Dnes je: sobota, 23. 9. 2017, meniny má: Zdenka , zajtra: Ľubor

Tento Trubadúr by sa mohol menovať Leonora

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
S podobnou vetou zakončil popremiérové hodnotenie Verdiho opery Il trovatore v Staatsoper Wien (vo februári t. r.) jeden zo zahraničných recenzentov. Hoci vo Verdiho opere dominujú rozsahom partov mužskí hrdinovia (Luna, Manrico, Ferrando), Leonora a Azucena tvoria náročnosťou ich rovnocenné vokálne protipóly. Ťažko povedať, či menšie. Veď také 4. dejstvo je ukážkou maximálnych požiadaviek na part Leonory v sólach i duetách s Lunom! Vyspievať tento vokálny úsek je iba časovo, nieto vokálne náročný na hlasivky. Napriek všetkým (ne)porovnávaniam partov v rozsahu či nárokoch, magnetom novej inscenácie v Staatsoper na viedenskej Okružnej triede bola predsa len na prvom mieste medzinárodná vokálna hviezda, sopranistka Anna Netrebko. I preto onen epiteton ornans v hodnotení jej podielu na zážitku z novej inscenácie Trubadúra, jednej z melodicky najbohatších opier Giuseppe Verdiho.

Ešte dlho po zhliadnutí a emotívno-hudobnom prežití Trubadúra (premiéra novej inscenácie bola 5. 2., videla som reprízu predstavenia 7. 9.) rezonuje v poslucháčovi nádherný medový hlas ruskej sopranistky, ktorá s pribúdajúcimi rokmi nič nestráca, skôr získava na kvalite a zvlášť mnoho karátovej farbe svojho hlasu. V každej hlasovej polohe je intonačne na milimeter istá. Má úžasnú vokálnu techniku, s ktorou tvorí nádherne oblúky fráz. Vo výškach kreuje dlhé tóny v krehkých pianissimách, ktoré majú nielen vlasovú éterickosť, ale ponechávajú si aj zvučnosť a plnohodnotnosť tónu. Nie je to žiadne klamanie jemným „hlasom“, ktoré niektorým sólistom pomáha, vyšplhať sa do vysokých polôh. Ťažko opísať zamatovú farbu stredov a tajomnosť hĺbok tohto naozaj nádherného hlasu, v ktorom ani jeden tón neláme na prechodných tónoch, ale plynie stále s vyrovnanosťou a kvalitou. Profesionalita Anny Netrebko je zreteľná nielen v sólach a veľkých vokálnych scénach s cavatinami (Che piú t´arresti… – Tacea la notte placida (2. scéna 1. dejstva), cabaletach (Di tale amor, chce disri! – tamtiež), romanzach, spievaných s neobyčajnou vrúcnosťou, ako aj takmer celé 4. dejstvo.

G. Verdi: Trubadúr, Viedenská štátna opera, 2017,
Anna Netrebko (Leonora),
foto: Michael Pöhn

Sopranistka je i kolegiálnou partnerkou, ktorá dokonale zapadne do početných duet, tercet a všetkých komorno-zborových ensemblov tejto opery (Qual voce! Ah, dalle tenebre… – 1. dejstvo) a i. Netrebko nie je opernou herečkou, s ktorou režisér manipuluje v záujme svojho „operného divadla“. Ale určite disciplinovanou primadonou, ktorá zaplní svojím hlasom a prežívaním role každý, hoci časovo, scénicky, režijne vymyslený a posunutý koncept deja. Tak je to aj v tejto inscenácii, ktorú 59-ročný taliansky režisér Daniele Abbado (syn slávneho dirigenta) posunul zo stredoveku do čias španielskej občianskej vojny.

Pripomeniem, že táto vojna začala 17. júla 1936 a trvala triu roky. V nej proti sebe stáli ľavicoví Republikáni – bojujúci na strane oficiálnej vlády Španielskej republiky (no za podpory medzinárodných interbrigád a komunistov) a pravicoví Nacionalisti, ktorých neskôr nazývali frankisti – podľa generála Franca, ktorý sa stal ich hlavným vodcom. Vojna skončila víťazstvom lepšie organizovaných frankistov. Množstvo obetí sa rátalo na pol milióna mŕtvych. Táto vojna bola, žiaľ, i predzvesťou nástupu nacizmu v Európe.

Spočiatku je divák skeptický voči podobnému dejovému posunu historickej ľúbostnej drámy zo stredovekého Španielska, navyše spracovanej libretistom Salvadore CammaranomEmanuelom Bardanom (ale aj samotným Verdim) do výsostne romantického príbehu. Neskôr sa však návštevník podobného posunu času a miesta skepticky zorientuje v zmene deja, navyše na v podstate nemeniacej sa, neutrálne pôsobiacej scéne Graziana Gregoriho. Tvorí ju polkruh akéhosi starovekej kúrie (zámku). Daniele Abbado sem vnáša svoje španielskou vojnou aktualizované scény. Nesedia zvlášť v 2. dejstve, ktoré i sám Verdi nazval Cigánka. Namiesto cigánskeho tábora, v ktorom je prítomný i Manrico, spomína Azucena na strašnú smrť svojej matky. No na scéne je quasi partizánsky tábor. V ňom si povstalci z Manricovej družiny neodpustia procesiu na počesť Matky Božej. Jej sochu z úzadia scény, kde je oltár, prenesú k delovej lafete (!), potom s ňou prejdú po javisku – v akejsi, aj vo vojne pretrvávajúcej španielskej ľudovej zbožnosti. Všetko to ilustrujú známe údery v hudbe predpísaných cigánskych kovadlín… Zmysel hudby sa priečil konaniu postáv. Náboženská scéna (pripomínajúca Lorcove hry) s prísnymi, čierno odetými Španielkami je zasa zinscenovaná pri rozhodnutí Leonory, vstúpiť do kláštora. Nuž, tá istá javisková scéna, (ovšem, viditeľná vcelku len divákom v strede hľadiska), slúži je raz ako sídlo Lunu, inokedy Manrica s jeho ľudovými povstalcami. V celku i detailoch je teda všeličo (detaily nespomínam…) nelogické, vo výsledku málo domyslené a rozohrané, ponechané skôr na operný koncert jednotlivcov – a politikum. Bez toho už asi nejde ani rozprávka.

G. Verdi: Trubadúr, Viedenská štátna opera, 2017,
Luciana D´Intino (Azucena), zbor Viedenskej štátnej opery,
foto: Michael Pöhn

G. Verdi: Trubadúr, Viedenská štátna opera, 2017,
Anna Netrebko (Leonora), Yusif Eyvazov (Manrico), George Petean (Gróf Luna),
foto: Michael Pöhn

Tak, ako scéna, sú aktualizované aj kostýmy (Carla Teti) sólistov a zboru: časť pripomínajú vzbúrencov a ľudové masy, druhá časť zasa fašistickú soldatesku v čiernych vojenských uniformách, so zástavami – ako symbolom frankizmu. Leonora je účesom i oblečením žena strednej vrstvy z prvej tretiny 20. storočia.

V súlade s aktualizačným posunutím deja do čias španielskej vojny, sa réžii podvolil svojou hudobnou koncepciou aj inokedy mimoriadne tvárny, citlivý a taliansku hudbu prežívajúci dirigent Marco Armiliato. Orchester Wiener Staatsoper (Viedenskí filharmonici) pod jeho rukami tentokrát príliš akcentoval zvučné, fortissimové polohy, zvlášť pri spolupráci so zborom (zbormajster Thomas Lang). Zbor nebol v daný večer v detailoch nástupov presný (najmä v mužskej zložke). V sólových a  komorných ensembloch však Armiliato nezaprel svoj špecifický cit pre dynamickú vypracovanosť hlasov a rešpektovanie sólistov v individuálnych kadenciách, frázach, dynamických valérach. K premenám obsadenia – od premiéry po sériu septembrových predstavení Trubadúra – treba dodať:

Nová inscenácia Verdiho Trubadúra (Il Trovatore) mala v Staatsoper Wien premiéru 5. 2. 2017, pričom v premiérovej sérii bolo 6 predstavení. V novej sezóne 2017/2018 bol otváracou inscenáciou práve Trubadúr 4. 9. 2017. Obsadenie hlavných postáv tu bolo takmer identické s premiérou – až na Lunu, ktorého v premiérovej sérii spieval Ludovic Tézier a Manrica Roberto Alagna. V novej sezóne mali byť len 4 predstavenia Trubadúra (4., 7., 10. a 13. 9.), z toho v titulnej ženskej postave Leonory mala Anna Netrebko spievať trikrát: 4., 7. a 10. 9. Žiaľ, pre nachladnutie primadona odriekla otváracie predstavenie, a tak ju narýchlo nahradila Maria José Siri. Všetky septembrové predstavenia zasa odriekol ohlasovaný Marcelo Álvarez, ktorý mal spievať Manrica. Nahradil ho manžel Netrebko – Yusif Eyvazov, ktorý touto rolou debutoval v Staatsoper.

G. Verdi: Trubadúr, Viedenská štátna opera, 2017,
Yusif Eyvazov (Manrico), Anna Netrebko (Leonora),
foto: Michael Pöhn

Hlavná hviezda inscenácie – „božská Anna“ – vystúpila nakoniec v septembri len v dvoch predstaveniach 7. a 10. 9. (na 13. 9. bola od začiatku napísaná Carmen Giannattasio, ktorú napokon – ďalšia zmena – nahradila Maria José Siri).

Mala som šťastie, byť na predstavení Trubadúra 7. septembra – na prvom z dvoch septembrových predstavení s Annou Netrebko, teda na druhom Trubadúrovi v tejto sezóne.

Okolo jej vystúpenia – podobne ako okolo každej hviezdy v opere na Ringu – bolo šialenstvo s lístkami, pričom šikovní priekupníci ponúkali pred vchodom predražené vstupenky ešte 10 minút pred začiatkom predstavenia. Zrejme uspeli, lebo pohľad do parteru, lóží a galérie pred zdvihom taktovky Marca Armiliata potvrdzoval, že všetky miesta boli napokon obsadené.

G. Verdi: Trubadúr, Viedenská štátna opera, 2017,
George Petean (Gróf Luna), Jongmin Park (Ferrando),
foto: Michael Pöhn

Ak som začala informáciu o Trubadúrovi s hodnotením Anny Netrebko, treba sa zastaviť aj nad ďalšími, určite pozoruhodnými výkonmi tohto večera. Lunu spieval vynikajúci rumunský barytonista George Petean, ktorý s touto rolou momentálne patrí k najžiadanejším predstaviteľom na javiskách Neapola, Tel Avivu, Barcelony, Berlína. Jeho speváckou doménou je tiež Rigoletto (v Ríme, Drážďanoch) či Jago v Madride. Pre mňa zostala nezabudnuteľná ária Lunu z 2. dejstva Il balen del suo sorriso s cabalettou Per me, ora fatale – a jeho duetá s Leonorou v 4. dejstve (Udite? Come albeggi – Mira, di acerbe lagrime). Petean má veľký, plný, zvučný, farebný barytón, v herectve i speve iskru, akúsi mužnú rozhodnosť a hrdinský pátos. V prológu 1. dejstva zapôsobil najmä mohutný, bezchybne vedený hlas juhokórejského basistu Jongmina Parka v role Ferranda. Po trojročnom pôsobení v Hamburskej Staatsopere debutoval mladý spevák s veľkou budúcnosťou v Covent Garden, účinkoval na City od London Festivale a minulý rok na Salzburger Festspiele. Vo Wiener Staatsoper debutoval r. 2011 – a rolou Ferranda si zrejme zabezpečil ďalšie väčšie basové party na tejto scéne. Nie je to hlavná, ale dôležitá a náročná rola – od prvého vstupu so zborom v 1. dejstve. Mezzosopranistka Luciana D´Intino je veľká talianska dramatická umelkyňa, ktorá má za sebou ozaj svetovú kariéru v Covent Garden, Teatro alla Scala, Bayerische Staatsoper, MET, v Teatro Municipal v Santiago de Chile, v Teatro San Carlo Neapol, na Rossiniho Opera Festivale v Pesaro a i. Pravda, okrem veľkosti hlasu a jeho výrazovosti má aj istú nevyrovnanosť registrov: v polovici línie a fráz cítiť výrazné zlomy hlasu do prsného, naturálne znejúceho registra, pričom vyššie polohy sú stále vyrovnané a schopné všetkých ozdôb i dynamickej maľby. Tento heroický mezzosoprán vyhovuje temnej postave cigánky Azuceny a svojím ponorom do altových hĺbok veľkého partu strhol obecenstvo dramatickosťou prejavu, ale aj celkovým renomé speváčky – bez ohľadu na menšiu indispozíciu (či ústup kariéry?).

G. Verdi: Trubadúr, Viedenská štátna opera, 2017,
Luciana D´Intino (Azucena), Yusif Eyvazov (Manrico),
foto: Michael Pöhn

Mimoriadne sa očakávalo vystúpenie tenoristu Yusifa Eyvazova, manžela Anny Netrebko. Po Moskve študoval spev u Franca Corelliho a slávnej Bulharky Gheni Dimitrovej. Má pomerne široký tenorový repertoár spinto tenorového charakteru. V repertoári uvádza Manrica, Riccarda, Cavaradossiho, Calafa, Turridu, Radamesa, Andra Chéniera a Otella. Spieva (nielen vedľa slávnej manželky), po celom opernom svete – v minulej sezóne v ND Praha. Z počutia jednej postavy ťažko vysloviť definitívny súd. Eyvazov má veľký, prierazný, silný materiál, menej si dáva záležať na okrúhlosti tónov a ich vláčnosti. Výšky – vrátane vysokého „c“ v cabalette Di quella pira l´orrendo foco – zaspieval s vypätím. Patrí zatiaľ skôr k tenoristom, ktorí všetko vyspievajú, no menej precítia, premyslia význam a vnútro vývoja postavy. No v 4. dejstve, v scénach s Leonorou (zbor Miserere + dueto s Leonorou,  scéna: Ciel! Non m´inganna quel fioco lume?, ale aj veľká finálna scéna: Ti scosta…) ho strhli k speváckej výrazovosti a prežívaniu prelínania nálad, osobitých vášní a vyznaní hlavných hrdinov. Je teda pred ním široká a otvorená cesta k zušľachťovaniu vcelku mimoriadne nosného materiálu. Rásť vedľa svetoznámeho partnera je veľká výzva, ale aj ambícia a nepochybne podpora! Ako veľmi prežívali Yusif Eyvazov a Anna Netrebko úspech jedného i druhého, bolo vidieť aj na záverečnej, nekonečne dlhej klaňačke pred oponou. Darmo, potlesk je ópium a doping súčasne.

Dodajme: V tejto sezóne bude Anna Netrebko ešte spievať titulný part v sérii 4. novembrových predstavení inscenácie Adriany Lecouvreur od Francesca Cileu – po boku s Piotrom Beczalom a pod taktovkou Evelina Pidoa. Adriana Lecouvreur je v Staatsoper vlastne debut ruskej divy. Prvýkrát túto rolu spievala v júni 2017 na dvoch predstaveniach v Mariinskom teatre v Petrohrade. Vo Viedni to bude jej európsky debut. Túto postavu má na programe potom až v lete 2018 v Baden-Badene a následne s ňou vystúpi v newyorskej MET. Medzitým bude debutovať ako Maddalena v André Chénierovi (od talianskeho skladateľa verizmu Umberta Giordana) na otvorení sezóny (7. decembra t.r.) v milánskom Teatro alla Scala. V apríli 2018 bude zasa debutovať so svojou Toskou v MET…

G. Verdi: Trubadúr, Viedenská štátna opera, 2017,
Anna Netrebko (Leonora),
foto: Michael Pöhn

Staatsopera privítala divákov niekoľkými novinkami: vestibul pri pokladniciach je obložený lešením, lebo divadlo – prvýkrát od povojnového znovuotvorená budovy r. 1955 – dalo vo vstupnej hale reštaurovať štukatúry a tiež vzácne fresky  významného rakúskeho romantického maliara  Moritza von Schwinda. (Napriek bombardovaniu Opery sa cez vojnu totiž zachovali v prednej časti budovy). Do novembra by mali byť tieto práce dokončené. Renovácia bude postupne pokračovať v lete 2018 lóžami a foyerom so Schwindovými freskami.

Ďalšou novinkou je nové titulkovacie (čítacie) zariadenie pred každým sedadlom na prízemí i v lóžach (dokonca aj v miestach na státie…). Predtým síce bola podobná vymoženosť pred každým sedadlom (aj v lóžach), ale slúžila len prekladom do nemčiny a angličtiny. Od tejto sezóny môžu návštevníci sledovať spievaný text v šiestich jazykoch: nemčine, taliančine, francúzštine, angličtine, ruštine a japončine. Navyše – na kontrastnejšom čierno-bielom podklade. To všetko sa stihlo v Staatsoper cez divadelné prázdniny, v ústrety návštevníkom z rôznych krajín sveta. Perspektívne sa plánujú údajne aj preklady do češtiny. (pozn. red.: viac informácii o tomto novom zariadení si prečítate TU…)

Titulkovacie zariadenie vo Viedenskej štátnej opere, 2017,
foto: Lemon42

S nostalgiou a výčitkou: Čo keby sa v našej Historickej budove Opery SND vymenili cez najbližšie prázdniny aspoň stoličky, ktoré sú priam zdraviu nebezpečné – ak už nie nepohodlné. Čakať iba na vzdialenú renováciu tejto budovy, je taká ilúzia, ako porovnávať takmer všetko vo svete a u nás.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z reprízy 7. septembra 2017

Giuseppe Verdi: Trubadúr (Il Trovatore)
Viedenská štátna opera
repríza 7. septembra 2017

inscenačný tím

Dirigent: Marco Armiliato
Réžia: Daniele Abbado
Scéna: Graziano Gregori
Kostýmy: Carla Teti
Svetlo: Alessandro Carletti

osoby a obsadenie

Gróf Luna: George Petean
Leonora: Anna Netrebko
Azucena: Luciana D´Intino
Manrico: Yusif Eyvazov
Ferrando: Jongmin Park
Inez: Simina Ivan
Ruiz: Jinxu Xiahou
Starý Cigáň: Oleg Savran
Posol: Oleg Zalytskiy

www.wiener-staatsoper.at

video

email

About Author

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Leave A Reply