Dnes je: pondelok, 23. 7. 2018, meniny má: Oľga, zajtra: Vladimír

Verdi na prahu skladateľskej zrelosti

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Už 164 rokov nás delí od premiéry Verdiho Rigoletta v benátskom divadle La Fenice. Táto doba je dostatočne taká dlhá, že nespochybniteľne preverila kvality tohto diela. Rok 1851 teda priniesol pamätnú premiéru a dnes už kultová opera rýchlo preletela celým svetom ako uragán. Rozhodne však nešlo o nejaký aktuálne módny produkt − Rigoletto dodnes patrí k najtrvalejším titulom svetového operného repertoáru.

Verdi v čase komponovania Rigoletta bol uznávaným skladateľom − mal za sebou 15 (!) opier vrátane famóznych titulov Nabucco (1842) a Ernani (1844). Skladateľ však cítil potrebu posunúť sa kompozične ďalej – túto túžbu priniesli jednak predchádzajúce tvorivé skúsenosti, jednak osobnostné dozrievanie a nepochybne aj, určité politické rozčarovanie, ktoré priniesol koniec 40. rokov 19. storočia. v Taliansku. V tomto čase vznikajú ešte Luisa Miller (veľmi úspešne v slovenskej premiére uvedená v roku 1995 práve na pôde nášho divadla) a Stiffelio. Práve medzi týmito dvoma operami Verdi koketuje so zhudobnením diela Victora Huga − jeden z možných námetov je práve jeho hra Kráľ sa zabáva (1832).

Giuseppe Verdi Rigoletto

Zhodou okolností však už v marci 1950 benátske divadlo La Fenice pýta od Verdiho novú operu. Verdi objednávku víta rád sa odkláňa od národnooslobodzovacích tém a historizujúcich alegórií. Siaha do oblasti tragédií výnimočných charakterov v dramaticky nabitom príbehu.

S tvorbou Victora Huga už Verdi mal skúsenosti – poslúžila mu ako literárna predloha opery Ernani (dráma Hernani z roku1830). V tomto prípade Verdiho oslovila ďalšia dráma Kráľ sa zabáva (Le roi s´amuse), ktorá však už po prvom uvedení bola tak skritizovaná cenzúrou, že jej ďalšie uvádzanie bolo zakázané. V nej však Hugova charakteristika nového štýlového obdobia – romantizmu – našla svoje naplnenie. To, čo Hugo označil ako zmes „vznešeného a groteskného” pretavil do tragického príbehu šaša Tribouleta, ktorý bol v službách kráľa Františka I. Hugo síce použil reálne historické postavy, no údajne sa nechal ovplyvniť aj ľahkým literárnym rozprávaním Pierra de Bourdeilla de Brantôme (1540 − 1614). Hugov portrét Františka I. z rodu Valois je tak dosť vzdialený historicky serióznemu obrazu rytierskeho „kniežaťa renesancie”, mecenáša vied a umení a predovšetkým veľkého protihráča Karola V. Historická nedôslednosť Victora Huga však Verdimu zjavne neprekážala. Jasne to dokazuje úryvok z listu priateľovi A. Somovi (1853): Zdá sa mi, že najlepší námet, aký som doteraz zhudobnil (nemienim vôbec hovoriť o zásluhe literárnej a básnickej), je Rigoletto. Je v ňom mocná poézia, rozmanitosť, živosť, pátos, všetky zvraty sa rodia z ľahkej, neviazanej osoby Vojvodovej, z toho potom obavy Rigoletta, vášeň Gildy atď, atď., ktoré tvoria mnohé výborné dramatické miesta a medziiným scénu kvarteta, ktorá z hľadiska efektov bude vždy jednou z najlepších, ktorými sa naše divadlá honosia.

Libretistom novej opery sa stal Francesco Maria Piave (1810 − 1876), skúsený autor, s ktorým Verdi spolupracoval na operách Ernani, Dvaja Foscariovci, Attila, Macbeth, Korzár a Stiffelio a dôveru mu prejavil aj v ďalších dielach: Traviata, Simon Boccanegra, Aroldo a Sila osudu. V prípade Rigoletta dostal Piave neľahkú úlohu − zhustiť hutnú päťaktovú hru a zároveň „neubrať” skladateľovi priestor na realizáciu hudobnej stránky. Tohto plánu sa Piave držal veľmi dôsledne a v zásade možno konštatovať, že verne zachoval dramaturgické rozvrhnutie predlohy a rozšíril scény vhodné na zhudobnenie…

Francesco Maria Piave, (1810 − 1876)

Francesco Maria Piave,
(1810 − 1876)

Verdi bol fascinovaný predstavou, že dostane na javisko hrbáča s posmeškami na perách, slzami v očiach a úzkosťou v duši. Rozorvaného človeka, ktorý sa zmieta medzi nesprávnosťou svojho konania, ktorú si plne uvedomuje a nekonečnou láskou k svojej dcére. Aj preto naňho ťažko dolieha kliatba, ktorá ho vnútorne ničí. Neprehliadnuteľný je i sociálno-kritický rozmer diela, ktorý je naplno viditeľný v bravúrnom hrbáčovom monológu 2. dejstva, ktorý je až shakespearovského razenia. Do operného diela teda prešli všetky hlavné postavy Victora Huga: zo šaša Tribouletta sa stal potaliančený Triboletto, z jeho dcéry Blanche Bianca a postava kráľa Františka I. prešla do opery v podstate bez zmeny. Verdimu bolo jasné, že sa je čoho obávať. A mal pravdu − cenzúra tvrdo zasiahla. A to pôvodne už u Victora Huga, ktorý žil v monarchii Ľudovíta Filipa Orleánskeho a v ktorej bola cenzúra oficiálne zrušená. Hugov text však vzbudil také vášne, že sa kvôli svojej hre dostal až na súd, ktorý prehral. Hra bola napriek všetkým protestom zakázaná. A to sa stalo v relatívne liberálnom Francúzsku! Verdi mal s cenzúrou skúsenosti už zo skoršieho obdobia (Stiffelio), preto bolo jasné, že sa jej dožije aj La MaledizioneKliatba (ako sa opera Rigoletto pôvodne volala). Pôvodné rozhodnutie guvernéra Cavaliera de Gorzkowskeho bolo také, že uvedenie opery úplne zakázal. Divadlu La Fenice odkázal, že ľutuje, že básnik Piave a slávny Maestro Verdi si nedokázali vybrať iné pole na preukázanie svojich talentov, ako ony odporné a oplzlé triviality, akými sú postavy v opere. Libreto bolo označené za nemorálne a škodlivé. Bolo nemysliteľné, aby sa pomazané hlavy na javisku prezentovali ako zvrhlíci a nemravníci… Nakoniec bol prijatý kompromis − „riaditeľ verejného poriadku” Carlo Martello (inak veľký Verdiho obdivovateľ) sa chopil zdravého rozumu a navrhol, aby bol francúzsky kráľ zamenený za mantovského vojvodu, pôvodné miesto vraždy − jaskyňu − zmenil na krčmu a upravil aj niekoľko ďalších detailov. Z Triboletta sa stal Rigoletto a z Biancy Gilda. Príbeh sa preniesol z Francúzska do Talianska, čím sa stal ešte sugestívnejším. Ostatné námietky cenzúry sa podarilo zmanipulovať tak, aby Verdi mohol byť spokojný. Všetky postavy a ich charakteristiky ostali v librete zachované a tak isto všetky dramatické situácie (na ktorých mu záležalo najviac). Zmeny sa dožil aj názov opery − Martello sa obával, aby v centre opery Kliatba nestál zhýralý Vojvoda. Pozornosť chcel upriamiť na niektorú z ďalších postáv príbehu. Piave sa preto rozhodol pre Rigoletta. Do centra diania tak postavil jednu z najkontroverznejších a najkrajších postáv operného umenia.

Teatro la Fenice, Historická kresba z 19. storočia znázorňujúca príchod hostí do divadla.

Teatro la Fenice,
Historická kresba z 19. storočia
znázorňujúca príchod hostí do divadla.

Premiéra sa uskutočnila 11. marca 1851 − tu skladateľ dosiahol prvý vrchol svojej dlhej tvorivej kariéry. Vzniklo vynikajúce dielo po stránke hudobnej i dramatickej. Cenzúra však zasahovala aj po jeho premiére a opera sa hrala aj pod ďalšími názvami (Clara z Perthu Viscarddello, Lionell). Uvedenie opery v Paríži sa netradične odohralo až v roku 1857. Dôvodom bolo zrejme aj to, že Victor Hugo bol proti zhudobneniu svojho diela. Po vzhliadnutí parížskej inscenácie bol však napokon nadšený.

Rigoletto je operou, ktorej melódie pozná každý milovník opery (a niektoré dokonca aj tí, ktorí opere neholdujú). Ťažko však označiť Verdiho len ako tvorcu pekných melódií − nejde tu totiž už len o belcanto, ale o hudbu s dramatickým nábojom, ktorá charakterizuje postavy na javisku aj dramatické situácie. Pracuje s atmosférou deja, prináša motivický materiál typický pre momenty kliatby – a to už v predohre, ktorá naznačuje tragické vyústenie diela. Verdi prináša i unikátne árie a duetá, ktoré sa vymykajú ich dovtedajšiemu chápaniu.

K najpopulárnejším číslam opery patrí známe číslo La donna è mobile (3. dejstvo), ktorým dal Verdi zadosť verejnosti a okamžite sa stalo majetkom ulice… Wagnerovo pohŕdavé vyjadrenie, že vo Verdiho orchestri počuje len „obrovskú gitaru” ani zďaleka nebolo opodstatnené. Verdi si svojho kompozičného a koncepčného posunu v Rigolettovi bol vedomý − v roku 1853 napísal: Dlhá skúsenosť ma utvrdila v názore, že som vždy dbal na divadelný efekt, aj keď vo svojich prvotinách som nemal odvahu na viac, ako prejaviť to len čiastočne. Napríklad pred desiatimi rokmi by som sa neodvážil zložiť Rigoletta… Rigoletto však napokon vznikol a stal sa súčasťou zlatého fondu svetovej opernej tvorby. Aj preto sa k nemu Štátna opera vracia už po piatykrát od svojho vzniku (1959).

Autor: Alžbeta Lukáčová, dramaturgička Štátnej opery Banská Bystrica

článok publikovaný v spolupráci so ŠOBB pri príležitosti premiéry opery Rigoletto v ŠOBB

s notovým materiálom opery Rigoletto sa môžete zoznámiť TU…

video

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 59
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Alžbeta Lukáčová

dramaturgička Štátnej opery v Banskej Bystrici a publicistka

Zanechajte komentár