených výškach na začiatku večera, postupne skonsolidovala a preukázala zdatnú koloratúrnu techniku. Avšak jej timbru trocha chýbal silnejší emocionálny náboj. V menšej zdvojenej postave Condulmiera a Selima sa predstavil veľmi nádejný tenorista tmavej pleti, z Konga pochádzajúci Patrick Kabongo Mubenga.

Jednoaktovka z ranej periódy Gioachina Rossiniho L´occasione fa il ladro (Príležitosť robí zlodeja) dostala svoju javiskovú podobu v Kráľovskom kúpeľnom divadle. Komorná zostava orchestra (opäť majstrovskí Virtuosi Brunenses) sa do miniatúrnej jamy poľahky zmestila a mohla senzitívne reagovať na gestá i celkovú koncepciu dirigenta Antonina Foglianiho. V jeho poňatí deväť čísel tejto „burletty per musica“ (hudobného špásu) tieklo v svižnom, pôvabnom prúde, s jemnými dynamickými a výrazovými nuansami. Prekvapujúco bola jednodejstvová opera rozdelená pauzou po kvintete (kvázi prvom finále), no celkovému vyzneniu predpoludňajšieho predstavenia to neublížilo.

G. Rossini: L’occasione fa il ladro, predstavenie v rámci festivalu Rossini in Wildbad, 2017,
Vera Talerko (Berenice), Kenneth Tarver (Alberto), Giada Frasconi (Ernestina),
foto: Patrick Pfeiffer

Gioachino Rossini skomponoval dielo vo svojej dvadsiatke a pritom išlo už o jeho ôsmu operu! Premiéra sa uskutočnila v benátskom Teatro San Moisè 24. novembra 1812. V tom istom roku uzreli svetlo sveta už jeho štyri predchádzajúce opery. V rovnakom divadle (kde bol impresáriom Antonio Cera, ktorý spozoroval mimoriadne nadanie mladíka a sypal mu objednávky) L´inganno feliceLa scala di seta, vo Ferrare Ciro in Babilonia a napokon v La Scale La pietra del paragone. Libreto k L´occasione napísal Luigi Prividali, pôvodne advokát, neskôr kritik, oficiálny cenzor a napokon tvorca dvadsiatky libriet. Myslelo sa, že Príležitosť robí zlodeja pochádza z jeho hlavy, no bádaním vyšlo najavo, že pôvodcom námetu nie je nik menší ako Eugène Scribe. Hoci jeho identita bola ťažko dešifrovateľná, keďže pod pôvodnú komédiu sa podpísal ako záhadný pán A.E.***. Nemenej zaujímavý je fakt, že Rossini skomponoval toto šarmantným humorom nadýchnuté dielko za jedenásť (!) dní. Pravdepodobne (podľa zaujímavých informácií v bulletine, ale aj z úvodného slova Reta Müllera) v úzkej spolupráci s libretistom.

Réžia Jochena Schönlebera (je aj autorom scény a kostýmy navrhla Claudia Möbius) zvládla predlohu s veľkou dávkou dynamiky, s modernizačným posunom, ktorý však nikdy neprekročil hranice vkusu. Priznám sa, že tejto projekt sa mi páčil viac, než tradičná podoba Jeana-Pierra Ponnella z pesarského festivalu. Režisér vykreslil postavy veľmi diferencovane, na jednoduchej scéne s minimom kulís, sólisti vlastným spevácko-hereckým nasadením vytvárali vtipnú atmosféru. Schönleber srší nápadmi a miniatúrne javisko vie mnohonásobne variovať. Na začiatku je zámena kufrov (v tomto prípade moderných, na kolieskach), potom zámena identít, neviest, všeličo iné a napokon šťastné rozuzlenie. Bez násilnej modernizácie bolo cítiť, že odľahčujúci a priam antidepresívny príbeh môže mať isté paralely aj s dnešným svetom „fejkov“. Navyše, aktualizačná parochňa à la Trumpov účes (v nej pri záverečnej klaňačke vyšli aj tvorcovia inscenácie) vyvolala počuteľné pobavenie.

G. Rossini: L’occasione fa il ladro, predstavenie v rámci festivalu Rossini in Wildbad, 2017,
K. Tarver (Alberto), P. Kabongo Mubenga (Don Eusebio), L. Regazzo (Don Parmenione),
foto. Patrick Pfeiffer

V hlavnej bufóznej postave sa predstavil skúsený basbarytonista Lorenzo Regazzo (v tomto roku v Bad Wildbade vedie aj interpretačné semináre), dokonale zžitý s Rossiniho vokálnou estetikou a vkladajúci do portrétu narcistického klamára veľkú dávku kultivovaného humoru. Tenorista Kenneth Tarver (Alberto) patrí medzi rossiniovskú špičku, jeho hlas má pôsobivý timbre, kultivovane frázuje, je pohyblivý, len najvyššie tóny mu nevychádzali celkom ideálne. Novou tvárou bola litovská sopranistka Vera Talerko (Berenice), ktorej soprán však nejako zvlášť neupútal ani krásou farby, ani virtuozitou techniky. Naopak, ako veľký prísľub sa javil jadrný kovový barytón Roberta Maiettu (Martino).

Do tretice scénické uvedenie sedemdesiatminútovej komickej opery Le Cinesi (Číňaky) od Manuela Garcíu, historicky prvého predstaviteľa Almavivu z Barbiera zo Sevilly. Libreto pochádza z pera slávneho Pietra Metastasia. Ide o kratochvíľu troch mladých dievčat (podľa názvu opery Číňaniek) a mládenca, brata jednej z nich a milenca druhej, vracajúceho sa z ciest po ďalekej Európe. Rad čísel, kde sa striedajú ženské trojspevy so spoločnými scénami s tenorom a s áriami pre každého sólistu, pôsobí dynamicky. Party sú napísané ozdobne, nárokujú si belcantové školenie, ale aj veľkú dávku muzikálnosti a štýlového citu. Réžia Jochena Schönlebera vdýchla jednoaktovke situačný, erotikou jemne okorenený humor, farebné kostýmy a dynamiku akcií. Išlo o produkciu hosťujúcej Accademia del Maggio Musicale Fiorentino, hoci prvé nemecké uvedenie opery sa uskutočnilo práve na tomto festivale pred dvoma rokmi.

Manuel García: Le cinesi, predstavenie v rámci festivalu Rossini in Wildbad, 2017,
A. Victória Pitts (Tangia), F. Longari (Lisigna),P. Kabongo Mubenga (Silango), G. Frasconi (Sivene),
foto Simone Donati

Orchester nahradil v tejto inscenácii klavír a Michele D´Elia svojou brilantnou, v rytmike pestrou a vo výraze plastickou hrou bol spevákom nielen rovnocenným partnerom, ale doslova riadil pulz predstavenia. Na javisku stála štvorica mladých spevákov, štipendistov florentskej Akadémie Maggio Musicale Fiorentino a Akadémie belcanta v Bad Wildbade. Ich spoločným menovateľom bola výborná technická úroveň (bez nej by koloratúrne a v rozsahu široko otvorené party vôbec nezvládli), rozlišovali sa skôr farebnosťou materiálov. Z kvarteta sólistov, tvoreného Taliankami Francescou Longari (Lisigna) a Giadou Frasconi (Sivene), Brazílčankou Anou Victóriou Pitts (Tangia) a Konžanom Patrickom Kabongom Mubengom (Silango) najväčšmi zaujali dvaja. Farebný, sýty, koloratúrne zdatný mezzosoprán Pittsovej a na prahu skvelej kariéry stojaci žiarivý lyrický tenor Patricka Kabonga Mubengu.

Manuel García: Le cinesi, predstavenie v rámci festivalu Rossini in Wildbad, 2017, Giada Frasconi (Sivene), Francesca Longari (Lisigna), Ana Victória Pitts (Tangia),
foto: Simone Donati

Dvakrát koncertne: Eduardo e Cristina a Aureliano in Palmira

Eduardo e Cristina je jedinou z 39 opier Gioachina Rossiniho, ktoré nikdy nezazneli na festivale v Pesare. Možno dôvodom predsudkov voči partitúre je skutočnosť, že ide o pasticcio, či iným názvom povedané, „centone“. V preklade zlátanina, kompilácia. Navonok pejoratívne žánrové označenie však má svoju historické zdôvodnenie. Počnúc stredovekom, cez Bacha, až po rozvíjajúci sa romantizmus, išlo o rozšírenú metódu nielen v hudbe, ale aj literatúre. Ako uvádza bulletin, aj Bachova slávna h mol omša, či Händelov Rinaldo, sú „centone“. Bola to však bežná prax, že vznikali diela, zhromažďujúce najväčšie hity z predchádzajúcich diel (dokonca nemuseli pochádzať z ich vlastných pier), ktoré rafinovaným zoradením vytvorili nový produkt, ladiaci s vkusom publika. Recyklovanie v tom čase nikomu neprekážalo.

Eduardo e Cristina je operou tohto druhu a Rossini do nej preniesol najpôsobivejšie čísla z viacerých predchádzajúcich titulov, akými boli na premiérach neúspešné Adelaide di Borgongna, Ermione či Ricciardo e Zoraide. Tým chcel zachrániť to najcennejšie zo spomenutých opier, ktoré vlastne premiérové publikum v benátskom Teatro San Benedetto (1819) ani nemalo možnosť poznať, keďže boli uvedené v Ríme či Neapole. Navyše, potreboval pre debut dcéry svojho priateľa a zároveň impresária tohto divadla vytvoriť parádnu altovú rolu. Dokonca aj libreto nebolo pôvodné, ale pochádzalo z Pavesiho podobne nazvanej vážnej opery. Autograf Eduarda a Cristiny sa nenašiel, pravdepodobne ani neexistoval a autori kópií partitúru nejako poskladali. Napriek tomu všetkého bola benátska premiéra prijatá triumfálne a v ďalších dvoch desaťročiach sa hrala od Talianska cez Mníchov po Petrohrad.

G. Rossin. Eduardo e Cristina, koncertné uvedenie opery v rámci festivalu Rossini in Wildbad, 2017,
foto: Andreas Kühn

Po vypočutí si opery na wildbadskom festivale sa ani nečudujem, prečo sa Eduardo e Cristina tak páčili. Ide o elektrizujúcu hudbu s vysoko náročnými virtuóznymi speváckymi partmi, kde hlavné postavy majú efektné koloratúrne árie, dvojspevy (typicky strhujúce pre soprán a alt) a nechýbajú ani ohnivé gradačné plochy a efektné vaudevillové finále. Ak sa ich chopí dirigent takého mena, ako je Gianluigi Gelmetti, výsledok musí vyvolať nadšenie. S českými hudobníkmi a poľským zborom vytvorili ideálnu bázu pre defilé sólových hlasov. Tri hlavné postavy sú určené sopránu, altu a tenoru. Eduardo je nohavičková altová rola, v ktorej Laura Polverelli dokázala, že ani v päťdesiatke nestráca jej hlas kovové jadro a pohyblivosť. Mimochodom, nielen ju, ale aj maestra Gelmettiho a Mirca Palazziho poznáme z bratislavského uvedenia Rossiniho Stabat Mater v rámci Bratislavských hudobných slávností 2015. Cristinou koncertného naštudovania bola Sivia Dalla Benetta, dramatická koloratúra s mimoriadne pevným a tmavým stredom a hĺbkami, ktorá však dokázala preraziť aj v najvyšších polohách. Tenorista Kenneth Tarver ako švédsky kráľ Carlo tiež upútal štýlovou čistotou a lahodnosťou timbru. V menšej úlohe Giacoma preukázal krásny bas Baurzhan Anderzhanov. Pri príležitosti uvedenia tejto opery bol cenou ROSSINI IN CIMA (Rossini na vrchole) odmenený po prvýkrát práve Gianluigi Gelmetti, ktorý sa výrazne podieľal na rossiniovskej renesancii.

Druhou koncertne naštudovanou operou bol Aureliano in Palmira. V milánskej La Scale na Vianoce roku 1813 premiérovaná opera sa objavila po mnohých rokoch zabudnutia v Janove roku 1980, na festivale v Bad Wildbade roku 1996, potom v Martina Franca a pred troma rokmi aj na Rossini Opera Festivale v Pesare. V skladateľovom rodisku sa opreli o kritickú edíciu Fondazione Rossini (pripravil ju Will Crutchfield, ktorý bol aj dirigentom naštudovania), Bad Wildbad naproti tomu čerpá z materiálov londýnskej Edition Peters.

Gioachino Rossini mal v čase komponovania Aureliana 21 rokov a napriek tomu, že jeho prvá spolupráca s libretistom Felice Romanim sa v milánskej Scale pri otvorení karnevalovej sezóny 1813 skončila neúspechom, v tom istom roku už mal za sebou benátske víťazstvá so Signorom Bruschinom, TancredimTaliankou v Alžíri. Zaujímavosťou tento opery serie, ktorá sa však končí zmierlivo, je predohra, ktorú skladateľ posunul najskôr do Alžbety, kráľovnej anglickej a napokon zakotvila v populárnom Barbierovi zo Sevilly. Do neho prešli aj iné časti Aureliana, avšak v odlišnom spracovaní. Ešte jedna rarita: part Arsaceho bol jediným, ktorý Rossini skomponoval pre kastráta, v tom čase slávneho Giovanniho Battistu Veluttiho. Opera má efektné árie, celý rad dvojspevov a ohnivo vygradované masové scény.

G. Rossini. Aureliano in Palmira, koncertné uvedenie opery v rámci festivalu Rossini in Wildbad, 2017,
foto: Andreas Kühn

V titulnej postave zažiaril argentínsky tenorista Juan Francisco Gatell, jeden z prominentných mozartovsko-rossiniovských tenoristov mladšej generácie. Jeho pôsobivo sfarbený, kovovo jadrný, štíhlo vedený a do extrémnych výšok s technickou istotou stúpajúci hlas odolal všetkým nástrahách partu. Bol precízny v koloratúrach, elegantne frázoval a výrazovo sa tiež stotožnil s preňho novou úlohou. Silvia Dalla Benetta (Zenobia) nemala po titulnej Cristine ani deň pauzy, no vďaka technicky pevnému tónu sa opäť s dramaticko-koloratúrnou rolou vyrovnala obdivuhodne. Nováčikom na medzinárodnom poli je mezzosopranistka Marina Viotti (Arsace), najmä v hlbokej s strednej polohe pôsobivý materiál tmavšej farby, vyzbrojený koloratúrnou technikou, ktorý po dopracovaní výšok sa môže tiež zaradiť medzi rossiniovské špecialistky. Veľkňaz má síce len jednu áriu v úvode, zato Baurzhan Anderzhanov do nej vložil eleganciu basového timbru. Takisto v jedinej árii a niekoľkých ansámbloch upozornila na seba nádejná Ana Victória Pitts ako Publia. Za dirigentským pultom stál José Miguel Pérez-Sierra (aj on, aj Fogliani sú Gelmettiho žiakmi), temperamentný, nesmierne precízny a v štýle dokonale zorientovaný dirigent. Podobne aj on podnietil Brnianskych virtuózov k hre plnej nadšenia, ale aj technickej presnosti a dynamickej tvárnosti. Nemenej kvalitný výsledok priniesol aj poznanský Camerata Bach Chor, pripravený Aniom Michalakovou. Všetky navštívené predstavenia boli prijaté s búrlivými ováciami medzinárodného publika.

Autor: Pavel Unger

písané z vybraných predstavení festivalu Rossini in Wildbad 2017

www.bad-wildbad.de

Gioachino Rossini: Maometto II
Trinkhalle Bad Wildbad 20. 7. 2017

Dirigent: Antonino Fogliani
Réžia a scéna: Jochen Schönleber
Kostýmy: Claudia Möbius

Camerata Bach Chor Poznań, zbormajsterka: Ania Michalak
Virtuosi Brunenses, umelecký vedúci: Karel Mitáš

Paolo Eriso: Merto Sungu
Anna: Elisa Balbo
Calbo: Victoria Yarovaya
Condulmiero: Patrick Kabongo Mubenga
Maometto II: Mirco Palazzi
Selimo: Patrick Kabongo Mubenga

Manuel García: Le cinesi
Kráľovské kúpeľné divadlo Bad Wildbad, 21. 7. 2017

Klavír: Michele D´Elia
Réžia, scéna, kostýmy: Joechen Schönleber

Lisigna: Francesca Longari
Sivene: Giada Frasconi
Tangia: Ana Victória Pitts
Silango: Patrick Kabongo Mubenga

Gioachino Rossini: Eduardo e Cristina
Trinkhalle Bad Wildbad, 21. 7. 2017
Koncertné uvedenie opery

Dirigent: Gianluigi Gelmetti
Camerata Bach Chor Poznań
Virtuosi Brunenses

Carlo: Kenneth Tarver
Cristina: Silvia Dalla Benetta
Eduardo: Laura Polverelli
Giacomo: Baurzhan Anderzhanov
Atlei: Xian Xu

 Gioachino Rossini: L´occasione fa il ladro
Kráľovské kúpeľné divadlo Bad Wildbad 22. 7. 2017

Dirigent: Antonino Fogliani
Réžia a scéna: Jochen Schönleber
Kostýmy: Claudia Möbius

Virtuosi Brunenses

Don Eusebio: Patrick Kabongo Mubenga
Berenice: Vera Talerko
Conte Alberto: Kenneth Tarver
Don Parmenione: Lorenzo Regazzo
Ernestina: Giada Frasconi
Martino: Roberto Maietta

Gioachino Rossini: Aureliano in Palmira
Trinkhalle Bad Wildbad, 22. 7. 2017
Koncertné uvedenie opery

Dirigent: José Miguel Pérez-Sierra
Camerata Bach Chor Poznań
Virtuosi Brunenses

Aureliano: Juan Francisco Gatell
Zenobia: Silvia Dalla Benetta
Arsace: Marina Viotti
Publia: Ana Victória Pitts
Orsaspe: Xian Xu
Licinio: Zhiyuan Chen
Veľkňaz: Baurzhan Anderzhanov

www.bad-wildbad.de

email

About Author

Leave A Reply