Dnes je: pondelok, 18. 12. 2017, meniny má: Sláva , zajtra: Judita

Veľké slzy muzikologičky

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Maličká slzička – Nacizmus a jeho ničivé dôsledky v životoch stredoeurópskych hudobníkov (1933-1945). Vydalo Hudobné centrum, Bratislava 2016 ako svoju 113. publikáciu. Kniha má  236 strán – je dvojjazyčná: slovensko-anglická; do angličtiny preložili Anna Pomichalová a Miroslav Pomichal; zodpovedný redaktor: Peter Zagar; obálka, grafická úprava: Peter Gála.

PhDr. Agata Schindler(ová) (nar. 1947 v Levoči) je Slovenka, ktorá od roku 1981 žije so svojou rodinou v Drážďanoch. Je absolventkou hudobnej vedy na FF UK v Bratislave (1966-1971). Tu získala aj doktorát filozofie (1984). Ešte počas štúdia bola redaktorkou v časopise Slovenská hudba. Po zákaze vychádzania časopisu pracovala (1972-1981) ako tajomníčka muzikologickej sekcie Zväzu slovenských skladateľov. V Drážďanoch rozvinula svoje muzikologické aktivity o ďalšiu organizačno-publikačnú činnosť, prípravu hudobných výstav a organizovanie koncertov z novej hudby.

Agata Schindler,
foto: súkromný archív A.S.

Hudobné centrum v Bratislave vydalo knihu tejto slovensko-nemeckej muzikologičky pod názvom Maličká slzička – podľa názvu dobového šlágra Karola Elberta (*9. 12. 1911 Trnava – 20. 11. 1997 Bratislava), slovenského skladateľa, ktorého, ako židovského hudobníka, postihlo prenasledovanie za Slovenského štátu. Jeho pieseň ideálne naspievala Melánia Olláryová, slovenská speváčka populárnych piesní. Tento krásny evergreen 20. storočia zaznel 17. januára v kontaktnej relácii o knihe dr. Agaty Schindlerovej – ako spomienka na dobu, v ktorej pieseň vznikla. Zdanlivo poetický názov knihy zjemňuje krutosť doby a nešťastné osudy tých, nad ktorými vypadne „maličká slzička“. V prípade autorky je to však veľa sĺz – nie z tvorby knihy, čo je pre muzikológa konečná fáza práce, ale z osudov tých, ktorých dr. Agata Schindlerová vypátrala veľmi zložito (viď poznámkový aparát knihy), pretože z oficiálnych stránok nemeckej a slovenskej tlače vo vojnových rokoch ich mená a diela zmizli (v Nemecku dokonca od r. 1933). O dôvodoch zmarených ľudských osudov veľa naznačuje už podtitul knihy: Nacizmus a jeho ničivé dôsledky v životoch stredoeurópskych hudobníkov (1933-1945). Kniha už vonkajším metaforicky jedinečným prebalom (podobným „väzenskému“ oblečeniu či elektrickému múru lágrov), naznačuje, že nejde o žiadnu sentimentálnu históriu, ale tvrdú historickú realitu. Mala by sa o nej dozvedieť najmä mladá generácia, ktorá vyrastá bez filmov, článkov a informácií o 2. svetovej vojne a rasovo namierených nacionálno-socialistických príkazoch, zákazoch a nariadeniach – spočiatku v Nemecku a potom v ostatných satelitných štátoch Tretej ríše. Teda aj na Slovensku.

Kniha Agaty Schindler: Maličká slzička,
foto: Ľudovít Vongrej

„Maličká slzička“ je výsledkom doplneného výseku dvadsaťročného racionálneho bádania autorky v archívoch Nemecka, Čiech, Slovenska, novinových výstrižkoch, rodinných dokumentoch, fotografiách, ale aj z odkazov ľudí, ktorí prežili a postupne i donášali dr. Schindlerovej hoci malé, doplňujúce informácie o umelcoch. Kniha bola napísaná aj vďaka zázračne zrealizovaným osobným kontaktom a cestám autorky do Izraela, Indie a USA. Ponúka životné príbehy šiestich hudobníkov – skladateľov, dirigentov i muzikológov v jednom, klaviristky, speváčky, tanečnice, klavírneho virtuóza: všetkých rodinne zviazaných s bývalým Československom. Niektorí z nich fašizmus a koncentráky neprežili, iní sa stali celoživotnými vyhnancami v cudzine, ďalší sa síce vrátili, ale život už nikdy nemali bez bolestných spomienok, o ktorých často nechceli len hovoriť. Veď, kto by pochopil ich dlhoročný strach o bytie svoje – i vlastnej rodiny, poníženie a zbavenie všetkých ľudských práv, nehovoriac o majetku!

V pozvánke na blížiace sa uvedenie knihy Maličká slzička (4. 3. 2017) v kanadskom Toronte, píše pani Valéria Tóthová, manželka tamojšieho slovenského evanjelického farára Dušana Tótha, známeho mimoriadnou aktivitou medzi slovenskými exulantmi, okrem iného:

… Agata s bolesťou nachádzala informácie o tom, aké bohatstvo talentu a vedomostí sa vznáša v pomyselných hroboch vo vzduchu nad koncentrákmi… Skončili na mieste, odkiaľ niet návratu.“

Slovensko-anglické vydanie knihy má šancu, dostať informácie o živote, umení a utrpení aspoň zopár z desaťtisícov prenasledovaných židovských umelcov aj do zahraničia. Žiaľ, kniha vyšla iba v náklade 1000 kusov, pričom ohlasy na ňu sú už po pár dňoch od vydania – zvlášť zo zahraničia – neobyčajne početné a kladné.

Kniha Agaty Schindler: Maličká slzička,
ukážka dvojstránky knihy (Print Screen)

Na Slovensku sa zatiaľ o „krste“ knihy nič nevie, hoci iní vydavatelia robia svojim novým titulom okamžite propagáciu. Pritom ide o historicko – dokumentárny bestseller,  v záplave „ružového balastu“ žiadaný aj na inteligentnom knižnom trhu.

Maličká slzička sa číta na jeden dúšok, napriek bolestným témam. Je písaná poučenou autorkou, ktorá má pero vycvičené na stovkách hudobných kritík a predchádzajúcich dvoch kníh.

Namiesto autorského úvodu je v knihe rozhovor autorky s mladou slovenskou žurnalistkou Luciou Fajnerovou. V tomto interview Agata objasňuje pramene záujmu o danú tematiku. Pripomína tiež prvý silný, k téme rasovo prenasledovaného židovstva podnecujúci zážitok. Bol z koncertu Českej filharmónie pod taktovkou medzinárodne známeho dirigenta Karla Ančerla pred jeho exilom do Kanady. Hoci sa – ako jediný z rodiny – vrátil z Osvienčimu, znovu utekal zo socialistického Československa za slobodou. Tentokrát duchovnou.

Pripomeniem začiatky jej výskumu:

K prvým bádateľským činom s tematikou holokaustu patrila Schindlerovej výstava a následne publikácia, ktorá vyšla v Nemecku r. 1999 pod názvom Aktenzeichen „Unerwünscht.“ (Označenie spisu „Nežiadúci“): Dresdner Musikerschicksale und nationalsozialistische Judenverfolung 1933-1945. Výstava pozostávala zo štrnástich veľkých panelov s krátkymi životopismi osobností a 131 (prvýkrát uverejnenými) fotografiami a dokumentmi. Výstava bola inštalovaná v Drážďanoch, v Goetheho inštitúte v Prahe a v Schwerine.

Kniha Agaty Schindler: Aktenzeichen „Unerwünscht.“

Dr. Schindlerová medzitým zistila ďalšie zaujímavosti, a tak napísala novú publikáciu s 250 dokumentmi, listami a fotografiami, 150 menami a 15-timi biografiami. V r. 2003 tak vydala druhú knihu pod názvom „Dresdner Liste“ (Drážďanský zoznam): Musikstandt Dresden und nationalsozialistische Judenverfolgung 1933-1945 in Wort und Bild.

Výstava Agaty Schindler
Dresdner Musikerschicksale und nationalsozialistische
Judenverfolung 1933-1945,
foto: súkr. archív A.S.

Drážďanské listy vzbudili ohlas v nemeckej verejnosti – aj  s rozsiahlym hodnotiacim článkom v mienkotvornom nemeckom denníku Frankfurter Allgemeine Zeitung. Autorka zbierala materiály do knihy – paradoxne – jednak zo židovských novín, ale i z nacistickej literatúry, v ktorej nacisti upozorňovali na nežiaducich, rasovo prenasledovaných občanov, ktorí nesmeli pôsobiť vo verejnom živote. Postupne Agata Schindlerová odkrývala dejiny zmiznutých hudobníkov v rôznych lexikónoch a archívoch Nemecka,v jednom prípade dokonca v Inštitúte pre sudetonemeckú hudbu v Regensburgu, Centrum pre prenasledovanú hudbu v Drážďanoch, v ktorom Agata Schindler s touto témou začínala, po krátkom čase – pre nedostatok financií (!) – zaniklo. Nuž, ani v Nemecku to nie je ideálne. Drážďanský zoznam vyšiel vlastným nákladom autorky. Prvýkrát bol prezentovaný začiatkom septembra 2003 v novej drážďanskej synagóge.

V januári t. r. (s vročením 2016) zásluhou Hudobného centra vyšla tretia kniha Agaty Schindlerovej Maličká slzička. V knihe (s vynikajúcim paralelným anglickým prekladom, ktorý ocenili znalci tohto jazyka), je šesť kapitol, podrobne opisujúcich osudy prenasledovaných židovských umelcov, ktorých korene boli v Československu. Predchádza im kapitola „Predĺžená ruka Nemecka“ – o antisemitských zákonoch: od r. 1933 v Nemecku a postupne v ďalších štátoch Európy. Zaujímavá je informačná stať o úlohách slovenskej Hudobnej komory od r. 1939, ktorá v mnohom nadväzovala na Ríšsku hudobnú komoru. Jej cieľom bolo od r. 1933 podchytiť dotazníkmi všetkých hudobníkov. Tí, ktorí dotazník nevyplnili, nedostali licenčnú kartu – a bez nej nikto nesmel vykonávať svoje povolanie. V dotazníkoch bolo treba uviesť i pôvod: „árijský“ – „neárijský“. Angažovanie „neárijských“ hudobníkov neprichádzalo do úvahy a postupne ich vylučovali z Ríšskej komory, čím celkom stratili možnosť pôsobiť vo svojom povolaní. Napriek pomoci mnohých statočných profesionálnych hudobníkov na Slovensku, bola podobná situácia aj v Hudobnej komore Slovenska – iba  o pár rokov neskôr.

Kniha Agaty Schindler: Maličká slzička

Prvá životopisná kapitola v tretej knihe Agaty Schinderovej má názov Nezabudnite na nás. Je venovaná dr. Arthurovi Chitzovi (narodený 5. 9. 1882 v Prahe – zomrel pravdepodobne v pracovnom tábore Riga-Kaiserwald). Bol hudobným historikom, skladateľom početných scénických hudieb k desiatkam činohier, autorom literárno-hudobných pásem, klaviristom na komorných koncertoch, pedagógom, čembalistom, dirigentom, skratka – neobyčajne všestranným, mimoriadne vzdelaným hudobníkom, ktorý zastával vysoké posty v umeleckých inštitúciách Drážďan (o. i. hudobný riaditeľ Schauspielhausu Dresden). Osudovo doplatil na to, že z milovaných Drážďan sa včas nevysťahoval pred rasovým prenasledovaním do cudziny. Dúfal, ako toľko Židov, že predsa v historicky vyspelom Nemecku, rodnej krajine Goetheho, Beethovena a iných veľkých géniov, nemôže spoločenský život dospieť, k antisemitskému prenasledovaniu a následnému vyvražďovaniu tisícok židovských spoluobčanov! Dr. Arthur Chitz s manželkou Gertrudou stihli aspoň poslať do zahraničia svoje dve deti (dnes už nežijú). Výrazom neobyčajnej vďaky je finančná podpora prekladu anglickej časti knihy Maličká slzička od p. Paulann Sheets, vdovy po synovi Artura Chitza (prvá manželka zomrela veľmi mladá). Paulann Sheets prispela levím podielom aj na realizáciu česko-slovenského filmu V tichu (In Silence), ktorý umelecky stvárnil niektoré tragické osudy prenasledovaných umelcov (na námet dr. Agaty Schidlerovej).

