Dnes je: piatok, 20. 7. 2018, meniny má: Eliáš, Iľja, zajtra: Daniel

Stotridsať rokov historickej budovy divadla (1)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pred stotridsiatimi rokmi dňa 22. septembra 1886 slávnostne otvorili Mestské divadlo slobodného kráľovského mesta Prešporok, dnešnej historickej budovy Slovenského národného divadla. Budovu známych viedenských architektov Ferdinanda Fellnera a Hermanna Helmera postavili na mieste pôvodnej kamennej budovy v novorenesančnom štýle.

Počiatky intenzívnejšieho hudobného života v Bratislave (vtedajšom Prešporku) siahajú do začiatku 17. storočia, kedy tu vystupovala prvá kočovná spoločnosť. Približne od štyridsiatych rokov 18. storočia sa takmer pravidelne hrávalo aj divadlo. V tomto období sa zakladali mestské divadlá po celej Európe. Spočiatku sa hrávalo v hostincoch až do roku 1741, keď sa v Prešporku pripravovala korunovácia Márie Terézie na uhorskú kráľovnú a zasadal aj krajinský snem. Vtedy sa tu sústreďoval politický i spoločenský život, zhromaždila sa šľachta z ďalekého okolia a pripravovali sa slávnosti. Na voľnom priestranstve pred Rybárskou bránou postavili dočasné trojposchodové drevené divadlo a dva razy do týždňa tu vystupovala talianska operná spoločnosť Pietra Mignottiho, impresária známeho v celej strednej Európe. Operné predstavenia sa striedali s vystúpeniami nemeckej činohry zo Štajerského Hradca (dnešný Graz). Po skončení snemu divadlo rozobrali a predstavenia sa opäť usporadúvali po hostincoch. Až v roku 1747 prerobili výklenok v budove snemu na dnešnej Laurinskej ulici (tzv. „Landtag“, zdemolovaný v roku 1924), kde sa striedali nemecké divadelné spoločnosti Josepha Felixa Kurza a prešporského rodáka Carla Josepha Nachtigalla. V roku 1750 dal cukrár a mešťan talianskeho pôvodu Carlo Turbilio postaviť nové drevené divadlo pod Michalskou bránou v Streleckej priekope (Schiessgraben). Vystupovala tu operná spoločnosť Pilotiho ml. a najväčší úspech mala s Pergolesiho operou La serva padrona (viac ako 30 repríz). Mnohým spoločnostiam však divadlo nevyhovovalo, a tak sa šľachta rozhodla nájsť vhodnejšie priestory. Vybrala zadný trakt starej meštianskej budovy Grünes Stübel (Zelený dom, ktorý dodnes stojí na Hlavnom námestí, na rohu Sedlárskej a Zelenej ulice). V roku 1760 bol ich návrh na prestavbu schválený napriek tomu, že mal iba jeden východ. Prvé zmienky o predstaveniach v Zelenom dome pochádzajú z roku 1764 a hralo sa v ňom až do roku 1775.

Prvá kamenná budova Mestského divadla v Prešporku otvorená v roku 1776

Prvá kamenná budova Mestského divadla v Prešporku otvorená v roku 1776

Kamennú budovu divadla postavili v roku 1776 zásluhou kráľovského miestodržiteľa grófa Juraja Csákyho a za finančnej podpory prešporských magnátov. Divadlo sa rozhodli postaviť na voľnom priestranstve pred Rybnou bránou na mestskom pozemku. Stavbu realizoval meštiansky staviteľský majster Matúš (Matthäus) Walch pôvodom zo Svätého Jura. V novembri 1775 sa na stavbu z vtedajšieho rybárskeho mosta prišla pozrieť aj panovníčka Mária Terézia, ktorá vyjadrila spokojnosť s priebehom prác. Divadlo sa vyznačovalo masívnosťou. Malo tri poschodia, na prvom a druhom boli lóže, na treťom poschodí galéria. Po pravej strane javiska bola dvorná lóža s osobitným vchodom, vysoká cez dve poschodia. Súčasťou budovy bola reduta, ktorá sa využívala ako tanečná sála. Csáky si za postavenie budovy vyžiadal od mesta prenájom divadla na dvadsať rokov, po jeho smrti prešiel nárok na jeho dedičov. Prvým nájomcom divadla sa stal rakúsky divadelný riaditeľ a dramatik Christian Hieronymus von Moll, jeho spoločnosť uviedla pri slávnostnom otvorení divadla dňa 9. novembra 1776 hru Mediciovci (Die Mediceer) od Johanna Christiana Brandesa. Na začiatku 19. storočia prešlo divadlo do vlastníctva mesta, ktoré ho prenajímalo viacerým nemeckým spoločnostiam. Prvá maďarská divadelná spoločnosť účinkovala v divadle až v roku 1820.

Hermann Helmer (vľavo) a Ferdinand Fellner (vpravo), Viedenskí architekti z ateliéru Fellner & Helmer

Hermann Helmer (vľavo) a Ferdinand Fellner (vpravo),
Viedenskí architekti z ateliéru Fellner & Helmer

O sto rokov začala budova chátrať a z bezpečnostných dôvodov začal magistrát mesta uvažovať o jeho prestavbe, preto poveril známeho viedenského architekta Ferdinanda Fellnera vypracovaním posudku stavby. Fellner odporučil divadlo prestavať a koncom roka 1881 predložil návrh prestavby budovy, ktorá mala spĺňať tri funkcie: divadelnú, koncertnú a reštauračnú. Mesto však napokon po požiari vo viedenskom Ringtheatri, ku ktorému došlo 8. decembra 1881 tesne pred začiatkom opery Hoffmannove poviedky a o život prišlo takmer štyristo ľudí, zmenilo pôvodné plány a začalo uvažovať o výstavbe novej budovy. Fellner predložil nové projekty, ktoré magistrát dňa 7. júla 1884 schválil a rozhodol budovu postaviť na mieste starého divadla. Počas výstavby sa hrávalo v dočasnom divadle (Intermis Theater) v záhrade Pálffyho paláca, kde sa nachádzala rozsiahla krytá jazdiareň, po úprave v roku 1837 využívaná aj na divadelné predstavenia, známa ako Pálffyho dvorana (pri dnešnej Zochovej ulici, kde je budova VŠMU).

Ferdinand Fellner a Hermann Helmer, Mestské divadlo v Prešporku, projekt – rez hľadiska, 1884, sken archív Divadelného ústavu, Bratislava)

Ferdinand Fellner a Hermann Helmer, Mestské divadlo v Prešporku,
projekt – rez hľadiska, 1884,
sken archív Divadelného ústavu, Bratislava

V roku 1884 Ferdinand Fellner s Hermannom Helmerom vypracovali projekty a po ich schválení starú budovu zbúrali, aby na jej mieste postavili novú, slúžiacu len divadelným účelom. Hradby v čase budovania divadla nahradila nová výstavba hlavného mestského okruhu a divadlo sa tak stalo jednou z dominánt mestskej promenády, neskôr pomenovanej na Divadelné námestie (dnes Hviezdoslavovo námestie). Viedenskí architekti Ferdinand Fellner a Hermann Helmer z najznámejšieho architektonického ateliéru v Rakúsko – Uhorsku Fellner & Helmer projektovali mnoho divadelných, dodnes funkčných budov v strednej i východnej Európe v novorenesančnom štýle, od Zürichu po Odesu, od Hamburgu po Rjeku. Vedúcim stavby bol Anton Keusch a dozor mal mestský hlavný inžinier Anton Sendlein. Staviteľmi boli Ignác a Alexander Feiglerovci, kamenárske práce vykonal František Feigler. Alegorické súsošie na atike fasády vytvoril viedenský sochár Teodor Friedl, busty v oválnych nikách na čelnom priečelí, zobrazujúce Johanna Wolfganga Goetheho, Williama Shakespearea, Franza Liszta, Józsefa Katonu a Mihályho Vörösmartyho bližšie neznámy sochár W. Marhenke z Budapešti.

Mestské divadlo v Prešporku, podoba divadla po roku 1888, foto: Gucki Neulinger, zbierka: L. Kálmán, Bratislavské rožky, o.z.

Mestské divadlo v Prešporku, podoba divadla po roku 1888,
foto: Gucki Neulinger, zbierka: L. Kálmán, zdroj: www.bratislavskerozky.sk

Divadlo obdĺžnikového pôdorysu s centrálne umiestnenou sálou, s podkovovitým hľadiskom a piatimi radmi lóží a balkónov malo kapacitu 1170 miest. Po obvode sály situovali reprezentačné, komunikačné a v zadnej časti budovy i prevádzkové priestory. Ústredné maľby na strope divadelnej sály, predstavujúce výjavy z historických uhorských diel, vytvoril mníchovský umelec Leo Lüttgendorf-Leinburg (maľby odstránili pri čiastočnej rekonštrukcii v rokoch 1949 – 1950) a ostatná výzdoba sály, najmä maliarske a pozlacovacie práce na strope a čelách lóží boli dielom prešporského umelca Karola Engela. Závesy lóží zhotovili z červeného hodvábu, poťahy sedadiel z červeného zamatu. Freskové maľby v salóniku na prvom poschodí vytvoril prešporský rodák Kornel Spányi. Viedenský štukatér Reinhold Völkel dekoroval celý interiér romantickou ornamentikou. Železnú oponu, podobne ako všetky zámočnícke práce urobil Ludwig Márton, javisková technika bola dielom Györgya Gallóa, nábytok dodala firma J. Meiner a syn. Osvetlenie divadla zabezpečovalo 800 plynových lámp, vlastné hľadisko osvetľoval veľký bronzový korunový luster so 64. plynovými horákmi a elektrickým zapaľovaním, čelá lóží ďalších 50 plynových lámp. V roku 1888 vybudovali z podnetu magistrátu a z financií Prvej mestskej sporiteľne pred vstupným priečelím Ganymedovu fontánu, dielo bratislavského rodáka, sochára žijúceho vo Viedni, Viktora Tilgnera. A napokon v roku 1911 vyzdobil bratislavský umelec Gustáv Wintersteiner železnú oponu s maľovanou vedutou Prešporku.

Gustav Wintersteiner, opona Mestského divadla v Prešporku, vytvorená roku 1911 (fotografia nedatovaná, sken archív Divadelného ústavu, Bratislava)

Gustav Wintersteiner, opona Mestského divadla v Prešporku, vytvorená roku 1911
(fotografia nedatovaná, sken archív Divadelného ústavu, Bratislava)

Mestské divadlo slobodného kráľovského mesta Prešporok otvorili dňa 22. septembra 1886. O 9. hodine sa zišli vo vestibule divadla: bratislavský hlavný župan Štefan Esterházy, mestský magistrát na čele s mešťanostom Karolom Merglom, obaja architekti a stavitelia, aby v rámci slávnostného položenia základného kameňa odovzdali novostavbu do užívania. Do 50 cm vysokého puzdra z cínového plechu vložili listinu s popisom stavby, báseň predsedu bratislavského maďarského spolku Toldy Kör Karola Samarjayho A szinház zárköve (Základný kameň divadla), oznamovací plagát otváracieho predstavenia, všetky prešporské noviny, vydané 22. septembra 1886, brožúru Otta Fabriciusa Das neue Theater in Pressburg a mince. Zaletované cínové puzdro vložili so ozdobného mosadzného puzdra a uložili pod kamenný prah vchodu do divadla. Po slávnostných prejavoch odovzdal Ferdinand Fellner mešťanostovi pozlátený kľúč od budovy. Večer sa konalo prvé otváracie predstavenie za účasti členov maďarskej vlády na čele s ministerským predsedom Kolomanom Tiszom. Program pozostával výlučne z maďarských diel, po úvodnom Rákoczyho pochode Sándora Berthu, skomponovaného na žiadosť mestskej rady, maďarský herec Imre Nagy predniesol prológ Lidérczfény (Svetlonos) Móra Jókaiho, napísaného k otvoreniu divadla a za osobnej účasti  autora v hľadisku. Vyvrcholením slávnostného otváracieho ceremoniálu bolo uvedenie opery Ferenca Erkela Bánk bán v podaní súboru Maďarskej kráľovskej opery z Budapešti. Prekvapením večera bolo, keď sa za dirigentský pult postavil samotný skladateľ a s obdivuhodným ohňom dirigoval prvé dejstvo. Operu od druhého dejstva dirigoval potom jeho syn Sándor Erkel, avizovaný i na plagáte. Možno to bol zo strany Ferenca Erkela hold vďaky k mestu, kde získal svoje prvé hudobné vzdelanie, keďže sa už dlhší čas práci dirigenta nevenoval. Po prijatí vavrínového venca a obrovského aplauzu na otvorenej scéne sa viditeľne dojatý Erkel publiku vďačne poklonil. Po predstavení usporiadal starosta Mergl a zástupca Ríšskeho snemu Neissidler slávnostný banket pre pozvaných hostí vo veľkej sále hotelu Zum grünem Baum (dnes pravé krídlo hotelu Carlton).

F. Erkel: Bánk-bán, Mestské divadlo v Prešporku, plagát z otváracieho predstavenia divadla z 22. septembra 1886

F. Erkel: Bánk bán, Mestské divadlo v Prešporku,
plagát z otváracieho predstavenia divadla z 22. septembra 1886

Nápis na priečelí budovy Városi szíhnáz (Mestské divadlo) oznamoval, že divadlo patrí mestu, bolo však postavené prevažne za peniaze poplatníkov nemeckej väčšiny. V roku 1886 mala Bratislava 50 000 obyvateľov, z toho, ako uvádza zakladacia listina, bolo 6/7 nemeckej národnosti a iba 1/7 (vrátane Slovákov) maďarskej. Maďarom sa však i pri tomto pomere podarilo v mestskom zastupiteľstve dosiahnuť, že polovica divadelnej sezóny bude maďarská a polovica nemecká, čím sa porušila dovtedajšia tradícia divadla nemeckého. Maďarizačné snahy sa stupňovali od rakúsko-uhorského vyrovnania v roku 1867 a vďaka podpore uhorskej vlády, prítomnej na otvorení nového divadla sa dotkli aj divadla. A tak mohol šéfredaktor Pozsonyvidéki Lapok Ardényi v úvodníku 22. septembra 1886 napísať, „že nová svätyňa múz bola postavená pre maďarskú kultúru a že idea jednotného maďarského národného štátu zapustila hlboké korene aj v metropole Horného Uhorska.“ O reakcii nemeckých starousadlíkov mohla poskytnúť informácie iba ich denná tlač. Najstarší denník Pressburger Zeitung (založený v roku 1764) sa veľmi skoro zmieril s tým, že Prešporok bude dvojjazyčný: nemecký a maďarský a že mladšia generácia Nemcov sa bude v budúcnosti hlásiť už k maďarskej národnosti. Denník sa netajil svojou podporou politiky uhorskej vlády, dokumentuje to aj slávnostný úvodník ranného vydania Pressburger Zeitung z 22. septembra 1886 venovaný otvoreniu divadla pod nadpisom Isten hozta (Vitajte). Autor článku vyjadril poďakovanie členovi uhorského snemu a divadelnému intendantovi grófovi Štefanovi Keglevičovi, zásluhou ktorého prišiel do Prešporku kompletný súbor opery, baletu a činohry z Budapešti. Maďarské predstavenia pokračovali ešte ďalšie štyri dni jedným baletným večerom a tromi činohernými predstaveniami súboru Nemzeti színház. Mestská rada potom prenajímala budovu striedavo nemeckým a maďarským divadelným spoločnostiam až do roku 1918.

Slávnostný úvodník denníka Pressburger Zeitung, roč. 263, 22.9.1886, č. 123, s.1

Slávnostný úvodník denníka Pressburger Zeitung, roč. 263,
22.9.1886, č. 123, s.1

Od roku 1920 Slovenské národné divadlo

Po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie a vzniku Československej republiky premenovali v roku 1919 Prešporok na Bratislavu. V budove Mestského divadla začalo dňa 1. marca 1920, slávnostným predstavením opery Bedřicha Smetanu Hubička, svoju činnosť novozaložené Slovenské národné divadlo, budova však naďalej patrila mestu. Nemeckí a maďarskí riaditelia si nárokovali pokračovať v divadelnej činnosti a mestská rada rozhodla o rozdelení divadelnej sezóny na tretinu roka pre každú národnú kultúru a boj o hegemóniu pokračoval.

Modernizácia a rekonštrukcie divadelnej budovy

Technický pokrok na začiatku 20. storočia a vymoženosti vedecko-technickej revolúcie neobišli ani divadelnú techniku. Do roku 1923 pravdepodobne k žiadnym úpravám nedošlo alebo chýbajú záznamy, no keď dal riaditeľ Oskar Nedbal hneď po nástupe preveriť stav budovy z technickej, bezpečnostnej a požiarnickej stránky, zistila komisia odborníkov vážne nedostatky, týkajúce sa hlavne drevenej konštrukcie pod javiskom. Konštatovala tiež, že divadelnej prevádzke by pomohla prístavba budovy. Reakciou bolo rozhodnutie mestskej rady zabezpečiť technické úpravy javiska a modernizáciu scénického osvetlenia v budove divadla. Do decembra toho istého roku nainštalovala berlínska firma AEG najmodernejšie osvetľovacie zariadenie v republike a kruhový horizont. Kompletnú výmenu plynového osvetlenia za elektrické dokončili v roku 1926.

Mestské divadlo v Prešporku, podoba divadla z roku 1910

Mestské divadlo v Prešporku, podoba divadla z roku 1910

Ďalšie rokovania o rekonštrukcii divadla začali na pôde mestskej rady na naliehanie riaditeľa Antonína Drašara prebiehať až v roku 1934. S pôvodným plánom impregnácie drevenej konštrukcie javiska a kulís nesúhlasili odborníci, z bezpečnostného hľadiska navrhovali vymeniť drevenú konštrukciu za železnú. Vzhľadom na rozsah a náročnosť prác došlo počas divadelných prázdnin k výmene drevenej konštrukcie spodného javiska so súčasným prevedením čiastky javiska na točňu, ktorá umožnila zredukovať prestávky medzi dejstvami na najkratšiu dobu. Ba dokonca aj počas predstavenia za niekoľko okamihov bolo možné scény premieňať. Náročnejšie úpravy presunuli na ďalší rok. Divadelná sezóna 1934 – 1935 sa skončila 3. júna 1935, aby sa mohla uskutočniť prvá rozsiahlejšia rekonštrukcia javiskového priestoru (niektoré pramene nesprávne uvádzajú rok 1934!). Drevenú konštrukciu povraziska nahradili železnou, namontovali pohyblivé portály, dvojposchodový pohyblivý most a dva osvetľovacie mosty nad prostriedkom javiska. Kompletnú elektroinštaláciu realizovala firma Siemens, ktorá mala dlhoročné skúsenosti s realizáciou elektrozariadení pre divadlá, ako aj skúsených odborných pracovníkov. Priestorná transformačná stanica s vysokým napätím a moderný sedemdesiatpákový obojstranný regulátor boli prvým technickým zariadením inštalovaným v Československej republike a až do začiatku rekonštrukcie v roku 1969 bol stále v prevádzke a vždy spoľahlivý. Novinkou bola horizontová batéria, umožňujúca osvetlenie horizontu. Súčasne vybudovali aj nové podzemné skladové priestory. Technicky moderné, dokonale vybudované javisko s nadšením využívali všetci režiséri v úzkej spolupráci so scénografmi a špičkovými výtvarníkmi, ktorí mohli popustiť uzdu svojej tvorivej fantázii.

Slovenské národné divadlo, busty na priečelí, 2003, foto: Jan Janda

Slovenské národné divadlo, busty na priečelí, 2003,
foto: Jan Janda

Repliky búst z budovy SND na výstave Mestské divadlo v Prešporku v Galérii mesta Bratislavy, 2016, J. W. Goethe, W. A. Mozart, J. Katona, F. Liszt, W. Shakespeare, foto: Ľudovít Vongrej

Repliky búst z budovy SND na výstave Mestské divadlo v Prešporku v Galérii mesta Bratislavy, 2016,
J. W. Goethe, W. A. Mozart, J. Katona, F. Liszt, W. Shakespeare,
foto: Ľudovít Vongrej

V roku 1936 vypísala mestská rada verejný súbeh na opravu fasády divadla. Po upozornení vedenia Slovenského národného divadla o pripravovanej návšteve prezidenta Eduarda Beneša v jeseni 1936 mestská rada okamžite zadala práce na opravu fasády. Počas opráv odstránili busty z priečelia, o ktorých sa v dvadsiatych rokoch v tlači viedli siahodlhé polemiky o tom, bustami ktorých slovenských umelcov by sa mali nahradiť busty maďarských a svetových umeleckých osobností.

Historická budova SND z roku cca 1938, divadlo bez búst, zbierka J. Horváth, zdroj: www.bratislavskerozky.sk

Historická budova SND z roku cca 1938, divadlo bez búst, zbierka J. Horváth,
zdroj: www.bratislavskerozky.sk

V októbri 1936 schválilo mestské zastupiteľstvo na svojom zasadnutí návrh kultúrnej komisie, aby na budove divadla boli umiestnené busty Shakespeara, Goetheho (obe z pôvodnej zostavy), Palárika, Smetanu a Madácha a na jar 1937 objednalo u akademického sochára Jozefa Pospíšila busta Jána Palárika. Miesta po bustách však zostali prázdne. Príčinou mohla byť aj čoraz napätejšia politická situácia v Európe. Druhá svetová vojna priniesla zmenu politických pomerov a na busty sa zabudlo. Tie zatiaľ spočívali v útrobách suterénu divadla, kde ich neraz videli ešte žijúci očití svedkovia. Nález štyroch značne poškodených búst, bez chýbajúceho Vörösmartyho, vo vzduchovej šachte pod hlavným vchodom do budovy (v terajších priestoroch bufetu v suteréne) potvrdil aj autor projektu rekonštrukcie budovy divadla v rokoch 1969 – 1972 Ing. arch. Rajmund Hirth. Z rozhodnutia pamiatkového úradu prešli v roku 1972 administratívnou dohodou ako kultúrne pamiatky do majetku Galérie mesta Bratislavy.

Slovenské národné divadlo, interiér divadla pred rekonštrukciou, 1949, foto: Gejza Podhorský (Pamätnica SND, 1960)

Slovenské národné divadlo, interiér divadla pred rekonštrukciou, 1949,
foto: Gejza Podhorský (Pamätnica SND, 1960)

Druhá čiastočná rekonštrukcia sa uskutočnila v rokoch 1949 – 1950, kedy bolo nevyhnutné napraviť prasknuté základové múry pod hľadiskom budovy, spôsobené bombardovaním počas druhej svetovej vojny. Zreštaurovalo so najmä hľadisko, vstupný foyer a salón na 1. poschodí. V hľadisku sa vymenili sedadlá z roku 1886, na prízemí sa zrušil priestor na státie a priečky medzi lóžami, pozlátila sa štuková výzdoba, ale technické zariadenia zostali prakticky nezmenené.

V rokoch 1969 – 1972 prebiehala rozsiahla generálna oprava historickej budovy SND podľa architektonickej štúdie Raymonda Hirtha a ideového riešenia vedúceho technického odboru SND Vladimíra Hazuchu, ktorá čiastočne pozmenila jej vonkajšiu i vnútornú podobu. Keďže budova je pamiatkovo chránený objekt, musela v pôvodnom slohu ostať fasáda, interiér hľadiska, vstupný foyer a salón na 1. poschodí. Kvôli zlepšeniu viditeľnosti sa znížil počet sedadiel v hľadisku, v najvyššom poschodí hľadiska sa zrušila galéria a na jej mieste vznikla nová osvetľovacia kabína. Červený zamat sedadiel vystriedal tabakovo hnedý plyš, interiérové maľby nahradili tapetami. Bronzový luster vymenili za luster v tvare gule s 2352 žiarovkami s možnosťou meniť svetelné obrazce. V podzemí sa realizovala veľká centrálna šatňa, pribudli odpočinkové priestory. K najväčším zmenám došlo v priestore javiska, zväčšil sa hrací priestor, do podlahy javiska umiestnili točňu. Nová prístavba budovy vyriešila množstvo priestorov nevyhnutných pre prevádzku (administratíva, korepetítorské miestnosti, herecké šatne, maskérne). V podzemí sa vybudovali baletné sály, sklady dekorácií, nábytku a rekvizít. Zásluhou generálnej opravy v roku 1972 patrila budova SND, podľa názoru zahraničných odborníkov, k najlepšie vybaveným divadlám Európy. Zreštaurovanú budovu Slovenského národného divadla odovzdali do užívania 19. mája 1972, prvé slávnostné predstavenie, opera Eugena Suchoňa Svätopluk pod taktovkou Gerharda Auera, bolo 16. septembra 1972. Predtým o 16. hodine slávnostne uložili zakladaciu listinu Slovenského národného divadla zo dňa 16. septembra 1972. Pozvaní hostia si v salóne na 1. poschodí prezreli písomné pamiatky a mince nájdené 5. mája 1971. Potom do starého puzdra vložili fotokópie pôvodných listín, do nového puzdra vložili zakladaciu listinu zrekonštruovanej budovy a obe puzdrá vložili do kovovej schránky, zapustenej do steny salóna.

Výstavka písomných pamiatok a mincí, nájdených pri rekonštrukcii divadla 5.5.1971, 1972, foto: Lýdia Grúberová

Výstavka písomných pamiatok a mincí, nájdených pri rekonštrukcii divadla
5.5.1971,
foto: Lýdia Grúberová

Skoro sedemdesiat rokov boli oválne priestory na priečelí historickej budovy prázdne, až začiatkom tohto storočia sa iniciatívy ujal Ing. Boris Sevruk, bývalý projektant SND. Jeho zásluhou zrekonštruovali poškodené originály vtedajší poslucháči IV. ročníka VŠVU pod vedením sochára docenta Jaroslava Kubu. Zhotovili nové odliatky a chýbajúcu bustu Vötörmartyho nahradila busta Wolfganga Amadea Mozarta, ktorú vymodeloval pod pedagogickým vedením docentov Jozefa Barinku a Jaroslava Kubu Ivan Herényi (vnuk bývalých sólistov baletu SND Milana Herényiho a jeho manželky, našej vynikajúcej dlhoročnej primabaleríny Gusty Herényiovej-Starostovej). V roku 2003 sa busty Johanna Wolfganga Goetheho, Williama Shakespeara, Franza Liszta a Józsefa Katonu spolu s Mozartom opäť vrátili na prázdne niky priečelia divadelnej budovy. Architekti divadla Ferdinand Fellner a Herman Helmer vytvorili niky na to, aby v nich, podľa vzoru slávnej parížskej opery od Charlesa Garniera, umiestnili busty slávnych dramatikov a hudobníkov.

V Galérii mesta Bratislavy sa pri príležitosti 130. výročia budovy Mestského divadla, v septembri konala výstava s názvom ,,Mestské divadlo v Prešporku“, o ktorej sme informovali TU…

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 883
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár