Dnes je: pondelok, 18. 6. 2018, meniny má: Vratislav, zajtra: Alfréd

Stabat mater od Antonína Dvořáka v Slovenskej filharmónii

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Naposledy som písala o Dvořákovom oratóriu Stabat mater r. 2005, kedy ju filharmonici uviedli tiež v rámci Veľkonočného týždňa, dokonca s tým istým dirigentom Leošom Svárovským. Moja recenzia nebola, žiaľ, kladná – napriek renomovaným sólistom z opery SND a standing ovation zo strany publika, čo však nemusí byť pre recenzenta hodnotou kvality.

Tentokrát (1. apríla 2015) boli moje dojmy z Reduty, chvalabohu, opačné, aj keď nešlo o iné citové zázemie, alebo o zníženie kritérií na interpretáciu či o výnimočnejšie vokálne kvarteto. Celkovo však bolo predvedenie Stabat mater (v rámci cyklu Mimoriadnych koncertov) účinnejšie, prepracovanejšie, hlboké, s dôstojným vstupom do myšlienkovo rozjímavej atmosféry nadchádzajúcich veľkonočných dní. Zásluhu na tom má nepochybne dominujúci výkon Slovenského filharmonického zboru v naštudovaní zborových partov Jozefom Chabroňom a celková koncepcia diela dirigenta Leoša Svárovského, ktorá vytvorila so Slovenskou filharmóniou (orchestrom) a spoluúčinkujúcimi mladšími sólistami Opery SND (Eva Hornyáková, Monika Fabiánová, Otokar Klein, Gustáv Beláček) i spomínaným Slovenským filharmonickým zborom čistú, delikátne vyznievajúcu, introvertne pôsobiacu atmosféru.

Leoš Svárovský, stály hosťujúci dirigent SF, pôsobí v našom prvoradom filharmonickom telese od r. 2007 – a pritom spolupracuje s mnohými európskymi a viacerými českými súbormi: najvýznamnejšou spomedzi nich je Česká filharmónia. Na jar 2014 sa stal šéfdirigentom Aichi Central Symphony Orchestra Nagoya.

Koncert Stabat mater v Slovenskej filharmónii, foto: Alexander Trizuljak

Koncert Stabat mater v Slovenskej filharmónii,
foto: Alexander Trizuljak

Jeho osobnosť sa vyznačuje oddanosťou a precíznosťou naštudovania jednotlivých programov, pričom nepúta vonkajšími dirigentskými afektami. Tak to bolo aj tentokrát. Má úsporné, ale presné, premyslené gestá rúk, ktorými bezpečne vedie kolektívne telesá cestami zložitej partitúry, akou nepochybne je i 90 minútové sakrálne dielo Antonína Dvořáka. Mohutný, bez pripomienok ku kvalite vypracovaný, farebne exkluzívne znejúci Slovenský filharmonický zbor vyrušil iba krátko pred záverečnou 10. fugátovou časťou neustriehnutou tenorovou expanziou. Celkovo dominovali vo vypracovanosti a jednoliatosti hlbšie mužské hlasy a celý ženský zbor. Škoda, že najmä sólisti, ale aj zbor si dali menej záležať na exaktnejšej výslovnosti latinského textu, ktorý bolo možné sledovať najmä z nástupných slov jednotlivých častí – menej z  publikovaného detailného originálneho celku a jeho príkladne tlmočeného slovenského prekladu (kto je jeho autorom?). Kto sa však započúval do globálnej atmosféry a nešlo mu o jednotlivosti (z ktorých sa však vždy skladá genialita celku), mohol vychutnať dvořákovsky hlbokú, melodicky nekonečne bohatú, slovansky vrúcnu, mnohokrát i českou melodickosťou, dokonca svižným rytmom (pohybom) ozvláštnenú hudbu, vyjadrujúcu nekonečný bôľ materinskej predtuchy, reálneho utrpenia a umučenia jej božského Syna i následného ľudského vyprosovania milostí zo symbolu Kríža – aj bez sledovania latinskej sekvencie, založenej na slovách proroka Simeona pri krste Ježiša Krista. Podľa týchto prorockých slov meč prebodne Srdce Matky Ježiša Krista (Lk 2:35).

Sekvencia pochádza z 13. storočia a bola pripisovaná pápežovi Inocentovi III., ktorý zomrel r. 1216. Najpravdepodobnejšie ju však napísal až františkánsky mních Jacopone da Todi (1230–1306), pôvodne právnik, básnik a po smrti manželky mních rehole sv. Františka. V r. 1727 bola táto sekvencia (náboženská báseň rozjímavého charakteru) oficiálne priradená katolíckou Cirkvou k omši na sviatok Sedembolestnej Panny Márie (15. septembra).

Zaujímavosťou je, že muzikológ Hans van der Velden, ktorý sa dlhodobo zaoberal históriou sekvencie, len do roku 2007 nazhromaždil súpis viac než 600 hudobných spracovaní tejto básne! Medzi najznámejšími skladateľmi Stabat mater sú Orlando di Lasso (1532–1594), Da Palestrina (1526–1594), Giovanni Battista Pergolesi (1710–1736), F. J. Haydn (1732–1809), G. Rossini (1792–1868), Franz Schubert (1797–1828), G. Verdi (1813–1901), z českých autorov Jakub Jan Ryba, autor známej Českej vianočnej omše, ktorý sa k Stabat mater vrátil dokonca dvakrát – druhý raz v českom jazyku (1790), Antonín Dvořák (1841–1904), zo súčasných autorov najvýraznejšie Poliak Krzysztof Penderecki (*1933).

Vrátim sa však k ostatnému naštudovaniu Stabat mater. Je dobré, že Slovenská filharmónia si začala všímať aj mladšie talenty a slovenské hlasy, ktoré tu generačne pribúdajú a treba ich zapojiť do kantátovo-omšovej či oratoriálnej koncertnej literatúry. Je to i vďaka záujmu terajšieho dramaturga SF Ivana Martona o Operu SND, ktorej výsledky pravidelne – a k dobru prepojenia so Slovenskou filharmóniou – pozorne sleduje. Je to na prospech šancí samotných sólistov, ale aj osvieženia filharmonických koncertov novými zjavmi a hlasmi. Veď tie domáce niekedy prekračujú kvalitou aj renomované mená sólistov zo zahraničia! Škoda, že to naposledy nemohli sledovať aj viacerí zahraniční poslucháči, ktorých bolo medzi divákmi pomenej – azda kvôli prebiehajúcemu Veľkému týždňu a menšej aktivite zájazdových kancelárií, ale i tak bola filharmonická sála takmer plná domácich priaznivcov vážnej hudby.

