Dnes je: streda, 25. 4. 2018, meniny má: Marek, zajtra: Jaroslava

Stotridsať rokov historickej budovy divadla (2)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V septembri t.r. sme si pripomenuli 130. výročie otvorenia Mestského divadla v Prešporku, dnešnej historickej budovy Slovenského národného divadla. Prvá časť z trilógie článkov venovanej tejto udalosti sa venovala okolnostiam, za akých stavali túto divadelnú budovu v kontexte historických súvislostí až do slávnostného otvorenia. V priebehu rokov zub času zanechal na budove stopy, prudký rozvoj techniky si vyžadoval technické a interiérové úpravy a modernizáciu, a napokon aj generálnu rekonštrukciu budovy v roku 1971. Druhá časť sleduje pôsobenie divadelných spoločností v Prešporku z pohľadu ich umeleckej činnosti v chronologickom poradí ale aj výnimočné, umelecky hodnotné a z historického hľadiska pozoruhodné, či unikátne hudobno-dramatické produkcie a osobnosti prešporského operného diania.

Mestské divadlo v Prešporku v rokoch 1886 – 1902

Mestské divadlo v Prešporku predstavovalo typ staggionového divadla, ktoré mestská rada prenajímala divadelným riaditeľom a ich spoločnostiam na jednu divadelnú sezónu. Špecifikom prešporského divadla bolo rozdelenie sezóny na nemeckú a maďarskú, boj o hegemóniu medzi Nemcami a Maďarmi v Mestskom divadle trval desaťročia. V roku 1886 mala Bratislava 50 000 obyvateľov, z toho, ako uvádza zakladacia listina, bolo 6/7 nemeckej národnosti a iba 1/7 (vrátane Slovákov) maďarskej. Sezóna, vzhľadom na návštevnosť, sa začínala približne koncom septembra a pokračovala do apríla, resp. do začiatku mája. Mesto si z finančných dôvodov nemohlo dovoliť celoročnú prevádzku divadla a kratšia jarná sezóna prinášala riaditeľom problémy pri angažovaní umelcov. Členovia súboru boli angažovaní na jednu sezónu, atraktívnosť predstavení sa zvýšila pozývaním hostí. Z rozhodnutia mestskej rady patrila hlavná, tzv. zimná sezóna (október – január) nemeckým spoločnostiam a maďarské dostali tzv. jarnú (február – apríl). V prípade kratšej jarnej sezóny mali divadelné spoločnosti k dispozícii arénu v Petržalke, v tzv. Pálffyovskom letnom divadle, postavenom v roku 1842 (na mieste prvej drevenej arény z roku 1828, a zároveň dnešnom Divadle Aréna). Tu, napr. ako mladý herec v roku 1893 debutoval významný nemecký režisér Max Reinhardt, neskoršie známy svojimi experimentmi v oblasti scénografie, svietenia a herectva. V Aréne sa mohlo hrať iba za priaznivého počasia a po viacerých poškodeniach povodňami postavili v roku 1899 novú divadelnú budovu. Zásluhou slovenského míma Milana Sládka bola obnovená v roku 1995 a v rámci osláv storočnice divadla odhalili v roku 2000 Maxovi Reinhardtovi pamätnú tabuľu (autorom tabule je Milan Sládek). Po uzavretí dohody mestskej rady s Temešvárom pokračovali spoločnosti v sezóne ďalšie dva mesiace v tomto ekonomickom a kultúrnom centre Banátu (historické územie na území dnešného Rumunska a Srbska, obývané mnohými národnosťami, centrom bol Temešvár). Striedanie pokračovalo až do roku 1889, potom sa až do roku 1902 striedali nemecké a maďarské predstavenia denne. V rokoch 1902 – 1919 sa divadelné spoločnosti opäť striedali, ale v opačnom poradí.

F. Erkel: Bánk-bán, Mestské divadlo v Prešporku, plagát z otváracieho predstavenia divadla z 22. septembra 1886

F. Erkel: Bánk-bán, Mestské divadlo v Prešporku,
plagát z otváracieho predstavenia divadla z 22. septembra 1886

Po otvorení Mestského divadla Erkelovou operou Bánk-bán (22. septembra 1886, písali sme o tom TU…) pokračovali slávnosti v maďarskom duchu ďalších päť dní, denná prevádzka sa začala presne 30. septembra 1886 opäť v nemčine. V roku 1886 začal hlavnú sezónu 30. septembra nemecký riaditeľ Max Kmentt (1886 – 1890) a maďarský riaditeľ Károly Mosonyi až jarnú, od 1. apríla 1887. Takmer jedno desaťročie patrila hlavná sezóna nemeckému riaditeľovi Emanuelovi Raulovi (1890 – 1899) a jarná maďarskej spoločnosti Ignáca Krecsányiho (1888 – 1899). V roku 1899 si prenajal divadlo riaditeľ nemecko-maďarskej spoločnosti Iván Relle a do roku 1902 sa striedali nemecké a maďarské predstavenia denne. Po Relleho odchode sa v Prešporku opäť striedali nemecké a maďarské spoločnosti. Riaditeľ nemeckej spoločnosti Paul Blasel (1903 – 1917) si prenajímal divadlo každoročne. Z maďarských spoločností tu pôsobil Mihály Szendrey (1902 – 1905), Péter Andorfi (1905 – 1907), Kálmán Balla (1907 – 191l) a Károly Polgár (1911 -1919).

Divadelným spoločnostiam zo zmluvy vyplývala povinnosť uvádzať všetky divadelné žánre, činohru, spevohru, operetu a operu. V repertoári dominovala viedenská opereta Johanna Straussa, Franza von Suppé a Karla Millöckera, uvádzal sa i Jacques Offenbach, po roku 1900 aj Franz Lehár a Emmerich Kálmán. V činohre boli obľúbené frašky so spevmi tzv. posse (Friedrich Raymund a Johann von Nestroy) a artistické vystúpenia. Nechýbali ani klasické hry (Friedrich Schiller, Johann Wofgang von Goethe, William Shakespeare i Henrik Ibsen) a moderné drámy (Gerhart Hauptmann, Hermann Sudermann). Počas prvej svetovej vojny sa na javiskách objavili predstavenie typu variete a revue. Operná dramaturgia čerpala z tvorby prvej polovice 19. storočia a pohotovo siahala aj po najnovších operných dielach. V repertoári nechýbal Verdi a Wagner, Gounod či Weber, s výnimkou Mozarta a Beethovena absentovala  tvorba z obdobia klasicizmu. Cieľom tohto článku nie je hodnotiť činnosť celého obdobia, ale iba uviesť výnimočné, umelecky hodnotné a z historického hľadiska pozoruhodné, či unikátne hudobno-dramatické produkcie a osobnosti prešporského operného diania.

Riaditeľ Max Kmentt (1886 – 1890)

Prvý riaditeľ a bývalý vynikajúci herec Max Kmentt mal v úvodnej sezóne 1886 – 1887 na repertoári predovšetkým činohru a spevohru, sporadicky aj opernú tvorbu. Do repertoáru zaradil v tom období úspešnú operu Viktora Nesslera Der Trompeter von Säkkingen (Trubač zo Säckingenu, 30.12.1886) iba dva roky po jej premiére v Lipsku. Libreto napísal Rudolf Bunge podľa rovnomennej populárnej poémy o láske trubača Wernera k bohatej barónovej dcére Marie od J. V. von Scheffela. Operu hudobne naštudoval Moritz Solling, trubača Wernera Kirchohefera spieval rakúsky barytonista George Schütte-Harmsen, baróna von Schönaua basista Moritz Rochel a jeho dcéru Mariu stvárnila Fanny Mora z viedenského divadla Carltheater. V náročných zborových scénach vypomáhalo spevácke združenie prešporského Typografického spolku (Gesangverein Typographenbund). Po skončení prvej sezóny odišiel Kmentt so svojím súborom do Temešváru, odtiaľ sa vrátil do Prešporku a uviedol cyklus operných predstavení s dirigentom Josefom Grossmanom. Vo Verdiho Trubadúrovi mal mimoriadny úspech Giacomo Rawner ako Manrico, tenorista s fenomenálnym hlasovým materiálom, akého v Prešporku ešte nepočuli. Lunu spieval George Schütte-Harmsen, Leonoru Louise Ricchini a Azucenu Marie Rainer. Leonoru v ďalšej repríze spievala Therese Emmerich z Drážďan, sopranistka so zvučným, vo všetkých registroch vyrovnaným hlasom. Rawner sa zaskvel ako Eleazár v Halévyho Židovke, vedľa výborného basistu Eduarda Brandstöttera (kardinál) a Rechy v podaní Louise Ricchini. V Rossiniho Viliamovi Tellovi zaujali svojimi výkonmi Schütte-Harmsen v titulnej úlohe, Rawner (Arnoldo) a Anna Baier (Mathilde) z viedenskej Dvornej opery. Z Viedne prišiel tiež ďalší hosť, mladý, ale už známy hrdinský tenorista Leo Gritzinger, pôvodom z Bukoviny. Spieval titulnú postavu vo Wagnerovom Lohengrinovi (13. mája 1887), jednu zo svojich najúspešnejších postáv, Telramundom bol Schütte-Harmsen, Elsou Ricchini a Ortrudou debutantka M. von Elblein z opery v Strasburgu. Najvyššie uznanie však patrilo dirigentovi Josefovi Grosmannovi za majstrovské prevedenie náročnej opery, ktorú zvládol naštudovať iba za tri dni. Obecenstvo ho na konci odmenilo neutíchajúcim potleskom. Z pohľadu kritiky boli výkony celého súboru, sólistov, zboru, orchestra i réžie herca Ignatza Liebhardta, vo všetkých zložkách kvalitné a vyrovnané. Gritzinger spieval ešte Gounodovho Fausta, s Brandstötterom ako Mefistom a Margarétou J. Mick z Kráľovskej opery v Hamburgu. Ako Gounodov Faust a Wagnerov Lohengrin hosťoval tenorista Carl Zobel (v novembri toho istého roku debutoval v newyorskej MET ako Radames). Bol tiež Lyonellom vo Flotowovej Marte, lady Harriet stvárnila Anna Baier a Plumketta Brandstötter. V Nesslerovom Trubačovi zo Säckingenu spieval trubača Wernera eminentný nemecký barytonista z Dvornej opery vo Viedni Theodor Reichmann. Umelecky hodnotný operný cyklus uzavrel Kmentt Lortzingovou operou Cár a tesár (19. mája 1887) s dirigentom Moritzom Sollingenom a s Reichmannom ako Cárom Petrom. Theodor Reichmann debutoval v Magdeburgu (Ottokar vo Weberovom Čarostrelcovi, 1869), potom bol angažovaný v Rotterdame, Kolíne nad Rýnom, Štrasburgu, v Hamburgu a v Mníchove, spieval Lunu v Trubadúrovi, Rossiniho Viliama Tella, Telramunda v Lohengrinovi a i. V roku 1881 debutoval vo viedenskej Dvornej opere, kam sa opäť vrátil po pôsobení v Krollovej opere v Berlíne a v Metropolitnej opere v New Yorku (1889 – 1891). V rokoch 1882 – 1902 ako wagnerovský interpret pravidelne vystupoval na festivale v Bayreuthe, kde spieval o.i. Amfortasa v prvom uvedení Parsifala (1882).

V. Nessler: Der Trompeter von Säkkingen, 1886, Pressburger Zeitung, roč.123, 30.12.1886, č. 360 s. 5

V. Nessler: Der Trompeter von Säkkingen, 1886, Pressburger Zeitung, roč.123, 30.12.1886, č. 360 s. 5

Druhú sezónu (1887 – 1888) začínal Kmentt s novým súborom, na repertoári boli iba operety (Millöcker: Gasparone a Žobravý študent, Strauss: Cigánsky barón, Noc v BenátkachNetopier, Suppé: Bocaccio) a menej známe spevohry. V operetných inscenáciách pohostinsky vystupovala členka operety Theater an der Wien, vtedy veľmi populárna Gusti Zimmermann. V Cigánskom barónovi stvárnila Saffi, v Žobravom študentovi Lauru a v Netopierovi Rosalindu. Kmentt usporiadal aj niekoľko koncertov. Na jednom z nich sa predstavil barytonista Theodor Reichmann z Viedne s piesňovým recitálom z tvorby R. Schumanna, F. Schuberta a C. Loeweho. Až po návrate z Temešváru uviedol Offenbachove Hoffmannove poviedky (10. apríla 1888) s hosťom z viedenského Theater an der Wien Carlom Streitmannom, tenoristom s peknou farbou hlasu. Umeleckú činnosť začal ako herec, čo sa odrazilo i na jeho hereckom prejave aj v Straussovom Cigánskom barónovi, kde mal veľký úspech ako Sándor Barinkay.

V sezóne 1888 – 1889 sa Kmenttovi podarilo angažovať do súboru kvalitných sólistov na čele s dirigentom Albertom Hartlom a mohol divákom ponúknuť rozmanitý a bohatý operný repertoár. Prvým predstavením bol Verdiho Trubadúr, s Georgom Weberom (Manrico), Leonoru spievala dramatická sopranistka Marie Bauer-Hellmer. V postave grófa Lunu debutoval v Prešporku mladý nemecký barytonista Joachim Kromer, ktorý zvládol nesmierne bohatý repertoár od hrdinského až po lyrický odbor, od svetovej klasickej až po modernú tvorbu. Prešiel viacerými nemeckými divadlami, pohostinsky vystupoval na prestížnych nemeckých scénach, v Londýne, Amsterdame a Lisabone. Vypracoval sa na úspešného wagnerovského speváka, v Bayreuthe s ním Cosima Wagner osobne naštudovala Albericha v Prsteni Nibelungov. Kromer spieval v Prešporku Mozartovho Dona Juana, Cára Petra I. v Lortzingovom Cárovi a tesárovi a tiež Rigoletta. V jednej z repríz Trubadúra spieval Manrica nie veľmi úspešný maďarský tenorista Béla Bállik, umelecky hodnotný zážitok ponúkla členka viedenskej Dvornej opery Rosa Papier-Paumgartner ako jedinečná Azucena (20. novembra 1888).V Nicolaiových Veselých ženách windsorských sa ako Falstaff dobre uviedol basbarytonista Berthold Glesinger, ktorý spieval aj Gašpara vo Weberovom Čarostrelcovi. V Donizettiho Lucii di Lammermoor zaujala predstaviteľka hlavnej postavy, koloratúrna sopranistka Marie Jira (predtým pôsobila v Olomouci), Kromer bol Enricom. Edgarom Stefan Widman. Widman spieval titulnú postavu v prvom uvedení Flotowovej romantickej opery Alessandro Stradella (16. októbra 1888) na libreto Wilhelma Friedricha. Dirigoval Albert Hartl, Marie Jira spievala Leonoru. Z tvorby zakladateľa nemeckého romantizmu Heinricha Marschnera uviedol Kmentt jednu z jeho najúspešnejších opier Hans Heilling (14. novembra 1888), libreto ktorej podľa mytologického príbehu bratov Grimmovcov napísal Eduard Devrient. Dirigoval Albert Hartl, titulnú postavu stvárnil Joachim Kromer. Heinrich Marschner v Prešporku istý čas pôsobil, bol učiteľom hudby grófa Gézu Zichyho (1817) a konala sa tu premiéra jeho opery Saidar und Zulima (1918). V repríze opery pohostinsky vystúpil viedenský interpret Hailinga, známy z prvej Kmenttovej sezóny, Theodor Reichmann (12. decembra 1888). Po stránke speváckej a výrazovej bol aj skvelým interpretom Wagnerovho Holanďana, obecenstvo uchvátil najmä v duete so Sentou v podaní Marie Bauer-Hellmer. V Mozartovej Čarovnej flaute (19. decembra 1888) spievala Kráľovnú noci ako hosť sólistka viedenskej Dvornej opery Minna Walter, ku koncu sezóny vytvorila postavu Marie v Trubačovi zo Säckingenu (13. februára 1889) s Joachimom Kromerom v úlohe trubača Wernera a Josefom Bednarzom (Barón von Schönau). Minna Walter pochádzala zo speváckej  rodiny, jej otec Gustav bol známym rakúskym operným i piesňovým interpretom a brat Raoul tenoristom. Významnou udalosťou sezóny bolo benefičné predstavenie operety Johanna Straussa Netopier, ktoré pred vypredaným hľadiskom dirigoval skladateľ (23. novembra 1888). Špičkový výkon podala Marie Bauer-Hellmer v úlohe Rosalindy, výborný bol i Carl Entresser ako Einstein. Sladateľa Johanna Straussa obecenstvo odmenilo nadšenými a dlhotrvajúcimi ováciami.

J. Strauss: Netopier, 1888, Pressburger Zeitung, roč. 125, 23.11.1888. č. 324, s. 6

J. Strauss: Netopier, 1888,
Pressburger Zeitung, roč. 125, 23.11.1888. č. 324, s. 6

Novinkou sezóny bola romantická opera Conradina Kreutzera Das Nachtlager in Granada (Nočný tábor v Granade, 12. januára 1889) v hudobnom naštudovaní Alberta Hartla, réžiu mal spevák a režisér Berthold Glesinger. Postavu lovca pohostinsky spieval Paul Bulss z Drážďan, nemecký komorný spevák s mohutným hlasom a fenomenálnou vysokou polohou, Gabrielu a Goméza domáci sólisti súboru Gabriele Mrack a lyrický tenorista Leopold Trammer. Kmentt uviedol i prvú inscenáciu Donizettiho Lucrezie Borgie (18. januára 1889), Lucreziu brilantne spievala Marie Bauer-Hellmer, Kromer bol Donom Alfonsom, Widmann Gennarom a debutantka Christine Balci spievala pekným a zvučným hlasom Orsiniho. Ako Lucrezia Borgia mala veľký úspech Antonie Schläger (28. januára 1889), primadona s krásnym hlasom z Dvornej opery vo Viedni. Antonie Schläger (vl. m. Lautenschlager) začínala v operete, od roku 1882, po skvelom debute ako Valentine v Meyerbeerových Hugenotoch, spievala vo viedenskej Dvornej opere a čoskoro sa stala jednou z najväčších primadon v dramatickom odbore (Leonora vo Fideliovi, Selika v Meyerbeerovej Afričanke, Verdiho Leonora v Trubadúrovi, Aida a Desdemona v Otellovi, Santuzza v Sedliackej cti a neskôr hlavne ako wagnerovská speváčka). V roku 1889 hosťovala v londýnskej Covent Garden ako Valentine v Hugenotoch a Leonora v Trubadúrovi. Pohostinsky spievala tiež v Lipsku, Rige, Budapešti a v Mníchove. Po dlhom čase sa na repertoári objavila Beethovenova opera Fidelio (22. januára 1889) s vynikajúcim speváckym a hereckým výkonom Marie Bauer-Hellmer v postave Leonory. Mala aj skvelých partnerov, predovšetkým Joachima Kromera (Pizarro) a Georga Webera (Florestan). V inscenácii vypomáhalo štrnásť členov amatérskeho speváckeho zboru Typografického spolku (Gesangverein Typographenbund). V prvom uvedení Bizetovej Carmen (2. februára 1889), v kvalitnom hudobnom naštudovaní Alberta Hartla, spievala titulnú úlohu Marie Bauer-Hellmer, Josého Stefan Widmann a Escamilla Joachim Kromer. Na veľkom úspechu opery mala hlavný podiel primadona súboru Marie Bauer-Hellmer, ktorú obecenstvo odmenilo búrlivým potleskom. Spievala aj Maffia Orsiniho v Lucrezii Borgii, Donu Annu v Mozartovom Donovi Juanovi. Tenorista Jean Felix, známy aj z brnianskej scény, hosťoval vo Verdiho La traviate (13. decembra 1888) v úlohe Alfréda s Mariou Jira ako Violettou a ako Tamino v Čarovnej flaute. Operný súbor uviedol ešte Halévyho Židovku (Georg Weber – Eleazár, Marie Bauer-Hellmer – Recha), Lortzingovu Undine (Marie Jira ako Udine), Mozartovu Figarovu svadbu, Figara spieval ako hosť Theodor Rix z Viedne, ktorý pôsobil v Štetíne, Rige, Norimbergu a bol známy aj z nemeckého divadla v Brne, kde bol i režisérom (1883 – 1885), potom bol v Königsbergu (dnes Kaliningrad).

Operetný repertoár dominoval aj v poslednej sezóne Maxa Kmentta (1889 – 1990). Výnimočne zaradil na repertoár jednu baletnú inscenáciu, pantomímu Josepha Bayera Puppenfee (Kráľovná bábik, 28. novembra 1889), v ktorej pohostinsky účinkoval sólista viedenskej Dvornej opery Ferdinand Rathner. Záver sezóny patril opernému súboru z Linza pod vedením riaditeľa Juliusa Lasku, s oduševneným a temperamentným dirigentom Eduardom Steinböckom, o práci ktorého s orchestrom písala kritika iba v superlatívoch. Repertoár bol náročný, za jeden mesiac uviedli Wagnerove opery Lohengrina a Tannhäusera, Mayerbeerových HugenotovAfričanku, Verdiho La traviatuTrubadúra, Belliniho Normu, Lortzingovho Pytliaka, Rossiniho Viliama TellaBarbiera zo Sevilly, Gounodovho Fausta, Halévyho Židovku, Weberovho Čarostrelca. Novinkou bola  komická opera Hermanna Goetza Der Widerspenstigen Zämmung (Skrotenie zlej ženy, 9. apríla 1890). Opera mala úspech nielen na nemeckých scénach, ale tiež v Spojených štátoch a Anglicku, kde si vyslúžila vysoké ocenenie od samotného G. B. Shawa. Katarínou bola Marie Bauer-Hellmer a Petrucchiom barytonista Max Zeder. Max Zeder spieval aj Wernera v Nesslerovej opere Der Trompeter von Säkkingen (Trubač zo Säckingenu). Zo sólistov mala veľký úspech Maria Bauer-Hellmer (Ortruda, Valentine z Hugenotov, Violetta, Norma, Mathilde vo Viliamovi Tellovi, Recha, Selika z Afričanky) a sopranistka Olga Deschot (Elsa, Urbain z Hugenotov, Adalgisa, Eudora). Z tenoristov sa páčil Adolf Peschier, hosť z viedenskej Dvornej opery ako Alfréd v La traviate, Violettu spievala obľúbená Marie Bauer-Hellmer. Vypäté tenorové party (Lohengrin, Polione, Tannhäuser, Eleazár, Max Čarostrelec, Vasco de Gama) spieval Wilhelm Elsner, rodák z Brna. Spev študoval u Hermanna Pfeiffera v Brne, debutoval v Linzi, pôsobil v Regensburgu, Grazi, od roku 1896 až do svojej tragickej smrti 1903 v Nemeckom divadle v Prahe. Začínal ako lyrický tenorista (Mozartov Don Ottavio a Ferrando, Gounodov Faust). V Prahe sa vypracoval na hrdinského tenora a spieval hlavne wagnerovské postavy (Lohengrin, Tristan, Walther von Stolzing v Majstroch spevákoch norimberských, Siegmund vo Valkýre a Loge v Zlate Rýna). Pohostinsky vystupoval vo Viedni, Mníchove, Drážďanoch a vo Frankfurte.

Riaditeľ Emanuel Raul (1890 – 1899)

Po štyroch divadelných sezónach vystriedal Kmentta najvýznamnejší nemecký riaditeľ pôsobiaci v Prešporku Emanuel Raul (vlastným menom Emanuel Friedmann, 1843 – 1916), rodák z juhomoravských Boskovíc, jeden z najdlhšie pôsobiacich divadelných riaditeľov v strednej Európe. Začínal v Prahe, Českých Budějoviciach a v Linci, pôsobil v Klagenfurte, vo viedenskom Theater in der Josefstadt, v Karlových Varoch, Odese, Bukurešti a Ľubľane. V roku 1877 si založil vlastnú divadelnú spoločnosť, s ktorou začal vystupovať v Šoprone, potom v Olomouci, Karlových Varoch, Prešporku a Temešvári. Raulovou prednosťou bola podnikateľská i finančná solídnosť, ktorá až na výnimky zaručovala mestu pokojný priebeh prenájmu. Raul sa snažil uvádzať čo najviac noviniek a do operných predstavení často pozýval významných hostí.

Repertoár prvej Raulovej sezóny 1890 – 1891 bol zameraný na činoherné predstavenia, klasickú operetu (Strauss: Netopier a Cigánsky barón, Suppé: Boccaccio, Genée: Nanon, Millöcker: Gasparone a Žobravý študent) a módne tituly Gilberta-Sullivana (Mikádo), Dellingera a i. V divácky úspešných operetách sa uplatnili sólistky súboru Helene Falkenstein, Anna Leonardi, Hansi Jerg a  Kati Hoppe-Raul (dcéra Raulovej prvej manželky), z pánov Wilhelm Bauer, Adolf Reich a Rudolf Tetsch, dirigentom bol August Veit.

Otto Findeisen, dirigent Raulovej spoločnosti 1891 – 1892, foto: wikipedia

Otto Findeisen, dirigent Raulovej spoločnosti 1891 – 1892,
foto: wikipedia

V druhej Raulovej sezóne (1891 – 1892) post dirigenta zastával brniansky rodák Otto Findeisen, ktorý znovu naštudoval v tej dobe úspešnú Kreutzerovu operu Das Nachtalager in Granada (Nočný tábor v Granade, 27.10.1891). Predstaviteľov hlavných postáv, sopranistku Alice Farkas (Gabriela), tenoristu Arthura Hoffmanna (Gomez) a barytonistu Karla Astnera (lovec) obecenstvo odmenilo dlhotrvajúcim potleskom. Táto raná romantická opera sa s úspechom uvádzala aj v rokoch 1893 a 1898. K stému výročiu úmrtia W. A. Mozarta Findeisen naštudoval Čarovnú flautu (5. decembra 1891), Sarastrom bol Iwan Shukowsky, Taminom Josef Greven, Paminou Aurelie Noe a Kráľovnou noci Alice Farkas. Findeisen dirigoval i novinku sezóny, Mascagniho Sedliacku česť (18. decembra 1891) iba rok po jej premiére v Ríme. Santuzzu spievala Aurelie Noe (neskôr pôsobila v Landestheater Karlsruhe), Tonia Karl Astner (aj Rossiniho Wilhelm Tell; neskôr spieval v Linzi, v roku 1901 Rigoletta v Dvornej opere vo Viedni). V postave Turidda debutoval Eugen Guszalewicz, spieval Manrica i Fausta, Eleazára v Židovke, Raula v Hugenotoch a Raimbauda v Robertovi diablovi v operách Giacoma Meyerbeera, Lyonela vo Flotowovej Marte i Wagnerovho Lohengrina. V rokoch 1895 – 1900 bol sólistom Nemeckej opery v Prahe, kde takisto spieval tenorové party od Glucka až po súčasné novinky. Atrakciou sezóny bolo pohostinské vystúpenie francúzskej hviezdy Anne Judic, dlhoročnej známej herečky a speváčky parížskeho divadla Théâtre des Variétés. Judic bola prvá predstaviteľka Denise z Hervého operety Mamzelle Nitouche (1883), ktorá v tejto úlohe s veľkým úspechom vystúpila v prešporskom divadle 13. januára 1892.

P. Mascagni: Sedliacka česť, 1891, Pressburger Zeitung, roč. 128, 8.12.1891, č. 347, s. 4

P. Mascagni: Sedliacka česť, 1891,
Pressburger Zeitung, roč. 128, 8.12.1891, č. 347, s. 4

V úvode sezóny 1892 – 1893 uviedol Raul prvý raz dve operné inscenácie, ktoré sa na repertoári neobjavovali často. Prvým titulom bola Verdiho opera Ernani (19. októbra 1892). V titulnej postave debutoval tenorista z opery v Zürichu Michael Rainer, Elviru spievala Marie Seiffert, Carlosa Sigi Szengery a  Silvu Richard Kornay, dirigoval Karl Hrubetz. Rainer spieval v tejto sezóne aj Lyonela, Huga v Undine, Radamesa a Riccarda. Energický dirigent Hrubetz sa svojím kvalitným výborným hudobným naštudovaní sa zaslúžil o mimoriadny úspech Beethovenovho Fidelia (12. novembra 1892). K dispozícii mal aj dobrých hlavných interpretov, na prvom mieste Mariu Seifert ako Leonoru, Rainera ako Florestana a Szengeryho v postave Pizarra. Marie Seifert debutovala v Prešporku, potom pôsobila v Brne, na rakúskych a nemeckých scénach. Neskôr sa uplatnila ako vynikajúca wagnerovská speváčka (Izolda, Siegliende, Kundry). V roku 1909 spievala na koncerte pod taktovkou Oskara Nedbala vo Viedni. Nechýbala ani novinka, v tej dobe úspešná komická opera francúzskeho skladateľa Aimé Maillarta Das Glöckchen des Eremites (Les dragons le Vilars; Pustovníkov zvonček, 8. novembra 1892) na libreto Eugèna Lockroya a Eugèna Cormona v hudobnom naštudovaní Karla Hrubetza. V hlavnej úlohe Rose vystúpila Marie Erich, ktorá začínala vo viedenskej Dvornej opere ako tanečnica. Erich spievala Gildu, Margarétu vo Faustovi, pani Fluthovú v Nicolaiových Veselých ženách windsorských, Donu Elvíru, Violettu, Elviru v Ernanim, Margueritu von Valois z Meyerbeerových Hugenotov, Lortzingovu Undine, Oscara. S veľkým úspechom debutovala 15. decembra 1892 ako Amneris vo Verdiho Aide prešporská rodáčka Irma von Spányi, Aidu spievala Marie Seiffert. Irma von Spányi pochádzala z umeleckej rodiny (jej brat Kornel von Spányi bol významný maliar, o. i. aj autor fresiek v Mestskom divadle). Irma von Spányi vďaka podpore barónky Kray-Wenekheim z Pešti študovala spev vo Viedni u známej nemeckej sopranistky a pedagogičky Adely Passy-Cornet, ktorej synovia Josef a Anton boli takisto opernými spevákmi (Anton Passy-Cornet bol členom Raulovej spoločnosti v roku 1895). Ako mezzosopranistka s bezpečnou vysokou polohou debutovala v roku 1880 postavou Paminy z Mozartovej Čarovnej flauty v Budapešti. V maďarskej Kráľovskej opere spievala ako hosť v rokoch 1887 – 1888 (Maffio Orsini v Lucrezii Borgii, Amneris v Aide, Kráľovná zo Sáby, Azucena v Trubadúrovi, Fidés v Prorokovi, Recha v Židovke, Ortruda v Lohengrinovi). Vystupovala na mnohých prestížnych operných scénach (Nemecko, Anglicko, Taliansko a Francúzsko). V roku 1887 v Miláne, Janove, Bologni, Ríme, potom v londýnskej Covent Garden. V Turíne spievala pod taktovkou Artura Toscaniniho Brangänu vo Wagnerovom Tristanovi a Izolde a Dalilu v Saint-Saënsovej opere Samson a Dalila, ktorú sa musela na záskok naučiť iba niekoľko hodín pred predstavením (1897). Brangänu spievala tiež v parížskom Nouveau Théâtre (1899), v Château de Versailles spievala Dalilu s francúzskym tenoristom Charlesom Rousselièrom ako Samsonom. Spevácku kariéru ukončila v Prešporku. Na záver sezóny 1892 – 1893 naštudoval dirigent Karl Hrubetz jednodejstvovú operu Jadwiga (10. januára 1893) podľa rovnomennej balady Adama Mickiewicza od prešporského klaviristu Augusta Norgauera, pôvodným povolaním bankového úradníka. Titulnú úlohu stvárnila Marie Erich.

Pre sezónu 1893 – 1894 získal Raul nového tenoristu Aloisa Pennariniho, ktorý debutoval v postave Turidda v Mascagniho Sedliackej cti (1. októbra 1893). Pennarini pôsobil neskôr v Olomouci, nemeckom Elberfelde, v Theater an der Wien a v Grazi. V Hamburgu sa vypracoval na wagnerovského speváka, spieval v Berlíne aj v USA. V  rokoch 1925 – 1927 ako riaditeľ Nemeckého divadla v Liberci presadzoval Smetanovu tvorbu. V dvadsiatych rokoch minulého storočia hral dokonca i v niekoľkých nemých filmoch. Pennarini naštudoval hlavnú postavu mladého šľachtica Gontrana v prvom uvedení opery rakúskeho skladateľa Ignaza Brülla Das goldene Kreuz (9. októbra 1895) pod taktovkou Karla Hrubetza. Táto opera v tradícii nemeckého singspielu sa po premiére v Berlíne (1875) stala jednou z najhranejších opier svojej doby. Pražské Národné divadle ju pod názvom Zlatý křížek uviedlo v dvoch naštudovaniach (1889, 1914). Dirigent Hrubetz dirigoval Gounodovho Fausta v réžii Theodora Rixa, ktorý spieval zároveň Mefista, Faustom bol Georg Ungar a Margarétou Helene Wiet. Jedna z repríz koncom októbra bola venovaná pamiatke zosnulého skladateľa. Pred predstavením orchester zahral smútočný pochod z Requiem Josefa Thiarda-Laforesta (1841 – 1897), dirigenta prešporského Cirkevného hudobného spolku. Novinkou bola rýdzo veristická opera Umberta Giordana Mala vita (4. novembra 1893) z prostredia prostitútok neapolského prístavu. Po úspechu premiéry v Ríme v roku 1892 operu uviedli v Benátkach, Bologni i vo Viedni, ale neapolská premiéra rozvírila škandál a sklamaný Giordano urobil úpravy, ktoré pozmenili silný účinok diela. Uviedli ju až v roku 1897 v milánskej La Scale s Enricom Carusom pod novým názvom Il voto. Mimoriadnym umeleckým počinom bolo prvé uvedenie Leoncavallovej opery Komedianti, iba rok po jej premiére v Miláne (30. decembra 1893) vo vynikajúcom hudobnom naštudovaní dirigenta Karla Hrubetza, s famóznym Caniom Aloisa Pennariniho, Toniom Oscara Reidnera a Neddou Helene Wiet. Novinkou bola opera rakúskeho skladateľa Josefa Forstera Die Rose von Pontevedra (Ruža z Pontevedry) uvedená za osobnej účasti skladateľa dňa 24. januára 1894, so Zionou Grieger v postave majiteľky hostinca s rovnomenným názvom. Táto jedna z mála úspešných veristických opier v nemeckom jazyku, dej ktorej sa odohráva v prvej polovici 19. storočia v Španielsku, mala v Prešporku priaznivé hodnotenie a na nemeckých scénach sa objavovala na repertoári až do roku 1914.

Alois Pennarini, tenor, člen Raulovej spoločnosti 1893 – 1895, foto: greatestoperasingers.blogspot.sk

Alois Pennarini, tenor,
člen Raulovej spoločnosti 1893 – 1895,
foto: greatestoperasingers.blogspot.sk

V sezóne 1894 – 1895 angažoval Raul sopranistku Ellu Appelt, manželku Pennariniho, ktorá sa uviedla ako Lucia v Donizettiho Lucii di Lammermoor. Edgarda spieval Alois Pennarini a Enrica prvý barytonista súboru Bogdan von Bulakowicz. Výkon Elly Appelt kritika označila za eminentný, spievala ešte Margarétu v Mayerbeerových Hugenotoch, opäť s Pennarinim (Raoul) a Bulakowiczom (Nevers). Najväčší úspech mala ako Gretel vHumperdinckovej opere Hänsel und Gretel (Medovníková chalúpka). V svetovej premiére uviedol Raul nie veľmi úspešnú komickú operu v jednom dejstve od Oscara Strausa Die Waise von Cordova (1. decembra 1894) s dirigentom Josefom Manasom a v réžii basistu Christopha Heima. Bol to prvý pokus skladateľa o javiskovú burlesku. Druhou novinkou bolo prvé uvedenie opery skladateľa Victora Hansmanna Enoch Arden (19. januára 1895), libreto ktorej voľne podľa balady lorda Tennysona napísal E. W. Marschner. Operu hudobne naštudoval Josef Manas, titulnú úlohu rybára Enocha spieval Bogdan von Bulakowicz, jeho ženu Annie primadona súboru, sopranistka s krásnym hlasom, Willa Brabé. Pred záverom sezóny opäť vystúpila ako hosť Irma von Spányi, spievala Amneris a Carmen. V repríze opery bol jej partnerom v postave Dona Josého (25. januára 1895) Max Alfieri (vl. menom Moritz Adler), tenorista Krollovej opery v Berlíne a kritike sa najviac páčil v treťom dejstve.

V  sezóne 1895 – 1896 sa na repertoár sa vrátila melodramatická opera Hans Heiling (23. októbra 1895) v titulnej úlohe s hosťujúcim barytonistom z viedenskej Dvornej opery, Josephom Beckom, synom slávneho otca, tiež barytonistu viedenskej Dvornej opery Johanna Nepomuka Becka. Uznanie kritiky si Beck získal ako Verdiho Rigoletto, v postave Gildy debutovala Emmy Raabe, neskôr známa koloratúrna sopranistka na významných nemeckých operných scénach, predovšetkým v Berlíne. Keď Beck st. ochorel, rodina sa presťahovala do Prešporku. Syn zanechal kariéru, aby sa mohol o svojho otca starať a zomrel v Prešporku vo februári 1903, rok pred otcovou smrťou. Joseph Beck spieval pohostinsky Pizarra v Beethovenovom Fideliovi, Florestanom bol hrdinský tenorista Joseph Conrad (spieval i Manrica a Vojvodu), Leonorou bola Mina Baviera. Z historického hľadiska bolo významnou udalosťou prvé uvedenie českej národnej opery Bedřicha Smetanu Predaná nevesta v Prešporku. Iniciátorom bol prešporský hudobný kritik a dlhoročný redaktor novín Westungarischer Grenzbote Gustáv Mauthner, zanietený propagátor českej hudby. Mauthner bol v roku 1892 očitým svedkom úspechu pohostinského vystúpenia pražského Národného divadla s Predanou nevestou, s Vilémom Hešom v úlohe Kecala, v drevenom divadle vo Viedni. Keďže o operu prejavil záujem aj riaditeľ Dvornej opery Wilhelm Jahn, požiadal spisovateľa Maxa Kalbecka o preklad Sabinovho libreta do nemčiny. Riaditeľ Raul pohotovo zareagoval na Mauthnerov návrh a zaradil operu do repertoáru. Premiéra opery v nemeckom preklade sa uskutočnila 9. novembra 1895 v réžii Emila Katzorga, podľa ohlasov v tlači vo famóznom hudobnom naštudovaní Karla Hrubetza. Výkony sólistov Miny Baviery (Marie) Antona Passy-Corneta (Hans), Heinricha Kiefera (Kezal), ale aj ďalších účinkujúcich boli na vysokej úrovni. Obecenstvo vo vypredanom divadle reagovalo nadšeným potleskom a pre veľký úspech museli sextet v treťom dejstve opakovať. Smetanova opera sa na repertoári udržala aj v dvoch nasledujúcich sezónach. Pred koncom sezóny sa prvý raz sa uvádzala aj Thomasova opera Mignon (28. januára 1896) v kvalitnom hudobnom naštudovaní dirigenta Karla Hrubetza. Vo všetkých troch predstaveniach vystúpila v hlavnej úlohe ako hosť Irma von Spányi, ktorá svojím výkonom očarila publikum, vedno so svojimi partnermi, Antonom Passy-Cornetom (Viliam Meister) a Josephom Beckom (Lothario).

Joseph Beck, barytón, hosťujúci umelec Raulovej spoločnosti 1895 – 1896, foto: Wikipédia

Joseph Beck, barytón,
hosťujúci umelec Raulovej spoločnosti 1895 – 1896,
foto: Wikipédia

Raul permanentne sledoval uvádzanie nových operných diel, aby ich mohol pohotovo zaradiť do svojho repertoáru, napr. v sezóne 1896 – 1897 uviedol tretiu eklektickú operu Karla Goldmarka Heimchen am Herd (Domáci cvrček, 5. decembra 1896) čoskoro po úspešnej viedenskej premiére, ktorá sa na prelome storočia často objavovala na repertoári divadiel. Operu na libreto Alfreda Mariu Willnera podľa Dickensa naštudoval dirigent Leopold Stolz, titulnú postavu spievala Helene Hartwig, postavu Eduarda Plummera hosťujúci tenorista sezóny, publiku už známy a obľúbený tenorista Georg Ungar. Dekorácie Carla Brioschiho z Dvornej opery dodala viedenská firma. Druhou novinkou bola opera Evangelimann (Evanjelista, 9. januára 1897) Wilhelma Kienzla, v tom čase taktiež s úspechom uvádzaná. Hlavnú úlohu Mathiasa stvárni Ungar, jeho brata Johannesa Adolf Sondegg a Marthu Minna Bavíera. Začiatkom decembra 1896 zaujala svojím výkonom v postave Margaréty v Gounodovom Faustovi a Carmen Louise von Ehrenstein, od roku 1899 známa sopranistka Dvornej opery vo Viedni a úspešná wagnerovská interpretka na svetových operných scénach (USA, Miláno, Neapol, Mníchov Budapešť). Faustom a Donom José bol Ungar, spieval aj Manrica, Eleazára a Lyonella v Marte. Po veľkom úspechu Predanej nevesty zaradil Raul operu do repertoáru aj v tejto sezóne, s novým dirigentom Leopoldom Stolzom, Jeníka spieval Ungar a Kecala Alfreda Schauer. Po dlhšom čase sa uvádzala i romantická opera Friedricha Flotowa Antonio Stradella s neprekonateľným majstrom belcanta Georgom Ungarom v titulnej úlohe. Leonoru s úspechom stvárnila Helene Hartwig, sopranistka s farebným a zvučným hlasom.

V sezóne 1897 – 1898 bol dirigentom Raulovej spoločnosti mladý, ambiciózny Bruno Walter a pod jeho vedením mali predstavenia vysokú a vyrovnanú úroveň. (Viac o ňom sme písali TU…) Zo sólistov mal najväčší úspech nový hrdinský tenorista Don Renardi, ktorý ako Manrico vo Verdiho Trubadúrovi uchvátil publikum svojím dramatickým hlasom s barytónovým zafarbením. Páčila sa aj mladá sopranistka Valerie Mertens ako Leonora, Frieda Gossels (Azucena) a Siegfried Kalmann (Luna). V Mascagniho Sedliackej cti sa ako Santuzza výborne uviedla nová dramatická sopranistka Mathilde Andersin, speváčka s krásnou farbou hlasu a temperamentným hereckým prejavom. Jej partnerom v postave Turidda bol Renardi, ktorý sa zaskvel v dramatických partoch Cania, Raula v Hugenotoch, spieval aj Gounodovho Fausta, ktorý mu však „nesedel“. Vo Faustovi zaujal ako Mefisto William Lamberg svojím mohutným, vo všetkých registroch vyrovnaným a nádherným hlasom, exceloval taktiež ako Marcel v Hugenotoch a Kardinál v Židovke. Bezvýhradné uznanie kritiky si Bruno Walter zaslúžil za geniálnu a cituplnú interpretáciu Bizetovej opery na exotický námet Djamileh (20. novembra 1897), ktorá mala premiéru o dva mesiace skôr ako ju Gustav Mahler uviedol vo Viedni. Libreto napísal Loius Gallet podľa básne Alfréda de Musseta. Prvé uvedenie opery v titulnej úlohe s Friedou Gossels režíroval herec súboru Hans Rieger, Haruna spieval lyrický tenorista Carl Weber a Splendiana August Kretschmer. Po Kienzlovom Evangelimannovi v novom obsadení s Donom Renardim (Mathias), Kalmannom (Johannes) a Minnou Baviera (Martha), bol po dlhých rokoch uvedený Rossiniho Barbier zo Sevilly (4. decembra 1897), ktorý sa v novej budove ešte nehral. Figarom bol Siegfried Kalmann, Rosinu spievala Elvira Malmedé, Almavivu Curt Weber a Basilia Max Birkholz a orchester pod Walterovým vedením znel farebne a kompaktne. V novom obsadení bola naštudovaná aj Smetanova Predaná nevesta. Mařenku vytvorila Mathilde Andersin, Jeníka Weber, Kecala Lamberg a Vaška August Kretschmer (12. decembra 1897). Umelecky najvýznamnejšie udalosti priniesol posledný mesiac sezóny. Prvou, presahujúcou status provinčného divadla, bola premiéra najnovšej opery Ruggera Leoncavalla Bohéma (8. januára 1898) iba osem mesiacov po jej svetovej premiére v Benátkach. Bolo to prvé uvedenie v nemeckom preklade Ludwiga Hartmanna v Rakúsko-Uhorsku. Na jej uvedení mal najväčšiu zásluhu po riaditeľovi a zároveň režisérovi Emanuelovi Raulovi dirigent Bruno Walter. Hlavné postavy spievali Don Renardi (Marcell), August Manoff (Rudolf), Mathilde Andersin (Mimi) a Mila Kühnel (Musetta). Nasledoval Gounodov Faust s hosťom z viedenskej Dvornej opery s jedným z najväčších českých spevákov, basistom s tmavým hlasom a širokým registrom Vilémon Hešom (Wilhelm Hesch) ako Mefistom (20. januára 1898). Siebela spievala jeho sestra Eliška Hešová, v tom čase tiež sólistka Dvornej opery, neskôr subreta v nemeckých divadlách. Vilém Heš (tiež Wihlem Hesch) bol členom divadelnej spoločnosti J. Pištěka a spev študoval  u dirigenta J. Hartla. V rokoch 1882 – 1894 bol angažovaný v pražskom Národnom divadle, kde sa stal čoskoro jedným z popredných spevákov. Po úspechu na zahraničnom zájazde ND vo Viedni v roku 1892 v postave Kecala v Smetanovej Predanej neveste dostal ponuku z Hamburgu a od roku 1896 pôsobil v Dvornej opere vo Viedni, kde patril až do svojej smrti k jedným z najpopulárnejších spevákov. Na jeho ďalší umelecký rast mal vo Viedni blahodarný vplyv Gustav Mahler. Stal sa spevákom, ktorý dokázal majstrovsky zvládnuť také diametrálne odlišné postavy ako Kecal, Mefisto a Sarastro. Na repertoári mal Mozartove postavy (Leporello, Osmin, Figaro, Rocca (Fidelio), Gesslera (Viliam Tell), Ramfisa (Aida), Kardinála (Židovka), Marcela (Hugenoti), Palackého (Hubička), Bonifáca (Tajomstvo) a ďalšie. V závere sezóny naštudoval Bruno Walter Wagnerovho Lohengrina (26. a 27. januára 1898) s Irmou von Spányi v postave Ortrudy. Jeden zo svojich najlepších výkonov podal Renardi ako Lohengrin, Elsou bola Andersin. Z predchádzajúcich sezón boli na repertoári aj Flotowova Marta, Leoncavallovi Komedianti, Nicolaiove Veselé ženy windsorské, Meyerbeerovi Hugenoti, Goldmarkov Svrček na krbe, Halévyho Židovka a Lortzingova Undine.

Vilém Heš (tiež Wilhem Hesch), bas, hosť Raulovej spoločnosti, 1898, foto: operasingers.sweb.cz

Vilém Heš (tiež Wilhem Hesch), bas,
hosť Raulovej spoločnosti, 1898,
foto: operasingers.sweb.cz

Aj vo svojej poslednej sezóne 1898 – 1889 ponúkol Raul divákom kvalitný repertoár a novinky, pokračoval i v angažovaní nových mladých spevákov. Už v prvom predstavení Gounodovho Fausta pod taktovkou dirigenta Victora Hellera, pôsobiaceho jednu sezónu v Olomouci, debutovali viacerí speváci, Johann von Borkowski ako Mefisto, Fausta spieval Fabry Schmidt, Margarétu Olga Marker. Veľký úspech mala nová dramatická sopranistka Rosa Duce v úlohe Santuzzy v Mascagniho Sedliackej cti, s Fabrym Schmidtom (Turiddu) a Karlom Starkom (Alfio). Kritika poznamenala, že speváčka okrem pekného scénického zjavu disponuje krásnym hlasom s dobrou technikou, temperamentom a hereckým talentom. Excelovala ako Verdiho Leonora z Trubadúra a Aida, Belliniho Norma, kde mala po duete s Rosou Hamburger (Adalgisa) najväčší aplauz, Jost Dworsky spieval Polliona a Willy Tauber Orovesa. Bola Agátou z Weberovho Čarostrelca, z Wagnera stvárnila Sentu v Blúdiacom Holanďanovi a Venušu z Tannhäusera. Rosa Duce (vlastným menom Róza Cudek) pochádzala z ukrajinského Ľvova, v speve sa zdokonaľovala vo Viedni a Miláne. Prešla opernými scénami vo Frankfurte, Mníchove, Záhrebe, do Prešporku prišla z Olomouca, kde bola dve sezóny. Úspešne hosťovala ako Halka a Santuzza vo Varšave, spievala v Ľvove, odkiaľ odišla do Talianska. Tu sa vydala za dirigenta Gaetana Merolu a odišla s ním do San Francisca, kde pokračovala v kariére do roku 1916 pod menom Rosa Merola. V Leoncavallových Komediantoch (6. októbra 1898) spieval Tonia barytonista z Viedne Max Garrison, ktorý o svojich speváckych kvalitách presvedčil už vstupným prológom. Mohutný a zvučný barytón uplatnil v Trubadúrovi ako Luna a v titulnej postave Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana. Garrison študoval pôvodne hru na husliach, v speve sa zdokonaľoval v Drážďanoch, spieval na nemeckých scénach a v roku 1896 debutoval ako Tonio vo viedenskej Dvornej opere. Potom sa opäť vrátil do Nemecka, kde sa po ukončení aktívnej umeleckej činnosti stal pedagógom. Jeho bratom bol známy herec Robert Garrison, v tejto sezóne člen Raulovho hereckého súboru (hral napr. Franza Moora zo Schillerových Zbojníkov, Shylocka v Shakespearovom Kupcovi benátskom, Mefista v Goetho Faustovi a i.). V postave Manrica sa predstavil hrdinský tenorista, Jost Dworsky. Dworsky spieval aj Erika v Blúdiacom Holanďanovi, Vojvodu v Rigolettovi, Alfréda v La traviate, Radamesa v Aide, Fausta, Markíza v Cárovi a tesárovi, Gomeza v Kreutzerovej najpopulárnejšej opere Nočný tábor v Granade. Jost Dworsky (vlastným menom Jaroslav Dvořák, rodák zo stredočeského mesta Vlašim) študoval v známej pražskej Pivodovej škole a po začiatkoch v Prahe a Brne nastúpil do opery v Lübecku (1884 – 1885). V sezóne 1885 – 1886 hosťoval v Metropolitnej opere v New Yorku (Šľachtic vo Wagnerovom Lohengrinovi, Jonas v Meyerbeerovom Prorokovi, Dancairo v Carmen). Po návrate do Európy spieval v Olomouci (1886 – 1887), Vratislavi, Rostocku, Poznani, potom už ako zrelý umelec, vo východopruskom Kráľovci (1892 – 1898, dnešný Kaliningrad na Ukrajine), kam sa po ročnom pôsobení v Prešporku vrátil. Založil si spevácku školu, tu dostal prvé lekcie spevu aj jeho syn Jaro Dworsky a stal sa známy tenoristom na nemeckých scénach i prestížnej Štátnej opery v Berlíne.  Prvou novinkou sezóny bola jednodejstvová veristická opera od rakúskeho skladateľa Josefa Maxa Beera Der Strike der Schmiede (Štrajk kováčov, 27. novembra 1898), ktorej libreto voľne podľa básne Francoisa Copéeho napísal známy libretista Victor Léon (rodák zo záhorskej Senice). V inscenácii dominovali výkony Augusta Manoffa v postave starého kováča Mathieua, Rosy Duce ako jeho dcéry Christine a Josta Dworskeho v úlohe kováčskeho tovariša a štrajkokaza Colberta. Raul uviedol unikátnu dnes už zabudnutú operu Griselda talianskeho skladateľa Giulia Cottraua na libreto Enrica Goliscianiho (premiéra bola v roku 1878 v turínskom Teatro Alfieri). Giulio a jeho starší brat Teodoro, autor svetoznámych neapolských piesní (najznámejšia je Santa Lucia), boli synovia skladateľa francúzskeho pôvodu Giullauma Louisa Cottraua, pôsobiaceho v Neapole. V nemeckom preklade Ludwiga Hartmanna bola opera v Prešporku prvý raz uvedená pod názvom Griseldis 29. decembra 1898 v hudobnom naštudovaní Viktora Hellera. Priaznivé hodnotenie mali výkony predstaviteľky titulnej úlohy Rosy Duce a barytonistu Augusta Manoffa, ktorý spieval starého pastiera Cedrica. Správu o úspešnom prevedení opery zaznamenali v januári 1899 aj londýnske noviny The Atheneaum. Poslednou premiérou bola opera na biblický námet od francúzskeho skladateľa Étienna-Nicolasa Méhula Joseph und seine Brüder in Egypten (Jozef a jeho bratia, 21. januára 1899) v hlavnej úlohe so spevácky a herecky skvelým Jostom Dworskym. Posledným a súčasne rozlúčkovým predstavením Raulovej spoločnosti bola opera Louisa Maillanta Pustovníkov zvonček (Das Glöckchen des Eremites) dňa 31. januára 1899.

Károly Mosonyi (1887 – 1888)

Prvú maďarskú sezónu začal dňa 1. februára 1887 riaditeľ Károly Mosonyi (1887 – 1888) po skončení zimnej sezóny v Temešvári. Repertoár maďarskej spoločnosti pozostával prevažne z maďarských ľudových hier so spevom a tancom a z operiet. Nízka umelecká úroveň a jazyková bariéra prevažne nemeckého publika negatívne ovplyvnila návštevnosť a Mosonyiho pod dvoch sezónach vystriedal Ignácz Krecsányi.

Ignácz Krecsányi (1889 – 1899)

Do Prešporku prišiel Ignácz Krecsányi (1889 – 1899) už ako skúsený a úspešný maďarský divadelný riaditeľ. Začínal ako herec, potom sa venoval publicistickej a literárnej činnosti a v roku 1873 si založil vlastnú divadelnú spoločnosť, s ktorou pôsobil v mnohých uhorských menších uhorských mestách  napr. aj v Košiciach (1879 – 1881), od roku 1883 si pravidelne prenajímal Arénu v Budapešti. Na repertoári mal činohru a operetu. Maďarské ľudové hry so spevmi a opery uvádzal zriedkavejšie. Opery v maďarskom jazyku neboli pre nemecké obecenstvo príťažlivé, Krecsányi sa preto snažil vzbudiť záujem publika o operetné predstavenia pozývaním hosťujúcich umelcov z Budapešti, akými vtedy boli napr. operetná primadona Vilma Vadnay, Boriska Frank, Veron Krecsányi, tenorista Elemér Zajonghy, barytonista a operetný spevák Mihály Kiss. V apríli 1894 a v máji 1899 hosťovala v ľudových spevohrách maďarských autorov rodáčka z Rimavskej Soboty Lujza Blaha, mimoriadne obľúbená herečka a speváčka z Budapešti. Bola poslednou hosťujúcou umelkyňou Krescányiho spoločnosti v Prešporku v roku 1889, kedy mala najväčší úspech ako Hanka v ľudovej hre so spevmi Tihaméra Almásiho A tót leány (Slovenské dievča, 5. mája 1899) a ako Zsófi v hre Ferenca Csepreghyho: Piros bugyelláris (Červená peňaženka, 6. mája 1899). Podľa kritiky podala pred vypredaným hľadiskom brilantný výkon.

Lujza Blaha, speváčka a herečka, pohostinsky vystupovala v roku 1899, foto: interrelo.com

Lujza Blaha, speváčka a herečka,
pohostinsky vystupovala v roku 1899,
foto: interrelo.com

Od roku 1892 zaraďoval Krecsányi do repertoáru aj operu. Uviedol dnes už zabudnuté dielo priekopníka exotizmu v hudbe i námete, komickú operu francúzskeho skladateľa Davida Féliciena Lalla Roukh (23. februára 1892) na libreto Michela Carrého a Hyppolita Lucasa v preklade Lajosa Csepreghyho. Orientálna téma v hudbe a v námete bola reflexiou skladateľovho pobytu na Blízkom východe. Opera o láske mogulskej princeznej a samarkandského kráľa sa čoskoro stala veľmi populárnou a uvádzala sa na mnohých európskych scénach. Hudobne ju naštudoval Fodor Bernát, titulnú postavu stvárnila Mariska Ledofszky a Noureddina János Németh, protagonisti súboru. V repertoári nechýbali populárne Offenbachove Hoffmannove poviedky, Verdiho La traviata a Erkelova opera Hunyady László, V Hoffmannových poviedkach v naštudovaní dirigenta Arpáda Orbána hosťovala v trojúlohe Olympie-Antónie-Stelly sopranistka Mariska Komáromi (17. februára 1895), primadona Ľudového divadla z Budapešti. János Németh spieval Hoffmanna, basista Imre Pintér Lindorfa, Rózse Szathmáry Niklasa. V ďalšej sezóne uviedol súbor operu Jenő Hubaya A cremonai hegedüse (7. marca 1896, Husliar z Cremony) v réžii Emila Abranyiho, s dirigentom Orbánom. Hlavnú postavu Taddea spieval basista Jozsef Füredy, dominoval výkon primadony súboru Marisky Ledofszky ako jeho dcéry Gianiny, ďalšie postavy stvárnili Géza Raskó a István Kozma. Ledofszky spievala aj Olympiu a Erzsébet v opere Hunyady László, tenorista János Németh spieval Alfréda v La traviate, Violettou bola Adél Csurgay (spievala aj Olympiu), otca Germonta stvárnil Imre Pintér. Na záver svojej jedenásťročnej činnosti uviedol Krecsányi ako novinku dvojdejstvovú operu dirigenta súboru a príležitostného skladateľa Arpáda Orbána Katinka na libreto Zoltána Thuryho (27. marca 1899). Príbeh ľúbostného trojuholníka, námetom pripomínajúci opery Mascagniho a Leoncavalla, bol maďarským pokusom o veristický žáner a s priaznivým ohlasom ho uviedli už v Budíne a Temešvári. Titulnú postavu pod taktovkou autora spievala úspešná subreta Blanka Anday, jej ženícha Barnabáša barytonista Gyula Békéssy a milenca Mihálya tenorista Imre Hunfi. Posledným predstavením bola Erkelova opera Hunyady László s tenoristom Györgym Bejczym v titulnej postave a v hudobnom na študovaní Arpáda Orbána dňa 8. mája 1899.

Iván Relle (1899 – 1902)

V roku 1899 prišiel do Prešporku Iván Relle, bez skúseností s vedením vlastnej divadelnej spoločnosti. Za sebou mal dlhoročnú prax v publicistickej činnosti, krátko spolupracoval s maďarským ľudovým divadlom a dva roky bol prvým riaditeľom Maďarského divadla v Budapešti. Podľa zmluvy viedol dva divadelné súbory, nemecký a maďarský, ktoré sa denne striedali. Prvým predstavením v sezóne bola Madáchova Tragédia človeka. Nemecký súbor hral rôznorodý repertoár, od klasiky až po súčasnú tvorbu. Maďarský súbor uvádzal známe operety (S. Jones: Gejša , A. Sullivan: Mikádo, R. Planquette: Cornevillské zvonky, E. Audran: L`enlèvement de la Toledad a Bábika, J. Strauss: Netopier) a maďarských autorov (J. Rákosi-G. Sabados: A bolond, J. Konti: Királyfogás a i.). V opernom repertoári účinkovali známi maďarskí speváci, v Offenbachových Hoffmannových poviedkach v naštudovaní dirigenta Aladára Tombora stvárnil titulnú postavu József Kalmár, trojpostavu Lindorfa-Coppélia-Miracla spieval Viktor Dalnoky, Margit Rizzi Antoniu. Verdiho Maškarný bál režíroval Dalnoky, ktorý ako Renato dominoval svojím vo všetkých polohách vyrovnaným hlasom, výborná bola Malvin Kann ako Amélia. József Kalmár spieval Riccarda, Alfréda v La traviate a Manrica v Trubadúrovi s Margit Rizzi ako Violettou a Leonorou. Rizzi spievala aj Gildu. Barytonista a režisér Viktor Dalnoky stvárnil otca Germonta, Lunu a Rigoletta. Améliu v Maškarnom bále a Margarétu vo Faustovi spievala Malvin Kann z opery v Budapešti (v roku 1907 spievala Straussovu Salome v Köningsbergu). Ulriku, Azucenu, Floru Bervoix, Maddalenu v Rigolettovi a Bizetovu Carmen spievala Betty de Ponty. Manricom, Vojvodom v Rigolettovi  a Faustom bol mladý tenorista s pekným farebným hlasom Elemér Pichler, ktorý práve skončil spevácke štúdium v Budapešti. V Bizetovej Carmen (29. marca 1900) vystúpila prešporská rodáčka Irma von Spányi a opäť presvedčila, že pre túto postavu má primeraný hlasový potenciál. Predstavenie dirigoval Aladár Tombor, Dona Josého spieval Elemér Pichler, Escamilla Dalnoky a Micaelu Malvin Kann. Relle uviedol tiež niekoľko noviniek. Prvou bola melodráma Sulamith (dirigent Aladár Tombor, 10. novembra 1899) zakladateľa židovského moderného divadla a opery, ukrajinského rodáka, Abrahama Goldfadena v maďarskom preklade, s Malvinou Kann v titulnej úlohe. Operu Sulamith v čase vzniku  považovali za majstrovské dielo, v ktorom Goldfaden, ako autor textu a hudobný samouk úspešne miešal židovské hudobné prvky a motívy s formami európskeho hudobného divadla a opery a vytvoril divadelný štýl prístupný širokému publiku. Z opernej tvorby maďarského skladateľa, jednorukého klaviristu a spisovateľa grófa Gézu Zichyho, žiaka Franza Liszta uviedol Relle jeho druhú operu na vlastné libreto Roland mester (Majster Roland, 4. januára 1900). Príbeh lásky, žiarlivosti a pomsty z cirkusového prostredia, s melodickou, prirodzene plynúcou hudbou hudobne naštudoval Aladár Tombor v réžii Viktora Dalnokyho. Zo sólistov vynikli Elemír Pichler v postave cirkusového strelca Rolanda, Malvine Kann ako kvetinárka Yvette a Betty de Ponty v úlohe tanečnice na lane Parbleu a bývalej Rolandovej milenky. V jednej z repríz  pohostinsky vystúpila prvá interpretka postavy Parbleu Laura Hilgermann z budapeštianskej opery v roku 1899. Svoje očarujúce umenie predviedla Hilgermann aj ako Azucena v Trubadúrovi (7. februára 1900), ktorou v roku 1885 debutovala v Nemeckom divadle v Prahe. V roku 1890 odišla do v Národnej opery v Budapešti. V roku 1900 ju Gustav Mahler angažoval do Dvornej opery vo Viedni a po návrate do Budapešti sa venovala pedagogickej činnosti.

Laura Hilgermann, altistka, hosťujúca umelkyňa Relleho spoločnosti 1899 – 1900, foto: wikipedia

Laura Hilgermann, altistka,
hosťujúca umelkyňa Relleho spoločnosti 1899 – 1900,
foto: wikipedia

Nasledovala ďalšia novinka, melodráma Engelberta Humperdincka Königskinder (Kráľovské deti, 27. 1. 1900) v hudobnom naštudovaní Ágosta Norgauera, ešte pred jej prepracovaním na operu. Pred koncom sezóny sa na scéne objavila komická opera s fraškovitým dejom od Adolpha Charlesa Adama A nürnbergi baba (La pupée de Nuremberg, Norimberská bábka, 17. apríla 1900) na libreto Adolpha de Leuven a Arthura de Beauplan. Po svojej premiére v Paríži mala veľký úspech vo Francúzsku a Nemecku i v ďalších štátoch. Uvádzalo ju tiež nemecké divadlo v Prahe a českú premiéru mala v roku 1936 v Brne (pod názvom Panenka). Premiéra bola ako benefičné predstavenie venovaná obľúbenému barytonistovi a režisérovi Viktorovi Dalnokymu, s hosťami z budapeštianskej opery v hlavných úlohách. Výrobcu bábik Cornelia spieval basista Ferenc Hegedüs, jeho syna Jonathana tenorista a Viktorov otec Beni Dalnoki, jedinú ženskú postavu mladej kvetinárky Berthy sopranistka Nelly Gábos. Relle občas usporadúval koncerty, pamätným bol koncert husľového virtuóza Jana Kubelíka so speváčkou Dorou Lichtenstein. Po berlínskom debute sa Kubelík vydal na koncertné turné do Budapešti, Viedne, Temešváru, Debrecínu a ďalších miest. V jeho itinerári nechýbal ani Prešporok, kde mal po oboch koncertoch v Mestskom divadle 22. a 23. januára 1900 obrovský úspech. Na programe bol Paganiniho koncert D-durTanec čarodejníc, Wienawského Faustovská fantáziaMaďarské piesne E. Ernsta.

Svoju druhú sezónu 1900 – 1901 začal Relle s novým umeleckým súborom a v porovnaní s predchádzajúcou sezónou bol počet operných predstavení nižší. Nový dirigent Ede Pölz naštudoval Weberovho Čarostrelca, Flotowovu Martu, Bizetovu Carmen a Verdiho Trubadúra. Prvý tenorista Giuseppe Stramucci z Talianska spieval Maxa, Lyonela, Dona Josého a Manrica, basista s mohutným hlasom Rezsö Kárpát Gašpara, Tristana, Zunigu a Ferranda, spevák a herec Sándor Dézsi. Dézsi spieval Kuna v Čarostrelcovi, barytonista József Ladiszlay Kiliána, Plumketta, Escamilla a grófa Lunu. Prvá sólistka Ágnes Petrik Agátu a Micaelu, Nelly Gábos Lady Harriet a Frasquitu, altistka Frida Korányi Nancy, Carmen a Azucenu. Novinkou bola dnes už zabudnutá opera zo sicílskeho prostredia L. J. F. Hérolda Zampa alebo Mramorová nevesta (14. decembra 1900) na libreto Mélesvilla. Parížska premiéra opery (1831), v ktorej autor spojil duch talianskej hudby s hĺbkou nemeckej a eleganciou francúzskej školy mala senzačný úspech a uvádzali ju divadlá vo Francúzsku, Nemecku, Taliansku a tiež ND Praha). V sujete sa Hérold inšpiroval Mozartovým Donom Giovannim, aj tu akt pomsty vykonáva socha. Vodcu korzárov Zampu spieval veľkým a sonórnym hlasom József Ladiszlay, dobré výkony podali Nelly Gábos ako nevesta Camilla a Stramucci v postave dona Alfonsa, jej snúbenca. Po dlhšom čase sa na repertoár dostala opera Aimée Maillanta Pustovníkov zvonček a Donizettiho Lucrezia Borgia pod taktovkou Ede Pölza. Ttitulnú úlohu spievala Ágnes Petrik, Gennara Stramucci a Dona Alfonsa József Ladiszlay. Novinkou bola komická opera v jednom dejstve od dirigenta súboru Aladára Tombora Az éj (12. februára 1901), ktorú však kritika považovala za diletantskú a odmietla ju. Uvádzala sa s Félicienovou operou Lalla Roukh, ku ktorej potom pripojili novinku, prvú českú operu v štýle verizmu od skladateľa Josefa Richarda Rozkošného Stoja (13. marca 1901) v hlavnej úlohe s Fridou Korányi. Kvalitné libreto opery podľa poviedky Josefa Deográta Konráda napísal Otakar Kučera a veľký podiel na úspechu opery v pražskom Národnom divadle (1894) mala zásluhu Ružena Maturová ako Stoja. Pred koncom sezóny účinkovali vo Verdiho Trubadúrovi exkluzívni sólisti z Budapešti. Dňa 23. februára 1901 spievala Leonoru Irén Futtaky-Pewny (vl. menom Zimony), sopranistka s pekným, príjemne znejúcim hlasom a vynikajúcou speváckou technikou, známa z mnohých operných scén (Hamburg, Frankfurt, Viedeň, Mníchov, Hannover a z koncertov v New Yorku). Grófa Lunu spieval Wilhelm Beck (Vilmos), barytonista s mohutným hlasom širokého rozsahu a bezpečne ovládaným, ktorý musel veľkú áriu opakovať. Beck bol taktiež úspešným spevákom na popredných scénach, debutoval v roku 1892 v Budapešti (ako Thomasov Hamlet), kde bol sólistom do roku 1902. Vo Viedni spieval Nelusca v Meyerbeerovej Afričanke a Albericha vo Wagnerovom Zlate Rýna. V Paríži interpretoval wagnerovské postavy (Telramund v Lohengrinovi, Kurwenal v Tristanovi a Isolde, Alberich v Prsteni Nibelungov). Hosťoval vo Švédsku, Taliansku, Anglicku a v roku 1921 spieval v Chicagu Leandra v svetovej premiére Prokofievovej opery Láska k trom pomarančom. V reprízach Trubadúra (20. a 23. marca 1901) vystúpili s mimoriadnym úspechom ďalší hostia z Budapešti, Margit Rizzi v postave Leonory a Werner Alberti ako Manrico. Alberti disponoval fenomenálnym hlasom s kovovým leskom a obdivuhodne ľahko znejúcou vysokou polohou. Po búrlivom potlesku musel celú strettu opakovať a na záver zaspieval bravúrne „cis“. Werner Alberti (vl . m. Wojciech Krzywonos) debutoval ako Manrico v Nemeckej opere v Prahe (1888) so svojím učiteľom Marianom Padillom (Luna) a niekoľko rokov tu spieval ako stály hosť. Potom pôsobil vo Viedni, spieval v Petrohrade a Moskve, v pražskom Národnom divadle a v Brne. V roku 1895 Alberti úspešné hosťoval v Janove a v Miláne pod vedením Pietra Mascagniho. V rokoch 1900 – 1902 bol angažovaný v opere v Budapešti. K jeho profilovým postavám patril Arnoldo z Viliama Tella, Vojvoda, Riccardo, Radames, Turiddu, Canio, Lohengrin, Eleazár, Raoul, Florestan, Lohengrin, Parsifal a i. Neskôr žil v Berlíne, spieval v Krollovej opere a venoval sa koncertnej a pedagogickej činnosti.

Werner Alberti, tenor, hosť Raulovej spoločnosti 1901, foto: wikipedia.sk

Werner Alberti, tenor,
hosť Raulovej spoločnosti 1901,
foto: wikipedia.sk

V poslednej sezóne (1901 – 1902 ) Iván Relle angažoval na operné predstavenia nemecký súbor a divákov sa snažil prilákať pozývaním známych spevákov. Vo Verdiho Trubadúrovi (21. novembra 1901) podala majstrovský výkon  Irma von Spányi (Azucena). Svojím farebným hlasom s bohatou výrazovou škálou nadchla publikum. Part spievala v znamenitej taliančine. Manrica spieval objemným znelým hlasom s dobrou technikou tenorista z Neapola Giacomo Rawner (známy z pohostinských vystúpení v roku 1887), Leonorou bola sólistka súboru Marie Plank a grófom Lunom Toni Franke z Berlína (v sezóne 1918 – 1919 pôsobil v Olomouci ako šéf súboru a barytonista), Fernanda stvárnil Maxime Putzker z Jihlavy. Giacomo Rawner ako Manrico pohostinsky vystúpil aj v londýnskej Covent Garden (1890) a hosťoval, resp. pôsobil na významných scénach (Teatro dal Verme v Miláne, Varšava, Berlín, Nemecká opera v Prahe a Brne, ukrajinský Ľvov). Vo Verdiho Aide, vedľa Irmy von Spányi (Amneris) a Rawnera (Radames) spieval Amonasra Toni Franke a Ramfisa Jacques Pohl z Theater am der Wien (vl. menom Jakob Pollak z Prostějova). Jednu z repríz Aidy poctil svojou návštevou veliteľ armádneho zboru v Prešporku rakúsky arcivojvoda Friedrich s manželkou Izabellou a dcérami Mariou Christinou a Marianne. Rawner spieval aj Eleazára v Halévyho Židovke a Raoula v Mayerbeerovej opere Hugenoti. Udalosťou sezóny bolo prvé uvedenie veľkolepého hudobného diela, plného ľubozvučných, lahodných melódií, na území Rakúska-Uhorska, Saint-Saënsovej opery Samson a Dalila (11. januára 1902) s dirigentom Eduardom Pölzom. Najväčší úspech mala Irma von Spányi ako Dalila, ktorá náročný part zvládla na vysokej umeleckej úrovni. Jej rovnocennými partnermi boli Giacomo Rawner ako Samson a Tony Franke ako Dagonov veľkňaz. V ďalších postavách účinkovali basista Hermann Dohrs z Olomouca ako Abimelech a Jacques Pohl v úlohe Starého Hebreja. Vzhľadom na nízky počet členov súboru vypomáhal domáci hudobný spolok Pressburger Musikverein s dirigentom Strehlenom. V operetnom repertoári nemeckého súboru prevládali klasické tituly (Offenbach, Suppé, Strauss), maďarský súbor sa orientoval na maďarských autorov, v ktorých často pohostinsky vystupovala Mariska Komáromi z Budapešti. Pred koncom sezóny naštudoval dirigent maďarského súboru Mátyás Müller Goldfadenovu Sulamith (26. februára 1902) v maďarskom jazyku (pôvodný preklad Alberta Kövessyho upravili László Beöthy a Emil Makay) v titulnej úlohe s Mariskou Komáromi, ktorá podala výborný výkon po speváckej, ale najmä po hereckej stránke. Mariska Komáromi bola opernou speváčkou opery v Budapešti (1882 – 1888), potom spievala v Taliansku a Paríži. V roku 1891 bola angažovaná do Ľudového divadla, kde sa stala primadonou. Z operného repertoáru spievala napr. Zelmiru (Gluck: Oklamaný kádi), Annusku (Weber: Čarostrelec), Zerlinu (Mozart: Don Juan), Zuzanku (Mozart: Figarova svadba), Antoniu (Offenbach: Hoffmannove poviedky), Santuzzu (Mascagni: Sedliacka česť), z operetných postáv Adelu (Strauss: Netopier), Fiamettu (Suppé: Boccaccio), O´Mimosu San (Sydney: Gejša) a i.

C. Saint-Saëns: Samson und Dalila, 1902, Irma de Spányi (Dalila), foto: Spányi, Irma de. Bühnen-Erinnerungen. Im Selbstverlag, Pressburg 1926

C. Saint-Saëns: Samson und Dalila, 1902,
Irma de Spányi (Dalila),
foto: Spányi, Irma de. Bühnen-Erinnerungen.
Im Selbstverlag, Pressburg 1926

Relleho snaha uvádzať pestrý a pútavý repertoár s významnými hosťujúcimi spevákmi sa neodrazila vo zvýšenom záujem publika. Príčina tkvela i v nízkej umeleckej úrovni ostatných umeleckých zložiek, úroveň predstavení sa často pohybovala na hraniciach improvizácie, čo sa odrazilo aj na príjmoch. Dňa 26. marca 1902  Relle predčasne ukončil sezónu a Prešporok opustil. Divadlo ostalo prázdne, ale agilný Gustav Mauthner, keď sa dozvedel, že opera českého divadla z Brna pripravuje zájazd do Dalmácie, neváhal a prostredníctvom divadelného agenta navrhol riaditeľovi Františkovi Lacinovi, aby sa so svojou spoločnosťou zastavil aj v Prešporku. Návrh schválila aj mestská rada a behom dvoch dní ministerský predseda a zároveň minister vnútra Koloman Széll vystúpenie českého súboru v Prešporku povolil. Prvé predstavenie bolo na veľkonočnú nedeľu 30. marca 1902, kedy prvý raz v histórii zaznela z javiska Mestského divadla Smetanova Predaná nevesta v českom jazyku. Už deň vopred úplne vypredané predstavenie dirigoval Emilian Starý, Jeníka spieval Julius Bochníček, Mařenku Marie Skálová a Kecala Alois Pivoňka. Po predohre zaznel silný potlesk a ešte väčší úspech mal úvodný zbor Proč bychom se netěšili, ktorý museli zopakovať, podobne duet Věrné milování. Nasledujúci deň sa na popoludňajšom predstavení Predanej nevesty zišlo veľa Slovákov z blízkeho okolia. Prišla aj početná skupina zo Skalice, ktorú viedol Dr. Ľudovít Okánik, spisovateľ, verejný činiteľ a cirkevný hodnostár. Večer uviedli Smetanovho Dalibora, s brilantným Bochníčkom v titulnej postave a vynikajúcou Jetty Kurzovou ako Miladou, ktorú publikum po scéne v žalári odmenilo búrlivým potleskom. V menších úlohách sa páčili výkony Kareša, Mansfelda a hlavne Pivoňku. Kritika vyzdvihla vysokú úroveň všetkých účinkujúcich, sólistov, zboru a orchestra pod vedením dirigenta Emiliana Starého. V podobnom duchu sa niesli aj ohlasy na ďalšie predstavenia Smetanovu Libušu z Jetty Kurzovou, Vlastou Boubelovou ako Krasavou, Vilémom Karešom (Přemysl), Václavom Benešom (Šťáhlav, aj Lukáš v Hubičke), Josefom Peršlom (Chrudoš). v Kráľovnej zo Sáby. Z českej tvorby boli na programe Kovařovicovi Psohlavci, Dvořákova opera Čert a Káča, Smetanove opery Hubička (so spevácky i herecky výbornou Vendulkou v podaní Marie Skálovej) a Dve vdovy, zo svetovej Čajkovského Piková dáma, Franchettiho Asrael, Bizetova Carmen a Goldmarkova Kráľovná zo Sáby. Predstavenia boli vypredané, tlač uverejňovala nadšené komentáre, riaditeľovi Lacinovi sa podarilo predstaviť reprezentatívnu prehliadku dovtedy neznámej českej opernej tvorby na vysokej umeleckej úrovni a prešporskému publiku poskytnúť ozajstný hudobný zážitok. Veľký úspech mala aj Piková dáma, či Carmen s vynikajúcim speváckymi výkonmi Bochníčka (Herman a Don José), Věry Pivoňkovej (Carmen), barytonistu Karla Komarova, basistov Aloisa Pivoňku a Josefa Peršla (v rokoch 1920 – 1924 prvého basistu operného súboru SND), alebo v Goldmarkovej Kráľovnej zo Sáby s excelentným Bochníčkom, Kurzovou (kráľovná) a Skálovou (Sulamith). Po mimoriadnom morálnom i finančnom úspechu v Prešporku dostal Lacina pozvanie do Budapešti a Julius Bochníček, ktorý sa tešil najväčším sympatiám, dostal ponuku z Budapešti. Po úspechu Lacinovej spoločnosti venovala prešporská komisia časť zisku na Petöfiho pomník v Prešporku.

Pripravila Elena Blahová-Martišová

fotogaléria

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 47
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár