Dnes je: pondelok, 18. 12. 2017, meniny má: Sláva , zajtra: Judita

Verdiho Falstaff otvoril oponu už aj na javisku Štátneho divadla v Košiciach

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Štátne divadlo Košice uviedlo 27. a 28. októbra 2017 Verdiho posledný opus – operu Falstaff – a tak tento unikátny doklad majstrovej geniality konečne vstúpil aj na javisko košickej opery. Prvého Falstaffa v Košiciach zinscenoval oscarový režisér Jiří Menzel a hudobne ho naštudoval Martin Leginus.

Verdiho 28. operu komickú (buffa) uviedlo v svetovej premiére dňa 9. februára 1893 v Milane Teatro alla Scala. Hudobne operu vtedy naštudoval Edoardo Mascheroni, hlavnú postavu stvárnil Victor Maurel, réžiu zrealizoval samotný maestro Verdi.

Giuseppe Verdi svoju skladateľskú dráhu odštartoval zhodou okolnosti v Miláne, v tom istom Teatro alla Scala tiež komickou operou (prvou) – Jeden deň kráľom, ktorej premiéru ale poznačilo obrovské fiasko, na rozdiel od jeho posledného opusu, komického Falstaffa, zavŕšené na premiére nebývalým úspechom a dlho trvajúcim frenetickým potleskom. Verdi, aj tentoraz, ako pri každej svojej novej opere nielenže prekvapil odbornú aj laickú verejnosť pre neho netypickým námetom (komika), ale hlavne novátorským poňatím opernej štruktúry.

Arrigo Boito a Giuseppe Verdi,
zdroj: internet

Falstaffa možno v prenesenom význame a v hrubom pôdoryse opery označiť i za novodobú „comedia delĺ arte“, ku ktorej sa Verdi dostáva síce okľukou, cez Shakespeara, ale pre komédiu delĺ arte s typickými a často sa opakujúcimi postavami: Falstaff – kedysi mocná osoba, teraz starnúci muž, už len napodobenina zašlej slávy. V opere sa vyskytujú i dvaja „sluhovia“(zanni), ako to bývalo i v renesančných komédiách delĺ arte – vo Falstaffovi sa volajú Bardolfo a Pistola. Nechýba ani postava doktora („dottore“) – Doktor Cajus, ani mladý zaľúbený pár, či komická paródia v prezlekovej scéne. Vzdialenú podobu Harlekýna by sme snáď identifikovali v ženskej postave Mrs. Quickly.

Vzrušujúci pôdorys Falstaffa je ten hudobný. Verdi ustúpil z pozície klasicky štrukturovanej formy opery, (napokon jeho diela z posledného obdobia: Don Carlos, Aida, Otello, to už dávnejšie predestinovali) a rozhodol sa opernú formu vnímať cez formy inštrumentálne. Veľká forma, akú opera reprezentuje, v tomto diele pozostáva z mikroforiem, koreniacich v inštrumentálnej hudbe a ich stavba sa rodí v orchestri. Najčastejšími sú to trojdielne formy, ktoré nie je možné zamieňať za árie. Ich mikrosvet sa na javisku prejavuje v parlandovo arióznej podobe, často vyjadrenej len niekoľkými taktami (napr. monológ Falstaffa, náramne spokojného so sebou samým v 2. dejstve, v 1. obraze počíta len 26 taktov!). Samozrejme, pokiaľ to situácia vyžaduje, ozvú sa aj tradičné árie, ako je spomienka Falstaffa na svoj mladícky vek, či Nanettina pieseň ako Kráľovnej víl, alebo finále 2. obrazu 2. dejstva. Pri podrobnej analýze opery objavíme dokonca sonátovú formu. (Verdi túto formu použil už aj v monológu kráľa Filipa v Donovi Carlosovi). Opera vrcholí záverečnou fúgou, vyárendovanou barokovými majstrami pre inštrumentálnu hudbu. Verdi ju vo Falstaffovi pretavil do náročnej vokálnej podoby. Je konklúziou komédie, v ktorej si „uťahuje každý z každého“ („tutti gabatti“).

Skladateľ Verdi začal komponovať operu práve touto fúgou. Ona sa stala jej východzím hudobným materiálom i základným kameňom.

Inštrumentácia opery, to sú Boitove texty Verdim pretavené do orchestra, do skvelej inštrumentácie, nástrojov, často používaných sólovo, i v cielene vybraných skupinách, či ansámbloch, často využíva len inštrumentáciu komorného orchestra, ale v pravú dramatickú chvíľu sa dostaví i zvuková veľkosť Verdim rozozvučaného celého orchestra.

Libreto Arriga Boita, ktorý bol úspešný aj ako skladateľ, (opera Mefistofele), je nádherne koncízne. Shakespearovu predlohu Veselé panie z Windsoru a niekoľko pasáží z Henricha IV. zoštíhlil, viaceré postavy vynechal a tak vznikla dokonalá operná predloha, ktorú radíme do toho malého počtu libriet, ktoré by ustáli aj bez hudby.

G. Verdi: Falstaff, Opera ŠD Košice, 2017,
Gabriela Hübnerová (Mrs. Quickly), Jiří Přibyl (Falstaff),
foto: Joseph Marčinský

Inscenácia Falstaffa v Štátnom divadle Košiciach dala na seba čakať veľmi dlho. (72 rokov.) V druhej polovici minulého storočia vtedajší dramaturg opery ŠD v Košiciach Roman Skřepek nadviazal na už uvedené Verdiho opery na košickom javisku a cieľavedome pokračoval v ich kompletizácii. Ak by sme ich spočítali, možno by sme sa dostali až k číslu 12 – 15. Falstaff z tohto radu vtedy vypadol a ďalší nasledovníci, žiaľ, tomuto cieľu už nevenovali pozornosť. Verdiho opery sa krútili už len okolo Traviaty, Rigoletta, Trubadúra… Falstaff je naozajstne veľkým a hlavne odvážnym dramaturgickým počinom, hodným vziať odbornou verejnosťou na vedomie. Jej odvážnosť samozrejme nespočíva len v obťažnosti vokálnych, ale aj inštrumentálnych partov, ale tiež i v nárokoch na vhodnú sólistickú konšteláciu, v ktorej speváci disponujú okrem vycibrených hlasov aj absolútnou hereckou vybavenosťou, zviazanou s exponovanou komikou.

V košickej inscenácii Falstaffa sa ambície inscenátorov, zúčastnených osobností zlúčili do harmonickej súhry v audio-vizuálnej sfére. Veľkým ternom inscenácie bolo pracovné pozvanie pre českého oscarového režiséra Jiřího Menzla. K spolupráci sa zišiel výborný tím realizátorov. Na poste dirigentov to bol hlavne autor hudobného naštudovania Martin Leginus (1. premiéra) a Maroš Potokár (2. premiéra), scenárista Tomáš Moravec, kostymérka Petra Goldflam-Štětinová, zbormajster Lukáš Kozubík, choreografka Katarína Sninská, dobrí, až výborní sólisti, spoľahlivý zbor a orchester.

Režisér Jiří Menzel vniesol do košickej inscenácie opery Falstaff ohromné porozumenie pre hudobné divadlo, (ako to vie urobiť len máloktorý činoherný režisér). Práca so sólistami bola výnimočná práve v tom, ako režisér doslova cizeloval u sólistov drobné herecké prvky, aby následne vyústili do spŕšky rozmanitej pohybovej aktivity a mimicko-gestickej transakcie, všetko v absolútnom súlade a rešpektom voči náročnému spievaniu. Pojazdné kreslo a v ňom sa pohybujúci lenivý Sir John Falstaff, bolo hneď od začiatku, od prvých tónov opery úsmevným entrée inscenácie.

G. Verdi: Falstaff, Opera ŠD Košice, 2017,
Marek Gurbaľ (Pistola), Peter Mikuláš (Falstaff), Anton Baculík (Bardolfo),
foto: Joseph Marčinský

Najmä sólisti prvého obsadenia vytvorili hlasovo i herecky zohratý a stmelený ansámbl, kráčajúci celou inscenáciou v súlade s roztopašnou režijnou koncepciou. Výkony sólistov, na prvej premiére, to boli prskavky, z ktorých vznikol ohňostroj nápaditých výkonov. Excelentný Peter Mikuláš v role Falstaffa, napriek objemnosti postavy, ktorú náležite oblečením zdôraznil, ju stvárnil v plnej sviežosti, tak v hlasovej ako i výrazovo-hereckej. Celé javisko, (myslím, že aj hľadisko) pozitívne vnímalo jeho výnimočnú umeleckú (i osobnú) charizmu. Jeho Falstaffovi, starnúciemu mužovi, voľakedajšiemu rytierovi, možno i Don Juanovi nechýbal zdravý humor, pri obzeraní sa za svojím životom. Kým Mozartov Don Juan za svoj neviazaný spôsob žitia zaplatí vlastným životom, Falstaffovi, dobrodruhovi a fabulátorovi je odpustené a tak môže i naďalej pokračovať vo veselom živote, veď vždy ide len o žart. Celé prvé obsadenie: znamenitý Marián Lukáč (Ford), Gabriela Hübnerová (Mrs. Quickly), rodená komička, spevácky a herecky úspešne profitujúca z charakteru svojej postavy, príťažlivé vokálno-herecké kreácie ženského tria – Lucie Kašpárková (Mrs. Alice Ford), Adriana Banásová (Nanetta), Miroslava Havryliuk (Mrs. Meg Page), pohyblivý Pablo Carmeselle (Dottore Cajus), dvaja sluhovia – typickí beťári v primeranej komickej nadsádzke Václava Morysa (Bardolfo) a Michala Onufera (Pistola), Maksym Kutsenko ako sympaticky zaľúbený mladík (Fenton), aj Jozef Úradník – nehovoriaca postava (Krčmár), boli skvelým spevácko-hereckým tímom, harmonicky súznejúcim nielen s kontúrami Menzlovej réžie, dobrosrdečne chápajúceho žarty a žartíky, nazývané ŽIVOT, ale rovnako súzneli aj s citlivým sprievodom orchestra, ktorý v jeho štrukturovanej komornosti, geniálnej inštrumentácii a pre Verdiho nezvyčajnej, miestami až mozartovsky ladenej krehkosti (i keď tým nepopieram verdiovský dramatizmus, ktorý si vyárendoval v partitúre viacero dominánt), doviedol do jasného, zvukovo vyprofilovaného hudobného obrazu dirigent Martin Leginus. Orchester pod vedením dirigenta Maroša Potokára na druhej premiére miestami zvukovo prekryl sólistov na javisku.

G. Verdi: Falstaff, Opera ŠD Košice, 2017,
M. Havryliuk (Meg Page), L. Kašpárková (Alice Ford), A. Banásová (Nannetta), G. Hübnerová (Mrs. Quickly),
foto: Joseph Marčinský

Viacero rušivých štrbín, ktoré prenikli do niektorých výkonov sólistov druhého obsadenia narušilo jednoliatosť gradačnej línie predstavenia i dramaticky rozvírené vzrušenie v komickom príbehu o ľudských slabostiach. Inscenácia k celistvému naplneniu svojho myšlienkového pradiva potrebovala viacero hudobne i výrazovo podobne cítiacich „ťahúnov“ ako ich dostala k dispozícii na druhej premiére. Jedným z „ťahúnov“ bol bezo sporu Jiří Přibyl. Rozmarnosť Falstaffa, sympaticky prítomná v jeho kreácii, inklinovala k horizontu civilnejšieho poňatia postavy. V postavách Pistolu a Bardolfa šli Marek Gurbaľ (Pistola) a Anton Baculík (Bardolfo) cestou striedmejšie volených výrazových prvkov, ťahaných z veľkého koša komiky, čo s nimi zdieľalo i trio sólistiek – Lenka Pavlovič (Nanetta), Lenka Čermáková (Mrs. Quickly), Janette Zsigová (Mrs.Meg Page). V postave Forda sa dobre cítil Pavol Kubáň. V ďalších úlohách boli obsadení Martin Gyimesi (Fenton), Jaroslav Dvorský (Dottore Cajus), Tatiana Paľovčíková – Paládiová (Mrs. Alice Ford).

G. Verdi: Falstaff, Opera ŠD Košice, 2017,
Jiří Přibyl (Falstaff), Marián Lukáč (Ford),
foto: Joseph Marčinský

Zminimalizovaný operný zbor pod vedením Lukáša Kozubíka svoju malú úlohu v opere odviedol príjemne znejúcim výstupom. Scéna z návrhu Tomáša Moravca, v strede s dominujúcou konštrukciou, umožňujúcou jej viacznačné chápanie (veža, Windsor, domáci „salón“, hostinec „U Podväzku,“ dub v lese), spolu so situačne obmieňanými parapetami oznamovala zrozumiteľnú identifikáciu prostredia. Jednoduché kostýmy Petry Goldfram-Štětinovej zas slúžili ako poznávacie znaky postáv.

Lesná scéna so svetielkami v rukách pobehujúcich (ale aj posedávajúcich), do Falstaffa dobiedzajúcich detí tvorila milý medzipriestor s navodením nefalšovanej rozprávkovo – skutočnej atmosféry sveta víl v noci svätojánskej.

G. Verdi: Falstaff, Opera ŠD Košice, 2017,
Lenka Pavlovič (Nannetta), detský zbor,
foto: Joseph Marčinský

G. Verdi: Falstaff, Opera ŠD Košice, 2017, záverečná scéna,
foto: Joseph Marčinský

Posledná Verdiho opera Falstaff, ktorú maestro nepísal na objednávku (nemal žiadny záväzok voči nikomu, ale písal ju pre vlastnú zábavu a potešenie), odzrkadľuje plným priehrštím majstrovu tvorivú radosť z vlastnej tvorby, čo odzrkadľuje aj úsmevná a energiou nabitá košická inscenácia s navždy platným záverečným mottom: „Ten sa smeje najlepšie, kto sa smeje naposledy“.

Autor: Dita Marenčinová

písané z 1. a 2. premiéry 27. a 28. 10. 2017

Giuseppe Verdi: Falstaff
Štátne divadlo Košice
premiéry 27. a 28. októbra 2017

inscenačný tím

Réžia: Jiří Menzel
Hudobné naštudovanie: Martin Leginus
Scéna: Tomáš Moravec
Kostýmy: Petra Goldflamová Štětinová
Dirigenti: Martin Leginus, Maroš Potokár
Asistent dirigenta: Jan Novobilský
Zbormajster: Lukáš Kozubík
Príprava bulletinu: Peter Hochel
Koncertný majster: Peter Michalík

osoby a obsadenie

Sir John Falstaff: Peter Mikuláš, Jiří Přibyl
Ford: Pavol Kubáň, Marián Lukáč
Fenton: Martin Gyimesi, Maksym Kutsenko
Dott. Cajus: Pablo Cameselle, Jaroslav Dvorský
Bardolfo: Anton Baculík, Václav Morys
Pistola: Marek Gurbaľ, Michal Onufer
Mrs. Alice Ford: Tatiana Paľovčíková, Lucie Kašpárková
Nannetta: Adriana Banásová, Lenka Pavlovič
Mrs. Quickly: Lenka Čermáková, Gabriela Hübnerová
Mrs. Meg Page: Myroslava Havryliuk, Janette Zsigová
L’oste (krčmár): Jozef Úradník

fotogaléria

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

email

About Author

Leave A Reply