Dnes je: štvrtok, 19. 7. 2018, meniny má: Dušana, zajtra: Eliáš, Iľja

Teatro Eifman

1

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Legendárne tanečné divadlo Eifman Ballet sa po prvý raz oficiálne predstavilo na Slovensku v novej budove Slovenského národného divadla v roku 2014 zastaviac sa najskôr v Prahe. Eifman Ballet je (ako informoval bulletin) vlajkovou loďou ruského moderného tanečného umenia. Choreografická tvorba Borisa Eifmana, nadväzujúca na klasickú tradíciu a využívajúca prvky súčasného umenia, je najautentickejším pokračovateľom školy ruského baletu. Boris Eifman pracuje s rôznymi tanečnými štýlmi. Vytvára si svoj vlastný tanečný jazyk, ktorý ho charakterizuje. Balet Rodin prijali diváci s úspechom v Paríži, New Yorku, Moskve, Tel Avive, Toronte, Londýne a v ďalších mestách.

Následne začiatkom roka 2015 prišiel Eifman Ballet na scénu SND opakovane s novou premiérou Up&Down, ktorá bola prezentovaná v Petrohrade a európska premiéra bola pôvodne plánovaná pre Bratislavu. Len technické dôvody, respektíve komplikácie s prepravou posunuli Bratislavu na druhé európske miesto po Paríži. Privilégium premiér mali teda tri metropoly – Petrohrad, Paríž a Bratislava. Dielo pokračovalo do New Yorku, Washingtonu, Chicaga, Tel Aviv a na ďalšie miesta baletného turné.

Pre Bratislavu bolo unikátnym toto predstavenie aj z toho dôvodu, že hudba zaznela v hudobnej produkcii slovenského skladateľa Rudolfa Pepuchu a bola nahraná v Slovenskom rozhlase. Ide o akýsi „musik design“ hudby 20. storočia, o výbere ktorého rozhodol sám Eifman – 15 skladieb Georga Gershwina, v kombinácii s Franzom Schubertom a Albanom Bergom bolo zahraných big bandom a symfonickým orchestrom, pričom boli použité aj elektroakustické techniky. Poetiku big bandu americkej hudby minulého storočia vyprofiloval dirigent big bandu Milo Suchomel, hudobní sólisti boli prizvaní z Prahy, Budapešti a Symfonický orchester Slovenského rozhlasu nahrával v akusticky kvalitnom štúdiu 2, pričom symfonické časti dirigoval Mário Košik (v bulletine sa vtedy opomenulo jeho meno!). Nahrávka ostala v depozite Eifman baletu a bola použitá na všetky produkcie. Kuriozitou je aj skutočnosť, že za tridsaťosem rokov existencie Eifmanovho baletu to bola prvá nahrávka, ktorá vznikla mimo Ruska.

Okrem jazzovej hudby a pôsobivého svetelného designu použil Eifman v tejto produkcii ďalšie nové prvky, ako napríklad nemý film. V balete bolo použitých 300 kostýmov v štýle dvadsiatych rokov Hollywoodu, ktoré strihom a farebnosťou zodpovedali dobe. Autora tematicky inšpiroval román Scotta Fitzgeralda Nežná noc.

Boris Eifman, rodák zo sibírskej časti Ruska, je známy svojimi spracovaniami veľkých literárnych diel, ktoré sú psychologickými sondami do temných zákutí duše. Do tretice bol oslovený SND na festivalovú účasť Eurokontextu 2016 s najnovším dielom Anna Karenina.

Boris Eifman

Boris Eifman

Web SND prezrádza, že Boris Eifman je divadelným mágom, ktorý pracuje s rôznymi tanečnými štýlmi. Divadlo sa stalo jeho laboratóriom. Nie je obmedzený rámcom klasického baletného umenia, najdôležitejším prvkom je preňho dramatickosť. Jeho predstavenia sú nezabudnuteľnými produkciami, odkrývajúcimi nové formy a princípy tanca. Boris Eifman vytvoril svoje vlastné divadlo – divadlo neskrývaných emócií.

Na margo svojho najúspešnejšieho baletu Anna Karenina na motívy románu L. N. Tolstého, ako aj ďalších diel, hovorí: „Oslobodil som sa od konkrétnej techniky, snažím sa však vyjadriť všetko to, čo môže vyjadriť ľudské telo. Je to veľmi jemný nástroj, možnosti tela sú unikátne a zaslúžia si, aby sa rozvíjali. Nejde len o techniku. Ponárame sa do hlbín ľudskej duše, a to sa dá vyjadriť len novým spôsobom tanca, ani klasikou, ani neoklasikou. Myslím si, že sme našli symbiózu medzi tradičnou ruskou baletnou kultúrou 19. a 20. storočia a výdobytkami súčasnej svetovej choreografie.“

Anna Karenina sa v našich domácich súvislostiach mimovoľne dostáva aj do komparácie predstavenia baletu ŠDKE z roku 2014 v réžii a choreografii Kirilla Simonova, ktoré prednedávnom hosťovalo aj v SND. Nie je však cieľom tejto recenzie porovnávať neporovnateľné. Obe inscenácie majú svoju poetiku, profesionálne prevedenie aj náboj, hoci sú atmosférou, charakterom a výpravnosťou odlišné. Zjednocuje ich však príťažlivá fatálna téma a pôvod choreografov.

V kuloároch, aj mimo nich, sa vopred šírili nielen chodbové chýry, že Karenina je najlepší Eifmanov tanečný a divadelný počin. Poznajúc jeho dve predchádzajúce spomínané diela sa v človeku profiluje zvedavosť kam sa bude kvalita tanca uberať a kde Boris divadelne pritvrdí. Na druhej strane vzniká obava, čo sa ešte dá prekombinovať a pre koho Karenina bude. Eifmanov balet je evidentne vývozný artikel, hoci postavený na profesionálnom súbore, ktorý zabŕdne občas takmer do akrobacie, výtvarnosť disponuje prvkami atraktivity, vizuálneho efektu, lesku a akejsi globálnej páčivosti na hranici zámerného gýču. Je to projekt vytvorený pre masového diváka (samozrejme v tomto smere s adekvátnym výsledkom), ale postavený na tanečnej technickej bravúre a estetike choreografie, aby neponížil vkus baletnej kritiky. Svojim spôsobom je to kdesi na pozadí prešpekuľovaná marketingová záležitosť, ktorá v podstate obstojí všade vo svete (v niektorých metropolách viac, inde menej) v závislosti od tanečnej tradície, kultúrnej vzdelanosti a národného vkusu. Nech už má tanečný jazyk Borisa Eifmana akúkoľvek formu, podobu a register jeho osobnostnej štylizácie, stále je to evidentne ruské tancovanie, s ruskou školou v rámci techniky aj výrazu. Tento „korzet“ národného prejavu a identity je tak pevne v telách a v myslení súboru zošnurovaný, že žiadne akokoľvek vyabstrahované tanečné gesto ho neuvoľní. Ťažko povedať, či je to Eifmanové  zámerne „tetovanie“ súboru v zmysle zachovania a označkovania jeho pôvodu, alebo len prirodzená ruská krv, ktorá sa nezaprie.

Boris Eifman: Anna Karenina, Balet Eifman, foto: Alexander Kuznetsov

Boris Eifman: Anna Karenina, Balet Eifman,
foto: Alexander Kuznetsov

Príbeh Anny Kareniny (choreograficky a režijne postavený podľa románu L. N. Tolstého na hudbu Piotra Iľjiča Čajkovského) je sám o sebe silný, v téme, vzťahových súvislostiach i tragickom konci. Eifman rieši tri základné postavy Anny, jej manžela Alexeja a milenca Grófa Vronského. Ubolenú lásku všetkých zúčastnených, zradu, aj nenávisť, milovanie, aj šialenstvo. Ostatné motívy, viac vizuálneho typu, rozvíja dekoratívny zbor. Na scéne sa mihne aj syn Kareninovcov v poetických, aj dramatických obrazoch. Zbor funguje na jednej strane ako zabávajúca sa spoločnosť, aj ako pobúrený sudca nad morálkou Anny a Vronského, supluje aj jej vnútorných démonov a telesnosť a napokon aj ako sprievod mŕtveho tela na preplnenej stanici, alebo možno už priamo v podsvetí. V karnevalovej scéne (akéhosi vizuálne až benátskeho typu) dokonca pôsobí neosobne až cirkusovo. V konečnom dôsledku Eifmanov balet v istých momentoch výpravnosti a v nástojčivej pohybovej dokonalosti evokuje kdesi v pozadí v zmysle jeho kozmopolitného vnímania tanečný „Cirque du soleil“, ktorý má kvality okázalej prezentácie, istú dávku ľúbivosti, (ale ešte stále udržanej v intenciách estetiky), nie každý však musí mať pre tento typ ľahkého vnímania a peknoty zmysel (hoci v konečnom dôsledku masový divák ho má).

Boris Eifman: Anna Karenina, Balet Eifman, foto: Alexander Kuznetsov

Boris Eifman: Anna Karenina, Balet Eifman,
foto: Alexander Kuznetsov

Scéna (Zinovij Margolin) je riešená architektonickou konštrukciou v pozadí v skratkovitej replike paláca s fragmentmi klasicistických architektonických detailov (stĺporadie, štíty, sochy, pilastre…) so zlatou „štukou“. Mení sa do interiérovej podoby spustením lustrov, alebo exteriérovej podoby v zmysle ochodze (Alexejove pozorovanie zamilovaného páru)/mosta (prechádzanie dám so slnečníkmi)/perónu (skok Anny). Delí horizont na dva vizuálne aj významové priestory. Občas použije scénograf ľahké, ale obrovské drapérie na zintímnenie (transparentná látka delí Anninu spálňu od tej Vronského). Monumentálnosť a spoločenská okázalosť odrazená v tejto stavbe sa mení na intímne prostredia profilované výrazne svetlom (Gleb Filštinskij). Svetlo je silný fenomén a Eifmanovým baletom práve svetlo modeluje kúzlo striedajúcich sa nálad – napätie, strach, des, zábavu, intimitu, poetiku. Vyčleňuje obrazy jednotlivých domácností, ktoré si vystačia s minimom rekvizít (v úvode obraz hrajúceho sa syna Kareninovcov s vláčikom v kruhu koľajníc – poetický idylický obraz nevinnej detskej hry na hrane avizovanej morbídnosti, respektíve predzvesti Anninej smrti), v tom istom kruhu koľajníc sa Anna ocitá v poslednom obraze prvého dejstva, kde zmetená láskou a zradou spína ruky do kužeľa svetla a padajúceho snehu). Pôsobivý a pritom jednoduchý je obraz zdvojenej spálne (Annina posteľ za transparentnou látkou na horizonte a vysunutý diván Vronského diagonálne takmer na hrane javiska), zúfalé milovanie manželov vo vysúvanej posteli…toto všetko sú momenty, ktorých pôsobivosť dotvára striedme aj účelné scénografické riešenie v symbióze so svetlom.

Boris Eifman: Anna Karenina, Balet Eifman, foto: Alexander Kuznetsov

Boris Eifman: Anna Karenina, Balet Eifman,
foto: Alexander Kuznetsov

Boris Eifman: Anna Karenina, Balet Eifman, foto: Alexander Kuznetsov

Boris Eifman: Anna Karenina, Balet Eifman,
foto: Alexander Kuznetsov

Kostým (Viačeslav Okunev) sa na jednej strane orientuje na spoločenské šaty v strihovej (tanečne účelnej) jednoduchosti, ale s voľbou atraktívnych látok s leskom (strieborná, zlatá) a s trblietavými aplikáciami. Je elegantný, pôsobivý, efektný, v zmnoženosti zboru tak okázalý, až skĺza takmer do roviny gýču. Aj v bálovej scéne s maskami je pomerne ťažké sa rozhodnúť, či je toto ešte výtvarný počin, alebo vizuálny atak. Estetika bielej a čiernej elegancie i matných tónov u hlavných protagonistov je príjemná, noblesná (aj keď Anna v bielom občas evokuje Júliu zvlášť v spojitosti s ochodzou, ktorá pripomína jej balkón) – akoby sme sa ocitli aj poetikou v inej téme lásky, v inom diele (od Tolstého k Shakespearovi, od Čajkovského k Prokofievovi). Skupinové scény kadetov, démonov sú odeté v jednoduchej uniformite, tu sa siaha k civilnosti odevu, rovnako ako sa vracia k priznaniu tela telovými trikotmi v obraze Anninho šialenstva.

Choreografia Borisa Eifmana najviac zaujme v duetách Anny s Vronským a Anny s manželom. Kreatívne myslenie tvorcu v  tanečnom pohybe, v pôsobivých dvíhaných figúrach, plynulých prechodoch a dynamickom tempe sa šplhá za hranicu akrobacie s vyžadovaním si telesnej disciplíny a fyzickej sily tanečníkov. Krásny je obraz zdvojenej spálne, kde každý sám (Anna i Vronský) snívajú vo svojej intimite o to druhom v striedavom svietení až napokon Anna za milencom pribehne v nástojčivej túžbe. Zarezonujú aj duetá s manželom, odmietavé, vzdorovité aj bôľne. Malý chlapček (syn Kareninovcov) sa objaví iba občas, v úvodnej scéne, neskôr v spore manželov o syna – jeho choreografia je jednoduchá a namieste (s rozpaženými rukami si pýta objatie matky). Robím to nerada, ale musím konštatovať, že drevenejšieho chlapčeka som na javisku nevidela a nechce sa mi veriť, že by sa v arzenáli ruských baletných škôl nenašiel ktosi tvárnejší a prirodzenejší (jedine, že by to bol protekčný synček kohosi zo súboru). Zaujímavá je scéna v trikotoch, sú to Annine výčitky, alebo šialení „kolegovia“ v nej i mimo nej, ktorí ju v dave vlečú so sebou s rozcuchanými vlasmi a podávajú si ju v krúživom rýchlom kolotoči z ruky do ruky v plynulom tempe. Nepochybne minimálne výtvarne zarezonuje pád Kareniny z perónu na imaginárne koľaje (priamo do rúk supov – démonov, čakajúcich pod „pódiom“ na svoju „popovú hviezdu“, ktorá sa im odovzdá do rúk skokom do prázdna). Záverečný obraz – kde je bezduché telo Kareniny tvárou dolu chodidlami smerom k divákom tlačené na staničnom vozíku (za sprievodu cestujúcich ?, alebo za sprievodu temných bytostí podsvetia ?) s ticho padajúcim snehom kreuje vskutku drsný ruský výjav tragickej reality neriešiteľnej lásky, s monumentalitou až filmovej poetiky. Toto sú momenty, ktoré Eifmanovu Kareninu držia  v rovine elegantnej divadelnosti.

Boris Eifman: Anna Karenina, Balet Eifman, foto: Alexander Kuznetsov

Boris Eifman: Anna Karenina, Balet Eifman,
foto: Alexander Kuznetsov

Kde divadelnosť prechádza do teatrality, to už sú zborové scény kadetov, aj démonov, v pohybe mužskej zložky zaznie dokonca z môjho pohľadu až tanečná maniéra hraničiaca s komikou. Bálová scéna s maskami dokonca profiluje nelogický chaos, je rozbitá a pohybovo aj kostýmovo premrštená, možno tak vhodná pre Broadwayský vkus ,priveľmi diváka posúva až k muzikálovému virvaru (paradoxne, alebo príznačne ? si vyslúžila frenetický aplauz). U hlavných protagonistov sme sa nevyhli ani rusky hranému výrazu (Alexej Karenin z druhého večera pôsobí snáď najprirodzenejšie), Vronský už má nagelovaný nielen účes, ale vo výraze  aj slizkú zamilovanosť, paradoxne Anna, akoby takmer nehrala, vystačí si s dvomi polohami náhleho šťastia a rovnako náhleho bôľu i šialenstva. Alexej dokonale tanečne obsiahne svoje gesto, telom  dôsledne vníma aj ovláda, je elegantný a zároveň nevtieravý. Vronský aj vďaka vysokej a masívnejšej postave trčí, tancuje s nasadením, hrá s prílišným nasadením, jeho paže a skoky možno bežného diváka uchvátia, je v ňom však pomerne dosť tanečného narcizmu. Anna je pružná, dynamická a nepochybne technicky zdatná tanečnica, ale nedokážeme s ňou prežiť ani lásku, ani ľútosť. Eifman avizoval a priviezol dve obsadenia (ergo dva večery), škoda len, že neboli divadlom špecifikované (v letáku uvádza obe naraz), ja som videla tentoraz vzhľadom na iné pracovné povinnosti len druhé.

Eifmanoví tanečníci sú reprezentantmi ruskej disciplíny a tanečnej dokonalosti, ktorú vnímame už akosi samozrejme. Siahajú za hranice možností tela, hrajú divadlo, ale pôsobia viac ako cirkusanti. V urputnej snahe kreovať svoje charaktery čo najvýraznejšie, balansujú na lane karikovania a strácajú emóciu. Nemožno tvrdiť, že by Eifmanova Karenina nebola okázalou podívanou. Boris vskutku prináša na javisko vždy veľké divadlo s premyslenou výtvarnosťou, efektom a profesionálnym tancovaním. Len som si nie celkom istá, či divadlo bez emócie má svoj zmysel (aj keď ten prvoplánový – zábavný – dokonca aj v nezábavnej téme), spĺňa. Horlivé reakcie nadšeného (pomerne nedivadelného diváka) ma akosi vždy opakovane zaskočia, či skôr sklamú.

Boris Eifman: Anna Karenina, Balet Eifman, foto: Alexander Kuznetsov

Boris Eifman: Anna Karenina, Balet Eifman,
foto: Alexander Kuznetsov

Boris Eifman: Anna Karenina, Balet Eifman, foto: Alexander Kuznetsov

Boris Eifman: Anna Karenina, Balet Eifman,
foto: Alexander Kuznetsov

Marketingový spot SND o Eifmanovi (v súvislosti s tanečnou časťou Eurokontextu 2016) horlivo avizuje veľkolepé divadlo (to naozaj je) so slovami : „nakoniec to najlepšie“ ! Akoby sme mali stále zakódované, že keď ide o balet, najlepší musí byť ten ruský, ako keď k nám prišiel za socializmu cirkus, tak najlepší musel byť ten sovietsky. Dnes mám dojem, akoby prišiel baletný ruský „cirkus“. Baletnú časť festivalu naplnilo päť predstavení – Compañia Antonio Gades (Španielsko) so staršími, ale nostalgicky kvalitnými kusmi, Companie Pál Frenák (Maďarsko) so stále provokatívnymi nápadmi a vizuálnou estetikou minimalizmu, Eifman Ballet (Rusko) s okázalým výtvarným a tanečným divadlom, plus domáce projekty Slovenské tance – Životy svetiel a premiéra BESS – Pocta Rudolfovi Labanovi – oba v ojedinelosti súčasného choreografovania slovenských tvorcov (všetky recenzie prístupné na tomto portáli). Či sme skutočne videli nakoniec to najlepšie je vec vkusu, názoru a diskusie. Môj (vkus i názor) sa zrejme bude tomu všeobecnému zjavne vymykať a iste vyvolá diskusiu.

Autor: Barbara Brathová

recenzia z predstavenia 3. júna 2016 v rámci festivalu Eurokontext.sk, NB SND

Boris Eifman: Anna Karenina
Hosťovanie Baletu Eifman v SND v rámci festivalu Eurokontext.sk
2. a 3. júna 2016, nová budova SND

Inscenačný tím

Choreografia, koncept a réžia Boris Eifman
Hudba Piotr I. Čajkovskij
Scéna Zinovy Margolin
Kostýmy Vyacheslav Okunev
Svetlá Gleb Filshtinsky

Obsadenie

Maria Abašova/Natalia Povorozňuk, Oleg Markov/Igor Subbotin,
Oleg Gabyšev/Sergej Volobujev,
sólisti a zbor Eifman Ballet

Balet Eifman, Anna Karenina, SND

www.eifmanballet.ru

www.eurokontext.sk

fotogaléria

video

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 27
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Barbara Brathová

baletná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Jeden komentár

Zanechajte komentár