Dnes je: streda, 18. 7. 2018, meniny má: Kamila, zajtra: Dušana

Tudorovským kráľovnám sa v Ostrave darilo

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
České operné prostredie si už dávnejšie zvyklo, že priekopníkom vyváženej, koncepčnej a na nielen slovenské pomery odvážnej dramaturgie je Národné divadlo moravskosliezske. Pritom metropolu severnej Moravy ťažko považovať za strategické miesto medzinárodnej turistiky. Má však pevnú domácu divácku bázu, ktorú si buduje kontinuálne a systematicky. Okrem iného aj lektorskými úvodmi pred každým predstavením.

Pred dvoma rokmi priam šokoval odvážny dramaturgický projekt operného súboru. Avizoval naštudovanie troch mimoriadne náročných drám Gaetana Donizettiho, tvoriacich takzvanú Tudorovskú trilógiu. Anna Bolena v júni 2013 triptych odštartovala, Mariou Stuardou v decembri minulého roku pokračoval a zavŕšil ho po dvanástich mesiacoch (10.12.2015) Roberto Devereux. Je iba málo divadiel vo svete, ktoré si trúfnu uviesť tento – predovšetkým vokálne vypätý komplex titulov – súborne. Ostrava medzi ne patrí. Aj napriek tomu, že si nemôže dovoliť angažovať špičkových svetových spevákov. Dokázala to aj vo vlastnej réžii, s výpomocou viacerých zahraničných umelcov. Tudorovskú trilógiu uvádza kompletne v tejto sezóne iba Metropolitan Opera v New Yorku (nie však naraz, ale postupne) a Národné divadlo moravskosliezske v Ostrave. U našich susedov v unikátnom bloku počas troch marcových dní (11. – 13.3.2016) a v rozpätí desiatich dní v apríli. Na začiatku si výsledkom bol asi málokto celkom istý. O výnimočnej dramaturgickej myšlienke som nepochyboval, na druhej strane (poznajúc tituly z veľkých svetových scén) som sa aj ja trocha obával, či nejde o prílišnú trúfalosť, ba až hazard. A hľa, Ostrava prelomila českú nedôveru v belcantové drámy (tá na Slovensku, okrem Banskej Bystrice, pretrváva) a dokázala – povedané známym sloganom – kde je vôľa, tam je cesta. Obe sa našli a po nedávnej premiére Roberta Devereuxa bez pochýb môžem prehlásiť, že projekt sa naplnil nad očakávanie.

Gaetano Donizetti, (1797-1848)

Gaetano Donizetti,
(1797-1848)

Malé, zjednodušené okienko do histórie

Tudorovské obdobie sa v anglických dejinách začína nástupom Henricha VII. roku 1485. Tri opery Gaetana Donizettiho vo svojich námetoch reflektujú etapu od vlády druhého Tudorovca, Henricha VIII. (na tróne v rokoch 1509 – 1547), ktorého druhou zo šiestich manželiek bola anglická šľachtičná Anna Boleynová. Z ich manželstva sa zrodila Alžbeta, neskoršia kráľovná (od roku 1558 do 1603) Anglicka. Annu manžel obvinil z cudzoložstva, incestu i velezrady a po zinscenovanom procese ju dal roku 1536 popraviť. Ešte v tom istom mesiaci sa oženil s Anninou dvornou dámou Jane Seymourovou. Alžbeta I. mala vplyv na rozvoj renesancie, moreplavieb a kolonizácie Ameriky. Bola schopnou, inteligentnou a žensky intuitívnou vladárkou. Mala rozhodný odpor voči manželstvu a vyjednala si, že je zosobášená s celou krajinou. V 16. storočí však bol tento status nezvyčajný, čo viedlo k rôznym špekuláciám. Gaetano Donizetti sa anglickým kráľovnám venoval v operách Elisabetta al castello do Kenilworth (1829), Anna Bolena – prvý prenikavý úspech (1830), Maria Stuarda (1834 v prvej verzii, kvôli cenzúre ako Buondelmonte, o rok neskôr, 30.12.1835 v zamýšľanom tvare) a Roberto Devereux (1837). Prvá z nich sa síce nakrátko vymanila z archívov (v CD komplete z roku 1989 spievajú hlavné roly Mariella Devia, Denia Mazzola Gavazzeni a náš Jozef Kundlák), no znova do nich zapadla. Ďalšie tri sú hrávané – hoci nie pričasto – zväčša samostatne. Ak prajú okolnosti (záujem dramaturgie a k dispozícii vhodná spevácka zostava) aj ako kompletná Tudorovská trilógia.

Maria Stuarda, portrét

Maria Stuarda, portrét

Zatiaľ čo newyorska MET zveria trilógiu jednému režisérovi Davidovi Mc Vickarovi (v každej opere spieva hlavnú ženskú postavu Sondra Radvanovsky), Ostravčania sa rozhodli pre opačnú alternatívu. Pridelil tri drámy trom rôznym režisérom. Napokon, sú to autonómne partitúry, ktoré spája (okrem skladateľského rukopisu) len príbuzná téma. Vznikla tak paleta výkladov, názorov, poetík. Annu Bolenu režíroval ako svoj operný debut riaditeľ ostravskej činohernej Komornej scény Aréna Ivan Krejčí. Pod Mariu Stuardu sa podpísala mladá česká (aj na Slovensku z pôsobenia v košickej opere známa) režisérka Linda Keprtová a napokon Roberta Devereuxa slovenský umelec pôsobiaci ako šéf činohry ostravského Národného divadla Peter Gábor. Podľa môjho názoru najúčinnejšie vyšla Anna Bolena a o čosi problematickejšou, z vizuálneho aspektu, sa stala Maria Stuarda.

Pohľady režijné a scénografické

Každý z režisérov a výtvarníkov vniesol do výkladu vlastný názor na predlohu, vlastné chápanie princípu belcantových drám a vizuálnej reflexie hudobno-vokálnych podnetov, zakorenených v príbuzných partitúrach. Istým spojovníkom sa stala kostýmová zložka, v rukopisoch troch autoriek (Marty Rozskopfovej, Evy Jiřikovskej a Aleny Schäferovej) variujúca voľnú štylizáciu renesančného šatníka. Ivan Krejčí s výtvarníkom Milanom Davidom v Anne Bolene si počínal originálne. Bez spochybnenia pozadia anglických dejín z roku 1636, volil inštrumentárium vyvolávajúce pocit nadčasovosti. Príbeh naplnil emóciami vyvierajúcimi z hudby, vymodeloval vzťahy a psychológiu postáv. Javisko sugeruje dojem väčšej hĺbky než v skutočnosti má, zmeny obrazov sú plynulé a prinášajú kontrastnú atmosféru. Akcent na lesk a farebnú paletu striebristej, čiernej a modrej, vyvoláva v účinnom osvetlení dojem elegancie, ale aj dramatického vzruchu. Veľmi silný a efektný je záver, scéna popravy titulnej hrdinky. Zrkadliace javisko pokryté červeným kobercom, vpredu odsúdená Anna Bolena, v pozadí svadba jej rivalky s kráľom.

G. Donizetti: Anna Bolena, NDM Ostrava, 2013, zľava: Václav Morys (Sir Hervey), Jan Šťáva (Lord Rochefort), K. Jalovcová (Jana Seymourová), E. Korzhevych (Anna Boleynová), M. Gurbaľ (Jindřich VIII.), P. Do (Lord Richard Percy), V. Krejčí Housková (Smeton, páže) foto: Martin Popelář

G. Donizetti: Anna Bolena, NDM Ostrava, 2013,
zľava: Václav Morys (Sir Hervey), Jan Šťáva (Lord Rochefort),
K. Jalovcová (Jana Seymourová), E. Korzhevych (Anna Bolena),
M. Gurbaľ (Henrich VIII.), P. Do (Lord Richard Percy), V. Krejčí Housková (Smeton, páže)
foto: Martin Popelář

Linda Keprtová s Evou Jiřikovskou (scéna a kostýmy) reprezentovali odlišný estetický model. Inscenačný kľúč hľadali väčšmi v symbolike. V type opier, ktorú útočia primárne vokálnou (hudobnou) zložkou, je to dosť zradná cesta, podlamujúca dôveru v jej výpovednú hodnotu. Historická etapa, v ktorej sa príbeh s povestnou ostrou konfrontáciou anglickej a škótskej kráľovnej odohráva (v librete Giuseppeho Bardariho inšpirovaný Schillerovou drámou), nemá konkrétne časové kontúry. Približujú ich len dobovo podnietené kostýmy. Pod dominantnou konštrukciou, pripomínajúcou krinolínu sukne (režisérke išlo o podčiarknutie „ženského princípu“ tejto predlohy), sa odohrávajú všetky výjavy. Inscenácia rezignuje na meniace sa dejiská, pokúša sa dynamizovať dianie točňou, choreografiou a rôznymi odpútavajúcimi barličkami. Donizetti nie je o dešifrovaní režijných rébusov, ale o zvýraznení prvotného účinku spevu. V ňom nie je zakódovaná len povrchná virtuozita a koloratúrna ekvilibristika, ale najmä emócie. Donizettiovská partitúra sa dá prečítať aj súčasne (viď napríklad Roberto Devereux v réžii Christofa Loya v Mníchove), podmienkou je však východisko v hudbe.

G. Donizetti: Maria Stuarda, 2014, NDM Ostrava, J. Šrejma Kačírková (Maria Stuarda), J. Kurucová (Alžbeta I.), foto: Martin Popelář

G. Donizetti: Maria Stuarda, 2014, NDM Ostrava,
J. Šrejma Kačírková (Maria Stuarda), J. Kurucová (Alžbeta I.),
foto: Martin Popelář

Do tretice, čerstvý Roberto Devereux. V ňom sa na režisérskom poste predstavil Peter Gábor, scénografom bol Michal Syrový, kostýmy navrhla Alena Schäferová. Vo svojej šiestej opernej réžii (polovica sa odohrala na Slovensku, z nej najzaujímavejší bol banskobystrický Macbeth) sa Gáborovi podarilo narábať s dobovou ilúziou bez lipnutia na ilustratívnych znakoch. Nevzdal sa ani symboliky, no uplatnil ju v oveľa striedmejšej a čitateľnejšej miere ako Linda Keprtová v Marii Stuarde. Vymyslel si tanečný „tieň“ kráľovnej, ktorým baletná dvojníčka Alžbety I. predstavuje akési jej svedomie. Na zošikmenej scéne je malý výrez, pripomínajúci symbol mora, do ktorého sa vkladajú makety lodí (analógia s bojovými výpravami kráľovnej), ale slúžiaci aj ako osudový priestor pre zlomové dramatické situácie. Peter Gábor veľmi dômyselne miešal svetlá a farby, takže pomerne jednoduchá scéna – s dominantným portrétom kráľovnej – mala náležitú variabilitu v kresbe atmosféry. Posledná etapa života Alžbety I., panovníčky, ktorá sa „vydala za anglické kráľovstvo a korunovačný prsteň bol jej zásnubným prsteňom“, vyšla v ostravskej podobe účinne a emotívne.

G. Donizetti: Roberto Devereux, NDM Ostrava, 2015, Zbor opery NDM, foto: Martin Popelář

G. Donizetti: Roberto Devereux, NDM Ostrava, 2015,
Zbor opery NDM,
foto: Martin Popelář

Zodpovedné hudobné naštudovania

Rovnako ako sa obmieňali režiséri, za hudobné naštudovania niesli zodpovednosť rozdielni dirigenti. Tlmočiť Donizettiho partitúru neznamená nahodiť orchestrálny „podmaz“. To je veľmi povrchná téza, ktorá sa nekompetentne občas šíri na margo celej predverdiovskej (i ranoverdiovskej) epochy. Dirigent, ktorý má ambíciu vypointovať partitúru v celej hĺbke a škále jej výrazových detailov, chce stáť na pulze dynamických rytmických a farebných kontrastov, musí dokázať viac, než je súhra v orchestrálnej jame. Či medzi ňou a javiskom. Udeľovanie presných nástupov je len odrazovým mostíkom k pointovaniu dramatických situácií, k voľbe takých temp, aby sólisti boli schopní vyspievať rovnako belcantové legatové oblúky, ako aj (to sa týka ženských postáv) ozdobnosť partov. A zároveň do partitúry bol vdýchnutý kontrast a gradácia.

Ani jeden z trojice obsadených dirigentov – Oliver Dohnányi v Anne Bolene, Tomáš Brauner v Marii Stuarde a Sander Teepen v Robertovi Devereuxovi – nie je vysloveným špecialistom na daný štýl. Rovnako však každý z nich si vzťah k interpretovanej partitúre našiel a šíril ho medzi inštrumentalistami i spevákmi. Prvý z nich bol najskúsenejší, cítil najmä dramatický tep Anny Boleny a odvíjal ju v rýchlejších tempách. Tomáš Brauner sa riadil intuíciou a tá mu vnukla pomerne vyvážený temporytmus. Isteže, nie všetky nuansy rozbalil, istá rafinovanosť v agogike ostala skôr naznačená, no ako celok Maria Stuarda pod jeho taktovkou netrpela nedostatkom zmyslu pre štýl. Napokon, záverečnú časť trilógie naštudoval holandský dirigent Sander Teepen. Rovnako s minimálnymi skúsenosťami s formou becantovej opery serie, našiel správny inštinkt pre tok hudby, pre jej dramatické vlnenie i empatiu vo vzťahu k sólistom. V celom triptychu podával orchester Národného divadla moravskosliezskeho zanietený a profesionálne istý výkon. Zvláštne ocenenie si zaslúži zbor ostravskej opery, ktorý aj napriek menšiemu obsadeniu sa svojej úlohy pod vedením Jurija Galatenka zhostil suverénne.

Jana Šrejma Kačírková – česká kráľovná belcanta

Pravdepodobne hlavným dôvodom, prečo sa Ostravčania pustili do Donizettiho tudorovských drám bol fakt, že v súbore majú k dispozícii priam ideálnu predstaviteľku primadonských sopránových úloh. Donizetti komponoval Annu Bolenu pre Giudittu Pastu, Mariu Stuardu pre Mariu Malibran a Alžbetu v Robertovi Devereuxovi pre Giuseppinu Ronzi de Begnis. Každá z týchto belcantových speváckych „zázrakov“ predstavovala absolútnu špičku v oblasti dramatickej koloratúry, frázovania a gradovania partov v krkolomných záverečných scénach a áriách s cabalettami a korunami vo výškach. Od čias novodobej renesancie týchto a podobných titulov, teda od polovice 20.storočia, sa vo svete nenašiel veľký počet sopránov, schopných na adekvátnej úrovni zdolať všetky tri ústredné party. Mimochodom, jednou z takých je Edita Gruberová, ktorá ich však nespievala paralelne počas jednej sezóny.

G. Donizetti: Roberto Devereux, NDM Ostrava, 2015, Jana Šrejma Kačírková (Alžbeta), foto: Martin Popelář

G. Donizetti: Roberto Devereux, NDM Ostrava, 2015,
Jana Šrejma Kačírková (Alžbeta),
foto: Martin Popelář

Ostrava práve donizettiovským projektom objavila českú kráľovnú belcanta. Stala sa ňou Jana Šrejma Kačírková, ktorá v premiérových večeroch stvárnila Annu Bolenu, Mariu Stuardu i Alžbetu v Robertovi Devereuxovi. Bola to pre mladú sopranistku úplne nová skúsenosť a výsledok prevýšil všetky očakávania. S takou mierou stotožnenia sa so štýlom, s frázovaním, rozsahom, schopnosťou vyspievať ozdoby (ako dramatický výrazový prvok), vysoké i hlboké tóny a s takou mierou „italianity“ v timbri, sa v Čechách ani na Slovensku (pričom nezabúdam na výbornú Stuardu Adriany Kohútkovej v Banskej Bystrici) nestretneme. Jana Šrejma Kačírková má výbornú techniku, má obrovský „drive“, je úplne presvedčivá v kombinácii vokálneho, výrazového, ale aj hereckého nasadenia. Povedľa nej vo všetkých troch dielach vystúpila aj mladá česká mezzosopranistka Michaela Kapustová (videl som ju ako Giovannu Seymour v Bolene a Saru v Devereuxovi), umelkyňa tiež výnimočne vybavená pre daný sloh. Vládne vyšším mezzosopránom (tessitura partov si práve tento typ hlasu vyžaduje) ušľachtilej farby, ktorý do výšok stúpa štíhlo a koncentrovane, pričom aj hlbšia poloha nestráca na šťave. Tiež má veľký zmysel pre belcantové frázovanie a je výrazným hereckým typom. V Marii Stuarde ako Alžbeta I. hosťovala v Berlíne angažovaná slovenská mezzosopranistka Jana Kurucová. Preniesla part technicky bezchybne, krásnym kovovým timbrom, s vášňou a expresivitou vo výraze. Prosto, bol to strhujúci portrét navonok silnej, no vnútorne rozorvanej kráľovnej. Dramatický duet kráľovien vyznel v podaní Kurucovej a Kačírkovej nezabudnuteľne. Zo ženských postáv, presnejšie tento raz ide o nohavičkovú, treba spomenúť krásny tmavý timbre a cituplný výraz Václavy Krejčí Houskovej ako Smetona v Anne Bolene.

Trojicu hlavných tenorových postáv stvárnili v alternácii domáci Luciano Mastro a hosťujúci Philippe Do. Prvého som zachytil ako Percyho (Anna Bolena) a Leicestera (Maria Stuarda), druhého v titulnej úlohe Roberta Devereuxa. Taliansky rodák usadený v Ostrave, disponuje síce priebojným a zvučným tenorom, no vo vyššej polohe znie forsírovane a pokojná fráza jeho skôr veristickému naturelu bola dosť vzdialená. Lepší dojem zanechal francúzsko-vietnamský tenorista Philippe Do, ktorý síce nie každej výške doprial lesk, no pôsobil štýlovejšie a kultivovanejšie. Z ďalších protagonistov spomeniem solídneho basistu Davida Szendiucha ako Henricha VIII. a dramaticky výrazného barytonistu Martina Bártu v postave Nottinghama v poslednej premiére.

Operná Ostrava má na svojom repertoárovom konte veľmi silný tromf. Priam sa núkajúci na export. Nie som si celkom istý, či ho vie dostatočne zúročiť. V pláne zájazdov v aktuálnej sezóne (Praha, Bratislava, Litomyšl) sú totiž síce tituly nemenej zaujímavé (všetky v réžii riaditeľa divadla Jiřího Nekvasila, zhodou okolností?), no donizettiovský triptych, alebo jeho časť, by bol určite prínosom na hociktorom slovenskom javisku. A je rovnako vizitkou riaditeľa divadla i šéfov opery. Bývalého Roberta Jindru i súčasného Jakuba Kleckera. Vizitkou, ktorú môže rozdávať s hrdosťou.

Autor: Pavel Unger

Gaetano Donizetti: Anna Bolena
Dirigent: Oliver Dohnányi, réžia: Ivan Krejčí, scéna: Milan David, kostýmy: Marta Rozskopfová
Premiéra v NDM Ostrava 6.6.2013

Gaetano Donizetti: Maria Stuarda
Dirigent: Tomáš Brauner, réžia: Linda Keprtová, scéna a kostýmy: Eva Jiřikovská
Premiéra v NDM Ostrava 18.12.2014

Gaetano Donizetti: Roberto Devereux
Dirigent: Sander Teepen, réžia: Peter Gábor, scéna: Michal Syrový, kostýmy. Alena Schäferová
Premiéra v NDM Ostrava 10.12.2015

Avizované súborné uvedenie Tudorovskej trilógie 11., 12. a 13.3.2016

www.ndm.cz

video

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár