Dnes je: pondelok, 23. 7. 2018, meniny má: Oľga, zajtra: Vladimír

Varieté v SND

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Slovenské národné divadlo zaradilo na 26. a 27. januára 2018 do historickej budovy Novoročný koncert, ktorý bol spoločným projektom populárneho zoskupenia „a cappella“ Fragile s Baletom SND nazvaný Fragile&Balet v dramaturgii Evy Gajdošovej v realizácii projektu Petra Antalíka. Večer bol koncipovaný ako koncert Fragile so štyrmi tanečnými vstupmi choreografov Reony Sato a Igora Holováča v prvej časti a Adriana Ducina a Glena Lambrechta v časti druhej. Režijne večer postavil Igor Holováč (svetelný design Igor Holováč, Michal Preis). Hoci koprodukcia predpokladala istú vyváženosť dvoch súborov v zmysle prezentácie, jednoznačne dominovalo Fragile v nepomere s Baletom SND, ktorý vstupoval akoby fragmentálne s krátkymi choreografiami do diania v znení akejsi doprovodnej zložky ku koncertu.

Fragile pod taktovkou Branislava Kostku zaspievali šestnásť skladieb, spomeňme I´m Yours, Baroko, Bohemian Rhapsody, Happy, Po schodoch, Stand by me a mnohé ďalšie. Repertoár, na ktorý sú priaznivci zvyknutí, bol obohatený o pár bonusov v skladbách k choreografiám. Hodnotiť výkony Fragile by bolo zrejme aj trúfalé vzhľadom na ich vysoko vyprofilovanú profesionalitu v rámci žánru, spievali nekompromisne, uvoľnene, živo, zodpovedne i zábavne aj s ich vlastnými minimalistickými pohybovými vstupmi všetci v elegantnej čiernej. Diváci Fragile už zrejme rátajú aj s osobitým a sympatickým humorom Braňa Kostku, ktorými koncerty „dozdobuje“ a nebolo tomu inak aj tentoraz. S výnimkou skutočnosti, že celý večer nabral neočakávane dimenziu akejsi interaktívnej šou so zapájaním divákov do akcie, s výzvami na spievanie a potlesk. Sólové party Martina Madeja, ktorý síce všetko skvele odspieval, sa zvrtli (aj „zvrhli“) na úroveň bizarnej zábavy populárneho reprezentačného Plebsu (ergo pôvodne plesu tanečníkov), kde sa môže dráždivo všetko. Nič proti Plebsu (práve naopak, absolvovala som všetky ročníky), ale na pôde národného divadla táto pomerne lacná zábavka javila známky ľudovosti.

Fragile & Balet, Novoročný koncert, 2018,
foto: Peter Brenkus

Celý koncept bol náladou a atmosférou evidentne posunutý v čase, akoby sme sa ocitli na oneskorenom Silvestri, alebo (čo je ešte podozrivejšie) kamsi až do osemdesiatych rokov minulého storočia obľúbenej televíznej šou Televarieté. Tento dojem profiloval nielen interaktívny fakt a už trošku (na môj vkus) aj simplexnejší kaliber humoru, ale aj vybehúvanie tanečníkov na scénu na krátke oživenie pohybom. Celý tento spevácko-tanečný projekt rámcovala nesmierne gýčovo nakoncipovaná scéna s magicko ľúbivým hviezdnym horizontom v zadnom pláne a s okázalými dekoratívnymi drapériami z metalických farebných materiálov. Táto vizuálna „koláž“ v zmysle „co dům dal“ mala pravdepodobne navodiť náladu slávnostnej chvíle a istej formy novoročnej dôstojnosti, vo finále však bola urážkou výtvarného vkusu. Smutnou správou je, že bežný (nedivadelný) slovenský divák vkus (či už v rámci výtvarnosti, alebo inteligentnej zábavy) vycibrený zrejme nemá, pretože nech sa dialo čokoľvek ovácie a smiechoty fungovali.

Akokoľvek, obrátim pozornosť na choreografie, ktoré vo všetkých štyroch prípadoch boli svojim spôsobom viac-menej, nápadité, profesionálne odtancované v rámci svojich časových možností, len akosi nemali šancu vo svojej fragmentárnosti emočne doznieť. Štyri miniatúry reprezentovali rukopis štyroch tanečníkov a choreografov, ktorým naživo do tanca spievala formácia Fragile prítomná na javisku v úzadí, alebo po stranách počas tancovania. V tom bola aj ich ojedinelosť a originalita.

Fragile & Balet, Novoročný koncert, 2018,
foto: Peter Brenkus

Reona Sato (Ombra mai fu) postavila (z môjho pohľadu pre seba atypickú choreografiu) bez pre ňu charakteristických až technicistických pohybových riešení. Na krátkej časovej ploche zhustila krokové variácie, dvíhané figúry, technické nuansy troch párov v bielom v plynulosti, tempe, lineránej dynamike a zároveň v mimoriadnom poetickom znení. Tak ako všetko rýchlo začalo a prebehlo, tak aj všetko akosi priskoro skončilo v nedopovedanom finále akoby useknutím deja reklamným vstupom v telke. Hoci si choreografia zaslúžila širšiu časovú plochu, interpretačne bola jednoznačne zvládnutá, aj keď sa nemôžem ubrániť pocitu, že pôsobila iba ako pohybový predel v rámci uspievaného večera.

Druhým vstupom bola súčasná freska Igora Holováča (Air), ktorá stavila na trendovosť nielen v odvážnej pohybovej skladbe dvojice, ale aj vo vizuálnom výraze použitia trička z tohtoročného festivalu Viva Musika!, hipsterských čiapok a papierových tašiek zo šopingov, v ktorých si protagonisti moderne a metaforicky niesli so sebou prázdnotu, alebo že by vzduch ? (Air?). Zatiaľ, čo Reonina choreografia bola skôr abstraktným obrázkom v estetickej pohybovej poézii, Holováč do svojej miniatúry vtesnal dej, súčasný odkaz so snahou o malý filozofický podtext i humornú nadsázku zároveň.

Fragile & Balet, Novoročný koncert, 2018,
foto: Peter Brenkus

Nesporne najpôsobivejšie zarezonovala kreatívne a príťažlivo postavená choreografia Adriana Ducina (Run to You) milostnej dvojice v džínsoch a tričkách plnej mladej túžby, odhodlania, vážnosti hĺbky lásky, čistoty a odovzdanosti, azda aj malej milostnej pikantérie. Akási moderná dvojka Romea a Júlie v krásnych elegantných prechodoch a atraktívnych formáciách takmer bez odtrhnutia od seba, v efektnej pružnosti tiel tanečníkov so suverénnym profesionálnym tancovaním. Ducin ju postavil pre svoju manželku Ilincu a Adriana Szelleho – dve možno najtvárnejsie a gumovo najohybnejšie telá súboru, dva sľubné mladé talenty, ktorých interpretačné umenie je vždy zážitkom. Miniatúrou vládla charizma, emócia, vášeň i estetika tela.

Fragile & Balet, Novoročný koncert, 2018,
foto: Peter Brenkus

Poslednú choreografiu večera predstavil Glen Lambrecht (Somewhere over the Rainbow) narozdiel od svojich kolegov, vychádzajúc najviac z klasického tanca. Pät dám a dvaja páni v čiernom predviedli v plynulom tempe nostalgický obrázok kdesi pod imaginárnou dúhou s efektným tmavým líčením evokujúcim pásku cez oči a pripomínajúcim vizáž Annie Lennox z koncertu na počesť Freddieho Mercuryho z roku 1992 na londýnskom štadióne Wembley. To sú samozrejme už asociácie privátneho typu, choreograf Glen Lambrecht snáď vtedy ešte nebol ani v pláne svojich rodičov. Jeho choreografia pôsobila prirodzene, slobodne a vskutku aj celkom spektakulárne.

Fragile & Balet, Novoročný koncert, 2018,
foto: Peter Brenkus

Štyri malé choreografické dielka stihli zahrnúť vo svojej časovej krátkosti technickú zdatnosť tanečníkov, abstraktnosť i dej, emóciu i vášeň. Napriek týmto snaživým výstupom, v kontexte celého večera pôsobili, žiaľ, len ako pohybová vsuvka evokujúca niekdajší „Balet Československé televize“. Paradoxom je, že všetko, čo sa udialo v tento večer v rámci spievania, tancovania, choreografických nápadov, interpretačnej kultivovanosti odznelo na vysokej profesionálnej úrovni, ale akosi všetko dohromady v kombinácii s jednoduchším humorom a v gýčovom vizuáli zdegradovalo toto umenie na ľahkú varietnú zábavu, ktorej „vyvrcholením“ bolo zaspievané a zatancované pas de quatre z Čajkovského Labutieho jazera ako „bonus“ večera tiež vo voľnej (humornej?) modifikácii.

Fragile & Balet, Novoročný koncert, 2018,
foto: Peter Brenkus

Novoročná „cukrová vata“ na konci januára v SND akosi „polepila“ umenie. Umelecký projekt nabitý talentami so slávnostným motívom Novoročného koncertu postrádal dramaturgiu a režijnú harmonizáciu jednotlivých výstupov. Nevyvážený koncept posunutý do roviny Silvestrovskej náladičky uškodil profi výkonom a umeleckému dojmu. Vskutku boli momenty, keď mi preblesklo hlavou, že vo finále zrejme ešte vytrysknú prskavky a možno príde aj kúzelník.

Autor: Barbara Brathová

Fragile & Balet, Novoročný koncert
historická budova SND
26. a 27. januára 2018

Účinkovali: Fragile a Balet SND – Ilinca Gribincea, Adrian Szelle, Klaudia Görözdös, Glen Lambrecht, Sakura Shojima, Isa Ichikawa, Chiaki Honda, Evgenii Korsakov, Seiru Nagahori, Marián Kuchár, Francisco Garcia, Helene Ziener, Anna Vágnerová, Katarína Kaanová, Luana Brunetti, Jean – Michel Reuter, Jonatan Lujan, Sumire Shojima


Ak vás tento článok zaujal a chceli by ste byť informovaní o novinkách na webe Opera Slovakia, prihláste sa na odber pravidelného týždenného newslettera.

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 24
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Barbara Brathová

baletná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár