Dnes je: Piatok, 27. 5. 2016, meniny má: Iveta , zajtra: Viliam

Trubadúr dnešných dní

0
Operu Trubadúr (1853) napísal Verdi dva roky po Rigolettovi, ktorý bol prvým výrazným krokom k jeho novému skladateľskému štýlu. Obe opery spolu s Traviatou (taktiež 1853) patria do stredného a najpopulárnejšieho obdobia skladateľovej tvorby. Na rozdiel od drám vnútorne rozpolteného šaša a padlej ženy je však Trubadúr akoby len dokonalejšou verziou Verdiho diel prvého tvorivého obdobia.

Prevláda v ňom spektakulárnosť, dôraz na veľké masové výjavy, ostré kontrasty tak typické pre romantizmus, hudobné čarovanie s atmosférou jednotlivých scén a rešpektovanie konvencií talianskej romantickej opery. Árie sa členia na vláčnu cavattínu a údernú cabalettu, čo platí o partoch troch zo štyroch hlavných postáv (Manrico, Luna, Leonora). Part cigánky Azuceny, ktorá bola srdcu Verdiho najbližšia, je tomu poplatný len v treťom dejstve (vojenský tábor), kým v dejstve druhom (cigánsky tábor) po známej árii namiesto cabaletty nasleduje čosi, čo už má blízo k vokálnemu monológu.

Giuseppe Verdi: Trubadúr, Opera ŠD Košice, 2015, L. Kendi (Gróf Luna), J. Havranová (Leonora), T. Tóbisz (Manrico), foto: Joseph Marčinský

Giuseppe Verdi: Trubadúr, Opera ŠD Košice, 2015,
L. Kendi (Gróf Luna), J. Havranová (Leonora), T. Tóbisz (Manrico),
foto: Joseph Marčinský

Verdiho opera sa opiera o rovnomennú drámu Antonia Garcíu Gutiérreza a často býva terčom posmechov pre Cammaranovo libreto. Pritom sa zabúda na niektoré skutočnosti. Estetika divadelného romantizmu pomerne rýchlo vyvetrala a drámy romantikov nám už veľmi dlho, prakticky od nástupu dravého kapitalizmu 19. storočia s jeho racionalizmom a pragmatizmom pripadajú priveľmi patetické až smiešne. Každý umelecký sloh však treba posudzovať aj v kontexte s dobou, v ktorej vznikol. Gutiérrez možno nebol najlepším divadelným autorom španielskeho romantického divadla. Za toho sa skôr považuje Vojvoda z Rivasu s drámou Don Alvaro alebo Sila osudu, ktorú potom o desať rokov po Trubadúrovi zhudobnil opäť Verdi. Madridská premiéra Trubadúra v roku 1836 však bola rovnako búrlivým víťazstvom romantizmu ako v roku 1830 „bitka o Hernaniho“ Victora Huga v Paríži. Roztrieštenosť libreta Trubadúra spočíva v tom, že sa v ňom kríži niekoľko dejových a motivických pásiem. Je to príbeh Azuceny a jej pomsty, zápolenie bratov Lunu a Manrica o ruku (telo?) Leonory skombinované s motívom boja medzi centrálnou a lokálnou mocou stredovekého Španielska. Na jednu operu je to priveľa, pričom mnohé súvislosti sú len naznačené, alebo zostávajú neobjasnené.

O Trubadúrovi sa hovorí ako o vešiaku na árie. V diele ich je naozaj veľa a sú spevácky nesmierne vďačné. Árie všetkých protagonistov (najmä populárna stretta Manrica), tercet zo záveru prvého a štvrtého dejstva, zbor cigánov a zbrojnošov, veľký duet Leonory a Lunu, impozantné finále druhého dejstva, no hlavne geniálne miserere, ktoré je esenciou javiskového i hudobného romantizmu. Pre vydarenú inscenáciu Trubadúra musí mať operné divadlo aspoň štvoricu výborných spevákov. Ako však Trubadúra inscenovať?

Giuseppe Verdi: Trubadúr, Opera ŠD Košice, 2015, Eliška Weissová (Azucena) foto: Joseph Marčinský

Giuseppe Verdi: Trubadúr, Opera ŠD Košice, 2015,
Eliška Weissová (Azucena)
foto: Joseph Marčinský

Na Slovensku dosiaľ skôr chválená režisérka Zuzana Gilhuus žijúca v Škandinávii si odtiaľ priniesla (v celej západnej Európe) platnú „povinnosť“ preniesť historický príbeh do súčasnosti. Málokto sa zamýšľa nad tým, že len občas sa tomu operné dielo nevzoprie. Príbeh Pucciniho Manon (napr. v Grazi) nemožno inscenovať ako intelektuálsku hru, lebo skladateľova hudba srší emóciami. Trubadúr v podobe, ako nám ho teraz predostrela v Košiciach režisérka, zasa protirečí romantickej hudbe skladateľa a javiskovému tvaru chýba patričná tajomná atmosféru, ktorá je soľou tohto diela. Osudové súperenie Manrica a Lunu sa sploštilo na súbor dvoch gladiátorov alebo skôr dvoch gangstrov z Bronxu, pričom akoby bolo dôležitejšie, ktorý z nich má „lepšie hmaty“ než to, ktorý je „dobrý“ a ktorý „zlý“. Podobne ako v niekdajšej inscenácii na festivale v Bregenzi, aj tu dominujú strelné zbrane na spôsob latinskoamerických „guerilleros“. Ak v poslednom bratislavskom Trubadúrovi Manricova družina bojovala s Lunovými vojakmi pomocou husieľ, tu sa zasa mníšky zmenili na pestrofarebné manekýnky, ku ktorým sa sakrálny „nonenchór“ vôbec nehodí. Úvodná ária Leonory a scéna s Inez bola aranžovaná milo, no lepšie by vyznela ako dôverné drkotanie dvoch mladých žien z televízneho seriálu. Na druhej strane sa režisérka stotožnila so skladateľom a zamerala svoju pozornosť na postavu Azuceny, ktorú Verdi napriek sympatiám posiela na javisko menej často než ostatných protagonistov. Režisérka ju preto vizuálne exponuje ešte pred prvými taktami hudby. Je to trocha prvoplánové a zámer sa dá pochopiť až ex post. Rovnako musí divák dešifrovať, čo znamená výjav polonahej baletky so štyrmi tanečníkmi sprevádzajúci kľúčové rozprávanie Azuceny o smrti svojej matky v plameňoch. Bednárikovská ilustrácia spievaného textu? Už tradične Gilhuusová hľadá spôsob ako aranžovať zborové výjavy. Aby sa vyhla tradičnému klišé často zbor posiela na rampu oprostiac jeho pohyby od realistického aranžmanu, alebo kombinuje tieto scény s tanečnými. Výsledný dojem je však aj tak rozpačitý. Scénu a kostýmy si režisérka už tradične navrhuje sama. Za pozitívum by som označil len výtvarne dobre pôsobiaci efekt odrazu ľudských tvárí a rúk na tmavom pozadí scénického otáčavého kubusu. Ten tvorený dvoma štvorcami (predným rovným a tmavým a zadným šikmým a svetlejším) je praktickým riešením, vyjadruje akúsi obecnú ideu, no nepridáva na atmosfére jednotlivým diferencovaným miestam deja a rozdielnym situáciám.

Giuseppe Verdi: Trubadúr, Opera ŠD Košice, 2015, Titusz Tóbisz (Manrico), foto: Joseph Marčinský

Giuseppe Verdi: Trubadúr, Opera ŠD Košice, 2015,
Titusz Tóbisz (Manrico),
foto: Joseph Marčinský

Košického Trubadúra hudobne naštudoval nesporne talentovaný Peter Valentovič. V partitúre cítil veľkú drámu a poňal ju preto dramaticky. Niektoré crescendá a tempové či dynamické zlomy sa mi však nezdali logicky zdôvodniteľné. V poslednom obraze akoby preladil na lyrickú strunu, takže dramatický hlas tenoristu úplne prekryl v pianissime hrajúci orchester. Ani táto inscenácia sa neodvážila „otvoriť“ cabalettu Leonory v predposlednom obraze. Pozitívom inscenácie je výkon mezzosopranistky Elišky Weissovej. Farbou hlasu je priam ideálna Azucena a jej vstup do inscenácie v známej „stride la vampa“ bol impozantný. Výborne cíti cigánkinu vnútornú rozorvanosť medzi túžbou po pomste a láskou k nevlastnému synovi a vokálne i herecky je schopná preniesť svoje city cez rampu na diváka. Ak by som jej mal predsa len čosi vytknúť, tak by mala zvážiť, či všetky vysoké tóny je potrebné spievať vo fortissime a dokazovať aký má veľký hlasový rozsah smerom nahor. Súdiac podľa nedávnej bratislavskej bulharskej Carmen je to asi dnes v móde. Dobrým sekundantom jej bol barytonista Ludovik Kendi. V tercete s Manrikom a Leonorou sa síce nechal strhnúť svojim kolegom alebo režisérskym poňatím bitky, takže hudobné číslo vyšlo ukričane. Potom však už muzicíroval a s výnimkou hlbokých tónov jeho hlas znel farebne a spev štýlovo. Horšie to dopadlo s ďalšími dvoma protagonistami. Sopranistka Jana Havranová síce kreovala part Leonory bez problémov, ale k požiadavkám na verdiovský soprán má ďaleko. Jej lyrickejší a svetlejší hlas len čo opustil pasáže vokálnych ozdôb nedokázal vyjadriť tragédiu postavy. Najviac to bolo cítiť v prvej časti duetu s Lunom a v miserere. To košické soprány šesťdesiatych až osemdesiatych rokov mali k verdiovskému zvuku oveľa bližšie. Slabinou speváckeho obsadenia bol Manrico Titusza Tobisza. Pokým technicky nedozrie a neskultivuje svoj prejav, je akceptovateľný nanajvýš v drsnom verizme. Aj v dejinách opernej interpretácie to vždy dopadlo zle, ak sa partu Manrica alebo ďalších Verdiho postáv (okrem Otella) ujali tenori di forza typu nášho Štefana Hozu alebo Jamesa Mac Crackena. Škoda, že Michal Onufer nemá dopracovanú vysokú polohu a hlasu vadí drobné tremolko. Inak by bol kvalitným Ferrandom.

Košiciach sme teda zažili Trubadúra bez romantiky, zato drsného ako náš dnešný život.

Autor: Vladimír Blaho

Giuseppe Verdi: Trubadúr
Štátne divadlo Košice
recenzia písaná z premiéry 16. októbra 2015

Hudobné naštudovanie: Peter Valentovič
Réžia, scéna a kostýmy: Zuzana Gilhuus
Dirigenti: Jan Novobilský, Peter Valentovič
Asistent dirigenta: Jan Novobilský
Zbormajster: Lukáš Kozubík
Choreograf: Maksym Sklyar
Dramaturg: Peter Hochel
Asistent réžie: Nina Rašiová
Lektor bojových scén: Titusz Tóbisz
Koncertný majster: Jozef Bikár, Peter Michálik
Korepetítor: Júlia Grejtáková, Ján Novobilský

osoby a obsadenie 16. októbra 2015

Gróf Luna: Ludovik Kendi
Leonora: Jana Havranová
Azucena: Eliška Weissová
Manrico: Titusz Tóbisz
Ferrando: Michal Onufer
Inez: Viktória Norko-Marková
Ruiz: Anton Baculík
Cigán: Martin Kovács
Posol: Zdenko Vislocký

www.sdke.sk

This slideshow requires JavaScript.

email

About Author

Leave A Reply