Dnes je: nedeľa, 19. 11. 2017, meniny má: Alžbeta , zajtra: Félix

Štátna opera uvádza dve operné jednoaktovky – Aleko od Rachmaninova a Čajkovského Iolantu

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Banská Bystrica – Poslednou premiérou banskobystrickej Štátnej opery v sezóne 2016/2017 bude uvedenie dvoch operných jednoaktoviek Aleka od Sergeja Rachmaninova a Čajkovského Iolanty. Diela zaznejú v hudobnom naštudovaní Mariána Vacha a v réžii talianskeho režiséra Marcella Lippiho. Obidve jednoaktovky ešte neboli uvedené v slovenských operných divadlách a po prvýkrát ich v premiérach 19. a 20. mája 2017 uvádza Štátna opera.

Banskobystrická Štátna opera už od svojho vzniku zaraďuje do svojho repertoáru nielen známe operné tituly, ale aj menej známe diela, ktoré na slovenských operných javiskách ešte nezazneli. Tentokrát do ich repertoáru pribudli dve operné jednoaktovky ruských skladateľov – Aleko od Sergeja Rachmaninova s libretom Vladimira Nemiroviča-Dančenka na základe poémy Alexandra Puškina a lyrická opera Iolanta od Piotra Iľiča Čajkovského na libreto Modesta Iľiča Čajkovského.

Aleko

Opera Aleko vznikla ako adaptácia poémy Cigáni Alexandra Sergejeviča Puškina. Jednodejstvová opera uzrela svetlo sveta v tom istom roku ako Iolanta 1892. Bola absolventskou prácou 19-ročného Sergeja Rachmaninova pre moskovské konzervatórium. Dielo získalo zlatú medailu za najlepšiu prácu roka. Príbeh opery je o vášnivej láske a žiarlivosti vyhnanca Aleka a krásnej Cigánky Zemfiry. Aleko, ktorý našiel domov medzi Cigánmi, si získal lásku Zemfiry, no nedokázal si ju udržať. Zo žiarlivosti potom zabil jej milenca i ju samú. Cigáni ho vylúčili zo svojej komunity a Aleko ostal sám, opustený všetkými.

Sergej Vasilievič Rachmaninov (1873 – 1943)

,,Záujem o Rómov a ich hudbu pretrvával u Sergeja Rachmaninovova už od mladých rokov. Prúd orientalizmu, ktorý zasiahol všetky druhy umení a „nakazil“ i operu pretrvával aj v čase, keď do hudobného diania vstupoval tento talentovaný mladík. Svoju opernú prvotinu vytvoril ako 19-ročný študent moskovského konzervatória a v čase jej komponovania už mal za sebou nemálo diel, najmä na poli klavírnej hudby. Až Aleko však naštartoval jeho skladateľskú kariéru.“, uvádza k Rachmaninovej opere Aleko dramaturgička Štátnej opery Alžbeta Lukáčová a dodáva ,,Premiéra sa uskutočnila 27. apríla/9. mája 1893 vo Veľkom divadle (Boľšoj teatr) a bola úspechom ‒ aj napriek výhradám niektorých kritikov. Pod vedením Ippolita Altaniho sa v nej uviedli Bogomir Korsov (Aleko), Marija Deiša Sionickaja (Zemfira), Stepan Vlasov (starý Cigán), Lev Michajlovič Klementiev (mladý Cigán) a Jelizaveta Šubina (stará Cigánka). Onedlho, 18./30. októbra toho istého roku, je opera uvedená v Kyjeve pod vedením samotného skladateľa, ktorý sa po prvýkrát predstavil aj ako dirigent. Hudobná kritika denníka Moskovskie vedomosti po premiére z 29. apríla uvádza: Samozrejme, sú tam nedostatky, ale tie sú do veľkej miery vykompenzované nadaním, čo nasvedčuje tomu, že v budúcnosti môžeme od tohto mladého skladateľa veľa očakávať.“

Iolanta

Čajkovského posledná opera rozpráva príbeh princeznej Iolanty, od malička nevidiacej dcéry kráľa Reného, ktorú napokon vylieči sila lásky a túžba uvidieť. Podkladom pre libreto sa stala adaptácia divadelnej hry Dcéra kráľa Reného od dánskeho básnika Henrika Hertza. Ten sa zase inšpiroval tvorbou známeho rozprávkara Hansa Christiana Andrersena. Príbeh sa odohráva v stredovekom Provensálsku a je založený na skutočných udalostiach: Iolanta je od narodenia nevidiaca, no o svojom handicape nevie. Žije v záhrade obohnanej múrom, aby sa nedozvedela o svetle či farbách sveta. Raz však do záhrady vkročí rytier Vaudémont, ktorý sa do princeznej zamiluje a vzbudí v nej túžbu vidieť.

Piotr Iľjič Čajkovskij (1840 – 1893)

,,Príbeh opery Iolanta je zasadený do stredovekých reálií rovnako, ako hra Dcéra kráľa Reného. Predobrazom hudobnej Iolanty je skutočná Yolande z Anjou (1428 – 1483), vojvodkyňa lotrinská a barská. Táto historicky dnes nie veľmi známa postava bola pritom dcérou kráľa Reného z Anjou (1409 – 1480) a švagrinou anglického kráľa Henricha IV. Postava Kráľa Reného sa do hry i do operného libreta prepracovala tiež“, uvádza Lukáčová k opere Iolanta, ktorá mala svetovú premiéru 6/18. decembra 1892 v Mariinskom divadle v Petrohrade a patrí k málo známym dielam P. I. Čajkovského. ,,Dôvodov je nepochybne viacero, a to od nepríliš dramatického príbehu cez jej konzervatívnu formálnu štruktúru až po očakávania jej prijímateľov, ktorí ju vnímali cez prizmu jeho mimoriadne úspešných diel Eugen Onegin či Piková dáma. Dnes Iolanta má svojich obdivovateľov, ktorí slávia toto mimoriadne krehké filozofické dielo, i tých, ktorí o nej hovoria ako o úpadkovej časti Čajkovského tvorby. Nech je to akokoľvek, Iolantu dnes uvádzajú i najprestížnejšie scény sveta. V Štátnej opere znie po prvýkrát v jej histórii.“, uviedla k Iolante Alžbeta Lukáčová.

Zaujímavosťou je, že kým Aleko je Rachmaninovou prvotinou, ktorú skomponoval ako 19-ročný študent moskovského konzervatória, Iolanta je posledným operným dielom Čajkovského. Obe operné jednoaktovky uvedú Banskobystričania v premiére 19. a 20. mája 2017.

S. Rachmaninov: Aleko, Štátna opera, 2017,
Peter Malý (Mladý Cigán), Michaela Popik Kušteková (Zemfira),
foto: Jozef Lomnický

Autorom hudobného naštudovania dvoch operných jednoaktoviek je šéfdirigent Štátnej opery Marián Vach. ,,Je tam viacero spojitostí. Sú to ruské tituly, a obidva hráme v originálnom jazyku. Ďalej ich spája to, že sú jednoaktovky, ktoré sa dajú hrať spolu, pretože sú kontrastné nielen svojimi filozofickými myšlienkami, ale aj vo vývoji hudby – dramatickej a lyrickej. Sám Čajkovskij píše, že je to lyrická jednoaktovka, kým Aleko je dráma. Čo sa týka inštrumentácie, tak sú prakticky rovnaké, jediná výnimka je v tom, že v Iolante sú dve harfy a pikola, teda tretia flauta a v Alekovi sú navyše bicie nástroje, ktoré sa nevyskytujú v Iolante, pretože je tu aj baletná hudba, ktorá si vyžaduje rytmickú podporu. Obidve opery sú číslované, 1 –  9 v Iolante a 1 – 13 v Alekovi. Tieto čísla sú uzavreté, hoci prechádzajú pomerne plynule jedno do druhého, avšak dajú sa ukončiť a uvádzať samostatne. Oproti Čajkovskému má Rachmaninov ešte ďalšiu zvláštnosť –  dve samostatné baletné čísla – jeden ženský a jeden mužský balet.“ Opery zaznejú v Banskej Bystrici bez úprav. ,,Zastávam názor, že sa netreba tlačiť do pozície autora a keď to už raz napísal tak, ako to je, som proti akýmkoľvek škrtom. Takže diela sme naštudovali v originálnych verziách.“, uviedol v rozhovore pre Opera Slovakia dirigent Marián Vach. Celý rozhovor s ním je k dispozícii tu: Marián Vach o hudobnom naštudovaní dvoch jednoaktoviek – Aleko a Iolanta v Štátnej opere

Diela zinscenoval taliansky režisér Marcello Lippi, ktorý na banskobystrickom opernom javisku režíroval po prvýkrát. ,,Iolanta a Aleko sú dva príbehy o vylúčení, medzi ktorými je hlboký rozdiel ‒ jeden príbeh speje k negatívnemu koncu a druhý je otvorený uzdravujúcemu optimizmu. V literárnej oblasti bolo vylúčenie podnetom na vznik veľkého množstva vrcholných diel. Za všetky spomeniem L’esclusa (Vylúčená) od Pirandella. Je veľa operných hrdinov a hrdiniek, ktorých ich odlišnosť odsúdila na to, aby boli nešťastní, pohybovali sa na okraji spoločnosti, aby k nim boli ľudia nepriateľskí: od Pucciniho Tigrany až po neskutočne silnú Carmen od Bizeta, ale aj Mimi v Bohéme a Violetty v Traviate. V Iolante je téma iba zdanlivo „politicky nekorektná“: vylúčenie Iolanty je v skutočnosti iba zdanlivo spôsobené fyzickou odlišnosťou ‒ jej nevidomosťou. Už od prvých tónov libreta je jasný symbolický a filozofický kontext vytvorený Dánom Henrikom Hertzom v diele Kong Renés Datter. Ide o silnú didaktickú drámu, ktorá nevyhnutne kladie základné princípy romantizmu nad osvietenecké ideály. Tie sú dochutené štipkou kresťanskej religiozity so snahou o fúziu islamských, budhistických a kresťanských ideálov.“, hovorí o Alekovi režisér Lippi.

P. I. Čajkovskij: Iolanta, Štátna opera, 2017,
Katarína Procházková (Iolanta), Michal Hýrošš (Voudémont),
foto: Jozef Lomnický

,,Príbeh Aleka je už od prvých strán libreta jasne predznamenaný smrťou. Preto som zvolil nočné, temné prostredie, ktoré predpovedá nešťastie, podobne, ako ho ilustruje hustý les, v ktorom sa pohybuje Banco v Macbethovi. Predtuchu necítia ani Cigáni, ktorí sa zabávajú pri tanci a speve. Neuvedomujú si, alebo si nechcú uvedomiť drámu vylúčeného, ktorý poruší nepísané zákony ich etnika tým, že zabije zo žiarlivosti. Zrejme v protiklade s tým, ako by sa písalo dnes, Puškin podčiarkuje dôstojnosť rómskeho etnika, ktoré je v jeho ponímaní eticky omnoho vyššie ako cudzinec. Jediný trest, ktorým Aleka potrestajú za jeho zločin, je ten, že ho rómske spoločenstvo opustí, zanechá v samote, otočí sa chrbtom tomu, kto zradil. Pomsta spočíva práve v tom, že nedôjde k ďalšiemu násiliu, pretože Rómovia vedia, že, rovnako ako v Rubinsteinovom Démonovi, niet väčšieho odsúdenia, ako je samota, definitívne odlúčenie od lásky aj od ľudí“, uvádza režisér Marcello Lippi.

Marcello Lippi,
foto: Branislav Račko/TASR

Marcello Lippi, režisér

Taliansky režisér a barytonista sa narodil v Janove, hudbu študoval na Paganiniho konzervatóriu a Inštitúte Braga v Terame. Vyštudoval tiež modernú literatúru na Università degli studi v Janove. Profesionálnu kariéru začal ako spevák v roku 1988 v La notte di un nevrastenico a I due timidi od Nino Rota. Zakrátko debutoval v Pesare na Rossinho festivale v dielach Straka zlodejka a Hodvábny rebrík. Potom už spieval veľké operné i operetné roly od Ríma, cez Neapol, Janov, Benátky, Palermo, Florenciu, Miláno, Turín či Modenu. Otvorilo sa mu i zahraničie – Brusel, Berlín, Viedeň, Atény, Dublin, Mníchov, Barcelona, Lyon, Paríž, Montpelier, Cannes, Drážďany, Granada, Tel Aviv, Ženeva, Bazilej, Toronto, Tokio, Hon Kong, Mexico City, Palma de Mallorca a ďalšie desiatky divadiel v rôznych krajinách sveta. V rokoch 2004 – 2009 zastával funkciu umeleckého riaditeľa a hlavného intendanta v Teatro Sociale v Rovigu. V roku 2010 bol riaditeľom festivalu Italian Opera Festival v Londýne. V súčasnosti je umeleckým riaditeľom nadácie Fondazione Teatro Verdi v Pise. Od roku 2015 sa ako režisér podpisuje pod dôležité operné predstavenia v medzinárodnom meradle: nedávno ukončil réžiu Pucciniho Triptychu v Osake či Dona Giovanniho na Cypre. Rád vyhľadáva i dramaturgicky zaujímavé tituly: režíroval napr. modernú operu Salvo d’Acquisto a barokovú operu Il Flaminio vo Florencii. Pôsobil aj ako pedagóg spevu na konzervatóriách v La Spezii, Alessandrii, Udine, Ferrare a teraz v Rovigu. Zároveň vyučoval divadelný manažment na Accademia del Teatro alla Scala v Miláne. Poskytuje majstrovské kurzy po celom svete. Významnou súčasťou jeho práce je muzikologická činnosť – pravidelne publikuje eseje na tému opery. Príležitostne pôsobí aj ako spisovateľ. Vydal viacero literárnych publikácií.

P. I. Čajkovskij: Iolanta, Štátna opera, 2017,
Martin Popovič (Róbert), Ivan Zvarík (René), Marek Pobuda (Ibn-Hakia), Katarína Procházková (Iolanta),
Michal Hýrošš (Voudémont), Jitka Sapara-Fischerová (Marta), Peter Račko (Alméric),
foto: Jozef Lomnický

Inscenačný tím tvoria autor scény Marek Šafárik, kostýmy navrhla Nataša Štefunková, zbormajsterkou je Iveta Popovičová, dramaturgičkou Alžbeta Lukáčová a choreografie zostavil Michal Majer. V hlavným postavách sa predstavia domáci aj hosťujúci umelci, spoluúčinkuje orchester, zbor a balet Štátnej opery.

Sergej Rachmaninov:  Aleko
opera v 1 dejstve v ruskom jazyku
Štátna opera
premiéry 19. a 20. mája 2017

Libreto: Vladimir Nemirovič-Dančenko na základe poémy Alexandra S. Puškina

inscenačný tím

hudobné naštudovanie a dirigent: Marián Vach
réžia: Marcello Lippi
dramaturgia: Alžbeta Lukáčová
kostýmy: Nataša Štefunková
scéna: Marek Šafárik
zbormajsterka: Iveta Popovičová
choreografia: Michal Majer

osoby a obsadenie

Aleko: Šimon Svitok / Šarunas Šapalas a.h.
Zemfira: Patrícia Macák Solotruková / Michaela Kušteková Popik a.h.
Mladý Cigán: Michal Hýrošš / Peter Malý a.h.
Starec, otec Zemfiry: Ivan Zvarík / Jozef Benci a.h.
Stará Cigánka: Alena Hodálová

——————————————————————————————–

Piotr Iľjič Čajkovskij:  Iolanta
lyrická opera v 1 dejstve v ruskom jazyku
Štátna opera
premiéry 19. a 20. mája 2017

Libreto: Modest Iľjič Čajkovskij

inscenačný tím

hudobné naštudovanie a dirigent: Marián Vach
réžia: Marcello Lippi
dramaturgia: Alžbeta Lukáčová
kostýmy: Nataša Štefunková
scéna: Marek Šafárik
zbormajsterka: Iveta Popovičová
choreografia: Michal Majer

osoby a obsadenie:

René, kráľ: Ivan Zvarík / Jozef Benci a. h.
Iolanta, jeho dcéra: Katarína Procházková / Michaela Kušteková Popik a. h.
Róbert, vojvoda: Martin Popovič / Marek Pobuda a. h.
Vaudémont, gróf: Michal Hýrošš / Peter Malý a. h.
Ibn-Haka, maurský lekár: Zoltán Vongrey / Marek Pobuda a. h.
Almérik, kráľov zbrojnoš: Karol Kurtulík / Peter Račko a. h.
Bertrand, kastelán: Igor Lacko / Marián Hadraba
Marta, jeho žena, pestúnka Jolanty: Eva Lucká / Jitka Sapara Fischerová a. h.
Brigita, priateľka Jolanty: Michaela Kraus / Darina Benčová
Laura, priateľka Jolanty: Ivana Kurtulíková / Adriana Známová

Spoluúčinkuje zbor, balet a orchester ŠO
Koncertný majster: Oldřich Husák

www.stateopera.sk

fotogaléria

This slideshow requires JavaScript.

email

About Author

Ľudovít Vongrej

Leave A Reply