Dnes je: nedeľa, 27. 5. 2018, meniny má: Iveta, zajtra: Viliam

Štátna opera Banská Bystrica premiéruje Cikkerovu operu Juro Jánošík

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Banská Bystrica – Banskobystrická Štátna opera zaradila do svojho repertoáru dielo slovenského autora Jána Cikkera Juro Jánošík. Operu v 6 obrazoch a troch dejstvách hudobne naštudoval Marián Vach a zinscenoval Roman Polák. Dielo zaznie v rámci Roka slovenskej hudby a premiéra sa uskutoční 5. marca 2016.

Svetová premiéra opery Juro Jánošík sa konala 10. novembra 1954 v Slovenskom národnom divadle. V Banskej Bystrici (vtedajšej Spevohre DJGT – pôvodný názov ŠOBB do roku 1993) túto operu uviedli po prvýkrát v roku 1968 v hudobnom naštudovaní Antona Buranovského, druhýkrát v roku 1984 v hudobnom naštudovaní Miroslava Šmída. Obe inscenácie režíroval Koloman Čillík. Na Slovensku bude Cikkerov Juro Jánošík zinscenovaný po siedmykrát. Okrem spomínaných predstavení v Banskej Bystrici Jánošíka uviedli v SND v rokoch 1954, 1961, 1972 a v košickej opere v roku 1977.

J. Cikker: Juro Jánošík, Spevohra DJGT, (1968), Pavol Lukáč (tretí sprava)

J. Cikker: Juro Jánošík, Spevohra DJGT, (1968),

Libreto napísal operný spevák, libretista, hudobný publicista, historik, pedagóg a herec Štefan Hoza (1906 – 1982) na námet známeho príbehu o najslávnejšom slovenskom zbojníkovi Jurajovi Jánošíkovi, ktorý bohatým bral a chudobným dával. Inšpiračným zdrojom mu boli jednak dovtedy známe historické pramene o zbojníckom kapitánovi, jednak ľudová slovesnosť, ktorá bola a je vo vzťahu k tomuto ľudovému hrdinovi mimoriadne bohatá. Vo výsledku dostala opera podobu šiestich obrazov a troch dejstiev, ktoré mapujú konkrétne historické obdobie od Jánošíkovho pridania sa k zbojníkom až po jeho popravu v roku 1713.

Kompozíciu Ján Cikker (rodák z Banskej Bystrice) ukončil 12. júna 1953, predložil ju vedeniu SND a opera bola zaradená do dramaturgického plánu (1954). Prvé uvedenie Jura Jánošíka bolo veľmi úspešné. Cikker pracoval na svojej prvej opere plné tri roky. S výsledkom však po premiére nebol úplne spokojný, preto sa rozhodol dielo prepracovať. Nová verzia bola (po niekoľkých desiatkach repríz pôvodného diela) uvedená 5. mája 1956.

Ján Cikker, (1911-1989)

Ján Cikker,
(1911-1989)

Inscenačný tandem novej inscenácie tvorí tím ľudí, ktorí spolupracovali na dvoch slovenských operných tituloch v Banskej Bystrici (Suchoň – Krútňava, 2008 a Cikker – Coriolanus, 2011). Autorom hudobného naštudovania je Marián Vach, réžia Roman Polák, scénu navrhol scénograf Jaroslav Valek a autorom kostýmov je výtvarník Peter Čanecký. Zbormajsterkou je Iveta Popovičová.

Alžbeta Lukáčová, dramaturgička Štátnej opery

,,Marec prináša našu najočakávanejšiu premiéru aktuálnej sezóny. Je ňou opera Juro Jánošík banskobystrického skladateľa Jána Cikkera, ku ktorému má Štátna opera mimoriadny vzťah. K tomuto dielu sa vraciame po 32 rokoch s novou generáciou interpretov, ktorí majú možnosť vtlačiť mu pečať svojho chápania Cikkerovej hudby aj samotnej témy slovenského národného hrdinu. Ide o umeleckú výzvu, pretože uvádzanie jeho opernej tvorby nie je u nás frekventované a absentujú „referenčné“ predstavenia i nahrávky. I také bývajú osudy zosnulých skladateľov, ktorí nemajú možnosť „starať sa” o svoje diela. Táto zodpovednosť je na nás. Po druhej svetovej vojne pritom žiadny operný skladateľ žijúci v Československu nemal taký vynikajúci ohlas na západe, ako práve Cikker. Obdobie po 2. svetovej vojne ale nepatrilo k jeho najšťastnejším: bol síce účastníkom SNP, no nebol a nechcel byť príslušníkom žiadnej politickej strany. Aj preto v roku 1948 prišiel o post dramaturga v SND. Ako skladateľ však bol úspešný − v roku 1954 dosiahol práve operou Juro Jánošík obrovský úspech. Nepochybne aj zásluhou hlbokej ľudskej výpovede, ktorá je v Jánošíkovi ukrytá a vyzýva k jej objaveniu. Naznačuje ju i sám Cikker: Od začiatku som si uvedomoval, že jedine pravdivosť zážitkov, či ľudských a či umeleckých, budú smieť držať moju ruku pri písaní opery. Pravdivosť scény, figúr, deja, pravdivosť hudobného výrazu vznikajúceho resp. vyvierajúceho z najmenšieho hnutia mysle, nálady, figúr a rezonujúceho na sebemenší detail scény, môžu byť jediným vodidlom v tom bludisku, akým je opera. Pritom základná idea diela musí presvecovať každý tón, melódiu, a to tak, že na konci diela táto idea a mravná hodnota diela musia byť každému samozrejme jasné. Nič iného než pravda, platná pre mňa ako i pre milióny ľudí dnes, včera, zajtra. Vyspievať túto pravdu, postaviť jej skromný pomník vo fabule, ako je fabula o Jánošíkovi, to je mojím hlavným, azda jediným cieľom. V čom leží podstata tejto pravdy, to nenaznačím. Nechcem nikoho k nej priviesť. Lebo len tak má dielo opodstatnenie na svoju existenciu, aj túto pravdu každý z neho pri počúvaní vycíti bez slovného vysvetlenia a poučenia.“

J. Cikker: Juro Jánošík, ŠOBB, 2016, foto: Jozef Lomnický

J. Cikker: Juro Jánošík, ŠOBB, 2016,
foto: Jozef Lomnický

J. Cikker: Juro Jánošík, ŠOBB, 2016, foto: Jozef Lomnický

J. Cikker: Juro Jánošík, ŠOBB, 2016,
foto: Jozef Lomnický

Marián Vach, dirigent

„Súčasne som si uvedomil, že prvý tón, ktorý zaznie, určí hudobný štýl až do posledného tónu opery, že prvý akord určí i ďalšie všetky súzvuky, a že v tomto budem musieť byť nemilosrdne nekompromisný…“ Toto Cikkerovo vyznanie, ktoré napísal počas práce na piatom obraze Jura Jánošíka, je základom nielen pre samotnú kompozíciu, ale aj základnou ideou pre interpreta. V niektorých štúdiách sa objavujú zmienky o Cikkerovom veľkom množstve kompozičných nápadov, ktoré v opere hraničia až s určitým druhom improvizácie. Partitúra však svedčí o opaku: motivická práca je koncentrovaná do jedného celku s využitím drobných obmien vo figuráciách, zrkadlové harmonické i rytmické postupy, sekvenčné harmonické skoky. Nič v tejto partitúre nepôsobí ani len ako náznak improvizácie!

Už na začiatku opery zaznejú naraz štyri motívy – základný „Jánošík“, druhý motív „Nie to mizernejšie stvorenie“, tretí „Neopúšťaj nás“ , štvrtý „ Na panské“. Kombináciou týchto motívov vystaval Cikker celý prvý obraz a s týmto motivickým materiálom pracuje v celom diele. Hudobnú jednotu završuje šiestym obrazom, kde znova zaznejú všetky štyri motívy.

Postavu Jánošíka charakterizuje okrem dvoch príznačných hudobných motívov aj jeden tanečný. Ten zaznie vždy, keď sa stretne buď s Milkou, alebo s otcom. Cikker zaujímavo rieši protesty Jánošíka voči moci. Tam kde by sme čakali burácajúce vášne, zaznejú slová vzdoru len v ppp s minimálnou podporou orchestra. Uhorčík, ako postava prítomná až v štyroch obrazoch, je charakterizovaný ľudovou piesňou „Tri dni ma naháňali, aj tak ma nedostali“. Z tohto materiálu je vytvorený motorický podklad pre celý druhý obraz a melodicky sa vinie takmer celou operou. Citácia celého motívu však zaznie len raz, a to pri Uhorčíkovom konštatovaní „Chytili ma, ale som im ušiel“. Každý obraz je vytvorený z veľkého množstva krátkych úsekov, ktoré sú kontrastné rytmom, melodikou, tempom a dynamikou. Cikker dosahuje expresiu pomocou prudkej zmeny temp. Využívaním alla breve (dvojnásobne rýchlo alebo dvojnásobne pomaly) bez predošlej prípravy zmeny tempa, docieli okamžité kontrasty, ktoré majú psychologizujúci moment. Opera je hudobne zložitá pre dirigenta i orchestrálnych hráčov, najmä z dôvodu častého striedania taktových zadelení.

Inštrumentácia diela je postavená na protikladoch striedania farieb sláčikov a dychov. Cikker často využíva tmavé orchestrálne farby, ktoré vykresľujú basklarinet, fagoty s kontrafagotom, violončelá a kontrabasy. Pri ľudových tancoch používa autor vysoký D-klarinet, ktorý je dnes už vzácnosťou.

Moje prvé stretnutie s Cikkerovou opernou tvorbou bol hudobne prepracovaný Coriolanus. Vo svojej prvotine Juro Jánošík si však nastavil takú vysokú latku, že ju považujem za dokonalú partitúru.“

J. Cikker: Juro Jánošík, ŠOBB, 2016, foto: Jozef Lomnický

J. Cikker: Juro Jánošík, ŠOBB, 2016,
foto: Jozef Lomnický

J. Cikker: Juro Jánošík, ŠOBB, 2016, foto: Jozef Lomnický

J. Cikker: Juro Jánošík, ŠOBB, 2016,
foto: Jozef Lomnický

Roman Polák, režisér

,,Juro Jánošík je téma, ktorá bola mnohokrát zneužívaná, používaná a využívaná… Jej základnou podstatou je, že vychádza z genofondu slovenského národa – Jánošíkov mýtus je súčasťou našej kultúry. Rozdiel medzi bohatými a chudobnými je niečo, čo pociťujeme ako problém bez ohľadu na historické obdobie. Ján Cikker, ktorý je jeden z našich najlepších operných skladateľov, dokázal túto tému pomenovať v hudobnom materiáli veľmi prirodzene a civilne. Preto si myslím, že každý človek, ktorý trochu cíti slovenskosť keď počúva zmes ľudových motívov, jej rozumie. Jánošíka som sa snažil preniesť do súčasnosti bez nejakých vážnych modernistických prvkov, ako tému konfliktu medzi vládcami a poddanými. Historické fakty v tomto prípade nie sú až také podstatné. Jadrom príbehu je niečo, čo nás vzrušuje a nenecháva ľahostajnými. To, že počas inscenácie prechádzame z minulosti do súčasnosti, nie je prvoplánový režisérsky prostriedok. Je to spôsob, ako poukázať na to, že nožnice medzi bohatými a chudobnými sa v našej spoločnosti roztvárajú stále viac. Opera Juro Jánošík nie je historickým stereotypom – je to dielo, ktoré sa aktuálne prihovára súčasnosti.“

Ján Cikker: Juro Jánošík, 2016, plagát

Ján Cikker: Juro Jánošík
Opera v 6 obrazoch a troch dejstvách
Premiéra v banskobystrickej Štátnej opere 5. marca 2016 o 18.30

Hudobné naštudovanie a dirigent: Marián Vach
Réžia: Roman Polák
Dramaturgia: Alžbeta Lukáčová
Kostýmy: Peter Čanecký
Scéna: Jaroslav Valek
Choreografia: Stanislava Vlčeková
Zbormajsterka: Iveta Popovičová

osoby a obsadenie

Juro Jánošík: Michal Hýrošš / Robert Smiščík
Jánošíkov otec: Ján Galla a. h.
Mikuš, Jánošíkov kmotor: Slavomír Macák
Milka, jeho dcéra: Patrícia Macák Solotruková
Skala: Zoltán Vongrey
Uhorčík: Martin Popovič
Hrajnoha: Matúš Bujňák a.h.
Gajdošík: Jozef Gráf a.h.
Ladislav Okoličányi: podžupan Ivan Zvarík
Alexander Čemický, štátny žalobca: Anton Baculík a. h.
Boldižár Palugyay: Marián Hadraba
Elena Palugyayová: zemianka Slavomíra Kaprálová
Tibor Radvanský, zeman: Dušan Kubíny
JozefJakuffy, zeman: Daniel Kováčik
Jakub Löwenburg, zeman: Karol Kurtulík
Ján Záhora, krčmár: Igor Lacko
Mara, jeho žena: Eva Lucká
Zuza, ich dcéra: Veronika Mihalková a. h.
Lehotský, veliteľ pandúrov: Marek Pobuda a. h.
Piccolini, tanečný majster: Jozef Šamaj a. h.
Študenti: Darina Benčová, Michaela Kraus
Ivana Kurtulíková, Juraj Kašša
Kňaz: Igor Kúchen

Spoluúčinkujú orchester, zbor a balet Štátnej opery
Koncertný majster: Oldřich Husák

www.stateopera.sk

Viac informácii o diele, skladateľovi a obsah opery TU…

fotogaléria

video

Pripravil: Ľudovít Vongrej

publikované v spolupráci so ŠOBB

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 147
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Ľudovít Vongrej

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár