Dnes je: piatok, 22. 6. 2018, meniny má: Paulína, zajtra: Sidónia

Verdiho Rekviem ako dráma ľudskej existencie

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Zaradenie Verdiho Rekviem do cyklu Slovenskej filharmónie, nazvaného „Hudba troch storočí“ koncom mája (28. a 29. 5. 2015) si ťažko zdôvodniť nejakou inou súvislosťou, než ukončením cyklu siedmich veľkonočných nedieľ a nastávajúcich svätodušných (Turíčnych) sviatkov, kedy si kresťania pripomínajú viacero významných udalostí Evanjelia po Zmŕtvychvstaní Božieho Syna.

Rekviem sa totiž viac uvádza pri príležitosti hudobných festivalov či v dobe spomienky na našich zosnulých (Dušičky) v novembri. Nech je tak – či inak, je to mimoriadne lákavé dramaturgické dielo, ktoré dokáže plne obsadiť Koncertnú sieň Slovenskej filharmónie. Zrejme to bol jeden z dôvodov jeho netradičného zaradenia do cyklu, nehovoriac azda o vnútornej túžbe dirigenta, uviesť Rekviem v tejto sezóne so Slovenskou filharmóniou. Nespočetnekrát vypočuté Rekviem s rôznymi svetovými i domácimi sólistami prilákalo (hodnotím koncert 28. mája) najmä osobnosťou šéfdirigenta SF Emmanuela Villaumea, ktorého vystúpenie (i dramaturgia koncertov) sľubujú vždy niečo výnimočné. Stalo sa tak i tentokrát – nielen vďaka dirigentovi, ale aj najmä Slovenskému filharmonickému zboru, ktorý pod vedením Jozefa Chabroňa znovu kvalitatívne „poskočil“ o stupienok vyššie. Predviedol nezabudnuteľný, do detailov prepracovaný výkon, v ktorom nebolo azda ani jediného slabého miesta. Vypointoval všetky časti Rekviem nielen v pianissimových či fortissimových nástupoch, ale aj v dvoch náročných fúgach, ktoré zazneli v podaní SFZ ako koruna vokálneho zborového umenia. V tomto telese, na čele s ambicióznym mladým zbormajstrom, máme vskutku neobyčajný poklad, na ktorý môže byť naše umenie pyšné! Mimochodom, zaslúžilo by si pozornosť aj od oficiálnych miest – veď každé uznanie popchýna dopredu!

Giuseppe Verdi Requiem, koncert Slovenskej filharmónie, foto: Alexander Trizuljak

Giuseppe Verdi Requiem,
koncert Slovenskej filharmónie,
foto: Alexander Trizuljak

(Pri otázke domáceho uznania SFZ si pripomínam napríklad nedávno Ministerstvom kultúry SR ocenený mladistvý Suchoňov balet, uvedený v SND s nadmernou propagáciou, pričom ešte žijú pamätníci a žiaci prof. E. Suchoňa, ktorí vedia, že tento vynikajúci skladateľ by nikdy nedovolil, aby sa jeho nezrelé mladistvé dielo uviedlo na našej prvej národnej baletnej scéne – dokonca s cudzou úpravou).

Vráťme sa však k Rekviem G. Verdiho pod taktovkou E. Villaumea, ktorý mal k dispozícii nielen Slovenskú filharmóniu a spomínaný SFZ, ale aj štyroch sólistov: vo vokálno-orchestrálnych produkciách SF mnohonásobne overeného basistu Petra Mikuláša, neustále duchovne a hlasovo farebne prehlbujúceho svoj výrazový svet, jemu duchovne blízku, zamatovým hlasom obdarenú, v každej hlasovej polohe skvelo znejúcu mezzosopranistku Teréziu Kružliakovú, mladého tenoristu Tomáša Juhása, s jasným, talianskym timbrom, niekedy však nadmieru preferujúcim výšky – a tentokrát petrohradskú sopranistku Marinu Shaguch (Šaguš), ktorá má síce lahodný, ale vo veľkom zborovo-orchestrálnom pléne zanikajúci hlas, pôsobivý však v komornom muzicírovaní či v sólach.

Giuseppe Verdi Requiem, koncert Slovenskej filharmónie, foto: Alexander Trizuljak

Giuseppe Verdi Requiem,
koncert Slovenskej filharmónie,
foto: Alexander Trizuljak

Je dobré, že bulletin okrem latinského textu ponúkol paralelne aj slovenský preklad Rekviem, takže poslucháči mohli precítiť každé slovo, myšlienku – aj bez znalosti v Cirkvi zaužívanej latinčiny. Isté je, že dielo prežívajú hlbšie ľudia, ktorí premýšľajú o krátkosti a konečnosti ľudskej bytosti v kontexte náboženskej viery i nádeje v posmrtný život – ale dielo takej silnej umeleckej pravdy, útočnosti, drámy a prihovárania sa každej ľudskej bytosti, musí zasiahnuť všetkých milovníkov veľkej hudby. Aj bez poznania slov je to dráma, ktorá búši na srdce, prekrásna hudba, ktorá svojou neustálou variabilitou vyvoláva napätie a nepustí počas vyše 90 minúť pozornosť poslucháča.

Je známe, že Verdiho Rekviem stojí na pilieroch takmer tridsiatich opier talianskeho majstra, ktorý tvoril mimo tohto javiskového žánru iba málo iných diel. A tak nijako nemôže zakryť prvky opernej tvorby talianskeho génia, ktorý Rekviem komponoval ako zrelý šesťdesiatročný majster – na pamiatku svojho duchovného priateľa, básnika, spisovateľa a politika talianskeho národného zjednocovania Alessandra Manzoniho.