Koncert Stabat mater v Slovenskej filharmónii, foto: Alexander Trizuljak

Koncert Stabat mater v Slovenskej filharmónii,
foto: Alexander Trizuljak

Celkove bolo kvarteto sólistov výborne zladené, vyznievajúce vo svetlejších farbách, bez tragických a tmavo znejúcich tónov (aj také počuť na viacerých nahrávkach diela, resp. živom predvedení, zvlášť u „talianskych“ hlasov kvarteta) – najmä v mezzosopráne a base. Zato tu sme sa stretli s jasavým, čistým, sviežim, vysokým, akoby od prevádzky v opernom repertoári odpočinutým tenorom Otokara Kleina, ktorý menšiu únavu prejavil iba vo výške sóla 5. časti. Gustáv Beláček je tiež farebne svetlejším basistom než tmavým zamatom opradený hlas Petra Mikuláša v danom oratóriu. Zato mu nemožno vyčítať čo len jedinú technickú vokálnu chybu pri predvedení sólových vstupov alebo v ensembloch. Obe dámy – Eva Hornyáková a Monika Fabiánová majú nádherné, zamatovo prifarbené hlasy, sú to protagonistky Opery SND – a navyše boli aj krásnou ozdobou, priam vizuálnym šperkom na pódiu. Mladé, krásne, navyše s neobyčajne kvalitným vokálno-technickým zvládnutím náročných sól. Hneď od 1. časti Stabat mater dolorosa (po dlhšom orchestrálnom úvode) vyzneli v úžasnom súzvuku nástupného kvarteta. V tejto časti je celkovej gradácie tragiky aj nečakane sa objavujúci záblesk akoby tanečného rytmu, ktorý zasadzuje Dvořákovu hudbu do svietivej atmosféry českého zázemia. Upokojujúci záver 1. časti končí v magickom pianissime. Druhá časť – Quis est homo – je celkom bez účasti zboru, len za sprievodu precízne hrajúceho, k sólistom citlivo sa prispôsobujúceho orchestra. Aj tu sa prejavila súhra sólových hlasov, resp. kompozične premyslené kánonické nástupy sólistov. Tretia časť – Eja mater – „Ó, ty, Matka, žriedlo lásky, nech prežívam bôľ tvoj ťažký“ je zborovo –orchestrálna. Plynulý pomalý rytmus je celý ponorený do vnútorného bôľu a akejsi výrazovej vznešenosti. Končí v pianissime – s krásne vyladenými sláčikmi. Z ďalších úsekov zaujalo precítené basové sólo – Fac, ut ardeat cor meum – „Nech mi srdce láskou planie“, v pozadí so znejúcim jemným, v pianissime písaným, skvelo predneseným, akoby s pridanou presvetlenou žiarou ženského zboru. Mužský zbor v quasi sviežom rytmickom spracovaní strieda túto kontempláciu v 5. časti oratória: Tui Nati vulnerati – „Na bolestiach Syna Tvojho“ – so spomínaným, jemne neistým tenorovým sólom. Do srdca a mysle sa zato nezabudnuteľne vryl miešaný zbor siedmej časti – Virgo virginum praeclara – „Panna panien vznešená“ vo veľmi jemnom, detailnom vypracovaní a sakrálno – sviatostnej atmosfére. Komorné sólové duo 8. časti – Fac, ut portem Christui mortem – „Daj, nech Kristovu smrť nosím“ s vysoko klenúcim sa tenorom a mnohonásobným variovanou melodikou zboru bolo strhujúce. Pomalé, andantovo napísané Inflammatus s mezzosopránovým sólom a priam tragicky vyznievajúcim orchestrálnym rytmom, bolo predznamenaním očakávaného finále – s Quando corpus – „A keď moje telo skoná, daj, nech moja duša spozná život rajskej radosti“ – venovanému kvartetu sólistov s orchestru, hudobne situovanému do akéhosi veľkého kompozično-umeleckého vyústenia, ktoré kulminuje v majstrovskej fúge na slovo Amen, s celým vokálno-orchestrálnym ensemblom. Je to nádherné myšlienkové finalizovanie oratória i Dvořákovej kresťanskej viery, ktorá dodáva celému dielu zmysel v nádeji, viere a láske, trom atribútom kresťanského života i východiska z každej skúšky, bôľu, strát a prehier. Kristus – a jeho utrpenie, vedú nielen k Zmŕtvychvstaniu Božieho syna, ale najmä k Vykúpeniu a zmyslu celej ľudskej biedy a života.

Slovenská filharmónia hrala vskutku prekrásne: splývala v jednotlivých sekciách do muzikantského celku, vďaka kvalitnému naštudovaniu i sledovaniu úsporných no presných gest dirigenta a načúvaniu sól i zboru celkovo tak, že v konečnom výsledku všetci splynuli do jednoty, ktoré vyjadruje obsah slov a genialita Dvořákovej melodicky bohatej a inštrumentačne skvele napísanej hudby.

Vďaka za hlboký zážitok, milí filharmonici! Posunul nás vnútorne hlbšie nielen do konkrétnej partitúry, ale aj zmyslu celého sviatostného obdobia kresťanov. A všetkých prítomných – veriacich i neveriacich – azda do nadpozemskej nádhery hudby.

Autor: Terézia Ursínyová

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 67
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár