Dnes je: sobota, 22. 7. 2017, meniny má: Magdaléna , zajtra: Oľga

Súčasný, ale presvedčivý Únos zo serailu

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Opera SND uviedla 16. a 17. 6. 2017 v historickej budove SND poslednú premiéru tejto sezóny: Mozartov singspiel Únos zo serailu na dobové libreto divadelného inšpicienta a talentovaného dramatika Johanna Gottlieba Stephanie ml. Je to hudobná fraška, ovplyvnená dobovou módou, zahľadenou do Orientu, ale aj stále doznievajúceho echa tureckých výbojov v Európe. Hudobne je to však načisto zázračná Mozartova partitúra, ktorá otvára srdce génia – bohatosťou árií, dvoch zborov a komorných čísel, plných láskyplného citu i mladého šibalstva. To Mozarta neopustilo prakticky do jeho posledného javiskového diela, singspielu Čarovná flauta.

Pomerne nevýrazným písmom pod menami inscenátorov je v programovom bulletine oznámenie, že inscenácia vznikla v rámci Operného štúdia SND. Neviem, kto zo zahraničných divákov (a bolo ich na oboch premiérach dosť) si prečítal túto mini informáciu. Z reakcií spolusediacich 1. premiéry (pri niektorých áriách nie veľmi spokojných) som zistila, že spevákov Operného štúdia vnímajú skôr ako sólistov Opery SND. V trojjazyčnom bulletine sa teda malo nájsť miesto na publikované, alebo dodatočne vložené životopisy účinkujúcich, mladých spevákov Operného štúdia SND – tých, ktorých vybrali ešte v časoch šéfdirigenta Friedricha Haidera z viac ako stovky uchádzačov mladých adeptov spevu z viacerých krajín. Že sa s nimi počas sezóny ďalej nepracuje, len sa im umožní jedna inscenácia na záver sezóny, je neporovnateľná záhada s inými európskymi  štúdiami operných domov. Možno to súvisí s finančným zabezpečením (ako u nás všetko).

W. A. Mozart: Únos zo serailu, Operné štúdio SND, 2017,
Patrik Horňák (Belmonte),
foto: Anton Sládek (2)

Bulletin je obsažnejší než v minulosti, so vstupom dramaturga Pavla Smolíka, ktorý sa zamýšľa nad okolnosťami vzniku singspielu Únos zo serailu a charakteristikou doby, v ktorej 25-ročný Mozart dielo napísal v nemeckom jazyku na objednávku cisára Josefa II. pre Burgtheater vo Viedni, a to vzápätí po talianskej opere seria – Idomeneovi. Obsah bulletinu pokračuje životopismi a rozhovormi s režisérom Jánom Ďurovčíkom a dirigentom Petrom Valentovičom. Ten, s profesionalitou vzdelaného hudobníka, podáva rozbor Mozartovej partitúry i jednotlivých árií a komorných vokálnych čísel. (Mimochodom – v prehľade stáleho súboru Opery SND som s údivom zistila, že Friedrichom Haiderom privedený a v práci mu často asistujúci a teda divadlom overený Peter Valentovič, je ešte stále „iba“ hosťujúcim dirigentom SND. S rovnakým údivom som si prečítala, že barytonista Adam Plachetka, s ktorým sa pýšia prvorado v Čechách a viac rokov pôsobí vo Viedni, kde je stálym členom sólistického súboru Staatsoper, je i stálym sólistom Opery SND, spolu s niektorými ďalšími zahraničnými spevákmi, hosťujúcimi v našich inscenáciách. Nič proti ním, len by sa patrilo dať trvalé sólistické členstvo viacerým perspektívnym slovenským sólistom, ktorých rapídne odbúda angažmánmi v zahraničí. Zahraničné hviezdy potrebujú azda iba členstvo v ďalšom opernom dome – a stály plat. Naši, okrem toho, i perspektívu rastu).

Vrátim sa však k Únosu zo serailu, ktorý ako svoju prvú opernú réžiu pripravil známy, zahraničím i domovom vysoko cenený choreograf a muzikálový režisér Ján Ďurovčík. Z mladého umelca sa stal zrelý muž, ktorý nečakane vyslovil túžbu, vyskúšať svoju bohatú fantáziu aj v opere. Chvályhodne mu to vedenie a dramaturgia Opery SND umožnili, aj keď zatiaľ na pôde Operného štúdia. Túto inscenáciu však divadlo ponúka ako rovnocenné dielo operného repertoáru, nuž treba mať na ňu najvyššie kritériá. Nový operných režisérov na Slovensku nepribúda, a tak vstup Jána Ďurovčíka do opernej produkcie je vítaný – a hneď úspešný!

W. A. Mozart: Únos zo serailu, Operné štúdio SND, 2017,
Matúš Šimko (Pedrillo),
foto: Anton Sládek

Spolu so scénografom Martinom Černým (bez životopisného hesla významného javiskového výtvarníka v bulletine) boli títo dvaja umelci najpríjemnejším prekvapením oboch premiérových večerov. Tým viac, ak za spolupracovníčku pribrali v ostatné roky v SND prehliadanú, pritom skvostnú kostýmovú návrhárku Ľudmilu Várossovú. Ján Ďurovčík odvahou a súčasne pokorou pred operou, scénograf Martin Černý svojou invenčnosťou a skúsenosťou vstúpili do Opery Slovenského národného divadla ako zrelí, inšpirujúci majstri. Na relatívne malej ploche javiska v historickej budove SND realizoval Martin Černý zdanlivo prostú, vo variáciách premien na točni neustále novú scénu, oživenú premietaním detailov z moslimskej výtvarnej kultúry alebo palácového celku tureckého pašu, do ktorého výsuvnými plochami a ďalšími komponentmi dokázal rozpútať fantáziu divákov. Režisér a scénograf presadil dej zo 16. storočia do súčasnosti, čím vytvorili z interiérov pašovho paláca moderný hotel s exteriérmi, v jednej scéne dokonca turecký bazár s priekupníkom liekov, alebo mólo s modelkami na módnej prehliadke, ktoré sa dnes zvyknú robiť aj v súkromných palácoch. Obecenstvo takejto atrakcie tu pozostáva z operného zboru, ktorý spieva Mozartovo hudobné číslo janičiarov. Inokedy je priestor javiska panelmi na točni premenený na intímne priestory paláca s komnatami pašu a Konstanze. V 2. dejstve sa divák ocitne vo wellness s masážnymi stolmi. Nečakané, ale v hudobných vstupoch Blonde a Osmina presne vyladené s orchestrálnou i vokálnou hudbou a jej rytmom.

W. A. Mozart: Únos zo serailu, Operné štúdio SND, 2017,
Moyan Li (Blonde), Ján Galla (Osmin),
foto: Anton Sládek

S možnosťami svetelno – javiskových premien Martina Černého vniesol režisér a výtvarník do deja nový, aktualizovaný obsah o únose dvoch Španielok pirátmi a ich milých, ktorí hľadajú možnosť úniku z dobre stráženého pašovho paláca – serailu. Svetelný park znásobil dojmy, zvlášť počas dlhých árií, ktoré nechal Ján Ďurovčík vyznieť v pokoji, rešpektujúc vokálnu náročnosť – bez demonštrovania svojho absolutistického „JA“. Napriek vokálnemu pokoju v sólach bol Únos zo serailu plný pohybu, nápadov, hereckých zmien, javiskových premien a  všadeprítomného kinetizmu. V deji ho vytvárali jednak pridaní súkromní ochrancovia pašu Selima, s vymyslenými mizanscénami (fajčenie pred palácom, quasi usilovná práca s notebookmi, behanie a sliedenie v interiéroch paláca a i.), ktorým vládne surový, no oddaný sluha pašu Osmin. Sólisti boli už Mozartom rozdelení do neskôr uzákonených quasi „operetných“ dvojíc: milenecko-lyrický pár (Konstanze a Belmonte) a subretno-komický pár (Blonde a Pedrillo). Osmin uzatvára túto štvoricu svojim buffo bassom, resp. komickým hereckým stvárnením. Je to ctižiadostivý, tvrdý sluha pašu, ktorý v záujme svojho postavenia sa správa nielen neohrabane, ale aj surovo. V podstate je to však chlapík opantaný čarom svojej otrokyne Blonde. Obe tieto podoby Osmina stvárnili alternanti – najmä javiskovo skúsený Ján Galla – herecky neobyčajne vydarene. Na pokyn Selima „ochranka“ sliedi za hlavnými aktérmi, pričom režisér využíva jej tanečno-pohybovú pohotovosť. Ján Ďurovčík k tomu nepotrebuje choreografa – je  ním sám a dokáže v každej vhodnej chvíli zaplniť javisko pohybom.

Na scéne nechýbala ani v posledných inscenáciách nadužívaná vodná nádrž, resp. bazénik, v ktorom – nevedno prečo – odspievala 1. áriu zmáčaná Konstanza, ba za ňou sa hrnul do vody aj paša Selim. Podobné osvieženie vyžaduje síce horúce podnebie Turecka, ale u nás inscenátori tento scénický prvok zneužívajú v operách (Sestra Angelika, Židovka) i v činohrách, kde je voda na javisku priam neoddeliteľnou súčasťou viacerých réžií.

W. A. Mozart: Únos zo serailu, Operné štúdio SND, 2017,
Mariana Hochelová (Konstanze), Andrej Hryc (Selim),
foto: Anton Sládek

Ľudmila Várossová, ďalšia z trojjediného realizačného teamu, obliekla účinkujúcich do súčasných variácií oblekov (ochranka, Belmonte, Pedrillo, Blonde, prihliadajúci zbor „janičiarov“), ale aj efektných „palácových“ kostýmov Konstanze či štylizovaného turecko-civilného obleku pašu Selima. Vzdala sa vonkajších podôb háremu: iba v módnej prehliadke 1. dejstva sa vyšantila svojou nekonečnou fantáziou na súčasných premenách modelov. Scéna i kostýmy sa síce vzdali Bednárikovskej opulentnosti, no mixážou doby a štýlov ju predsa len čímsi pripomínali.

Pri všetkej vydarenosti réžie, scény a kostýmov, hlavné slovo má hudobné naštudovanie. Dirigent Peter Valentovič, bol zodpovedný za orchester, komorné čísla a sóla. Dva vstupy zboru mu pripravil bezchybne, v zmysle Mozartovho svižného bria zbormajster Ladislav Kaprinay.

W. A. Mozart: Únos zo serailu, Operné štúdio SND, 2017,
Andrej Hryc ( Bassa Selim), Zbor Opery SND,
foto: Anton Sládek

Orchester využil rôzne zvláštnosti požadovaného Mozartovho inštrumentára a spôsoby hry. V nástrojoch od vysokej piccoly, cez tri flauty, spinet, využívanie trubiek, napodobňujúcich turecký štýl hudby, početné bicie, samozrejme, aj sláčiky v lyricky dojemných frázach, ale aj v pizzicate či pokyne coll´arco, nehovoriac o rôznych premenách dynamiky, v čom je Mozart skutočným majstrom. Okrem pomerne brisknej predohry v úvodnom i záverečnom fortissime, bol orchester vedený citlivo, najmä v sprievode sólistov. Valentovič sa prispôsobil typu, vypracovanej dynamike a nosnosti hlasov, pozorne sledoval i spievanie náročných koloratúr. V Únose zo serailu je okrem predohry aj viacero medzihier, ktoré umožňujú vnímať Mozartov hudobnú krásu v inštrumentálnej podobe. Peter Valentovič dobre pozná zákonitosti klasického štýlu. V jeho vedení orchestra Opery SND (tentokrát precízne hrajúceho a zosúladeného) sa však vyrovnane preplietal elegantný štýl viedenského obdobia, pričom pod jeho rukami bola Mozartova hudba aj stále svieža, živá a nesmierne farebná.