Villaume predviedol zádušné omšové dielo na rozhraní opery a sakrálneho premýšľania o posledných veciach človeka, o Božom súde, nádejí ľudského indivídua v odpustenie pri Poslednom súde (ako ho opisujú hrozivé Zjavenia sv. Jána) – aj s aspektom nádeje v Božie milosrdenstvo. Ponoril sa do hudobného i slovného odkazu tak hlboko, že sa oprostil aj od svojho typického vonkajšieho pohybu, pričom gestá jeho rúk zostali precízne, neomylne vedúce sóla, ensemble, orchester, veľký zbor i trúbky, efektne zaznievajúce z prvej lóže nad prízemím. Jednota a precíznosť naštudovania boli zjavné v nástupoch, krátkom sóle koncertného majstra, vo farebnosti dynamických vlnení, i mohutných výbuchoch fortissima a najmä vo vypracovaní všetkých nástrojových skupín.

Giuseppe Verdi Requiem, koncert Slovenskej filharmónie, foto: Alexander Trizuljak

Giuseppe Verdi Requiem,
koncert Slovenskej filharmónie,
foto: Alexander Trizuljak

Slovenská filharmónia hrala pod rukami svojho šéfdirigenta v takej krásnej súhre, že si zaslúži za to slová vďaky i umeleckej pýchy. Villaume celkovo doviedol náš orchester na prvotriednu úroveň – po stránke jasného, nosného, v každom okamihu na najmenšie jeho pokyny reagujúceho telesa, ktoré špeciálne v hudbe Rekviem striedalo romanticky znejúce úseky s odkazom polyfonických majstrov, na ktorých sa Verdi napájal v gregoriánskom chorále či v polyfonickom štýle dvoch majstrovských fúg. Je zbytočné hodnotiť detaily, keď celok bol strhujúci. Predsa len spomeniem úžasne jemné nasadenie zboru v úvodnom Requiem aeternam – obraz nehy a prosby, kvarteto Kyrie eleison – s trochu ostrým tenorom, na hrozivé Dies irae s riavou zboru, podporenou sekciou bicích, ktoré by prebudili aj mŕtveho („V ten deň hnevu v prach sa zvráti sveta sláva…“), na fanfárové vstupy trubiek v Tuba mirum, i zdržanlivosť a očakávanie v Mikulášovom sóle (Mors stupebit et natura), alebo na Kružliakovej mäkký, nádherne znejúci mezzosoprán v časti „Liber scriptus… Dies irae, dies illa“, vydarené dueto sopránu a mezzosopránu v Recordare, komorne precítené a farebne vyladené, roztúžené, priam bel cantové Ingemisco tenoru – s vnútorným prežitím T. Juhása, alebo na veľkú basovo-zborovú časť Confutatis s pianissimovou modlitbou k Bohu, kde krásny bas P. Mikuláša hudobne vyfarbil každé slovíčko, na spevácke kvarteto Lacrymosa („Slzavý deň…“) – síce v smutnom opojení, no končiace zborovým výbuchom na jediné slovo: Amen. Dá sa pokračovať v poznámkach aj o Offertoriu, začínajúcom hladkým vlnením hlasov – najmä basu v „…libera animas…“ (…vysloboď duše zosnulých) i v tenorovom sóle časti Hostias.…, pokračujúc kvartetom štyroch sólistov. Alebo kompozičnou veľkoleposťou dvojzboru v Sanctus, ktorý zaznel v zložitej fúge, nadväzujúc na veľký taliansky polyfonický odkaz benátskej kompozičnej školy – v radostno-slávnostnom kompozičnom spracovaní slov („Plné sú nebesia i zem tvojej slávy. Hosana na výsostiach!“).

Giuseppe Verdi Requiem, koncert Slovenskej filharmónie, foto: Alexander Trizuljak

Giuseppe Verdi Requiem,
koncert Slovenskej filharmónie,
foto: Alexander Trizuljak

Neviem o Villaumeovi ako o človeku viery nič – ale jeho ľudská hĺbka musí byť bezodná. Pred poslucháčmi sa totiž odokryla cez absolútne precítenú hudbu Verdiho. Zbor v Libera me, Domine vyznel v kontraste so sopránovým sólom ako echo, šepot, vrúcna prosba na slová: „Vysloboď ma, Pane, od smrti večnej v onen hrozný deň…“ Záverečná veľkolepá fúga zboru bola zdanlivým finále – ak by za ňou nenasledoval quasi šepot sopránu v stíšenej parlandovej opakovanej prosbe: „Libera me, Domine de morte aeterna in die illa tremenda“. Sú speváčky, ktoré práve túto myšlienku podčiarkujú hrozivým espressivom, ale Marina Shaguch zvolila pianissimo.

Giuseppe Verdi Requiem, koncert Slovenskej filharmónie, foto: Alexander Trizuljak

Giuseppe Verdi Requiem,
koncert Slovenskej filharmónie,
foto: Alexander Trizuljak

Dielo sa skončilo niekoľkominútovým tichom obecenstva. To sa stáva len vtedy, keď sú poslucháči plne v zajatí hudby. Verdi, orchester, zbor, sólisti i Emmanuel Villaume si to tiché doznievanie interpretácie Rekviem zaslúžili. Rovnako i následné dlhotrvajúce standing ovation, ktoré býva skôr sprievodným znakom festivalových hviezd, než abonentných koncertov. Ale toto bol tiež koncert hviezd! Navyše – s podtextom zamyslenia nad zmyslom ľudskej existencie.

Vďaka zaň, pán dirigent, filharmonici a sólisti…

Autor: Terézia Ursínyová

záznam koncertu nájdete v Online archíve Slovenskej filharmónie TU…

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 102
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár