Dnes je: štvrtok, 19. 7. 2018, meniny má: Dušana, zajtra: Eliáš, Iľja

Viedenský Holanďan v réžii Satana

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Tretia sezónna premiéra v Theater an der Wien (pominúc tituly uvádzané v Kammeroper) nie je, vzhľadom na dramaturgický charakter tohto divadla, nijak výnimočná. Bludný Holanďan Richarda Wagnera patrí k najhranejším titulom nielen tohto skladateľa, aj k najčastejším titulom operných repertoárov všeobecne.

Určitý punc objavnosti v tomto prípade nesie naštudovanie podľa úplne prvej, takzvanej škótskej, verzie z roku 1841. Túto pôvodne jednoaktovku Wagner neskôr ešte trikrát prepracoval, v roku 1846, 1852 a naposledy v roku 1860. Malé zmeny v zápise, orchestrácii a posadenie do a-moll sú úpravy, ktoré si bežný návštevník veľmi nevšimne, skôr padnú do oka iné mená postáv. Namiesto nórskeho Erika sa teda stretávame s Georgom a namiesto Dalanda so škótskym Donaldom.

Richard Wagner: Bludný Holanďan, Theater an der Wien, 2015, S. Youn (Bludný Holanďan) a P. Strašil (Satan), foto: Werner Kmetitsch

Richard Wagner: Bludný Holanďan, Theater an der Wien, 2015,
S. Youn (Bludný Holanďan) a P. Strašil (Satan),
foto: Werner Kmetitsch

Začiatok reprízy 17. novembra sa niesol v znamení uctenia obetí parížskeho teroru minútou ticha. Berúc do úvahy, že v orchestrálnej jame boli Marc Minkowski a jeho hudobníci z Les Musiciens du Louvre, bola táto pripomienka viac než symbolická. Wagnerova v poradí štvrtá opera sa svojím charakterom radí ešte k jeho romantickým operám, hoci v nej už možno vybadať niektoré prvky neskorších operných drám. Minkowského hudobné naštudovanie v nej našlo množstvo dynamickej plastickosti i tempovo-kontrastných prvkov (predovšetkým v Sentinej balade) a stavalo predovšetkým na mäkkej, romantickej zvukomalebnosti. Dá sa povedať, že to bola farebnosť hudobného naštudovania, ktorá v inscenácii dominovala, v porovnaní s prevažne strohým šedo-neutrálnym vyznením scény.

K ne-nemeckej zostave protagonistov večera sa popri francúzskych hudobníkoch a dirigentovi pridali aj predstavitelia hlavných postáv. Kórejčan Samuel Youn nie je klasickým predstaviteľom mystického „Ahasvera“ ani timbrom hlasu a v tejto inscenácii ani hereckým výrazom. Jeho Holanďan je prezentovaný viac ako človek, než fantóm mora a v tejto polohe sa mu darí, aj napriek pomerne strnulej maske tváre, vďaka prepracovanej hlasovej diferenciácii jednotlivých častí postavy. Viac než svojím úvodným Die Frist ist um zaujal v duete II. dejstva. Švédka Ingela Brimberg disponuje spinto sopránom príjemnej farby aj zaoblenia. Jej Senta nie je zasnívanou romantickou dievčinou, ale ženou vyrovnanou so svojím predurčením a smrťou, v určitým momentoch inscenácie to vyzerá, že je smrťou až posadnutá. Až na pár vyrážaných tónov v balade si s neľahkou rolou poradila veľmi dobre, výrazne a pevne jej vyšiel aj exponovaný záver. Osobne za najimpresívnejší výkon večera považujem švajčiarskeho speváka Bernarda Richtera ako Sentinho nápadníka Georga. Krásny a silný tenor medovej farby, s ušľachtilým frázovaním, veľmi prirodzeným speváckym aj hereckým prejavom vniesol do svojej roly omnoho viac výrazu, než nájdeme v spravidla obsedantno-neuroticky podávaných Erikoch. Bezchybne je obsadený Donald Larsom Woldtom s impozantným tmavým basom aj Mary v podaní Ann-Beth Solvang s mäkkým, tmavosfarbeným a sýtym mezzosopránom. Kormidelníkovi v podaní Manuela Günthera do úplne dokonalého prejavu chýbalo viac zasnenosti v jeho výstupe, čo podporila aj rozporuplná réžia tohto obrazu. Tradične veľmi kvalitný výkon, napriek určitým rozídeniam s orchestrom, podali speváci Arnold Schoenberg Chor.

Richard Wagner: Bludný Holanďan, Theater an der Wien, 2015, Arnold Schoenberr chor, foto: Werner Kmetitsch

Richard Wagner: Bludný Holanďan, Theater an der Wien, 2015,
Arnold Schoenberr chor,
foto: Werner Kmetitsch

Režisér Olivier Py inscenuje viedenského Holanďana miestami triezvo, miestami uberá, dosť často (a občas zbytočne) pridáva. Extrahuje z deja more a všetko, čo s ním súvisí (aj keď zážitok zo silnej búrky, ktorú Wagner pri úteku z Rigy pred svojimi veriteľmi na mori prežil, sa do vyznenia partitúry nepochybne vtisol) a rozohráva príbeh divadla na divadle. Loď je len divadlo a divák občas nevie, či sa díva na život námorníkov alebo divadelného personálu (Sentina balada). Scénografii (Pierre-André Weitz) dominuje šeď a drevo, na točni sa strieda niekoľko scén, predstavujúcich trámovie podpalubia, príbytok Senty, cintorín mŕtvych, očakavajúcich Posledný súd, aj Donaldovu loď. Celý príbeh rámcuje pridaná tanečná postava Satana (Pavel Strašil), ktorý sa zdá byť skutočným „režisérom“ a súčasne hýbateľom deja. Počas predohry sa na scéne objaví Senta a kriedou píše veľké ERLŐSUNG. Satan sa v ,,šatni“ portálu nalíči a mizne, ďalší, retrospektívny obraz s nálezom utopenej Senty už považujem za zbytočné odpútavanie pozornosti od hudby. Nadbytočné (a pre diváka neznalého titul možno mätúce) je aj zhmotnenie snívania kormidelníka o jeho dievčine do reálnej ženy na javisku – neskôr sa z nej vykľuje Mary. Nevýrazné postavy námorníkov v sivých plášťoch, klobúkoch a s kufríkmi v rukách sa zlievajú do jedného, z diaľky sú zrejme na nerozoznanie aj Donald a Holanďan. „Predanú nevestu“ si stvrdia výmenou plášťov, nahá dublérka Senty v dohadovaní otca a ženícha zosobňuje viac telesné chúťky Holanďana na akúkoľvek ženu, než túžbu po žene-vykupiteľke.

Richard Wagner: Bludný Holanďan, Theater an der Wien, 2015, I. Brimberg (Senta), foto: Werner Kmetitsch

Richard Wagner: Bludný Holanďan, Theater an der Wien, 2015,
I. Brimberg (Senta),
foto: Werner Kmetitsch

Pokiaľ divák prijme Pyov výklad Bludného Holanďana ako paralelu o umení a umelcoch (a prečo by mal?), potom možno Sentinu nechuť pridať sa k nacvičovanej kolovrátkovej piesni (samozrejme, bez kolovrátkov) interpretovať ako nechuť pridať sa k tuctovému umeniu? Možno. Všetok jej pohľad sa upiera na abstraktne pomaľované plátno, ukotvené v ráme portálov – obvyklý bledý portrét poblúdenej duše v ňom však divák nenájde. Nasvietený výjav s pracujúcimi námorníkmi na palube, presvitajúci cez „portrét“ počas Sentinej balady, považujem za ťažký hriech páchaný na Wagnerovej hudbe. Stretnutie Senty s prekliatym námorníkom je sprevádzané chaosom rýchleho a neustáleho striedania jednotlivých scén na točni, až pokiaľ sa Sentine myšlienky a pocity nevykryštalizujú do presvedčivého odovzdania osudu, symbolizovaného splynutím s obrovskou lebkou.

Richard Wagner: Bludný Holanďan, Theater an der Wien, 2015, I. Brimberg (Senta) a B. Richter (Georg), foto: Werner Kmetitsch

Richard Wagner: Bludný Holanďan, Theater an der Wien, 2015,
I. Brimberg (Senta) a B. Richter (Georg),
foto: Werner Kmetitsch

Záverečné dejstvo (v tradičnom ponímaní tohto titulu) je ideovo aj scénograficky najčistejšie. Bujará oslava na lodi Donalda v krikľavých farbách verzus Holanďanova loď plná zatratencov s obnaženým Satanom na hojdačke, čo ako nekonečné kyvadlo odmeriava čas, ktorý neplynie. Hračkou v rukách Satana sa stávajú aj obaja protagonisti. Bludný Holanďan, presvedčený o Sentinej zrade, odchádza do mora, stvárneného vlniacim sa čiernym igelitom v rukách diabla a za ním odchádza aj Senta, aby vyplnila svoju prísahu. Dôvod transformácie počiatočného ERLŐSUNG na záverečné ERWARTUNG, ktoré sa po dovŕšení príbehu objaví na kulisách, je mi nejasný – k vykúpeniu blúdiacej duše došlo. Ale ako symbolický moment toho, že svet má stále nádej, aj v dnešných časoch, to celkom zafungovalo.

Autor: Vladimíra Kmečová

recenzia písaná z reprízy 17. novembra 2015

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 7
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

operná kritička a publicistka

Zanechajte komentár