Dnes je: sobota, 19. 8. 2017, meniny má: Lýdia , zajtra: Anabela

Terézia Ursínyová: Smutno – krásno – krutý obraz Bohémy

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pucciniho Bohéma je od r. 1922 inscenovaná v Opere SND dvanásťkrát. Prvá inscenácia z r. 1922 mala 9 repríz, r. 1925 dokonca iba 4(!) predvedenia… Až v štyridsiatych rokoch m. st. začali reprízy nových inscenácií Bohémy stúpať – od 17 do 61. Zato predposledná inscenácia tejto opery v réžii Václava Věžníka z roku 1994 mala 158 repríz(!) a derniéru po devätnástich rokoch – 28. júna 2013!

Ak sa nad faktom spočiatku malej, iba postupne stúpajúcej návštevnosti Bohémy, azda najznámejšej opery Pucciniho, zamyslíme, vyjde nám buď menšie dobové poznanie hudby talianskeho majstra (veď ani prvá Bohéma v  Turíne 1. februára 1896 nemala u kritiky uznanlivý ohlas!), alebo nedokonalé a menej lákavé naštudovanie (čo je dnes pri absencii ohlasov ťažké doložiť), no svoje zaiste zohralo aj nepochopenie príbehu vtedajšou meštiackou spoločnosťou.

Bohéma Opera SND Tomáš Juhás (Rodolfo), Katarína Juhásová-Štúrová (Mimi) foto: Jozef Barinka, 2014

Bohéma Opera SND
Tomáš Juhás (Rodolfo), Katarína Juhásová-Štúrová (Mimi)
foto: Jozef Barinka, 2014

Nezabudnuteľnou zostáva Bohéma v režijnej koncepcii Branislava Krišku z roku 1977, kedy do hlavných úloh obsadili väčšinou mladú generáciu: Petra Dvorského, Františka Livoru, Juraja Hurného, Sergeja Kopčáka, Magdalénu Hajóssyovú, Annu Czakovú, Annu Kajabovú, Juraja Hrubanta, Štefana Hudeca, Róberta Szücsa, hosťujúce Musetty – Alžbetu Mrázovú i Boženu Polónyiovú…a ďalších. S Petrom Dvorským ako Rudolfom sa hudobná podoba Bohémy tých čias – síce s orchestrom Slovenského rozhlasu, ale s vynikajúcim dirigentom Ondrejom Lenárdom, ktorý dirigoval aj divadelnú Bohému – zachovala na gramoalbume vydavateľstva OPUS z r. 1980. Podnes je svedectvom o Rudolfovi, akého Slovensko dovtedy – a odvtedy nemalo…

Vráťme sa však do súčasnosti:

Pol roka od spomínanej predposlednej Bohémy z rokov 1994-2013 prichádza na scénu Novej budovy SND Bohéma dvanásta – v réžii legendárneho nemeckého režiséra Petra Konwitschného, výtvarníka scény i kostýmov Johannesa Leiackera a pod taktovkou umeleckého riaditeľa Opery SND, šéfdirigenta  Friedricha Haidera. Dôvodom bol dohovor vedenia SND so svetoznámym režisérom – hlavným lákadlom a podnecovateľom  novej inscenácie Bohémy. Veď Konwitschny sa už zapísal do dejín SND šokujúcou podobou Eugena Onegina a rovnako netradičnou Madame Butterfly! Jeho Bohéma teda sľubovala novátorský inscenačný čin.

Bohéma, Opera SND Tomáš Juhás (Rodolfo), Daniel Čapkovič (Schaunard), Martin Malachovský (Benoit), Peter Kellner (Colline), Aleš Jenis (Marcello) foto: Jozef Barinka

Bohéma, Opera SND
Tomáš Juhás (Rodolfo), Daniel Čapkovič (Schaunard), Martin Malachovský (Benoit),
Peter Kellner (Colline), Aleš Jenis (Marcello)
foto: Jozef Barinka

Ten sa vskutku aj odohral v sociálne hlboko odokrytej  dráme a neoddeliteľnom vzťahu erosu i smrti v príbehu Pucciniho Bohémy. Konwitschny finalizoval záverečný obraz opery, smrť Mimi celkom na kraj javiska – ako imperatív o súčasnej spoločnosti chudákov, ktorí už nemajú  nad hlavou ani strechu bohémskej manzardky, iba život náhodne najatých nádenníkov a prostitútok. Zomierajú na očiach vysvieteného, prizerajúceho sa, sýteho auditória…

Konwitschného inscenácia z r. 1991 bola už predvedená v Lipsku a v Grazi. Podľa porovnania s grazskou, Konwitschny ani v detailoch neuhýba tomu, čo vymyslel o sociálnom a emocionálnom zázemí postáv pred 23 rokmi. V tom je presný. Na rozdiel od konvenčných predstáv bohémov z 19. storočia „vyzliekol“ mužských hrdinov z dobových kostýmov a obliekol ich do quasi košiel a kabátov súčasnosti. Iba Mimi a Musetta zostali v príbehu v ako-tak štylizovaných dobových šatách. Na pomerne veľkom javisku opernej sály Nového SND zachoval výtvarník v 1. obraze ilúziu bohémskej manzardy s maliarskym stojanom, jednou posteľou a pieckou. Na horizonte efektne blikajú svetlá Paríža s miliardami hviezd na oblohe. Preplnená a efektná scéna je v 2. obraze – pred Café Momus v Latinskej štvrti, kde  obyčajní ľudia, kopec detí, výstrední bohémi, ich milenky a vydržovatelia mileniek oživili javisko pestrou zmesou davu, oslavujúceho Štedrý večer. Naivistický obraz sviatku umocňuje na scéne dokonca povrazolezkyňa, nadmerná drevená figurína, vysvietené vianočné stromčeky, balík s obrovskou mašľou i maličkí Santa Clausovia – všetko vo víre, ktorý až nadmieru zaisťuje točňa. Postupne však režisér a výtvarník javisko oprosťujú, očisťujú, sústreďujúc sa na vnútornú drámu Rudolfa, Musetty, Mimi a Marcella. Nadmieru sugestívny je tak 3. obraz s blikotajúcimi semafórmi na mýtnej stanici Paríža, zasypanej snehom. Okrem mliekarok a predavačiek prejde po javisku aj pohrebný voz s opilcom… Na diváka dýchne mráz atmosféry. Scéna je postupne zaplnená štvoricou rozchádzajúcich a znovu zmierujúcich milencov: Mimi, Marcella, Rudolfa a Musetty. Medzi nimi sa odohrávajú vzťahové peripetie – s občasnou hrubosťou až vulgárnosťou, ktorú Konwitschny rád  využíva na zosilnenie toho živočíšneho v človeku. Slovenské titulky na tlmočiacom zariadení prešli v tomto smere tiež inováciou (vďaka dramaturgovi Vladimírovi Zvarovi a Petrovi Behýlovi), približujúc dej z romantickej reči  do  súčasnosti. Chlad, opustenosť, scénickú i duševnú prázdnotu graduje 4. obraz, v ktorom sú Marcell a Rudolf ako na pustom ostrove, chvíľu v silnom objatí (pritom si nevdojak spomeniem na nezabudnuteľný tanec Onegina s mŕtvym Lenským…). Príchod ostatných kamarátov ešte raz rozvíri mladú radosť v štylizovanom vírivom tanci. Potom už zostáva len obraz na scénu sa vlečúcej Mimi (preklad by si zaslúžil, aby „nestúpala po schodoch do manzardky“), ktorá medzi štyrmi priateľmi a Musettou vzbudí hlboko ukryté city, dobrotu a morálne gestá. No, napriek posledným veľkým prejavom lásky vyšívačky kvetov – midinetky a básnika, neúprosná smrť prichádza tak nečakane, že všetky nádeje zhasnú. Bohémi odchádzajú do tmavého horizontu, poznačení nezameniteľnou skúsenosťou smrti blízkeho človeka. A nevedno, či po tomto zážitku ešte nájdu vieru, nádej a lásku také, ako boli predtým. Opakujúci motív odchádzania do neznáma je metaforou režiséra v 3. aj 4. obraze, posilnený ešte aj postupným  vyprázdňovaním javiska, ktoré unesie už iba veľké ľudské city.

Bohéma, Opera SND Tomáš Juhás (Rodolfo), Aleš Jenis (Marcello) foto: Jozef Barinka

Bohéma, Opera SND
Tomáš Juhás (Rodolfo), Aleš Jenis (Marcello)
foto: Jozef Barinka

Konwitschného inscenácia je teda viac než demonštrovaním mladých nádejí, túžob a vášní bohémy z 1. a 2. obrazu opery. Najmä od polovice opery je to apel k uvedomeniu si, že ruka v ruke s bytím – napriek láske (či spolu s ňou) kráča smrť. A v nej sa asi viac bojíme o toho druhého, než o seba. Navyše v spoločnosti, v ktorej žijeme, čaká beznádej a osamelosť. V tom Konwitschného réžia spred 23 rokov nezostarla. Skôr získala na aktuálnosti.

Hudba Pucciniho zaznela v súzvuku predstáv režiséra (syna veľkého lipského dirigenta Franza Konwitschneho!) a šéfa opery SND Friedricha Haidera jednak extrémne dynamicky vypäto, citovo predimenzovane, s prudkým lomením nálad, ale aj s delikátnymi pianissimami, ktoré až do záverečného tónu udržali obecenstvo v absolútnom tichu. Haider prispôsobil svoje požiadavky jednotlivým spevákom a ich danostiam, nikde orchestrálnym zvukom neprekrýval hlasy, zvláčnil romantické kantilény, tvoril oblúky fráz, ktoré doslova hladili dušu.

Aj keď sa Konwitschny v jednom  zahraničnom interview s dešpektom vyslovuje k dnešnému ideálu  operného divadla, kde majú úspech iba štíhli, pekní, mladí a vysoko spievajúci speváci, vybral si (spolu s dirigentom) do tejto inscenácie práve podobné typy: za Rudolfa Haiderom preferovaného mladého juhokórejského tenoristu Kyungho Kima, ktorý má ideálne znejúci, kovovo strieborný, do spinto odboru zrejúci tenor – so skvelým vysokým „C“ vo veľkej árii 1. obrazu. Žiaľ, nepočuli sme v alternáciách Tomáša Juhása ani Ľudovíta Ludhu. (Tomáš Juhás na jednej z generálok sľuboval rovnocenný zážitok s Kimom). Marcella spieval hladkým, mäkkým barytónom Aleš Jenis i herecky vynikajúci, javiskovo pútavý a spevácky prieraznejší Pavol Remenár. Collina krásnym hlbokým basom (zvlášť v „plášťovej árii“) zaspieval Jozef Benci, pričom mladý Peter Kellner má zatiaľ mladý, jasnejší bas – výborne posadený a technicky vedený. Peter Mazalán a Daniel Čapkovič (hudobník Schaunard) predstavili dva rozdielne barytóny: Čapkovič v ostrejšom, výraznom podaní, Mazalán v mäkšom, ale zvučnom barytóne. Obaja patrili k veselším, roztopašnejším typom krúžku bohémov. Haider si dal zvlášť záležať aj na súzvuku ensemblov mladých bohémov a ich partneriek. Eva Hornyáková ako Mimi svojím lyrickým sopránom dynamicky kreslí frázy a technicky jemne zdoláva výšky pianissimom, pričom následne rozvinie vejár messa di voce. Katarína Juhásová-Štúrová má prierazný,nosný hlas. Zatiaľ jej azda chýba len väčšia kontrastnosť v jeho vedení. Musettu stvárnila jemnejším a koketnejším spôsobom Andrea Vizvári, hlasovo i herecky drsnejšie, no vernejšie režijnému poňatiu (scéna na proscéniu v Latinskej štvrti) Jana Bernáthová. Musetta je vždy azda najťažším herecko-speváckym orieškom Bohém – ani v r. 1977 to nebola rozlúsknutá (dokonca prizvaním vtedy už dramatickej sopranistky Eleny Kittnarovej roly Musetty). Domáceho pána Benoita spievali Juraj Peter a Martin Malachovský, s herecko – speváckym vypracovaním detailov tejto malej úlohy. Boháča Alcindora s decentnou noblesou zaspieval a vyhral – pokukujúc i po Mimi – František Ďuriač a hlasovo prieraznejší Ján Galla. Zbor – detský i miešaný – bol v súzvuku s veselou, tempicky pestrou dynamikou veselosti v Latinskej štvrti, nostalgický (ženský zbor) vyznel na predmestí Paríža, akoby sa z neho valil smútok. Za precíznu prípravu zborových partov v 2. a 3. obraze je zodpovedný Pavol Procházka, pričom chlapčenský mnohopočetný zbor perfektne zvládli Magdaléna Rovňáková a Janka Rychlá.

Bohéma, Opera SND Jozef Benci (Colline), Jana Bernáthová (Musetta), Pavol Remenár (Marcello), Dorota Letenajová (Povrazolezkyňa) foto: Jozef Barinka

Bohéma, Opera SND
Jozef Benci (Colline), Jana Bernáthová (Musetta),
Pavol Remenár (Marcello), Dorota Letenajová (Povrazolezkyňa)
foto: Jozef Barinka

Nuž, dvanásta Bohéma v Opere SND nie je bezstarostná. Divák si s ňou odnáša domov veľa otázok a sebaspytovania, čo znamená, že nás nielen hudobne opojila, ale aj myšlienkovo oslovila.

Autor: Terézia Ursínyová

Giacomo Puccini: Bohéma

Premiéra, Opera SND

31. januára a 1. februára 2014

Inscenačný tím

Hudobné naštudovanie: Friedrich Haider

Dirigenti: Friedrich Haider, Peter Valentovič

Réžia: Peter Konwitschny

Režijné naštudovanie: Verena Graubner

Scéna a kostýmy: Johannes Leiacker

Zbormajster: Pavol Procházka

Preklad libreta a titulky: Vladimír Zvara, Peter Behýl

Obsadenie

Rodolfo: Tomáš Juhás, Ľudovít Ludha, Kyungho Kim

Marcello: Daniel Čapkovič, Pavol Remenár, Aleš Jenis

Schaunard: Daniel Čapkovič, Peter Mazalán

Colline: Jozef Benci, Peter Kellner

Mimi: Eva Hornyáková, Katarína Juhásová-Štúrová

Musetta: Jana Bernáthová, Andrea Vizvári

Benoit: Martin Malachovský, Juraj Peter

Alcindor: František Ďuriač, Ján Galla

Parpignol: Igor Pasek, Jozef Kundlák

Seržant: Milan Kľučár, Daniel Hlásny

Colník: Vladimír Horváth, Martin Smolnický

Predavač: Jiří Zouhar, Michal Želonka

Spoluúčinkuje: Orchester a Zbor Opery SND, Bratislavský chlapčenský zbor, Pressburg Singers

Obsadenie premiér nájdete na

www.snd.sk

email

About Author

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Leave A Reply