Dnes je: pondelok, 20. 11. 2017, meniny má: Félix , zajtra: Elvíra

Tabula rasa Arvo Pärta a Pieseň o zemi Gustava Mahlera sú si príbuzné

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Diela skladateľov Arvo Pärta a Gustava Mahlera, uvedené v záhlaví recenzie, zazneli v Semperovej opere na 2. symfonickom koncerte Sächsische Staatskapelle Dresden v dňoch 14., 15. a 16. októbra 2017. Šlo o dve diela, ktoré sa čo do hudobnej reči a štýlu absolútne líšia, ale ich spoločným putom sú existenčné otázky ľudstva, myšlienky na poslednú rozlúčku so životom, ako i ohliadnutie sa do minulosti. Navštívený koncert, matiné 14. októbra, rezonoval dlhé hodiny.

Koncert mal v rukách britský dirigent Donald Runnicles, ktorý už od roku 1996 s uvedeným drážďanským orchestrom spolupracuje, ktorý je od sezóny 2009/2010 Generalmusikdirektor Deutsche Oper v Berlíne a šéfdirigent BBC Scottish Symphony Orchestra. Skladateľ Arvo Pärt je Capell-Compositeur Sächsische Staatskapelle Dresden aktuálnej sezóny, z jeho tvorby zaznie v rámci jej koncertov v tejto sezóne takmer 20 diel. Tabula rasa je jedným z jeho prvých kompozícií, ktoré napísal po dlhej tvorivej kríze v takzvanom tintinnabulovom štýle (tintinnabuli, latinsky zvončeky). K tomuto štýlu ho posmelil priateľ Alfred Schittke, ktorý sám prevzal pri premiére diela v roku 1977 interpretáciu partu klavíra. Sólové husľové party interpretovali Gidon Kremer a Tatjana Grindenko.

Donald Runnicles, Sächsische Staatskapelle Dresden,
foto: Matthias Creutziger

Tabula rasa – teda nepopísaný, prázdny hárok papiera? Kým začal Arvo Pärt pracovať, tvoriť, komponovať, bol notový papier naozaj prázdny. Výsledkom je ale jedinečný notový záznam, dielo jedného z najpozoruhodnejších skladateľov súčasnosti, umelca, ktorý do hudby vložil neistoty moderného človeka, s ktorými zápasil a zápasí dodnes, ktoré ho opakovane prenasledujú, ktoré mu nastavujú zrkadlo v rôznych krízových situáciách, ktoré produkujú strach, neistoty, bezvýchodiskovosť – ale i rozuzlenie… Ide o Dvojkoncert pre 2 huslí, sláčikový orchester a preparovaný klavír, o dielo pozostávajúce z dvoch častí Ludus – Con motoSilentium – Senza moto. Arvo Pärt sa k štýlu tohoto jeho diela vyslovil okrem iného nasledovnými myšlienkami: „Ide o oblasť, po ktorej sa niekedy prechádzam, keď hľadám riešenie v mojom živote, v hudbe, v práci. V ťažkom období cítim zreteľne, že všetko, čo jednu vec obklopuje, nemá význam. […] Existuje veľa zdanlivo dokonalého: všetko nepodstatné odpadá. A také niečo podobné je tintinnabulový štýl. Tu som s mlčaním sám. Objavil som, že stačí, keď hrá pekne jediný tón. Tento tón, ticho alebo mlčanie ma upokojuje. Pracujem s úsporným materiálom, s jedným hlasom, dvomi hlasmi. Budujem z najprimitívnejšieho materiálu, z trojzvuku, z určitej tonality. Tri tóny trojzvuku pôsobia podobne ako zvončeky. Preto hovorím o tintinnabulovom štýle.“ Pärtova hudobná reč nám pripomína rozpoloženie dnešného človeka: je produktom vtedajšieho štyridsiatnika, ale nič nenasvedčuje tomu, že je 40 rokov stará. Jej aktuálnosť podčiarkuje azda i fakt, že sa dielo v tejto sezóne nachádza na programe viacerých európskych i amerických orchestrov, a že jeho nahrávky počúvajú vďačne beznádejne chorí pacienti…

Thomas Meining, Jörg Faßmann, Donald Runnicles, Sächsische Staatskapelle Dresden,
foto: Matthias Creutziger

Aktuálna interpretácia Pärtovho diela Tabula rasa v Drážďanoch, v ktorej sólovo vystúpili prví zástupcovia koncertných majstrov Sächsische Staatskapelle Dresden, vynikajúci huslisti Thomas Meining und Jörg Faßmann, fascinovala. Predovšetkým svojou schopnosťou, s minimálnymi hudobnými prostriedkami dosiahnuť maximum hudobnej výpovede, a tou zasa maximálne zasiahnuť poslucháča. Sólisti, dirigent Runnicles a orchester hrali závideniahodne koncentrovane, zjednotení v precíznosti, subtílnosti, v akejsi absolútnej čistote a jednoduchosti prejavu, ktorý sa takmer 30 minút človeka priam dotýkal, ktorý bol korunováciou výrazu a pocitu prirodzenej intenzívnej nádhery. Časti LudusSilentium sa takmer nehýbali, akoby ich pohyb a čas vymedzil strohý metronom, akési kyvadlo času zrkadliace dych a tlkot srdca človeka. V priebehu diela sa akoby takmer nič nedialo, huslové duo takmer stagnovalo, preparovaný klavír zasahoval do druhej časti vždy tým istým glissandovým motívom, sláčikový orchester vypĺňal priestor sotva znateľne či počuteľne. A napriek tomu, sme zažili obrovskú silu hudby, úžasný prejav čohosi mimo nás, čohosi nadpozemského. Táto Pärtova hudba sa nedá zaradiť do nijakej kategórie či škatuľky, v hudobnej literatúre môžme iba hľadať príbuznosť s ňou. Do úzkeho príbuzenstva patrí nepochybne Pieseň o zemi, spievaná Symfónia pre sóla a orchester Gustava Mahlera. Toto veľdielo netreba predstaviť obšírne ako také, patrí už 110 rokov k vrcholom Mahlerovho hudobného odkazu, je jeho najosobnejšou spoveďou. Smrť malej dcérky a antisemitské ťaženia proti vtedajšiemu riaditeľovi Viedenskej opery vyplodili doslovnú explóziu hudobných myšlienok: dovtedy relatívne úhľadne zoradené hudobné myslenie znázornil na jednej strane v chaose, na strane druhej v akejsi nevinnosti, na vyjadrenie mu nestačil bežne používaný orchestrálny inštrumentár, k hudobnému formulovaniu svojich myšlienok potreboval viac ako bežnú matériu, ba potreboval i text. Adekvátne verše našiel v zbierke čínskych básní Die chinesiche Flöte Hansa Bethgeho, sedem z nich použil v každej zo šiestich častí diela. Dirigent Donald Runnicles sa v Drážďanoch predstavil poprvýkrát s Mahlerovom vôbec, ako sólistov si pozval škótsku mezzosopranistku Karen Cargillovú a nemecko-kanadského tenoristu Michaela Schadeho.

Karen Cargill, Donald Runnicles, Sächsische Staatskapelle Dresden,
foto: Matthias Creutziger

V prípade oboch sólistov sa jednalo o momentálne vokálnu špičku, obaja spolupracujú s tými najvýznamnejšími svetovými dirigentmi a orchestrami, obaja hosťujú v slávnych operných domoch nevynímajúc ani Metropolitan operu v New Yorku. Spolu s dirigentom sa vybrali hľadať to Mahlerom v notách ukryté a čínskymi básnikmi slovami vypovedané: spomienku na mladosť, krásu a sladkosť života, život ako sen, spolu sa vydali na prechádzku, na výlet do hôr, kde hľadali kľud pre osamelé srdce, kde nastala ťažká rozlúčka, na ktorej konci blikalo iba modré svetlo večnosti… Interpretovať všetkými svojimi muzikálnymi i hlasovými schopnosťami hĺbky a farby Mahlerovho hudobného odkazu bolo pre všetkých zúčastnených niečím záväzným, sólisti sa stali priam bytostnou súčasťou diela. Spolu s dirigentom našli ten správny oblúk medzi mladistvým, na dne v zúfalstve ležiacim a napokon lúčiacim sa Mahlerom, boli intonačne istí, výrazovo presvedčiví. Hlavne mezzosopranistka Karen Cargill, ku ktorej sólu patrila i kompletná rozsiahla záverečná, šiesta časť diela, bola mimoriadnym umeleckým zjavom s hodvábnym, hebkým mezzosopránom. Iba deklamačne by si bola interpretácia žiadala viac zreteľnosti. Aj čo sa týka výkonu domáceho špičkového orchestra, ktorý mal navyše mimoriadne dobrý deň, zaznel veľkolepý Gustav Mahler. Podobne ako v prípade diela Arva Pärta, aj Pieseň o zemi nedovolila dirigentovi, sólistom a orchestru vrátiť sa okamžite do skutočnosti, aj publiku trvalo určitú chvíľu, kým sa bolo schopné za veľký zážitok poďakovať.

Autor: Agata Schindler

písané z koncertu 14. 10. 2017

Koncert Sächsische Staatskapelle Dresden
Semperova opera Drážďany
14., 15. a 16. októbra 2017

Sächsische Staatskapelle Dresden
Donald Runnicles, dirigent
Thomas Meining, husle
Jörg Faßmann, husle
Karen Cargill, mezzosoprán
Michael Schade, tenor

program koncertu

Arvo Pärt (*1935)
Tabula rasa
Dvojkoncert pre 2 huslí, sláčikový orchester a preparovaný klavír

1. Ludus. Con moto

2. Silentium. Senza moto

Gustav Mahler (1860 1911)
Das Lied von der Erde
Symfónia pre sóla a orchester

1. Das Trinklied vom Jammer der Erde
Allegro pesante

2. Der Einsame im Herbst
Etwas schleichend. Ermüdet

3. Von der Jugend
Behaglich heiter

4. Von der Schönheit
Comodo. Dolcissimo

5. Der Trunkene im Frühling
Allegro. Keck aber nicht zu schnell – Pesante

6. Der Abschied. Schwer

www.staatskapelle-dresden.de

email

About Author

Agata Schindler

Leave A Reply