Dnes je: piatok, 20. 7. 2018, meniny má: Eliáš, Iľja, zajtra: Daniel

Triumfálny úspech Cigánskeho baróna od Johanna Straussa ml. – ,,Kráľa valčíkov“

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V čase, keď Johann Strauss ml. cestoval so svojou manželkou Adelou do Budapešti na uvedenie svojej operety Veselá vojna, uvažoval, ako po Netopierovi nadviazať novým dielom na predchádzajúci úspech. Hľadal kvalitné libreto, a preto poslúchol radu svojej ženy a navštívil známeho spisovateľa Móra Jókaiho (1825 − 1909). Požiadal ho o text na nové javiskové dielo a dnes vidíme, že išlo o šťastný nápad.

Prišiel totiž v období, počas ktorého očarujúca cisárovná Sisi vytvorila most zmierenia komplikovaným politickým vzťahom ambicióznych národov spečatený rakúsko-uhorským dualizmom. Takto sa i prostredníctvom najpopulárnejších osobností Viedne a Budapešti zrodil pokus o rakúsko-uhorské vyrovnanie na umeleckom poli. Jókai, búrlivák s revolučnou minulosťou, ponúkol Straussovi svoju novelu Saffi (Žofia). Na jej základe napísal libreto, ktoré poslal Straussovi do Viedne, kde spôsobilo rozpaky. Dielo zachytáva historické okolnosti v 17. storočí v kraji temešského Banátu a krajiny zotavujúcej sa z tureckých nájazdov. Na tomto pozadí sa odohráva romantický príbeh života Cigánov i vtipne charakterizovaných protagonistov diela. Libretistom sa stal maďarský žurnalista, vlastenec a prekladateľ, žijúci vo Viedni, Ignác Schnitzer (1839 − 1921). Mór Jókai ho poznal už dávnejšie a veril jeho literárnemu talentu. Schnitzer teda prispôsobil libreto vkusu viedenského publika a zmenil životné osudy hlavných postáv. Umožnil ústrednému hrdinovi, aby ukázal svoj súcit s opovrhovaným rómskym etnikom, aby bol hrdý na svoje cigánske barónstvo a „pošteklil” tak aj mravnú rigoróznosť doby vládnutia Márie Terézie. Z prepracovania libreta údajne Jókai nebol nadšený a spočiatku naň nechcel dať súhlas. Napokon privolil, aby sa jeho meno vo vzťahu k dielu mohlo spomínať.

Ignaz Schnitzer, (1839–1921)

Ignaz Schnitzer,
(1839–1921)

Johann Strauss bral komponovanie Cigánskeho baróna veľmi vážne. Až teraz, pri svojom desiatom scénickom diele, komponoval podľa plánu obsiahnutého v scenári, nie podľa kupletových alebo piesňových textov. Pôvodne túžil vytvoriť komickú operu. Až po začatí práce sa dozvedel, že textári bez jeho vedomia uzavreli zmluvu na uvedenie diela v Theater an der Wien s F. Jaunerom. Musel sa teda prispôsobiť operetným zvyklostiam.

Na Straussa bol počas práce vyvíjaný nátlak, aby dielo dokončil do oslavy 1000. výročia vzniku uhorského štátu. Keď sa liečil vo Františkových Lázňach, zakázal mu lekár komponovať. Neúnavný Strauss sa preto naučil naspamäť vždy po jednej slohe Schnitzerovho libreta, išiel na povinnú prechádzku a pritom komponoval. Skladateľ sa veľmi snažil, no aj tak bola novému dielu predpovedaná neradostná budúcnosť. Libretista Schnitzer spomínal: V divadle začalo byť dusno ako pred búrkou… Nikto sa neodvážil vysloviť mienku o novom diele, ktoré sa odlišovalo od celej hudobnej a divadelnej tradície. Dokonca aj hlavní predstavitelia inscenácie sa na margo libreta a hudby pred novinármi vyjadrovali nepriaznivo. Napriek tomu bola príprave venovaná najvyššia pozornosť. Riaditeľ divadla Jauner dokonca vycestoval do Rábu v Uhorsku (Győr), aby sa tam zoznámil so životom Cigánov. Odtiaľ priviezol pre zbor a štatistov autentické cigánske odevy aj slepého koňa s cigánskym vozom. Taktiež vynovil sólistický ansámbel: z Prahy pozval tenoristu Streitmanna, ktorý vytvoril hlavnú postavu, kvôli postave mladej Saffi zavolal z Berlína Rakúšanku Collinovú, do roly Arseny bola navrhnutá výborná koloratúrna sopranistka Reisserová, Cigánku Czipru spievala Antonia Hartmannová a v postave Zsupána sa predstavil Alexander Girardi. Aj menšie roly boli obsadené vynikajúcimi sólistami. Schnitzer spomína na obdobie pred premiérou: Zdalo sa, akoby ho [Straussa] neustále drvila horúčka, a keď na druhý deň išiel na premiéru, on − zvyknutý na víťazstvá, pôsobil dojmom úbohého hriešnika poberajúceho sa na popravisko. Premiéra sa uskutočnila v predvečer Straussových 60. narodenín 24. októbra 1885 s obrovským triumfom − išlo vlastne o niekoľko premiér, keďže všetky spevácke čísla museli protagonisti niekoľkokrát zopakovať. Zdalo sa, akoby sa opereta okamžite stala majetkom Viedne, Rakúska i celého sveta. Toto zdanie potvrdil čas a Cigánsky barón sa stal jednou z najhranejších operiet v histórii svojho žánru.

Theater an der Wien, dobová kresba

Theater an der Wien, dobová kresba

Johann Strauss ml. – „Kráľ valčíkov“, „Kráľ viedenskej operety“

Zdanlivo nenápadný rok 1825 priniesol do dejín operetného umenia niekoľko veľkých udalostí. Vo Viedni sa narodil Johan Strasuss ml., ktorý dobyl operetné nebo dielami, bez ktorých si tento divadelný žáner nevieme predstaviť. Jeho otec, tiež Johann Strauss, bol skúseným hudobníkom a rozhodol sa opustiť v tom čase veľmi populárnu tanečnú kapelu Josefa Lannera. Zakrátko sa sám začal objavovať za dirigentským pultom − veď vlastné skladby komponoval už predtým, dokonca po Lannerovým menom. Hudobnícke ovzdušie zásadným spôsobom formovalo aj jeho syna Johanna, ktorý v „priamom prenose” prežil veľký vzrast záujmu verejnosti o tanečnú hudbu i narastajúcu popularitu svojho otca. Rodinné prostredie priviedlo k záujmu o hudbu aj ďalšie zo Straussových detí, mladších synov Jozefa a Eduarda. Johann už ako 6-ročný údajne hral na klavíri a komponoval prvé melódie. Otec však hudobný talent detí, na rozdiel od matky, nepodporoval. Osud však chcel, že i napriek tomu syn predstihol svojho otca v hudobnom remesle i sláve, dokonca sa stal jeho súperom.

Prvým významným medzníkom v živote mladého muzikanta bol rok 1844, keď sa ako 19-ročný prvýkrát verejne predstavil v Dommayerovom kasíne so svojím orchestrom. Uviedol tu dokonca niekoľko vlastných tanečných skladieb. Sem teda siahajú začiatky neuveriteľne úspešnej skladateľskej kariéry „Kráľa valčíkov”. Jeho popularita rástla zo dňa na deň, a to nielen v Európe, ale aj ďalej. Po otcovej smrti prevzal vedenie orchestra a stál na vrchole slávy − skláňali sa pred ním mestá, ako New York, Paríž, Londýn, Petrohrad, Budapešť, Rím, Varšava, Praha. Melódie tvoril údajne s takou ľahkosťou, s akou sa počúvajú. Rezervovane sa však staval k hudobnodramatickým formám. Napriek tomu, na veľké prekvapenie verejnosti, uviedol v roku 1866 komickú operu Don Quijote. Nezachovala sa však, rovnako ako Romulus, ktorého prvé dve napísané dejstvá skladateľ sám zničil. Aj o Straussovej prvej dokončenej operete Veselé ženy viedenské dnes vieme málo.

Socha Johanna Straussa ml. ako Kráľa valčíkov v mestskom parku vo Viedni

Socha Johanna Straussa ml. ako Kráľa valčíkov v mestskom parku vo Viedni

Riaditeľ divadla Theater an der Wien Steiner chcel Straussa primäť ku komponovaniu operiet − pomocníčkou mu mala byť Straussova manželka, speváčka Henriette von Treffz, ktorú volali Jetty. Jej úlohou bolo vziať manželovi niekoľko skladieb, ku ktorým by Steiner napísal texty − takto chceli skladateľa presvedčiť, že má najlepšie predpoklady na to, aby v tomto žánri uspel. O hudobnodramatickom talente ho dokonca presviedčal aj Jacques Offenbach. Straussa napokon presvedčila až triumfálna parížska inscenácia Offenbachovej Grófky z Gerolsteinu, ktorú videl v roku 1864. Začal sa teda realizovať ako operetný skladateľ. Na Steinerov návrh skomponoval dielo Indigo a štyridsať lúpežníkov (v pôvodnom rozsahu bola v slovenskej premiére uvedená na javisku Štátnej opery v roku 2009). Opereta sa dožila viacerých prepracovaní, no väčší ohlas nezaznamenala. Úspech však zaznamenala opereta Karneval v Ríme, ktorá mala premiéru vo Viedni v roku 1873. Autormi textu boli Braun, Zell, no najmä operetný skladateľ Richard Geneé, ktorý potom so Straussom pracoval na ďalších dielach.

Svetový úspech priniesla tretia Straussova opereta Netopier a rozhodla aj o ďalšom skladateľovom osude. Jej premiéra vo Viedni bola, paradoxne, prijatá v roku 1874 chladne, no v Berlíne a potom aj v Paríži zažiarila a „rozbehla” sa po celom svete. Nasledovali ďalšie menej úspešné diela: Caligostro vo Viedni uvádzaná aj ako Caligostro, slávny kúzelník (1875) a Princ Metuzalém (1877).

Do života Johanna Straussa kruto zasiahla smrť jeho ženy Jetty v roku 1878. Strauss sa (údajne na veľké naliehanie jeho priateľov) o niekoľko mesiacov druhýkrát oženil s mladou krásavicou Angelikou Dittrichovou, zvanou Lily. Ešte počas svadobnej cesty komponoval dielo Hra na slepú babu (premiéra v roku 1878), no tá bola jeho jediným totálnym neúspechom. Našťastie, v ďalších rokoch boli veľmi dobre prijaté diela Kráľovnina krajková šatka (1880) a Veselá vojna (1881). Nasledovala Noc v Benátkach, jediné javiskové dielo, ktoré nemalo premiéru vo Viedni. Táto skutočnosť mala dva dôvody: manželstvo s Lily bolo omylom (Straussovi manželka utiekla s jeho priateľom Steinerom) a Strauss sa medzitým zamiloval do Adely Deutsch. Aby sa vyhol prekážkam vzhľadom na platné zákony, zriekol sa rakúskeho občianstva, presídlil sa do Coburgu v Bavorsku, prestúpil do evanjelickej cirkvi, rozviedol sa s Lily a oženil sa s Adelou. Pri výbere miesta premiéry novej operety zohrala dôležitú úlohu aj skutočnosť, že berlínsky riaditeľ Fritsche ňou chcel otvoriť zreštaurovaný Friedrich-Wilhelmstädtische Theater. Premiéra v roku 1883 však nebola úspešná (aj keď bola neskôr s nadšením prijatá vo Viedni).

Johann Strauss ml., (1825 - 1899)

Johann Strauss ml.,
(1825 – 1899)

Na oslavu štyridsaťročnej umeleckej činnosti Johanna Straussa ml. bol v roku 1884 vo Viedni usporiadaný koncert, ktorého vyvrcholením bolo II. dejstvo Netopiera. U Princa Orlowského vystupovali hlavné postavy Straussových operiet − každá so svojím najlepším výstupom. Nakoniec sa na javisku objavil aj Maďar so slovami: Prepáčte, že prichádzam neskoro, ale bol som len pred chvíľou dokončený. Ja som Cigánsky barón! Premiéra tejto najslávnejšej Straussovej operety sa konala 24. októbra 1885 v Theater an der Wien a bola triumfom. Barón potom v roku 1910 úspešne dobyl aj Dvorskú operu najskôr v Drážďanoch a potom aj vo Viedni.

Strauss napriek všetkým úspechom svojich diel túžil po štýlovo uzavretom operetnom diele − tým mal byť Simplicius (1887). To sa však nepodarilo a Simplicius nie je ani opera, ani opereta. Divácky nepochopený ostal aj Straussov pokus napísať operu Rytter Pázmán (1892). Vrátil sa teda k operete a napísal Kňažnú Ninettu (1894), no opäť bez väčšieho ohlasu verejnosti. Zaradila sa k „sezónnym” dielam spolu s operetou Jabuka (1894), úspešným Waldmeisterom (1895) a poslednou Straussovou operetou Bohyňa rozumu (1897). Hovorilo sa, že Straussova hudba sa stala príliš „vznešenou” a stratila čaro svojho ľudového koloritu, dravosť rytmov a krásu melódií.

Johann Strauss ml., „Kráľ valčíkov“ a tvorca najslávnejších viedenských operiet zomrel 3. júna 1899 vo Viedni. To však nebol koniec jeho javiskovým dielam: ostáva známa opereta Viedenská krv. Mala premiéru až po maestrovej smrti v Carltheater. Vznikla na popud riaditeľa Jaunera a obsahovala najkrajšie Straussove tanečné diela. Premiéra nezaznamenala úspech, ale jej ďalšie uvedenie v Theater an der Wien zabralo. V tom istom roku uviedla Kráľovská opera v Berlíne balet Popoluška, na ktorom pracoval Strauss pred svojou smrťou. Dielo však nedokončil, preto ho dotvoril a na inscenovanie upravil Josef Bayer.

Autor: Alžbeta Lukáčová, dramaturgička Štátnej opery v Banskej Bystrici

Článok publikovaný pri príležitosti premiéry operety Cigánsky barón v spolupráci so Štátnou operou v Banskej Bystrici.

video

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 26
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Alžbeta Lukáčová

dramaturgička Štátnej opery v Banskej Bystrici a publicistka

Zanechajte komentár