Kapitola Volali ju Licka (Alica) je venovaná spomínanej tanečnici Alici Flachovej – Pastorovej (*11. 2. 1928 Těšín – †24. 2. 2006 Bratislava). Jej osud vo vojnových rokoch, kedy bola ešte zraniteľnou 14-ročnou dievčinou, žiačkou baletnej školy Ivo Váňa-Psotu v Brne, je opísaný aj v spomínanom slovensko-českom filme V tichu. Alicu Pastorovú som dlhé roky poznala ako dramaturgičku baletu Slovenského národného divadla. No nikdy som netušila nič o jej zážitkoch od decembra 1941, kedy ju ako Židovku (spolu s 11-ročnou sestrou Annou) deportovali do tábora v Terezíne. Patrila k prvým internovaným deťom v tábore. Od r. 1942 tu pracovala v záhradníctve a poľnohospodárstve. Meno uväznenej 15-ročnej tanečnice sa nachádza aj na zachovanom plagáte scénickej hry François Villon – s hudbou internovaného skladateľa Viktora Ullmanna. Ale 6. októbra 1944 odvliekli už 16-ročnú Licku ako jedinú z jej rodiny do Osvienčimu, kde bol pri selekcii známy doktor Mengele. Zachránilo ju azda to, že mu klamala, keď povedala, že má 18 rokov a dobré zdravie. Poslali ju nie do plynu, ale do transportu – na práce. Iná kapitola je, že od 6. januára 1945 absolvovala pochod smrti. Všetky tieto desivé zážitky – až po koncentračný tábor v Bergen-Belsene prežila do 15. apríla 1945, kedy tábor oslobodili príslušníci anglickej armády. Cesta do Československa nebola taká rýchla – choroby z utrpenia a brušný týfus spravili svoje. Po návrate sa dlhodobo liečila z tuberkulózy. Keď jej lekár povolil návrat do Brna, vrátila sa konečne aj do baletnej školy. Neskôr sa stala sólistkou baletu v Olomouci a potom absolvovala konkurz do baletu SND. Dokázala sa spamätať z nesmierneho utrpenia. O svojom osude nikdy nehovorila – až ho napísala do životopisu, ktorý doplnila informáciami jej mladšia sestra Anna.

Primadona štvaná od divadla k divadlu – znie názov kapitoly, venovanej sopranistke Margite Bokor(ovej), rodným menom Margit Váhl (*2. 4. 1900 Lučenec – †9. 11. 1947 New York). Margit bola od 1. 8 1930 do 31. 7. 1933 poprednou sólistkou Drážďanskej štátnej opery, kde vytvorila rad hlavných postáv – a vynikajúcou piesňovou interpretkou. Pre židovský pôvod odišla najprv do Viedne, kde sa stala renomovanou sólistkou Wiener Staatsoper – a odtiaľ hosťovala aj v SND (r. 1936 a 1937). Zaujímavosťou je, že 13. 3. 1937 spievala Maliellu vo viedenskej premiére opery E. Wolfa-Ferrariho „Šperky madony“ (ktorú nedávno uviedlo SND v Bratislave, dokonca operu aj realizoval na CD bývalý šéfdirigent Opery SND Friedrich Haider). Desať dní po anexii Rakúska (23. 3. 1938) dostala Margit Bokorová list z vedenia Viedenskej štátnej opery, ktorým ju uvoľnili z pozície sólistky. Rozvedená Margit s dcérou odišla bez nároku na penziu na hosťovanie do Amsterdamu, Bruselu a Antverp, potom sa prechodne uchýlila v Paríži. Po zložitom období sa jej napokon podarilo z Európy utiecť a začať odznovu život – najprv v Rio de Janeiro, potom v USA. A hoci aj tu triumfovala ako sólistka, r. 1949 po ťažkej chorobe zomrela ani nie päťdesiatročná v New Yorku.

