Dnes je: štvrtok, 17. 8. 2017, meniny má: Milica , zajtra: Elena, Helena

Trubadúr v Barcelone s Goyom a stoličkami

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Trubadúr je najromantickejšou Verdiho operou. Bodaj by nie, veď skladateľ ju skomponoval podľa drámy Antonia Garcíu Gutierresa El trovador, ktorá v roku 1836 znamenala v Španielsku triumf romantizmu nad klasicizmom. Túto drámu pre potreby Verdiho opery prepracoval Salvadore Cammarano, ktorého libreto býva často kritizované ako zamotané, nepravdepodobné aj operné spracovanie ako „vešiak na árie“. Nie je to celkom tak.

V dnešných časoch by sme aj o oveľa vydarenejších dramatických romantických predlohách (napríklad drámy Victora Huga) mohli povedať takmer to isté a „vešiakom na árie“ sú aj Verdiho Ernani či Nabucco. Trubadúr má totiž aj hudobne bližšie k ranej fáze skladateľovej tvorby než Rigoletto a Traviata, s ktorými sa často spája do trojice. Verdiho Trubadúr je naozaj esenciou romantiky vrcholiacej v slávnej scéne pred žalárom, v ktorej za smútočného spevu mníchov zaznieva znepokojivý hlas Leonory a z veže hradu jej „odpovedá“ ľúbostné vyznanie Manrica.

G. Verdi: Trubadúr, Gran Teatre del Liceu, Barcelona, 2017,
Marianne Cornetti (Azucena), zbor Gran Teatre del Liceu,
foto: Antoni Bofill

V barcelonskej inscenácii andorrského režiséra Joan Antonia Rechiho z pravého romantizmu zostalo len málo. Režisér nebol natoľko radikálny ako svojho času maďarský filmový režisér István Szabó, ktorý viedenského Trubadúra inscenoval v kulisách makety zbombardovanej Staatsoper. Zato prevzal nápad od inscenátora Davida mcVicara (MET 2011), ktorý presunul príbeh zo stredoveku do čias veľkého katalánskeho maliara Francisca Goyu presláveného najmä cyklom grafík Hrôzy vojny. Nápad je akceptovateľný, lebo v diele je veľa krutosti, no na rozdiel od Goyovej reflexie vojny za nezávislosť (Španielska proti Napoleonovi), niekedy označovanej aj ako vojna občianska, v Trubadúrovi má zloba, krutosť a pomsta skôr rovinu individuálnu než kolektívnu. Rechi teda z naozaj trocha zamotaného príbehu o boji dvoch bratov o ruku Leonory a o pomste cigánky Azuceny akcentoval ovzdušie krutosti, nenávisti a pomsty. Dosiahol ho premietaním Goyových grafík na zadný horizont a občas aj maliarových komentárov k nim. Aby posilnil túto rovinu príbehu nechal po javisku blúdiť aj pantomimickú postavu maliara ako nemého svedka hrôz. Príbeh inscenoval na úplne prázdnom javisku, ktoré počnúc scénou z cigánskeho tábora (a potom aj v scéne kláštora a vojenského tábora) zaplnil množstvom stoličiek, na ktoré si striedavo sadali sólisti i zboristi a s ktorými sa manipulovalo aj počas árií. Ale pôsobivou bola manipulácia so stoličkami len vo vojenskom obraze, v ktorého závere vojaci poskladali z nich čosi, čo pripomínalo hranicu prichystanú pre cigánku.

G. Verdi: Trubadúr, Gran Teatre del Liceu, Barcelona, 2017,
Artur Ruciński (Gróf Luna), Marianne Cornetti (Azucena), Albert Casals (Ruiz), Carlo Colombara (Ferrando), zbor Gran Teatre del Liceu,
foto: Antoni Bofill

Režisér sa tiež pokúsil urýchliť spád príbehu s mnohými statickými áriami prepojením jednotlivých obrazov do tej miery, že postava z jedného sa len postupne vytrácala z priestorov obrazu nasledujúceho. Avšak Rechi sa nezriekol ani ilustratívnych postupov. Napríklad pri rozprávaní Ferranda sa ilustruje príbeh starej cigánky alebo postavu Ines režisér prezentuje ako poslíčka lásky medzi Lunom a Leonorou. Zato snaha zmazať rozdiel medzi súrodencami tradične delenými na zlého (Luna) a dobrého (Manrico) zostala len v rovine režisérovej proklamácie. Škoda však, že údesnosť Goyových grafík zostala len pozadím a do vlastného príbehu zasiahla len minimálne. Budovanie atmosféry teda napokon zostalo na Verdiho hudbe, skvelom hudobnom naštudovaní Daniele Callegariho a spevákoch, väčšinou spievajúcich do publika.

G. Verdi: Trubadúr, Gran Teatre del Liceu, Barcelona, 2017,
Artur Ruciński (Gróf Luna), Kristin Lewis (Leonora), Marco Berti (Manrico),
foto. Antoni Bofill

G. Verdi: Trubadúr, Gran Teatre del Liceu, Barcelona, 2017,
zbor Gran Teatre del Liceu,
foto: Antoni Bofill

Orchester Teatre del Liceu predviedol hodnotný výkon, dirigent výborne cítil pulz Verdiho hudby, volil adekvátne, väčšinou strhujúco rýchle tempá a pracoval s nesmierne širokou dynamickou škálou, rešpektujúc skôr lyrickejšie hlasy protagonistov. Osobitne účinne však pracoval s crescendom, čo platí aj pre zbor vedený zbormajsterkou Conxitou García. V druhom predstavení (18. 7.) novej série Trubadúra (celkovo šlo o 277 predstavenie od premiéry diela v Teatre Liceu v roku 1854) s výnimkou Marianne Cornetti ako Azuceny vystúpili speváci druhého obsadenia: tenorista Piero Pretti (alternoval Marco Berti), barytonista George Petean (Arthur Ruciński), sopranistka Tamara Wilson (Kristine Lewis) a basista Marco Spotti (Carlo Colombara). Jedni i druhí obiehajú významné európske i svetové operné domy.

G. Verdi. Trubadúr, Gran Teatre del Liceu, Barcelona, 2017,
Marco Berti (Manrico), Marianne Cornetti (Azucena),
foto: Antoni Bofill

Hviezdou najväčšej veľkosti bola Azucena Američanky Marianne Cornetti. Hoci mezzosopranistka je už zrejme mierne za zenitom (prezrádzali to niektoré príliš rozvibrované výšky) jej vokálna kreácia mala všetky znaky pravej verdiovskej interpretky vyjadrujúcej sa hlasom, jeho farbou, výrazom a dramatickou účinnosťou. Škoda, že soprán víťazky medzinárodnej súťaže Francis Villas (z roku 2011) Tamary Wilson je v hĺbkach a stredoch menej nosný a farebný, na ideálneho Verdiho azda aj trocha svetlý. Zato dokázala krásne frázovať a vo vysokej polohe striedala dramatickejšie tóny s pasážami zvládnutými prostredníctvom nádherných pian (ária D’amor sull’ali rosee) na spôsobom Montserrat Caballé alebo Dimitry Theoodossiu v ich najlepšej forme. K veristickému barytonistovi má blízo Rumun George Petean spievajúci na efekt, no práve najvyššie tóny zvládal o poznanie menej presvedčivo než ostatný part. Talian Piero Pretti bol lyrickým Manricom, ktorému chýbala osobitejšia farba materiálu a väčšie „brio“ v strette. Zato výborne s pekným legátom odspieval f-mol áriu (Ah, sì ben mio) a celý záverečný obraz. Škoda, že pri oboch jeho výstupoch zo zákulisia (romanca aj part v miserere) bol jeho hlas príliš v úzadí. Predstaviteľ Ferranda Marco Spotti spieval kultivovane, no jeho vysoký bas je pomerne komorný.

G. Verdi: Trubadúr, Gran Teatre del Liceu, Barcelona, 2017,
Tamara Wilson (Leonora), Maria Miró (Ines),
foto: Antoni Bofill

Podobne ako pri mojich predchádzajúcich návštevách inscenácií opier Verdiho či Pucciniho som mohol obdivovať celkovú profesionalitu predvedenia. Zároveň sa ale opäť ukázalo, že aj veľké hviezdy medzinárodných javísk majú isté výkonnostné limity.

Autor: Vladimír Blaho

písané z 18. júla 2017

Giuseppe Verdi: Trubadúr
Gran Teatre del Liceu v Barcelone
koprodukčné predstavenie Gran Teatre del Liceu a Ópera de Oviedo
premiéry 17. a 18. júla 2017

inscenačný tím

hudobné naštudovanie: Daniele Callegari
réžia: Joan Anton Rechi
zbormajster: Conxita Garcia

osoby a obsadenie

Gróf Luna: Artur Ruciński, George Petean
Leonora: Kristin Lewis: Tamara Wilson
Azucena: Marianne Cornetti, Larisa Kostyuk
Manrico: Marco Berti, Piero Pretti
Ferrando: Carlo Colombara, Marco Spotti
Ines: Maria Miró
Ruiz: Albert Casals
Goya: Carles Canut

www.liceubarcelona.cat

video

email

About Author

Leave A Reply