Do postavy pašu Selima pozval Ján Ďurovčík známeho herca staršej generácie Andreja Hryca, zafixovaného skôr do postav hrubozrnných filmových hrdinov. Neznalosť nemčiny preklenul umelec ambicióznym, usilovným naučením sa všetkých monológov a dialógov v origináli diela, aj keď repliky a výslovnosť občas šikovne prekryl pianissimovou dikciou. Darmo, je to skúsený herec! (Škoda, že Mozart nenapísal pre túto postavu aj hudobné čísla – niekedy sa priam žiadalo, aby Selim „prehovoril“ aj hudbou). Andrej Hryc hral Selima pašu skôr ako milosrdného, chápajúceho, citlivého otca než prudkého milenca. I preto vyznel záver singpielu – prepustenie zajatcov na slobodu – hodnovernejšie.

W. A. Mozart: Únos zo serailu, Operné štúdio SND, 2017,
Andrej Hryc (Selim), Mariana Hochelová (Konstanze),
foto: Anton Sládek

Konstanze naštudovali v alternácii dve slovenské sopranistky: Eva BodorováMariana Hochelová. Štíhla, vysoká, vznešene pôsobiaca Eva Bodorová má lyrický soprán jasnej farby, ktorý sa rozospieval zvlášť v druhej árii, s pomalšími koloratúrami. V nej rozoznela sopranistka jemné dynamické podoby a možnosti svojho hlasu („Traurigkeit ward mir zur Lose“), s peknou farbou a precíznosťou naštudovania pomalších koloratúr. Väčšina účinkujúcich na l. premiére mala problémy s prechodom do vyšších polôh. Tomu sa nevyhla ani Eva Bodorová vo svojej tretej, dramatickej, pritom koloratúrami priam ovešanej árii („Marten aller Arten“). Mariana Hochelová má jemnejší, mäkší soprán, ktorý zaujal od prvej veľkej, roztúženej árie („Ach, ich liebte, war so glűcklich“). Svoj zmysel pre lyrické i dramatické prežívanie textu preukázala v dynamike a ukážkovom frázovaní, nehovoriac o peknej artikulácii. Mozart v Únose zo serailu kladie na soprán požiadavky nielen rozsahom, ale aj výrazom, akoby išlo o veľké koncertné árie. Iba zdanlivo je to „hravá“ opera: vokálne ide o jedno z najnáročnejších Mozartových diel, bez pridanej hodnoty nejakého pohybu, súbežného s postavou. Náročné spievanie to neumožňuje, statický obsah árií nedovoľuje…

W. A. Mozart: Únos zo serailu, Operné štúdio SND, 2017,
Matúš Šimko (Pedrillo), Josef Ruppert (Osmin), Patrik Horňák (Belmonte),
foto: Anton Sládek

Blonde pomáha pri charakteristike jej šantivý charakter. Na 1. premiére ju spievala Angličanka Emily Bradle, druhý večer zase malá, pohyblivá, pôvabná Číňanka, typická subreta Moyan Li, ktorej čaro subtílnejšieho hlasu a hereckého prejavu spočíva v líškavom podtóne. Emily Bradle má objemnejší hlas než alternantka, no dokázala s ním vytvoriť nielen výstižný charakter šarmantnej slúžky, ale aj pekne lyricky rozospievanej mladej ženy. Vokálne i herecky nadaný tenorista Matúš Šimko v úlohe Pedrilla musí tiež dobudovať najmä prechodové tóny (najmä v árii „Frisch zum Kampfe!“), aby jeho lyrický, pekne sa nesúci tenor znel v každej polohe vyrovnane. Obaja Pedrillovia však boli typovo výstižní, čo podčiarkli nielen ich kostýmy, ale aj rovnocenná pohybová perfektnosť. Shawn Mynek (USA) má o niečo vyšší, užší tenor, s ktorým bezproblémovo zvládol úskalia buffózneho, pohyblivého partu. Belmonteho spieval mladý Patrik Horňák, ktorý je mimoriadne muzikálny, má krásne zafarbený tenor, oduševnene a precítene spieva a hrá, ale… potrebuje ho dobudovať technicky (takmer u každého sa opakujúce problémy tvorby rovnocenných tónov pri prechode hlasu). S tým nemal problémy Martin Gyimesi, i keď v 1. dejstve spočiatku (tréma, neistota?) spieval občas jemne „pod“ tónom, v snahe dosiahnuť maximálnu výšku. Jeho hlas je však prierazný, istý, v každom momente súzvučný s orchestrom, ktorý bol „na jednej strune“ s naším zvučným tenoristom. Darmo, je to už skúsenejší sólista Opery SND, v ktorom nám rastie azda budúci protagonista.

W. A. Mozart: Únos zo serailu, Operné štúdio SND, 2017,
Ján Galla (Osmin), Martin Gyimesi (Belmonte),
foto: Anton Sládek

W. A. Mozart: Únos zo serailu, Operné štúdio SND, 2017,
Moyan Li (Blonde), Ján Galla (Osmin), Shawn Mlynek (Pedrillo),
foto: Anton Sládek

Osmina spieval na 2. premiére náš dlhoročný sólista – basista Ján Galla, ktorý dokázal aj extrémne hlboké „d“ vyspievať mäkko a vyrovnane s ostatnými tónmi. Pravda, občas hĺbky nebolo počuť, ale s orchestrom sa to „akoby“ stratilo… Herecky sa s rolou priam pohrával a vniesol do predstavenia humor i vysokú profesionalitu. Na 1. premiére dostal prednosť spievať Osmina mladý basista Josef Ruppert z Rakúska. Nádherný bas, ktorý pôsobil v hlbšej polohe priam magicky. Problém nastal, keď sa s ním mal dostať do vyšších tónov. Tu zmenil farbu hlasu, bez náležitého vyrovnania registra. Takže – bude to raz veľký Osmin, už teraz s javiskovo účinným prejavom a mužnou silou v javiskových „bitkách“.

Mozartov Únos zo serailu nás zaniesol do trochu inej doby, ale vďaka vydarenej réžii a adekvátnej výtvarnej podobe i do súčasných podôb mladej lásky.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z premiér 16 a 17. júna 2017

Wolfgang Amadeus Mozart: Únos zo serailu
Operné štúdio SND
historická budova SND
premiéry 16 a 17. júna 2017

inscenačný tím

hudobné naštudovanie: Peter Valentovič
dirigenti: Peter Valentovič, Maroš Potokár
réžia: Ján Ďurovčík
scéna: Martin Černý
kostýmy: Ľudmila Várossová
zbormajster: Ladislav Kaprinay

osoby a obsadenie

Konstanze: Eva Bodorová, Mariana Hochelová
Blonde: Emily Bradley: Moyan Li
Belmonte: Martin Gyimesi, Patrik Horňák
Pedrillo: Ján Babjak. Shawn Mlynek, Matúš Šimko
Osmin: Ján Galla, Josef Ruppert
Paša Selim: Andrej Hryc

Tajní a ďalšie epizódne postavy:

Daria Ďurišová, Monika Kyšková, Eliška Macháčková, Silvia Jankovová,
Kamila Ochabová, Viktória Pažitná, Dominika Vanková, Daniel Hlásny,
Ján Keder, Ľuboš Straka, Filip Cipár, Attila Iszák, Peter Osvald, Matúš Pomikal
Módny návrhár: Ľudovít Vongrej
Strážnik: Matúš Pomikal
Lekárnik: Ľuboš Straka

www.snd.sk

fotogaléria

This slideshow requires JavaScript.

email

About Author

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Leave A Reply