Kniha Agaty Schindler: Maličká slzička,
ukážka dvojstránky knihy (Print Screen)

Vtedy doma je kapitola, ktorá má priam románový príbeh: 3. septembra 2013 zomrela v Jeruzaleme vyše storočná klaviristka a pedagogička Edith Kraus(ová) (*16. 5. 1913 Viedeň – †3. 9. 2013 Jeruzalem), z česko-židovskej rodiny, ktorá sa z Viedne presťahovala do Karlových Varov. Edith Krausová bola jedna z posledných svedkýň terezínskeho geta, ktorá sa aktívne podieľala na hudobnom živote v tomto nacistickom tábore. Agata Schindlerová sa k jej osobnosti dostala pri pátraní po etnomuzikológovi a skladateľovi Walterovi Kaufmannovi. Po korešpondovaní i telefonovaní s Edith Krausovou požiadala r. 1996 o vízum a vybrala sa do Izraela, kde osobne spoznala túto 83-ročnú dámu. Od nej získala vzácne informácie nielen o jej rodine, ale aj o rokoch prenasledovania a internovania v Terezíne. Edith Krausová vydala aj svedectvo o hudobnom dianí a svojom podiele na ňom v Terezíne – tábore, ktorý Nemci ukazovali svetu ako „vzorový“, hoci tunajší väzni žili v neľudských podmienkach. No, „dovolili“ im pod prísnym dozorom vo vymedzenom čase muzicírovať na zhabaných hudobných nástrojoch po Židoch.

Od Edith Krausovej získala Agata nové informácie o Walteri Kaufmannovi (*1. 4. 1907 Karlove Vary – †8. 9. 1984 Bloomington, Indiana), ktorý žil v rokoch 1934-1946 v emigrácii v Rewa House v Indii, odkiaľ písal po vojne svojej dlhoročnej priateľke Edith list, plný spomienok na predvojnový život v Karlových Varoch.

Životnú púť ukončil ako profesor klasickej hudobnej vedy v USA na univerzite v Bloomingtone (Indiana). Rozprávanie začína W. Kaufmann spomienkou na strýka Moritza Kaufmanna, majiteľa karlovarskej hudobnej školy a kronikára hudobného života v tomto kúpeľnom meste. Starý otec bol zase opravárom hudobných nástrojov. Už v ranej mladosti sa nadaný mladík predstavil ako skladateľ a dirigent v tamojšom orchestri. Tu sa zoznámil a spolupracoval s mladou klaviristkou Editou Krausovou, z čoho vzniklo celoživotné priateľstvo. Ako 27-ročný odišiel do Indie, kde v práci nad indickým folklórom, dirigovaním a kompozičnou činnosťou prečkal čas nacizmu. A. Schindlerová išla po stopách umelca do Indie, aby sa zoznámia s miestom exulantského pobytu Kaufmanna v Bombaji. Umelec zanechal desiatky orchestrálnych a javiskových diel, komornú hudbu, ale aj kantáty, piesne, filmovú hudbu a rozsiahle etnomuzikologické dielo o indickej hudbe. Väčšina jeho kompozičnej tvorby bola predvedená v Karlových Varoch a Prahe (pred r. 1938), neskôr v Bombaji, Londýne, Winnipegu, po r. 1989 i v Drážďanoch a Regensburgu. Väčšina jeho rukopisov je uložená v Music Library v Indiana University Bloomington.

Už spomínaný Karol Elbert (*19. 12. 1911 – †20. 11. 1997 Bratislava) a jeho svet šlágrov je opísaný v kapitole Maličká slzička. Svojou „krížovou cestou“ v Slovenskom štáte prešiel najprv zdanlivo šťastne – ako absolvent kompozície u prof. Alexandra Moyzesa, pričom patril k nádejným skladateľom vážnej hudby. Vznikom Slovenského štátu a keď začalo rasové prenasledovanie aj u nás, stal sa klaviristom, dočasne chráneným svojím zamestnávateľom (arizátorom) v kaviarni Grand v Žiline. Ale ani on sa od r. 1942 nevyhol koncentračnému táboru v Mauthausene. Z tábora ho prepustili o mesiac neskôr – ale v Ebensee. Na fotke, vyhotovenej Američanmi, by 34-ročného Karola Elberta asi nikto nespoznal: bol ako živá mŕtvola. Jeho osud je tiež filmovo stvárnený v česko-slovenskom filme V tichu, ktorý uzatvára Elbertova pieseň Maličká slzička. Film vznikol r. 2014 na námet Agaty Schindlerovej a s úspechom bol uvedený aj na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch.

Kniha Agaty Schindler: Maličká slzička,
foto: Ľudovít Vongrej

Poslednou kapitolou v knihe je Cesta zázračného dieťaťa z Košíc do geta v Budapešti. Tu je opísaný život Josefa Weissa (* 5. 11. 1864 Košice – † 1944 alebo 1945, pravdepodobne v Budapešti). Bol to hudobník, ktorý sa narodil v tom roku ako Richard Strauss – a možno mal i talent taký, ako slávny nemecký skladateľ… Obaja 26-roční hudobníci začínali r. 1891 hudobnú cestu na tom istom koncerte vo Weimare. Ak sa Strauss stal jednou z najznámejších osobností hudobného života v 20. storočí, o skladateľovi a klaviristovi Josefovi Weissovi sa nevie ani to, kedy a kde zomrel. Zrejme počas rasového prenasledovania v Maďarsku – pravdepodobne v Budapešti. Pritom to bol – podľa výroku Waltera Niemanna: „…veľký mág, originálna nepoddajná hlava a mimoriadny klavirista“. Ďalší v galérii tých, ktorý spojili Košice s celým svetom. O jeho klavírnej interpretácii a zvláštnej povahe vydali svedectvo mnohí doboví hudobní kritici a generační vrstovníci. Agata Schindlerová mu vyhradila azda najväčší priestor – fascinovaná jeho osudom a zrejme i tajomným koncom života. Na záver kapitoly o 80-ročnom umelcovi napísala: „Jeho osud zostáva taký nejasný ako osud doktora Arthura Chitza a mnohých iných v tichu stratených hudobníkov“. A predsa vypátrala mnohé jeho diela, transkripcie zopár skladieb v jeho interpretácii na historických zvukových nosičoch, Weissove nahrávky niektorých klavírnych sonát L. v. Beethovena, Uhorských rapsódií F.  Liszta a Brahmsovho Uhorského tanca č. 7! Poznámky za touto kapitolou sú svedectvo hlbokého muzikologického výskumu autorky, ktorá odokryla ďalšiu ťažko skúšanú osobnosť.

V úvode Predslovu ku knihe Maličká slzička je báseň nedávno zosnulej poetky z Buenos Aires Eriky Blumgrundovej, kde sú aj tieto voľne plynúce fakty a následné verše:

V civilizovanom dvadsiatom storočí šesť miliónov židov bez milosti vyškrtli…“/ Keď pamiatka na nás časom pobledne,/ nájdeš azda tieto riadky:/ okolo srdca pocítiš ťarchu, zachveješ sa/ a na rozprávku svojho predka si spomenieš/.  Pamiatka na nás tak nezahynie./

Kniha dr. Agaty Schindlerovej je nielen zaujímavým čítaním, ale precíznym súhrnom dvadsaťročného muzikologického bádania, oddanosti myšlienke, nezabúdať na obete neľudskosti, pokloniť sa tým, ktorí žili v krásnom hudobnom svete ako my, netušiac, kam ich zavedie ideológia jednej strany. Je to kniha, ktorá si zaslúži vysoké ocenenie nielen od potomkov tých, čo zahynuli – ale najmä od Nemcov, kde A. Schindlerová žije – a od Slovákov, odkiaľ pochádza.

Dovoľte mi na záver (možno neskromne) dodať: Som hrdá, že obe sme s Agatou absolventkami tej istej Katedry hudobnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde bol dlhoročným šéfom nezabudnuteľný profesor Jozef Kresánek. Nechal nás totiž nielen hľadať svoje špecifické celoživotné témy ale aj nad nimi tvrdo pracovať.

Autor: Terézia Ursínyová

Kniha Maličká slzička
Autor: Agata Schindler
do angličtiny preložili Anna Pomichalová a Miroslav Pomichal
zodpovedný redaktor: Peter Zagar
obálka, grafická úprava: Peter Gála
Vydavateľstvo: Hudobné centrum
ISBN: 978-80-89427-26-0
Rok vydania: 2016
Počet strán: 236

Knihu „Malička slzička“ je možne na  Slovensku kúpiť v predajni: Music Forum, ulica Na vŕšku, Bratislava, alebo prostredníctvom webu www.hc.sk

Audiozáznam relácie Rádia Devín, v ktorej sa o novej knižnej publikácii Maličká slzička rozprávajú Michaela Mojžišová, Peter Zagar a Agáta Schindler je k dispozícii TU…

video

email

About Author

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Leave A Reply