Dnes je: pondelok, 20. 11. 2017, meniny má: Félix , zajtra: Elvíra

Terézia Ursínyová: Hudba objavuje dejiny ľudského srdca

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
28. mája t. r. oslávi polookrúhle životné jubileum muzikologička, hudobná kritička a publicistka PhDr. Terézia Ursínyová, ktorá sa svojou neúnavnou vytrvalosťou a láskou k hudbe a divadlu vypracovala medzi elitu slovenských hudobných a divadelných kritikov. Publikuje do rôznych časopisov a od roku 2012 je taktiež aj pravidelnou autorkou Opera Slovakia. Pri príležitosti jej životného jubilea sme ju požiadali o rozhovor, v ktorom nám prezradila niečo zo svojho životného príbehu, profesionálnych začiatkoch, ako získala lásku k hudbe, vnímavosť pre krásu a emocionálnu hĺbku umenia, ale aj o ľuďoch, ktorí ju formovali a boli pri nej v neľahkých časoch minulého režimu.

Hoci sa Terézia Ursínyová vo svojej publicistike zaoberá takmer všetkými druhmi klasickej hudby, ťažiskom jej diela je najmä reflexia hudobného divadla – hlavne opery, operety a muzikálu. Počas vyše päťdesiatich rokov hudobno-kritickej a publicistickej práce napísala stovky recenzií umeleckých výkonov či hudobných nosičov, rozhovorov s umelcami, najmä opernými spevákmi a iných publicistických článkov v popredných slovenských periodikách (Literárny týždenník, Hudobný život, Opera Slovakia, Opera Plus, Slovenské divadlo, Katolícke noviny a i.), ktoré sú mimoriadne cenným dokumentačným materiálom o celoslovenskej hudobnej a hudobno-dramatickej umeleckej činnosti. Terézia Ursínyová sa svojou publicistikou v mnohom zaslúžila aj o popularizáciu hudobného a hudobno-dramatického umenia v spoločenských periodikách so širokým čitateľským zázemím, najmä v časopise Slovenka, kde v rokoch 1990 – 1999 pôsobila ako zástupkyňa šéfredaktora. Je autorkou viacerých knižných publikácií, početných štúdií či hudobných esejí. Dlhodobo pravidelne recenzuje premiéry a predstavenia Opery SND, Divadla Nová scéna, banskobystrickej Štátnej opery, Opery Štátneho divadla Košicie, ale aj zahraničných operných divadiel ako napríklad predstavenia Viedenskej štátnej opery. Pre slovenského čitateľa zdokumentovala aj pôsobenia našich umeleckých osobností v zahraničí. Články Terézie Ursínyovej na Opera Slovakia nájdete TU…

Terézia Ursínyová,
foto: Peter Procházka

Ste muzikologička a hudobná kritička. Aká bola vaša cesta k hudbe?

Nepochádzam z umeleckej, alebo ináč výnimočnej rodiny. Najznámejším v našom rode bol nepochybne bratranec Dežo Ursíny, syn oteckovho brata. Dežo však pôsobil v celkom inej oblasti, než ja. Niekto z jeho obdivovateľov ho nazval „guru slovenskej beatovej hudby“. Je to vskutku tak. Sledovala som jeho kariéru i búrlivý život, ale aj smutný, predčasný odchod z tohto sveta. Nepatrila som do jeho hudobného sveta, ako nepatril on do môjho. Boli sme ako oheň a voda. Stretávali sme sa málo. Bol vyštudovaný dramaturg z VŠMU, ja absolventka muzikológie na FFUK. Každý mal iné záujmy i spoločnosť. Najviac ma zasiahlo naše posledné stretnutie blízo jeho pracoviska – Krátkeho filmu – na Mostovej ul. Dežo bol nielen sivovlasý – ako roky predtým, ale aj vychudnutý, ľudsky pokorený nevyliečiteľnou chorobou. Vtedy sme si asi najviac rozumeli, bez veľkých slov – iba rečou očí. Jeden i druhý sme vedeli, o čom je reč. Mne sa pred pár rokmi podarilo utiecť z chápadiel tej istej choroby, ktorá teraz vysávala energiu bratranca. Osud a cesty Božie sú nevyspytateľné. Mnohé v Dežovom živote sa chorobou zrovnalo aj po tejto stránke. Jeho obrovské ego sa stiahlo na dno srdca. Trpela som v tej chvíli zarovno s ním, hoci sme o chorobe nepovedali ani slovo. Najhlbšie som však vstúpila do jeho vnútra po jeho smrti, čítajúc Dežove listy Zdenke Krejčovej, poslednej láske svojho života. Vyšli knižne pod názvom „Moja milá pani“. V nich je pravý obraz Deža – intelektuála, výnimočného hudobníka, krásneho muža, ktorý konečne našiel sebe rovnú ženu, ale aj otca, budujúceho si vzťah k synovi Kubovi.

Pýtate sa však asi na mňa, nie na Deža. Chcela som ho spomenúť, lebo ak mňa pozná málokto, na Deža sa pýta každý.

Teda, kam siahajú korene Ursínyovcov?

Starý otec Pavol Ursíny bol hodinár; narodil sa v Piargu – v banskoštiavnicom okrese, ale do smrti žil v Žarnovici. Jeho hodiny bijú pol a celú doposiaľ – viac než sto rokov. Možno jeho meno pochádzalo z Talianska – tam boli v renesancii architekti i kardináli Ursini a Orsini. Ktohovie? Ja som skrz-naskrz Slovenka – rodom i podstatou bytia, bez akýchkoľvek šľachtických predikátov, ako je dnes záľubou vyhľadávať v rodokmeňoch. Je však pravda, že prvé kroky vo Florencii boli pre mňa také, akoby som tu žila tisícky rokov. Taliansko je moja láska. Ursínyovci boli a sú „luteránmi“; i mňa sa každý pýta, či som nie evanjelička. Nie – ja som katolíčka. Naši starkí boli v časoch maďarizácie ešte aj „panslávi.“ V žarnovickom dome, už bez predkov, ktorí pomreli ešte pred mojím narodením, sme s rodičmi prežívali najkrajšie prázdniny v živote. Za mestečkom tiekol lenivý Hron, v noci sme  dokonca počúvali serenády s gitarou, v podaní obetavého strýka Zoliho. Na povale boli staré časopisy a tajomný obláčik prachu. Teta Aranka, ochotnícka režisérka, pred nami prehrávala scény z hry, ktorú práve nacvičovala v tunajšom súbore.

Z evanjelickej vetvy našej rodiny mám skrytý najvzácnejší „poklad“: spevník Cithara sanctorum z r. 1827 a švabachom písanú Bibli svatú Starého i Nového zákona z r. 1891. V nej sú uložené dáta narodenia a smrti Ursínyovcoch – od prarodičov z Jahodníka pri Martine, až po dnešok.

Mamička bola z katolíckej rodiny Loffayovcov na Orave. Netuším, odkiaľ sa na Hornej Orave vzalo meno Loffay. Na Orave je ich veľa. Možno sa počas napoleonských vojen zatúlal do týchto končím nejaký potomok Gilberta La Fayette, generála z čias francúzskej revolúcie, ktorý išiel s Napoleonom do Poľska. Možno je to iba moja detinská fantázia – a možno pravda. Ak je dnes celá Európa v pohybe – prečo by nebola aj začiatkom 19. storočia?

Terézia Ursínyová,
foto: súkr. archív Terézie Ursínyovej

Moji oravskí predkovia boli chudobní – a tak sa v dvadsiatych a tridsiatych rokoch m. st. húfne sťahovali do Ameriky. Starý otec Karol Loffay bol rechtor – organista. Okrem svojich piatich detí (dve zomreli na obrnu), vychovával aj ďalší kŕdeľ potomkov svojho brata, ktorý ťažko robil v amerických baniach. Ťažko sa mu žilo. Plat nemal, iba to, čo mu dal farár, alebo pozostalí po pohrebe, mladí po svadbe a krstinách. Na následky jedného pohrebu v povojnovej zime ochorel a dostal tuberkulózu. Vraj mu ťažký kožuch mu ukradli spoza organa vojaci generála Malinovského, ktorí prechádzali cez Trstenú. Keď som robila v časopise Slovenka, napísala som článok o pečení rechtorských oblátok počas adventu. Za roznášku takýchto vianočných oblátok dostával rechtor od dedinčanov múku, slaninu, masť. Z toho a zemiakov, dopestovaných  na malom rechtorskom láne, musel vydržať  rodinou celý rok. Jeho žena – vdova Mária, moja babička, nemala po mužovi ňom ani korunu penzie. Nuž sa presťahovala k dcére do Trnavy a k synovi do Bratislavy. Raz bola tam, inokedy inde: podľa toho, kde sa kúrilo – lebo aj my sme žili v krásnych časoch socializmu pri jednej peci. Od nej a od mamky som ako dieťa počúvala o svadbe luterána Pavla Ursínyho s katolíčkou Violou Loffayovou, čerstvou absolventkou Obchodnej akadémie v Bratislave, ktorá však nemala v časoch krízy zamestnanie. V tradične katolíckej Trstenej bola svadba rechtorovej dcéry s evanjelikom niečo nevídané. Podľa reverzu bola len katolícky a civilný sobáš: evanjelickej svadby sa žarnovickí rodičia nedočkali. A deti museli byť pokrstené a vychovávané v katolíckej viere. A tak sme sa so sestrou stali katolíčkami.

Napriek všetkému bola naša rodina priam vzorovo ekumenická. Dokonca v arcibiskupskej Nitre a neskôr v slovenskom Ríme – Trnave, kam nás po r. 1948 vysťahoval nový režim.

Po oravskom starom otcovi opatrujem ako dedičný dar rukou písaný katolícky spevník, „…započatý v roku 1908 – na väčšiu česť a chválu Božiu pre svojich farníkov.“ Do neho starý otec písal notami i slovom piesne cirkevného roka. Knižočku dokončil ešte pred vydaním oficiálneho Jednotného katolíckeho spevníka r. 1937. Je ošúchaná, stará – ale pre mňa má cenu zlata. Sú v nej dejiny katolíckej vetvy Ursínyovského stromu.

To, že som zostala pravovernou katolíčkou, je zásluha oboch rodičov, ktorí sa nepustili Boha ani v krutých päťdesiatych rokoch – najsmutnejšej kapitole povojnového života v bývalej Československej republike, kedy zúrila ateizácia, špehovanie, udávanie, vypočúvanie. Na všetko zlé z tých čias si pamätám, lebo dieťa má veľmi ostré zmysly – (…aj na strach, kedy odvedú otca na vypočúvanie).

Mamička mala od detstva hlas ako zvon. Bez jej spevu sa nezaobišiel ani jeden deň. Túžila študovať spev – ale to bolo už na tolerantného rechtora veľa. Nehovoriac, že horko-ťažko nazbieral svojej jedinej dcére korunky na obchodnú akadémiu v Bratislave. Hrala na klavíri, ktorý jej kúpil manžel. Po nej sme ho zdedili so sestrou. Mamičku nikto neučil hrať – improvizovala na základe výborného sluchu a skúseností zo starootcovského pozitívu…

Ale vy ste už chodili na ľudovú školu umenia?

Vtedy sa to volalo „hudobná škola“. Vychodila som dva cykly hry na klavíri: celkovo 12 rokov. Učila ma pani učiteľka Rozália Arnoldová. Na „hudobke“ som získala lásku k hudbe, emocionálnu hĺbku a vnímavosť pre krásu – ale aj celoživotné priateľstvá. S neskoršou manželkou dirigenta Bystríka Režuchu – Trnavčankou Betkou Mrázovou, dlhoročnou sólistkou košickej opery sa stretávam na koncertoch podnes. Podobne ako s konškoláčkou zo základnej školy „Pod rádiom“ – dr. Táňou Okapcovou, šéfredaktorkou bývalého vydavateľstva OPUS a istý čas i vedúcou hudobného oddelenia na MK SR. S violončelistom Richardom Vandrom, sólistom, koncertným majstrom a hudobným pedagógom doma i v cudzine, ktorý nakoniec žil i zomrel v Španielsku, mi zostali už iba tri krásne CD s jeho nahrávkami v Bratislave, Brne i v Španielsku – a spomienka na nesmierne srdečného človeka.

Na hudobnú školu chodili najmä deti z tzv. strednej vrstvy. Tie, čo mali klavír „zo starých dobrých čias“. Iní hrali na husle, violončelo, flautu, akordeón. O producírovanie na školských besiedkach išlo len čiastočne – skôr o výchovu k umeniu, teda to, čo dnes tak chýba deťom, ktoré rodičia zapíšu radšej na angličtinu, lebo sa im to zíde! Ale – čo sa nezíde? Mne sa vďaka klavíru „zišlo“ najkrajšie povolanie na svete –  hudba.

Terézia Ursínyová a Edita Gruberová pred Viedenskou štátnou operou v roku 1996,
foto: súkr. archív Terézie Ursínyovej

Po maturite ste študovali hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Prečo práve tento odbor?

Po osemročnej základnej škole som túžila ísť na konzervatórium. Veď som i „drela“ hru na klavíri 5-6 hodín denne. Vzhľadom na kádrové posudky som však – na radu rodičov – študovala radšej niečo „praktické“. Bola to štvorročná Pedagogická škola pre učiteľov základných škôl v Trnave. Až začiatkom šesťdesiatych rokov sa uvoľnila spoločenská situácia tak, že som sa pokúsila dať prihlášku na hudobnú vedu a výchovu v Bratislave. Medzi prihlásenými na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského prevažovali absolventi konzervatória, no prijali ma. Za všetko dobré v hudbe môžem ďakovať univ. prof. PhDr. Jozefovi Kresánkovi, DrSc., ktorý ma po spoločnom dvojročnom štúdiu prijatých uchádzačov odporučil na ďalšie samostatné trojročné štúdium hudobnej vedy. Tu nás už bolo málo – iba päť či šesť. Dnes sa pýtam, kam pôjdu súčasní absolventi hudobnej vedy, ktorých prijali na FFUK i VŠMU po nezmyselnom predpise o množstve, nie o kvalite uchádzačov? Veď ani my, piati, sme nemali miesto.

Medzi mojimi kolegami na hudobnej vede zastával prvé miesto Sveťo Stračina, ktorý už na fakulte komponoval hudbu k pantomimickému  súboru Sládka a Žlábka na dnešnej Malej scéne. Paradoxne – práve Sveťko neodovzdal diplomovku. Mal už iné záujmy. Mali sme  na hudobnej vede skvelých profesorov: na dejiny stredovekej hudby dr. Richarda Rybariča, organológiu a etnomuzikológiu prednášal dr. Oskar Elschek, ktorý po r. 1989 pôsobil na univerzite vo Viedni, hudobnú teóriu (a každý záskok) na seba vzal všestranný prof. Jozef Kresánek. DrSc., intonáciu a hudobné formy učil dr. Ladislav Burlas, skladateľ a vtedy autor čerstvej publikácie o hudobných formách, akustiku a hudobnú systematiku zasa prednášal doc. Miroslav Filip, dejiny slovenskej hudby mladá Naďa Hrčková a spev Marta Schimplová a doc. Oľga Šimová. Ale mali sme aj dirigovanie a komorný spev s prof. Kornelom Schimplom, klavír s dr. Vladom Čížikom a Ladislavom Holáskom. Bola to v tých časoch hudobná veda, ktorá neučila iba „suchú teóriu“, ale pripravovala muzikológov aj na životnú prax, na poznanie základov každej umeleckej disciplíny. Nesmierne mi to pomohlo najmä v hodnotení spevu a azda i dirigovania. Samozrejme, mali sme aj ekonómiu, vedecký socializmus, základy marxizmu. Tie som musela odrapkať aj na doktorandských skúškach. Kandidatúru na SAV, t. j. dnešné doktorandské skúšky som pre nezmyselnosť opakovania marxistických predmetov radšej vzdala. Titul za to nestál. Skrátené rigorózum som si urobila ešte r. 1968. Po tomto roku by to už nešlo. Všade bolo treba odporúčanie strany.

Terézia Ursínyová a Ladislav Mokrý,
foto: Peter Procházka

Splnila sa vám praxi túžba, robiť pravú hudobnú vedu?

Ani nie. Aj keď sa pýtam, či nie je hudobnou vedou práve to, čo človek robil mimo kabinetného života na akadémii, alebo na vysokej škole. Prednášali nám viacerí akademici, ktorí roky sedeli nad jednou témou, ktorú držali úzkostlivo len pre seba. A to som si nevedela predstaviť. Život je pekný v menlivosti. I preto som vystriedala viacero zamestnaní – hoci zopár krát v tom zohrali úlohu nekompromisné postoje voči straníckej a paradoxne, po novembri 1989, aj VPN-kárskej svojvôli a kádrovaniu. Veľmi som si totiž vážila riaditeľa Slovenskej filharmónie doc. PhDr. Ladislava Mokrého, CSc., ktorý bol na čele SF v najťažších rokoch normalizácie. Mne podal pomocnú ruku, keď som dala výpoveď z ideologizovaného Zväzu slovenských skladateľov a zostala bez miesta: kompetentní sa totiž postarali, aby som miesto nikde nedostala… Nuž, tento Ladislav Mokrý, ovládajúci sedem jazykov, muzikológ prvej triedy, historik a hudobný sociológ, hudobný diplomat v Hudobnej rade UNESCO, najmä však riaditeľ Slovenskej filharmónie, zachoval čistý štít našej prvoradej hudobnej inštitúcie v rokoch 1968-1992. Ešte dnes by mohli niektorí žijúci diskriminovaní skladatelia podať svedectvo o tom, že ich skladby zaradil do programov koncertov SF práve Laco Mokrý – napriek zákazu ideologických inštitúcií. Mal kontakty na celom svete a aj preto – no zvlášť pre svoje manažérske schopnosti a obrovský prehľad v hudbe – doviedol SF i BHS na európsku úroveň. Nechcela som dvíhať ruku za to, aby takáto osobnosť odišla z čela SF po r. 1989, kde som istý čas pracovala najprv ako dramaturgička Komornej opery SF a neskôr ako tlačová tajomníčka. A tak som odišla. Až som sa dostala do Slovenky.

Terézia Ursínyová a Alexander Dubček po jeho vyhlásení za Muža roka – v redakcii Slovenka,
foto: súkr. archív Terézie Ursínyovej

Ste rešpektovanou publicistkou, napísali ste množstvo rôznych článkov vo viacerých časopisoch či novinách, ste autorkou aj niekoľkých knižných publikácií. Prezraďte čitateľom Opera Slovakia niečo z tejto oblasti…

Vrátim sa o pár rokov dozadu: po vysokej škole som bola najprv dva roky metodičkou Krajského osvetového strediska v Banskej Bystrici, odkiaľ ma vyžiadal vtedajší šéfredaktor na oddelenie kultúry denníka Smer, kam som už externe písala články a recenzie o premiérach banskobystrickej Opery Divadla J. Gregora – Tajovského (dnešnej Štátnej opery). Tak som sa stala redaktorkou, ktorá sa musela naučiť písať novinárske žánre a chodiť po Stredoslovenskom kraji za témami, pomerne vzdialenými hudbe. Nebanujem. Bola som  asistentkou programov vo Východnej, robila som rozhovor s vtedajšou hviezdou Národného divadla v Prahe – legendárnym hercom Radovanom Lukavským, inokedy ma poslali za páračkami peria, alebo do spevokolu v Turzovke, odkiaľ vzišiel dnešný rektor Akadémie umení v Banskej Bystrici, ale oslovila som aj našu slávnu speváčku Editku Gruberovú, ktorú som sledovala ako sólistku ešte v Banskej Bystrici. Stretli sme sa vo Viedni… Zažila som toho v Smere veľa – pokým nás rozprášili vojaci Varšavskej zmluvy. Odchovaná láskou k Rusku som nevedela pochopiť, prečo ma z redakcie pod samopalom vedie ruský dôstojník. Naivne, s pocitom, že sa to musí skončiť, sme vysedávali pred zavretou redakciou – oproti tankom. Z Cvikovej Banskej Bystrice – čo bolo meno totalitného krajského tajomníka strany – ma zachránil až dr. Marián Jurík, ktorý stihol ešte na dubčekovskom MK SR zariadiť založenie  vtedy dvojtýždenníka Hudobný život a dotácie na tento časopis. Ponúkol mi miesto zástupkyne šéfredaktora, lebo on bol nielen šéfredaktorom, ale aj riaditeľom Slovkoncertu. A tak som desať rokov bola v novom dvojtýždenníku Hudobný život zapriahnutá do písania, redigovania, zháňania materiálov, chodenia za korektúrami do nitrianskych tlačiarní… atď. Kádrový pohon, ktorý nastal v Banskej Bystrici sa ku mne dostával najmä vo výstrahách nového, dosadeného politického šéfredaktora, ale i tak bolo v podstate tých desať rokov v Hudobnom živote plných tvorivej práce.

Terézia Ursínyová v redakcii, 1986,
foto: súkromný archív Terézie Ursínyovej

Ale začali ste písať o hudbe už počas vysokej školy, však?

Najčistejší pocit radosti z článkov som mala ako poslucháčka tretieho ročníka hudobnej vedy, kedy som začala spolupracovať s denníkom Smena a s Hudobnou redakciou pre deti a mládež vo vtedajšom Slovenskom rozhlase v Bratislave. Redaktorkou bola „osvietená“ Jarka Prihelová, ktorej som písala hudobné relácie na sobotné popoludnia pre deti a mládež. Prvým článkom vôbec bol rozhovor s legendárnou mezzosopranistkou, sólistkou Národného divadla v Prahe a tiež Českej filharmónie Věrou Soukupovou. Uverejnili mi ho v denníku Smena – vďaka vedúcemu kultúry, významnému filmovému kritikovi Richardovi Blechovi a Mariánovi Juríkovi, ktorý tu bol vtedy redaktorom hudby. Na koncerty Věry Soukupovej sme chodili do Prahy tak, ako sa dnes chodí do Mníchova alebo Viedne za hviezdami operného sveta. Jej magický hlas v novej českej Somerovej Vokálnej symfónii som so zatajeným dychom počúvala v internáte na Suvorovovej ulici z rozhlasu. Za prvé honoráre v rozhlase som si totiž kúpila malé tranzistorové rádio, ktoré mi slúžilo najmenej dvadsať rokov.

Neskôr som robila pre rozhlas ranné hudobné spravodajstvo o Bratislavských hudobných slávnostiach a koncertnom živote pre redaktorku Oľgu Odzganovú, hudobné recenzie pre dr. Vieru Režuchovú – a napokon umelecké relácie s hudbou pre dr. Etelu Čársku. Začala sa aj moja intenzívna recenzentská spolupráca s bratislavským Večerníkom, Pravdou, neskôr i denníkom Práca. Keď sa dnes pozriem naspäť, sama sa čudujem, ako som to stačila – a kde sa tie články podeli!?

V Opere SND zostalo – napriek spoločenskej „normalizácii“  a preverovaniu – obdobie umeleckej jari. Za šéfdirigenta totiž prišiel Zdeněk Košler (1971-1977), ktorý tu naštudoval nielen štýlové Così fan tutte (v bývalom Hviezdoslavovom divadle) a  v obnovenej Historickej budove SND skvelú Janáčkovu Vec Makropulos i Cikkerovu najlepšiu operu – Vzkriesenie. Do opery prišla nová mladá generácia spevákov: Hrubant, Štúrová, Dvorský, Hajóssyová, Kopčák, Blahušiaková a zopár ďalších talentov. Dirigent Ondrej Lenárd s nimi – a režisérom Kriškom – naštudoval doslova mladú Bohému i výborného Fausta a Margarétu. V kontexte osemdesiatych rokov boli zasa vrcholom zážitkov inscenácie zrelého režiséra Miroslava Fischera s „jeho“ SalomeElektrou v podaní Eleny Kittnarovej v hlavnej úlohe. Nechcem suplovať dejiny opery, len pripomenúť, že písať o takýchto inscenáciách bola radosť. Dramaturgovia tej doby netvorili len bulletiny, ale prekladali a niektorí písali libretá pre nové  opery. Lebo aj tie sa hrali. V tom vynikal zase režisér a  neobyčajne sčítaný dramaturg Július Gyermek.

Terézia Ursínyová s Etelou Čárskou a Miroslavom Válkom v jeho pracovni v roku 1978,
foto: súkr. archív Terézie Ursínyovej

Na fotografii ste s hudobnou redaktorkou Slovenského rozhlasu dr. Etelou Čárskou v pracovni niekdajšieho ministra kultúry Miroslava Válka, čo bola rozporuplná postava našej kultúry…

Doposiaľ je to pre mňa najväčší slovenský básnik intelektuálnej  moderny. Čím viac času plynie od r. 1989, tým viac sa človek dozvedá i to, koľkým ľuďom Miroslav Válek ako minister kultúry SR pomohol, ako ich dostal z problémov nenormálneho „normalizačného obdobia“. O to ťažšie som prijala o ňom nedávnu inscenáciu v Modrom salóniku SND, kde súčasný autor zobrazil M. Válka ako človeka, ktorého morálne prevyšuje dokonca príslušník ŠTB. Sme národ, ktorý dokáže negovať svoju históriu a jej osobnosti. Ľudský osud sa však skladá z mozaiky právd – a, žiaľ, i množstva klamstiev. Vrátim sa k osobnosti M. Válka, ktorého sme s dr. E. Čárskou zložitými cestami predsa len uprosili na reláciu o vážnej hudbe. Bol však Trnavčan – a to azda tiež trochu zahralo na jeho city. Dokázal hovoriť kultivovane nielen o hudobnosti slova, ale aj o samotnej hudbe. V Hudobnom živote r. 1969 sme publikovali jeho predslov na otvorení BHS 4. mája 1969. Doposiaľ ho považujem za najkrajší, aký kedy povedal minister kultúry a básnik o hudbe:

„Ak je pravda, že hudba je umením najuniverzálnejším, najtotálnejším, pretože často v dramatickej skratke obsahuje v sebe celé dejiny sveta a človeka, dejiny ľudskej civilizácie, je pravdou aj to, že obsahuje v sebe dejiny ľudského srdca. Každý hudobný prejav, ktorý je umeleckým tvarom, je pre vnímavé ľudské srdce sviatkom, umožňuje človeku, aby lepšie chápal sám seba, aby samého seba poznával v súvislostiach, ktoré unikajú jeho každodennému životu… Bolo by zaiste možné hovoriť ešte veľa na okraj tejto udalosti, ale slová vyslovené pred hudbou, sú slová do vetra. Viac než hocijaké slovo zaváži jediný tón hudby.“

Terézia Ursínyová s Etelou Čárskou a Miroslavom Válkom pri nahrávaní rozhlasovej relácie o hudbe,
foto: Jozef Líška

Ste autorkou publikácií o histórii slovenského hudobno-zábavného divadla Cesty operety, monografie o Márii Kišonovej-Hubovej: Volali ma Mimi, knihy o Elene Kittnarovej: Život na dvoch scénach, knihy Zlaté hlasy (slovenskej opery) o ktorej sme písali TU…,, samostatných kapitol do kníh o speváčke ľudových piesní – emigrantke Janke Guzovej, desiatich kapitol do knihy Umelecké hodnoty 20. storočia i príspevkov do ďalších publikácií, o. i. do Slovenského divadla v 20. storočí, ktoré vydal Miloš Mistrík a kolektív autorov v SAV. Ako vzniká kniha, kapitola, publikácia?

Tak, na toto neviem odpovedať. Najmenej príjemne sa robili  heslá do Encyklopédie dramatických umení Slovenska. V nich nemôže byť totiž nič osobné – len fakty, roky, postavy, hry, diela. To je azda najťažšia práca pred človeka, ktorý má rád rozvité vety a metafory. Doposiaľ sa teda heslám vyhýbam. Kniha sa niekedy rodí desaťročia – a hlavne vyžaduje pátranie, sedenie, čítanie, neustále prerábanie, prepisovanie, štylistické rozcvičky, ba olympijské zostavy slov. O Elene Kittnarovej som zbierala podklady roky: sledovaním jej úloh na Novej scéne a v Opere SND; očarením z jej tvorivej osobnosti; detailnou analýzou postáv a práce tejto dramatickej heroíny na televíznych záznamoch a v rozhlasových archívoch… Elena mi nepovedala o sebe absolútne nič. Nie že by nechcela. Bola presvedčená, že všetko je „povedané“  a zaspievané na javisku. A mala pravdu. Bola však Trnavčanka, a ja mám toto mesto rada, hoci v ňom dlho nebolo nič, len rovina.

Miminka Kišonová-Hubová bola zasa dáma, ktorá ma lákala históriou Hubovského rodu, ale najmä celou osobnosťou sopránovej divy tých čias. Svojím veľkým učiteľským písmom mi nosila napísané poznámky o kapitolách svojho života, hoci som chcela písať ináč, po svojom. No pri káve, vo vtedy noblesnom hoteli Fórum, som ju počúvala s nadšením nad pamäťou i decentným odkrývaním pozlátka z javiskových legiend. Bol to svedok nášho divadelníctva od konca tridsiatych rokov  m. st. Na magnetofón som zachytávala usilovne jej spomienky, ktoré, veru, tiež nebola maličkosť prepisovať. Nakoniec sme vyberali  fotografie z jej absolútne neusporiadaného osobného archívu. Ale nesmierne ma tešila jej náklonnosť, oslovenie „Terienka“, ktoré vedela tak báječne posadiť do nosovej rezonancie, akoby spievala. Tešila ma srdečnosťou tejto primadony slovenskej opery  (aj operety), nahliadnutie do jej súkromia v niekdajšej Hubovskej vile, ba aj ochutnanie Miminkiných legendárnych vanilkových rožkov. V SND boli dve veľké dámy sopránu – pani Česányiová a pani Hubová, ale primadonou – chovaním a gestami – bola len jedna: Miminka… Oslovila som ju cez jednu prestávku na premiére opery – a súhlasila, aby sme začali robiť.

Terézia Ursínyová,
foto: Ľudovít Vongrej

Podrobne ste sa venovali aj slovenskej operete, ste autorkou veľmi vzácnej knižnej publikácie…

Za knihu, ktorá ma azda prežije, považujem  Cesty operety – s podtitulom, ktorý je napísaný vo vnútri knižky – Vývoj slovenského hudobno-zábavného divadla. Tu som začínala celkom „od piky“, lebo nebolo nič, čoho by som sa chytila. Našťastie, vtedy ešte žili legendy slovenskej operety, ktoré mi poskytli svoje vedomosti, zápisky a mená, po ktorých som ďalej „išla“: korešpodenciou s pozostalými, alebo ešte žijúcimi skladateľmi a slávnymi spevohercami. Skvelou rozprávačkou mi bola dnes deväťdesiatnička Gizka Veclová, prvá dáma Spevohry Novej scény. Poznala som však aj Františka Krištofa Veselého, legendu slovenskej operety a jeho manželku, kedysi primadonu maďarskej operety. Usilovne som čítala kapitoly o divadle na Slovensku v období feudalizmu a o inonárodných divadlách na Slovensku do r. 1918 či o opernej spoločnosti grófa Erdȍdyho v Bratislave z kníh vzácnej akademičky M. Cesnakovej – Michalcovej. Chodila som po archívoch a univerzitnej knižnici ako detektív. Každý závan poznania mi bol vzácny. Z neho sa dali dedukovať ďalšie mená a udalosti. Tak vznikla najprv  diplomová práca, neskôr rozšírená doktorandská práca – a napokon kniha pre vydavateľstvo OPUS, kde mi bol redakčným partnerom muzikológ Lacko Kačic. Táto kniha mala 15-ročnú tvorivú lehotu, na 16. rok konečne vyšla. Sú v nej udalosti spevohry od 19. storočia, skladatelia, interpreti, libretisti, prvý raz zmapované dielo Gejzu Dusíka a Jána Móryho – nestorov slovenskej operety, libretistov Jarka Elena, Pavla Braxatorisa, Cela Radványiho, Ota Kauššitza, Štefana Hozu (bol nielen spevák, ale aj dramaturg, libretista, hudobný historik a spisovateľ a  prekladateľ), skladateľa Karola Elberta… Je tu história Novej scény, jej  spevoherné, operetné i prvé muzikálové obdobie  v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch, novšie mená slovenskej hudobno-zábavnej scény do r. 1981. Kniha je dávno vypredaná, no nikto neprejavil záujem o jej reedíciu a doplnenie o ďalší život tohto stále žiadaného zábavného žánru.

Terézia Ursínyová počas prípravy rozhovoru s Gizelou Veclovou v roku 1983,
foto: Michal Borský

Ako sa pozeráte na tvorbu hudobnej kritiky – píšete nielen o hudobnom divadle, ale aj o koncertoch. Možno spojiť tieto dva odlišné svety?

Nielen možno, ale i treba. Veď muzikológ by mal rozumieť predovšetkým hudbe! Aj v opere som najmä recenzentom hudobno-vokálneho naštudovanie, s vernosťou autorovi, štýlu, majstrovstvu predvedenia. Dnes sa zdôrazňuje v opere najmä režijná koncepcia, pričom na hudobné hodnotenie opery a klasickej operety často nezostane ani miesto. Mám, žiaľ, dojem, že až na výnimky – Opera Slovakia ňou je – svet médií dnes už nepotrebuje kritikov. Skôr  novinárskych čarodejníkov – propagátorov a dennikárov, ktorí dokážu fotografiami a krátkymi informáciami, okorenenými nejakou „pikoškou“ pritiahnuť do divadiel a koncertných siení obecenstvo na divadelnú hviezdu. Je to teda téma na viac než jednu odpoveď. Vážim si kolegov, ktorí sledujú operu, jej scénický tvar a režijné posolstvo, spevácke hviezdy a celkové trendy hudobného divadla. Ešte viac si ich vážim, ak vystihnú aj precíznosť a štýlovosť naštudovania a pravú podstatu hudobného posolstva v koncertnom diele. Veď, ako povedal Miroslav Válek: „Hudba objavuje dejiny ľudského srdca“. Ako taká si zaslúži, aby sa onej písalo, hovorilo, ba vzdávala neustála vďaka tým, ktorí ju nielen dostali ako dar od Pána Boha, ale ho i rozvíjali a využili na propagáciu tohto nádherného druhu umenia. Dalo by sa veľa spomínať, ale: Načo toľko slov? Som nekonečne rada, že som celý život slúžila Pani hudbe.

Ďakujem za rozhovor a k polookrúhlemu životnému jubileu Vám želám pevné zdravie, veľa operných zážitkov a radosti z hudby.

 

PhDr. Terézia Ursínyová (nar. 28. 5. 1942 Nitra) – muzikologička, hudobná kritička, publicistka.

1960 – 1965: Filozofická fakulta UK v Bratislave (hudobná veda a hudobná výchova),
1969: titul PhDr.
1965 – 1966: krajská metodička pre hudbu a spev v Krajskom osvetovom stredisku (KOS) v Banskej Bystrici,
1966-1968: redaktorka denníka Smer v Banskej Bystrici
1968 – 1978: zástupkyňa šéfredaktora časopisu Hudobný život, Bratislava
1978 – 1986 tajomníčka Komisie koncertných umelcov, neskôr Komisie muzikológov Zväzu slovenských skladateľov, Bratislava
1986 – 1988: dramaturgička Komornej opery Slovenskej filharmónie,
1988 – 1990: tlačová tajomníčka Slovenskej filharmónie
1990-1999: zástupkyňa šéfredaktorky časopisu Slovenka

 ____________________________________________________________

Terézia Ursínyová študovala hudobnú vedu a hudobnú výchovu na Filozofickej fakulte Univerzity J. A. Komenského. Po skončení FFUK pôsobila ako metodička pre hudbu a spev Krajského osvetového strediska v Banskej Bystrici, potom ako redaktorka kultúrneho oddelenia denníka Smer. Patrí medzi zakladajúcich redaktorov časopisu Hudobný život, kde publikovala veľké množstvo článkov, recenzií, štúdií – popri iných periodikách a dennej tlači. Je autorka desiatok hudobno-slovných relácií Slovenského rozhlasu a hudobných scenárov pre Slovenskú televíziu. Desať rokov pôsobila v pozícii zástupkyne šéfredaktora časopisu Hudobný život, ale aj ako tajomníčka koncertných umelcov, neskôr komisie muzikológov na Zväze slovenských skladateľov. Bola dramaturgičkou Komornej opery Slovenskej filharmónie, tlačovou tajomníčkou Slovenskej filharmónie a taktiež zástupkyňou šéfredaktorky časopisu Slovenka.

V hudobnokritickej a muzikologickej práci sa orientuje na hudobné divadlo a koncertný život, ako aj na propagáciu jednotlivých osobností hudobného života. Publikovala v takmer všetkých slovenských denníkoch a v slovenských a českých odborných časopisoch (Hudobný život, Slovenská hudba, Teatro, Gramorevue, Film a divadlo, Nové slovo, Literárny týždenník, Hudební rozhledy, Opus musicum, Slovenské divadlo). Je autorkou stoviek hudobných kritík a iných novinárskych žánrov, venovaných hudbe a umeniu počas vyše päťdesiatich rokov hudobno-kritickej a publicistickej práce. Sústreďovala sa najmä na mapovanie a komentovanie aktuálneho hudobného života na Slovensku, zvlášť hudobno-zábavného divadla a opery. Patrí medzi zakladajúcich redaktorov časopisu Hudobný život, kde bola desať rokov zástupkyňou šéfredaktora. Tu publikovala veľké množstvo článkov, recenzií, štúdií – popri kritikách v dennej tlači (Pravda, Večerník, Práca). Terézia Ursínyová je autorkou desiatok hudobno-slovných relácií Slovenského rozhlasu a hudobných scenárov, ktoré pripravila pre Slovenskú televíziu v Bratislave.

Knižné publikácie Terézie Ursínyovej: Cesty operety, OPUS, Bratislava, 1982; Volali ma Mimi: Mária Kišonová–Hubová (Divadelný ústav, Bratislava 2001); Život na dvoch scénach: Elena Kittnarová (ARM 333, Bratislava 2003); Zlaté hlasy (Perfekt, Bratislava  2014).

Kapitoly a spoluautorstvo Terézie Ursínyovej v publikáciách: Bernard Grun: Dejiny operety, kapitola Marginálie k vývoju hudobno – zábavného divadla na Slovensku, OPUS, Bratislava 1981; Encyklopédia dramatických umení Slovenska (kolektív zostavovateľov), Veda – Vydavateľstvo SAV, Bratislava I. diel – 1989, II. diel – 1990; Janka Guzová a kanadskí Slováci – kapitola v spomienkach J. Guzovej: Piesňou otvárala srdcia, Vydavateľstvo Matice slovenskej 1997; Slovenské divadlo v 20. storočí – kapitola Hudobno – zábavné divadlo v 20. storočí, Veda – Vydavateľstvo SAV, Bratislava – 1999), Umelecké hodnoty 20. storočia – desať kapitol o vybraných hudobných autoroch a dielach 20. storočia, (Združenie literátov Svojpomoc, Bratislava 2001).

Napísala početné štúdie a hudobné eseje v odborných hudobných periodikách – výber: Režijná práca Branislava Krišku (zborník ZSS, Bratislava 1979); Hudobná kritika v časopise Elán (zborník z muzikologickej konferencie BHS 1979, Bratislava MDKO); Libretista a prekladateľ Jarko Kaiser-Elen a jeho vzťah k DAV-u (zborník Muzikologické bilancie´82); Písomné a osobné kontakty českých a slovenských skladateľov v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch 20. storočia (zborník z muzikologickej konferencie BHS 1984, Bratislava MDKO); Tradícia hudobných liet v Trenčianskych Tepliciach 1947-1986 (zborník: 50 rokov hudobných liet v Trenčianskych Tepliciach, Čsl. št. kúpele 1986); Gréta Švercelová – prvá dáma spevohry (TEATRO, č. 6/97); Portrét Sergeja Kopčáka – (TEATRO, č. 4/98), Slovenský vokálny fenomén (Slovak Theatre 1999); Celo Radványi a hudobno-zábavné divadlo (Celo Radványi-Ercé, Trnava, Elenprint 1999); Moyzesovo kvarteto: Od mladosti k dospelosti (zborník: Moyzesovo kvarteto 1975 – 2000, Slovenská filharmónia, Bratislava 2000), Sergej Kopčák: Predovšetkým fakty – bibliografická štúdia o poprednom slovenskom basistovi (Slovenské divadlo, revue dramatických umení, SAV, č. 2/2004), Choreograf Ondrej Šoth: Zaujíma ma človek v krízovej životnej situácii (Slovenské divadlo 1/2008), Dejiny hudby prof. Jozefa Kresánka v kontinuite umeleckého vývoja, príspevok na muzikologickej konferencii BHS k storočnici J. Kresánka, október 2013, Prof. Ján Valach – laudatio k udeleniu Ceny Sebastian poprednému slovenskému organistovi, skladateľovi a dirigentovi (21.3.2016), Slovenský filharmonický zbor jubiluje – Mohutnosť a poézia súčasne (štúdia k 70. výročiu SFZ, slávnostný bulletin Slovenskej filharmónie k jubilejnému koncertu SFZ, Bratislava, 2016).

Redakčná a edičná činnosť Terézie Ursínyovej na publikáciach: Slovenská filharmónia 1989 (Tatran, Bratislava, 1989), Slovenský komorný orchester (vydal OPUS pre Slovenskú filharmóniu – pri príležitosti 25. výročia SKO, Bratislava, 1990).

Ocenenia Terézie Ursínyovej: Zaslúžilý pracovník kultúry – na návrh Slovenskej filharmónie udelilo MK SR, 1989; Cena Jozefa Kresánka za r. 2001 – za celoživotnú muzikologickú, kritickú a publicistickú tvorbu s prihliadnutím na monografiu Volali ma Mimi (udelil Hudobný fond v rámci BHS 2002); Ocenenie Literárneho (dvoj)týždenníka za hudobno-kritickú prácu (r. 2015).

Od r.1999 spolupracuje s časopismi Hudobný život, Literárny (dvoj) týždenník, ako aj s novými internetovými hudobnými portálmi – Opera Slovakia a Opera Plus. Všetky články Terézie Ursínyovej na Opera Slovakia nájdete TU…

Podrobnejší bibliografický súpis je k dispozícii TU…

Pripravil: Ľudovít Vongrej

email

About Author

Ľudovít Vongrej

Leave A Reply