Dnes je: pondelok, 18. 12. 2017, meniny má: Sláva , zajtra: Judita

Verdiho Traviata v banskobystrickej Štátnej opere

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Banskobystrická Štátna opera uviedla novú inscenáciu Verdiho La traviaty v hudobnom naštudovaní talianskeho dirigenta Lorenza Tazzieriho a v réžii Dany Dinkovej. Prvá premiéra sa konala 20. októbra 2017 a bola zároveň otváracím predstavením medzinárodného hudobného festivalu Operalia Banská Bystrica 2017. Skôr ako prejdem k hodnoteniu novej Traviaty, pozrime sa na toto dielo z rôznych uhlov pohľadu a zároveň porovnajme viaceré inscenačné riešenia.

Padlé ženy v nás (najmä mužoch) často vyvolávajú súcit. Nie je to inak ani s kajúcou sa Verdiho Violettou z Traviaty, ktorá sa (neprozreteľne) zriekne lásky kvôli rodinnej cti meštiackych Germontovcov. Ale na problém by sa dalo nazrieť aj z opačnej strany. Ktorý otec rodiny by oplýval šťastím, keby sa jeho syn zaplietol so ženou, v ktorej posteli sa vystriedala polovica parížskych grófov a známych umelcov. Verdiho opera vznikla v roku 1853 mimoriadne rýchlo po literárnych námetoch (románe a hre) Alexandra Dumasa mladšieho, ktorý v nich „speňažil“ svoju nešťastnú lásku s parížskou „dámou s kaméliami“ Alphonsine Duplessis (neskôr používala tiež meno Marie) a nazval ju Margueritou Gautierovou. Pomník Alphonsine na parížskom cintoríne na Montmartri jej priznáva povolanie herečka, hoci hrať vedela azda len zaľúbenosť. Spisovateľ jej vynútenú zradu nikdy celkom neodpustil, čo sa prejavilo v rokoch, kedy sa zo zvodcu stal veľkým moralizátorom. Pri definovaní pojmu „dáma polosveta“ v predslove k jednej zo svojich hier nachádza rozdiel medzi vydržiavanou milenkou a prostitútkou len v tom, že prvá prijíma od milencov iba darčeky, kým druhá si dáva za chvíle rozkoše priamo platiť. Akosi ponecháva bokom, že dámy polosveta sa v prostredí, v ktorom sa pohybovali, natoľko zmenili, že dokázali so svojimi milencami komunikovať nielen telesne, ale aj na pomerne vysokej intelektuálnej úrovni. Vďaka precítenej Verdiho hudbe (hneď v prvých jednoduchých taktoch predchnutej citom) sa dá nad príbehom takmer poplakať, ale so zvyšovaním zástoja režiséra aj zaujať k nemu stanovisko. Verdi aj na základe vlastnej skúsenosti so spoločenskými predsudkami nazval síce svoju hrdinku traviatou (skazenou, poblúdenou), no duchu jeho opery by lepšie vyhovoval názov obetujúca sa, alebo obetovaná.

Giuseppe Verdi (1813 – 1901)

Situáciu komplikuje moderné režisérske klišé, ktoré dnes všetky operné príbehy posúva do súčasnosti. Spoločnosť druhej polovice dvadsiateho a prvých rokov nášho storočia je iná, než v časoch Dumasovcov a Verdiho. Ľudí so spoločenským postavením (kedysi bohatí šľachtici a úspešní umelci) nahradili finančníci a politici, dámy polosveta takmer vyhynuli a vystriedali ich luxusné prostitútky, na vzťahu ku ktorým občas ktosi stroskotá (Profumo, Berlusconi, kambodžský exkráľ). Širokú spoločnosť už tak nezaujíma morálny aspekt problému, ale skôr sa vyžíva na pikantnostiach rozmazávaných médiami za účelom odpútať pozornosť od ozajstných problémov dnešného sveta. Bližšie k pôvodnému pohľadu na problém majú predsa len „ľavicoví“ liberálni umelci, ktorí sa búria proti spoločenským normám. Už pred polstoročím slávny Walter Felsenstein urobil z otca Germonta v hereckom výraze surového človeka, hoci Verdi mu napísal skôr páčivé melódie. V Konwitschného inscenácii v Grazi, bol Giorgio Germont skôr rafinovaným prehováračom útočiacim na city úbohej naivnej dievčiny a v momente jej smrti zasa zbabelcom, ktorý aj so svojím synom uteká cez hľadisko, aby sa zbavil zodpovednosti za jej osud. V ére po „sexuálnej revolúcii“ erotika a sex prenikajú postupne aj na operné javiská. Keď v bratislavskej inscenácii Traviaty z roku 1975 režisér Bedřich Kramosil s choreografom Borisom Slovákom nechali v scéne cigánok tieto napokon oblečené len v spodničkách, mnohým sa to zdalo odvážne. Časy sa menia. V poslednej inscenácii v pražskej Štátnej opere jedna z tanečníc nemala na sebe nič a v kontroverznej chválenej i zatracovanej inscenácii v Bruseli sa tretí obraz zmenil na sexuálne orgie vrátane sadomasochistických praktík a celá inscenácia pojednávala o „obchode s bielym mäsom.“ Inak pretvorili príbeh Violetty v Hanoveri. V poslednom obraze sa najprv aj v Bratislave známa Natalia Ushakova producírovala v tangáčoch a v závere namiesto posledného výdychu si zbalila kufor a pobrala sa nevedno kam. Za lepším svetom, alebo ďalšou „kariérou“ vydržiavanej milenky? Kde zostala katarzia?

Kým v päťdesiatych rokoch minulého storočia sa zvádzali boje o to, či titulnú postavu opery majú spievať koloratúrne soprány (triumfujúce v závere 1. dejstva), alebo soprány lyricko-mladodramatické, ktoré dokážu vyspievať utrpenie postavy v ostatných obrazoch obsažnejším tónom a výrazom, dnes sa skôr proti sebe stavajú tradičné, farebne hýrivé inscenácie zasadené scénou a kostýmami do autentických čias polovice 19. storočia (niekedy s miernym posunom do čias secesie) a inscenácie aktualizované buď časovo, alebo sa snažiace inak hľadať odstup od inscenačnej tradície. Známe filmové režisérky Liliana Cavani (La Scala) a Sofia Coppola (Roma) šli s duchom tradície, podobne to bolo v posledných rokoch v MET a na väčšine amerických operných javísk. Len vo Viedenskej štátnej opere pred pár rokmi nahradili „prastarú“ Schenkovu inscenáciu novou (réžia Jean-François Sivadier) oprostenú od akejkoľvek okázalosti, prenesenú do súčasnosti a koncipujúcu hlavnú hrdinku ako alkoholičku a ženu posadnutú sexom. V Opere North v Leedsi sa Traviata začína nasnímaním tuberkulózou rozožratých pľúc hlavnej hrdinky a pri jej zomieraní sa s ňou lúčia postavy v kostýmoch holubov (réžia Alessandro Talevi). Známi režiséri vždy prídu s niečím novým. Spomínaný Peter Konwitschny replikoval svoju Traviatu z Grazu aj v English National Opera a aj tam nechal náročnú áriu Violetty Sempre libera spievať pred stiahnutou oponou balancujúc na stoličke. Zrejme tým chcel naznačiť váhanie postavy medzi jej doterajším životom a čistou láskou, ktorú jej ponúka Alfredo. Iný „lev“ Robert Wilson v Linzi inscenuje celú Traviatu na holej scéne, nad ktorou z povraziska visí systém svietiacich i zhasnutých neónových svetiel. Jedinou rekvizitou inscenácie je posteľ zomierajúcej v poslednom obraze a režisér aj tu používa jemu tak príznačný štylizovaný pohyb postáv. Pomerne umiernene koncipoval svoju Traviatu slávny Robert Carsen (už roky sa nachádzajúcu na repertoári benátskeho Teatro La Fenice). Výtvarne je v druhom obraze umiestnená na kraj lesa a pôdorys javiska nepokrýva lístie lež bankovky. V najnovšej inscenácii v Baden-Badene „režisér“ Rolando Villazón inscenuje príbeh odohrávajúci sa v cirkuse. Otázkou len zostáva, či moderné inscenácie Traviaty dodávajú ku geniálnemu dielu nejakú pridanú hodnotu.

G. Verdi: La traviata, Štátna opera, 2017,
Alessandro Fantoni (Alfredo), Katarína Procházková (Violetta), zbor Štátnej opery,
foto: Jozef Lomnický

Ako pristúpiť k inscenácii Traviaty u nás, kde prevažuje konzervatívny vkus publika (osobitne v Banskej Bystrici)? Nie v každej inscenácii sa podarí ustrážiť aspoň relatívnu vyváženosť javiskovej podoby diela a hudobného naštudovania. Tentoraz neplatilo Mozartovo prima la musica. Režisérka Dana Dinková nepristupovala k Verdiho opere „obrazoborecky“, ale neustrnula ani na tradičnom inscenačnom klišé. Jej koncepcia má (pri)veľa nápadov, viaceré z nich dnes nachádzame v rukopisoch iných režisérov, čo však nemienime ako výhradu, ale ako prosté konštatovanie. Veď register nápadov oživujúcich podobu klasickej opery ako kostýmovaného koncertu je predsa len obmedzený. Režisérka nešla ľahšou cestou aktualizácie príbehu, ktorý by ho posunul (ako sme už spomenuli) do iných polôh. Ak v Chudovského bratislavskej inscenácii diela Violetta akoby sledovala vlastný príbeh z lóže, v banskobystrickej ho nanovo prežíva na javisku neschádzajúc z neho počas celého predstavenia. Dinková svoj pohľad ešte skomplikovala tým, že k postave spievajúcej Violetty (už zrejme utrpením vykúpenej, a preto kostýmovanej v bielom) pridala jej alter ego – činohernú herečku v červenom (Veronika Fekiačová), ktorá mala predstavovať jej „skazenú“ druhú tvár. Vo väčšine prípadov bola však skôr súcitiacou družkou a zrkadlovým obrazom hrdinky, inokedy plnila aj celkom praktické funkcie v aranžmáne niektorých výjavov (ako nositeľka listov, pričom list Giorgia Germonta, ktorý má chorú Violettu utešiť, jej dokonca sama prečítala). Aj ostatné postavy (najmä Alfredo a Giorgio ale aj Douphol) niekedy komunikovali s pohybovo zdatnou dablérkou, kým autentická Violetty spievala svoj part v rohu javiska. V tomto prípade réžia mohla vniesť do situácií trocha viac poriadku, aby sme onen rozštep osobnosti chápali jednoznačnejšie. Niektoré mizanscény sa dali dešifrovať len vtedy, ak sme prijali režisérkinu zásadu, že ide o rekonštrukciu príbehu (napríklad strach hlavnej postave pri obsahovo nevinnom, hoci pohybovo atakujúcom lúčení sa zboristov v prvom dejstve). Pristaviť sa treba ešte pri závere opery. Kým v Konwitschného inscenácii Germontovci v momente smrti Violettu opúšťajú, aby režisér mohol poukázať na vinníkov jej tragédie, v Dinkovej prípade ide skôr o riešenie technicko-estetické, keď aj pomocou svietenia sústredí všetku pozornosť na „rozprávačku“ príbehu, ktorý sa práve končí.

G. Verdi: La traviata, Štátna opera, 2017,
Katarína Procházková (Violetta),
foto: Jozef Lomnický

Skôr k symbolickému vyjadreniu smerovalo scénografické riešenie (Jaroslav Válek), takmer jednotné pre všetky obrazy. Veľké šikmé prázdne rámy, spadnutý honosný luster i v úzadí menší pokrivený rám (v prvom dejstve prázdny, v druhom idylickom obraze zaplnený farebnými kvetmi, a potom už iba kaméliou ako znakom návratu k predchádzajúcemu hýrivému životu), to všetko vyjadrovalo morálny úpadok spoločnosti, ktorá stojí na pokrivených hodnotách. Popri kostýmoch oboch Violett a čiastočne Alfreda (autorka kostýmov Adriena Adamíková) všetci ostatní sólisti i zboristi boli v čiernom s výnimkou tanečníkov na bále (v dosť farebne výstrednom karnevalovom oblečení). Tancujúce cigánky mali na tvári masky smrti, čo síce pridávalo javiskovému dianiu ešte pochmúrnejší ráz, ale celkom nekorešpondovalo s hudbou. Inscenácii ako celku nechýbal spoločensko-kritický osteň, no predsa len prevažoval pohľad na osobnú tragédiu dievčaťa, ktoré „ľúbilo“ primnohých a jedného naozaj.

G. Verdi: La traviata, Štátna opera, 2017,
Katarína Procházková (Violetta), balet Štátnej opery,
foto: Jozef Lomnický

Hoci Traviata poskytuje aj bohaté divadelno-inscenačné možnosti, vo Verdiho operách stojí v popredí hudba, či skôr spev. V tomto smere na prvej premiére Banskobystričania nemali príliš šťastnú ruku. Angažovanie málo známeho talianskeho dirigenta Lorenza Tazzieriho nebolo šťastným riešením, podobne ako voľba jeho krajana tenoristu Alessandra Fantoniho do úlohy Alfreda. To oveľa lepšie si vybrali inscenátori minuloročnej banskobystrickej Toscy, a to tak v prípade dirigenta ako tenoristu. Ak je dirigentom Talian, neznamená to automaticky vyššiu kvalitu. Ak odhliadneme od umeleckých kvalít, do hry vstupuje aj neznalosť orchestra a akustických priestorov. Verdiho jednoduchá orchestrálna partitúra v Traviate (na rozdiel od neskorších opier) niekedy vyvoláva dojem istej triviality zvuku a úlohou dirigenta je práve tento moment potlačiť na prijateľnú mieru. Tazzierimu sa to ale vôbec nepodarilo, navyše na viacerých miestach hudobný tok nemal potrebný švih a vrúcnosť. Bol naozaj iba „sprevádzačom“ spevákov, aj to neveľmi dokonalým. Jediné, čo sa dá oceniť bol fakt, že orchester príliš neprekrýval hlasy spevákov a zaujímavé bolo otvorenie na Slovensku škrtanej cabaletty Giorgia Germonta v závere druhého obrazu (Pravdu povediac, mi toto hudobné číslo v opere nikdy nechýbalo). Dirigent to akoby kompenzoval tým, že v poslednom obraze medzi príchodom Alfreda a duetom Parigi ó cara, škrtol v rýchlom tempe prebiehajúce zvítanie niekdajších milencov. Dirigentov krajan Fantoni spieval doteraz okrem Alfreda len úlohy druhého tenorového „fachu“ a podľa jeho výkonu v Banskej Bystrici zatiaľ na viac ani nemá. Okrem pár pekných fráz všetko ostatné nemožno akceptovať. Hoci ide zjavne o hlas na pomedzí tenora lyrického a comprimaria, spevák sa systematicky snažil o väčšie a tmavé tóny najmä vo vyššej polohe. Z  hľadiska rozsahu by mu Verdiho najľahšia tenorová postava (ak odhliadneme od Fentona vo Falstaffovi) mohla sedieť, lebo part sa nešplhá do závratných výšok, ale končí na b2. Ale spevák všetky vyššie tóny spieval zbytočne vo forte a s istou námahou (akoby na hranici možností), často nepresne intonoval a jeho hlas v stredoch vo viacerých prípadoch strácal lesk. Predovšetkým však jeho Alfredovi chýbala mäkkosť tónu a elegancia hlasového prejavu (napríklad v duetoch Un dí felice…. alebo Parigi ó cara...), o rozpačitom hereckom výkone s teatrálnymi gestami ani nehovoriac. Škoda, že namiesto Fantoniho sa divadlu nepodarilo do inscenácie obsadiť Paola Lardizzoneho (z českých divadiel), ktorý hoci už poškuľuje po spinto odbore, by Alfreda poľahky zvládol na dobrej úrovni.

G. Verdi: La traviata, Štátna opera, 2017,
Alessandro Fantoni (Alfredo), Veronika Fekiačová (Violetta – obraz), Katarína Procházková (Violetta),
foto: Jozef Lomnický

Otca Germonta stvárnil Šimon Svitok. Jeho hlasu predovšetkým chýba „italianitá“, čo napríklad nevadilo v jeho pomerne úspešnom Scarpiovi z poslednej banskobystrickej Toscy. No v úlohe priam nabitej kantilénovými lyrickými melódiami, to vyznelo ako nedostatok. Jeho veľký hlasový fond a preferencia dramatického spevu nezapôsobili vo veľkom duete s Violettou, v nasledujúcich áriách úspešnejšie prešiel k lyrickému spevu, no aj tu chýbalo viac farebnosti, ktorú má jeho hlas len vo forte. Herecky najmä spočiatku ukázal pravú tvár arogantného meštiaka, kým prerod postavy je menej presvedčivý už aj u Verdiho. Ťažiskovou postavou opery je slávna parížska dámička, ktorej meno prevzala ako titul aj prešovská inscenácia z roku 1951. O rozpoltenosti hlasových nárokov na zvládnutie náročného partu sme už hovorili. Katarína Procházková nie je ani koloratúrnym ani mladodramatickým sopránom, skôr sa dá zaradiť medzi soprány lyrické. Nie je ani klasickým verdiovským sopránom. Charakterizuje ju svetlejšia farba hlasu a kovovejší lesk vo vyšších polohách spôsobujúci pomerne značnú nosnosť tónu. S týmito danosťami a aj kvôli istej výrazovej neutrálnosti nemôže byť ideálnou Violettou. Ale aj tak jej výkon pôsobil vcelku dobre, dokázalo pôsobivo nasadzovať lyrické tóny a občas ich aj rozvinúť do dramatickejších dimenzií. Najlepšie sa cítila v dvoch áriách z prvého (É strano…) a štvrtého obrazu (Addio del passato…). Celú slávnu áriu Sempre libera spievala trocha opatrne (pomerne rýchlo opúšťajúc najvyššie tóny), no nemožno povedať, že by ju nezvládla. Napriek pomerne náročnej režijnej koncepcii jej herecký výkon pôsobil presvedčivo s podčiarknutím Violetty ako trpiacej obete.

G. Verdi: La traviata, Štátna opera, 2017,
Katarína Procházková (Violetta), Šimon Svitok (Germont),
foto: Jozef Lomnický

Z predstaviteľom menších úloh si inscenátori „požičali“ z SND Jána Gallu do úlohy baróna Douphala s jeho veľkým tmavým basom. Spevák už od samotného začiatku koncipoval svoju postavu ako „vlastníka“ Violetty arogantne si strážiaceho svoju korisť. V postave Flory sa „oťukávala“ mladá Judita Andelová s naozaj perspektívnym hlasom. Ivan Zvarík známy svojím drsnejším basom dokázal svojho doktora Grenvilla obdariť decentnými lyrickými tónmi. Spevácka úroveň inscenácie však stojí a padá na trojici hlavných protagonistov. Ich alternantov (Mariana Hochelová, Dušan Šimo, Zoltán Vongrey) budú diváci počuť nezvyklo až o dva týždne (4. 11. 2017) aj s Jánom Procházkom za dirigentským pultom. V prvom, treťom a čiastočne aj v poslednom obraze opera poskytuje možnosti aj zborovým prejavom. Dôsledná Iveta Popovičová sa aj tentoraz postarala, aby zneli sýto (niekde azda až predimenzovane), i keď s niekoľkými kolíziami na posledných tónoch zborových výjavov.

G. Verdi: La traviata, Štátna opera, 2017,
Matúš Bujňák (Markíz), Katarína Procházková (Violetta), Judita Andelová (Flora),
foto: Jozef Lomnický

Verdiho Traviata aj 147 rokov po svojej premiére je najhrávanejším operným opusom. Jej hudba očarúva raz náročnejšie, raz menej náročné publikum. Pre divadlo však vždy bude zárukou vysokej návštevnosti.

Autor: Vladimír Blaho

písané z 1. premiéry 20. 10. 2017

Giuseppe Verdi: La traviata
Štátna opera v Banskej Bystrici
premiéry: 20. 10. 2017 a 4. 11. 2017

Hudobné naštudovanie: Lorenzo Tazzieri
Dirigenti: Lorenzo Tazzieri, Ján Procházka
Réžia: Dana Dinková
Kostýmy: Adriena Adamíková
Scéna: Jaroslav Valek
Zbormajsterka: Iveta Popovičová

osoby a obsadenie

Violetta: Katarína Procházková, Mariana Hochelová
Alfredo: Dušan Šimo, Alessandro Fantoni
Germont: Šimon Svitok, Zoltán Vongrey
Flora: Judita Andelová, Carmen Ferenceiová
Gaston: Michal Hýrošš, Peter Račko .
Markyz: Martin Popovič, Matúš Bujňák
Baron: Igor Lacko, Ján Galla
Dottore: Ivan Zvarík, Marián Hadraba
Annina: Oľga Hromadová, Eva Lucká
Sluha u Flory: Karol Kurtulík
Violetta – obraz: Veronika Fekiačová
Spoluúčinkuje: zbor, balet a orchester Štátnej opery
Koncertný majster: Oldřich Husák

www.stateopera.sk

fotogaléria

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

email

About Author

Leave A Reply