Dnes je: sobota, 23. 9. 2017, meniny má: Zdenka , zajtra: Ľubor

Vincerò! Po stopách Luciana Pavarottiho v talianskej Modene

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Je to už 10 rokov, čo 6. septembra 2007, dotĺklo srdce jedného z popredných tenorov 2. polovice 20. storočia, modenského rodáka Luciana Pavarottiho. Živým pomníkom hudobného a ľudského odkazu tohto giganta belcanta je Pavarottiho múzeum v severotalianskej Modene (Casa Museo Luciano Pavarotti) situované v dome, kde žil. Múzeum spravuje nadácia nesúca meno opernej legendy (Fondazione Luciano Pavarotti). Chcete vidieť Pavarottiho klavír a jeho neodmysliteľnú bielu vreckovku? Alebo dáte prednosť maestrovej kuchyni? Vyše hodinová prehliadka nás zoznámi so životom a dielom svetového tenora pred oponou i za divadelnými kulisami a odhalí nám zopár tajomstiev, napríklad aj to, čím si Pavarotti krátil voľný čas a aký talizman nesmel chýbať v jeho vrecku. Pozývam vás na virtuálny výlet do Modeny.

Existujú dve veci, ktoré sa zatiaľ nepodarilo skonštruovať žiadnemu fyzikovi: perpetuum mobile a stroj času. Šikovnosť a um na ich zostrojenie rozhodne nestačia. Zákony fyziky sú neoblomné a výroba skutočného stroja času tak zostáva v kategórii snov. Mudrc antického Grécka Biás z Priény to však videl inak: keď vyriekol slová omnia mea mecum porto (všetko svoje so sebou nosím), ukazoval si pritom na hlavu. V našich spomienkach sa skrýva stroj času, ktorý je výkonnejší, než najlepší počítač. Spomienky a slzy zakliate do fotografií, nábytku a predmetov dennej potreby sú leitmotívom Pavarottiho múzea, ktoré pripomína cestu časom. Staroružová fasáda jednoduchého vidieckeho domu na prvý pohľad pôsobí nenápadne. Pootvorené okienka lemované typicky talianskymi drevenými okenicami zelenej farby sú ako mytologické Sirény, ktorých spev nás láka, aby sme vstúpili do priestrannej vilky, kde maestro Pavarotti prežil posledné dva roky života. Pri vstupe do objektu nás víta detské ihrisko – kráľovstvo Pavarottiho najmladšej dcérky Alice. Domček bol dokončený v roku 2005, no jeho výstavba trvala takmer jedno desaťročie. Pavarotti kúpil tento pozemok ešte v polovici 80-tych rokov. Tenor s vášňou pre čistokrvných tátošov tu spočiatku vybudoval jazdeckú školu, pretože od roku 1991 organizoval v rodnom meste konské dostihy s medzinárodným renomé. Pavarotti sa zahral na dizajnéra a navrhol vari každý kút priestranného domu vzdialeného len 8 km od výkladnej skrine Modeny, historického námestia Piazza Grande so slávnym Palazzo Comunale a s alegorickou sochou La Bonissima na nároží radnice. Legenda hovorí, že záhadná ženská postava z roku 1268 predstavuje šľachetnú Modenčanku, ktorá rozdala majetok chudobným a premenila sa na bieleho anjela. Podľa inej, oveľa pragmatickejšej verzie príbehu je socha bielej dievčiny modenským dvojčaťom rímskej bohyne Justitie a stelesňuje obchodného ducha. La Bonissima je alegóriou Dobrého odhadu (Buona stima, v miestnom dialekte Bonésma). Kedysi vraj v rukách držala váhy, symbol zisku a presnej kalkulácie. Pri pohľade na kamennú krásku si človek spomenie na marketingovou mašinériou opradené koncerty Luciana Pavarottiho a jeho priateľov z pop-rockového demi-mondu, ktoré prísnym strážcom operného testamentu (právom) pili krv. V pozadí bombastického projektu sa však skrýva šľachetná charitatívna myšlienka na podporu detských obetí balkánskych vojen. Bilancia medzi blahosklonnosťou a reklamou alebo medzi umením a gýčom sa stala kardinálnou témou debát o kultúrnom význame vystúpení Troch tenorov. Prvý zo série megakoncertov sa konal pod letnou oblohou rímskych Caracallových kúpeľov v júli 1990 a bol čerešničkou na torte majstrovstiev sveta vo futbale. À propos, šport. Na potulkách Pavarottiho múzeom sa dozviete, že slávny tenor známy nekonečným apetítom, občasným sklonom k hedonizmu a ťažkosťami s nadváhou v mladosti túžil po športovej kariére a krátky čas pracoval ako učiteľ telesnej výchovy. Neskôr si privyrábal ako poisťovací agent. Luciano mal ako mladý muž hlboko do vrecka. Narodil sa v turbulentnej dobe, 12. októbra 1935. Len niekoľko dní po tom, čo Taliansko začalo vojnu s Etiópiou… Mimochodom, o pár týždňov na to, 10. decembra 1935, bol v Československu zahájený prvý experimentálny televízny prenos.

Luciano Pavarotti (1935 – 2007).

Lucianova tvár sa často objavovala na televíznej obrazovke. Na Slovensku napríklad 16. mája 1998, kedy sa vo východoslovenskej metropole konal koncert modenského velikána so sprievodom Štátnej filharmónie Košice pod taktovkou maďarského dirigenta Jánosa Ácsa (škoda, že v tomto období bol niekdajší kráľ vysokého cé už dávno za zenitom). Pamätníci spomínajú, že počasie vystrájalo jedna radosť a košický amfiteáter sa chvíľami menil na prehliadku dáždnikov. Chlad a búrka síce nikomu nepridali na nálade, no keď sa na oblohe konečne rozjasnilo, populárny Talian nestratil duchaprítomnosť a canzonettu O sole mio pohotovo venoval „mestu Košice a vychádzajúcemu Slnku“. Spevákov šarm a schopnosť zaujať nielen vokálne, ale najmä osobnostným fluidom, pomáhali vytvárať jeho image televíznej hviezdy, ktorú odštartovala účasť v britskej show Sunday Night at the London Palladium v roku 1963. Bolo to dva roky po Pavarottiho úspešnom debute v Pucciniho Bohéme na scéne Teatro Municipale v Reggio Emilia. Modenčan fascinoval priateľov opery vynikajúcou technickou prípravou vštepenou do hĺbky duše učiteľmi Arrigom Polom a Ettore Campogallianim. Spevácku triedu Arriga Polu okrem Pavarottiho navštevoval ďalší talent z portfólia dedičov Carusovej štafety v repertoári spinto tenora, horúci Sicílčan Vincenzo La Scola. Klavír, pri ktorom si veľký Luciano každé ráno doprial zopár hlasových cvičení, na nás čaká v prvej miestnosti modenského múzea. O niekoľko metrov ďalej upúta pohľad návštevníka galéria obrazov hýriacich farbami od výmyslu sveta. Dozviete sa, že podpis LUPA nie je len talianskym ekvivalentom pre vlčicu. Je to monogram, ktorým spevák signoval svoje maliarske diela. Áno, začiatkom 90-tych rokov si začal plniť detský sen a presedlal na maľovanie. Kritici mu vyčítali insitnosť. Ba čo viac, Američanka Mary Hicks obvinila Pavarottiho, že skopíroval jej kresby publikované v knihe My Adventures in Europe (kauza bola v roku 1993 šťavnatým sústom pre taliansky denník La Repubblica). Luciano Pavarotti to bral, ako sa vraví, jedným uchom dnu a druhým von. Maľovanie považoval za najlepší spôsob trávenia voľného času. Prvýkrát sa dotkol štetca pri štúdiu Pucciniho postavy maliara a martýra Cavaradossiho. V tejto úlohe sa „Big P“ definitívne rozlúčil s operným javiskom na prahu milénia v roku 2000. V titulnom parte Toscy zažiarila na doskách Metropolitnej opery venezuelská sopranistka Ines Salazar, Scarpiom bol Juan Pons a za dirigentským pultom nestál nikto menší, než Plácido Domingo. Detaily kostýmu z tohto predstavenia si môžete pozrieť zoči-voči v expozícii venovanej opernej kariére Luciana Pavarottiho. Nájdete ju na druhom poschodí, ktoré je panorámou tenorových víťazstiev na poli lyrickej drámy. Istým nedostatkom sú chýbajúce popisky pri niektorých predmetoch. Informačné vákuum však do istej miery kompenzuje audiosprievodca dostupný v deviatich jazykoch, medzi inými aj v exotickej arabčine. Popri slávnom tenorovi nesmieme zabudnúť na tri Grácie Pavarottiho profesionálnej odysey – fenomenálnu americkú koloratúru a manželku dirigenta Richarda Bonyngea Joan Sutherland (práve od nej sa modenský tenorista naučil efektívne narábať s dychom), tenorovu mezzosopránovú partnerku z koncertného pódia Marilyn Horne a kňažnú lyrického sopránu Modenčanku Mirellu Freni (rodenú Fregni). Prezradím vám malú kuriozitu. Mirella a Luciano boli odkojení na krásnej hudbe aj na spoločnom materskom mlieku (obaja ho dostávali od tej istej ženy – „dojky“).

Interiér múzea Luciana Pavarottiho v Modene skrýva majstrov klavír aj frak, v ktorom vystupoval.
zdroj: ferraripavarottiland.it

Tenorovu spriaznenosť s výtvarným umením podčiarkuje kolekcia porcelánu z britského Walesu vystavená vo vitrínach a komodách Pavarottiho vily. Keď je reč o Veľkej Británii, stojí za zmienku, že k tragicky zosnulej princeznej Diane (ktorej dvadsiate výročie od úmrtia si verejnosť pripomína práve v týchto dňoch) tenora viazalo priateľské puto. Vzácny list od princeznej Diany, ktorý je vystavený v sekcii pozdravov adresovaných modenskému umelcovi z pera slávnych osobností, referuje o Pavarottiho triumfe v londýnskom Hyde Parku na sklonku júla 1991. Jednou z najväčších kuriozít múzea je lopata. Ňou Luciano Pavarotti zasadil v Hyde Parku strom (niet divu, veď exmanžel Lady Diany princ Charles je propagátorom ekológie). Život Lady Di, ruže z Walesu, vyhasol pri autonehode v Paríži v roku 1997. Medzi smútočnými hosťami na pohrebe charizmatickej princeznej nechýbal ani Luciano s priateľkou (od roku 2003 druhou manželkou) Nicolettou Mantovani. Dianin pohreb sa konal 6. septembra 1997. Iróniou osudu je, že v rovnaký deň, lenže o 10 rokov neskôr (6. septembra 2007) Luciano Pavarotti prehral boj s rakovinou pankreasu a odovzdal ducha Bohu. Jeho geniálna interpretácia neapolských piesní a kardinálnych árií talianskej opernej literatúry sprevádza návštevníka počas celej prehliadky Pavarottiho rezidencie v Modene. Jedna miestnosť je dokonca venovaná premietaniu krátkych súkromných videí zo spevákovho rodinného archívu. Komu sa z hory plagátov, bulletinov, pestrých šálov, mozaiky fotografií či klavírnych výťahov zatočí hlava (nota bene, sám Pavarotti nebol v čítaní partitúr žiadny expert), si istotne príde na svoje v maestrovej kuchyni ladenej do žlto-oranžového tónu. Kulinársky zážitok umocní parádna porcia dobrôt v reštaurácii situovanej v tesnej blízkosti objektu. Kto rád rozmaznáva chuťové poháriky, nech si odskočí do Pavarotti Restaurant Museum v Miláne. Nejde o klasické múzeum. Milánsky projekt na rozdiel od Pavarottiho modenskej vily spája lukratívnu ponuku tradičných jedál regiónu Emilia-Romagna s glorifikáciou belcanta. Na stenách visia Pavarottiho portréty (interiéru dominuje sugestívna fotografia Pavarottiho alias smutného klauna Cania), memorabílie a notové ukážky z opier. A to nie je všetko – na tanieri môžete dostať čokoládový husľový kľúč. Milánska fúzia reštaurácie a miniatúrnej expozície venovanej pamiatke Luciana Pavarottiho vznikla v roku 2015 ako jeden z vedľajších produktov svetovej výstavy Expo. Posedenie pri dobrom jedle spríjemňujú pravidelné recitály mladých operných spevákov. Ak budete mať šťastie, možno zaznie aj Pavarottiho charakteristická ária Nessun dorma.

Reštaurácia Luciana Pavarottiho v Miláne – tvorí ju šesť miestností.
zdroj: pavarottimilano.com

Sympatický bradatý pán, ktorý sa na nás usmieva v rôznych pózach z tisícok obrázkov v múzeách v Modene a v Miláne, je iba vrcholom ľadovca. Mozaiku modenského hudobného života tvorí slušná kôpka operných umelcov rôznych štýlových období. Svoj druhý domov tu našli bulharské operné stálice Nikolaj Gjaurov a Raina Kabaivanska (Raina spievala na Pavarottiho pohrebe so slzami v očiach pietnu Desdemoninu Ave Mariu z Verdiho Otella, neskôr jej sekundoval nevidiaci tenorista Andrea Bocelli s Mozartovou sakrálnou klasikou Ave verum corpus). Modena dala svetu zakladateľa slávnej automobilky Enza Ferrariho. Vedeli ste, že drsný pretekár v mladosti sníval o kariére operného tenora? Ferrari napokon zasvätil život zvukom motorov. Čo je motorom umeleckého snaženia? Jedným z aspektov, ktoré vplývajú na formovanie vokálnej individuality, je sila a dotyk tradície. A modenská hudobná tradícia je nesmierne bohatá. Veď v tomto meste sa narodil skladateľ a violončelista Giovanni Battista Bononcini, autor slávneho Larga mylne pripisovaného jeho rivalovi Händlovi (inú Bononciniho áriu Per la gloria dadorarvi z opery Griselda Pavarotti nahral v roku 1974). Nemalú stopu zanechal v Modene Bononciniho starší umelecký kolega z operného fachu, barokový scénograf Carlo Vigarani. Syn architekta Gaspara Vigaraniho domestikovaného v centre regiónu Emilia-Romagna vstúpil do dejín scénického výtvarníctva od čias, kedy obaja majstri – Gaspare a Carlo – prijali pozvanie kardinála Mazzarina do „úľa národov“ Paríža. Stalo sa, čo nik nečakal. Dvaja Modenčania vymýšľali dekorácie a divadelné stroje pre francúzskeho kráľa! Možno si poviete: veľa povolaných, málo vyvolených a z Modeny vzišiel len jeden tenor. Skutočne? Pozrime sa pravde na zúbky! Severotalianska perla je rodiskom tenorovej superhviezdy Pavarottiho rangu, pred ktorou padali do kolien skladatelia Händel, Caldara i Fux. Tenor Francesco Borosini bol ovenčený vavrínmi slávy v dobe, keď na operných javiskách kraľovali kastráti (a to nie je maličkosť). Borosini sa podľa všetkého narodil v Modene okolo roku 1685. Podobnosť s Lucianom Pavarottim sa tu však nekončí. Aj Borosiniho otec Antonio bol výborným tenorom – tak, ako Lucianov otec Fernando. Na rozdiel od Fernanda Pavarottiho si Antonio Borosini vybojoval popredné miesto na stredoeurópskych divadelných doskách. Angažoval ho viedenský cisársky dvor (samozrejme, so synom-tenorom za pätami). Modenskí tenori teda dobyli Viedeň už v 17. storočí! A nielen Viedeň! Od roku 1723 bol Antoniov syn Francesco sólistom talianskej opernej staggiony v Prahe. V stovežatej metropole našiel okrem úspechu aj lásku – oženil sa s kolegyňou z opery altistkou Rosou d’Ambreville. Rosino priezvisko naznačuje, že v jej žilách klokotala francúzska krv. Zdanie opäť klame. Rosa d’Ambreville sa narodila – neverme na náhody – v Modene. Ďalšie kroky modenského tenorovo-altového páru viedli do Anglicka, kde obaja speváci žali úspechy v Händlových operách. Niet pochýb o tom, že Modenčan Francesco Borosini bol Pavarottim svojej doby. Napriek tomu bez mučenia priznávam, že Modena je moderným epicentrom tenorov predovšetkým kvôli Lucianovi. Nečudo, že menom jedného z najväčších fenoménov lyrického umenia 20. storočia sa pýši modenské mestské divadlo prekrstené na Teatro Comunale Luciano Pavarotti.

G. Verdi: Ernani, Luciano Pavarotti (Ernani),
foto: Decca/Winnie Klotz

S dnešným Pavarottiho mestom bol spätý aj život neskororenesančného skladateľa Orazia Vecchiho. Autor madrigalovej komédie L’Amfiparnasso z roku 1594 vyrastal v tieni modenského benediktínskeho kláštora a pôsobil ako učiteľ hudby v Modene. Neskôr na neho čakal tvrdý chlebík riaditeľa chóru a kapelníckeho majstra hlavného modenského svätostánku. Stáročia staré múry katedrály Nanebovstúpenia Panny Márie a svätého Geminiána (Cattedrale Metropolitana di Santa Maria Assunta in Cielo e San Geminiano) boli svedkom prvých speváckych pokusov ďalšej modenskej rodáčky, sopránového hurikánu 1. polovice 19. storočia Luigie Boccabadati. Excentrická diva vraj svojimi manierami privádzala Donizettiho do zúfalstva. Nuž, románsko-gotická katedrála s nádherným rozetovým oknom zažila všeličo. Bola vysvätená v roku 1184 a v jej krypte odpočívajú ostatky patróna mesta svätého Geminiána, modenského biskupa zo 4. storočia. Interiér chrámu nás oslní dôstojným umením sochárskeho majstra Anselma da Campione, ktorý pracoval aj na výzdobe milánskeho dómu. Mariánska svätyňa v Modene patrí k malej hŕstke talianskych bazilík, kde sa do dnešných dní zachoval unikátny architektonický prvok – lektórium (v taliančine nazývané pontile, prípadne pontile-tramezzo). Je to vysoká ozdobná hrádza, ktorá v stredoveku oddeľovala oltárnu časť kostola od chrámovej lode, kde sa zhromažďovali veriaci. Lektóriá sa v latinských chrámoch vyvinuli zo starokresťanskej oltárnej steny (recinto presbiteriale, templon). Jej úlohou bolo zdôrazniť posvätnosť oltára a zachovať jeho liturgické vyňatie z profánneho priestoru (i samo slovo profánny, ktoré používame na označenie čohosi svetského, má korene v latinskom profanum, teda v tom, čo sa netýka miesta zasväteného božstvu, čo je mimo fanum, „za ohradou“). Lektóriá sa preto budovali pred oltárom, často i v strede kostola. Mali funkciu tribúny, odkiaľ sa čítalo evanjelium a odkiaľ sa riadil liturgický spev. Ich zlaté obdobie skončilo v 16. storočí po Tridentskom koncile, ktorý výstavbu lektórií ďalej neodporúčal s odôvodnením, aby veriaci videli, čo sa deje v presbytériu kostola. Čo má stredoveká architektonická zvláštnosť spoločné s naším tenorom? Oveľa viac, než len detské spomienky z bohoslužieb! Na lektóriu modenského dómu často stával Pavarottiho otec Fernando. Bol členom miestneho zboru Corale Rossini a jeho zvučný tenor napĺňal interiér katedrály so železnou pravidelnosťou. Netrvalo dlho, a z výšky chrámového lektória sa niesol altový hlas malého chlapca menom Luciano. Budúci svetový tenor spoznával čaro hudby v tieni dómu, kam nasledoval kroky svojho otca. V expozícii Pavarottiho múzea preto môžete naraziť na krátke video z roku 1978, na ktorom Pavarotti senior a (vtedy už slávny) junior sakrálnou piesňou Panis angelicus spoločne vzdávajú hold kresťanskej eucharistii z lektória modenského Il Duomo. Okrem nebeského chleba v podobe hudby a liturgie sa malý Pavarotti každodenne stretával s vôňou chrumkavého chlebíka z rozpálenej pece. Otec Fernando, amatérsky tenor, si zarábal na živobytie ako pekár. Príprava pečiva s operou nesúvisí (ale spievať pri miesení cesta nie je zakázané), povolanie Lucianovej matky Adele sa však lyrického divadla tak trochu dotýka. Adele pracovala v tabakovej továrni – celkom ako Bizetova Carmen.

Spoznáte ho? Luciano Pavarotti v roku 1941.
zdroj: pinterest.com

Pavarotti síce nešúľal tabak, ako jeho mama, ale stískal v dlani niečo, čo by sme skutočne nečakali – krivé klince. Bez hrdzavého klinca vo vrecku sa slávny tenor nepohol ani na krok – a to doslova, pretože pred príchodom na javisko musel tenor položiť ohnutý klinec na podlahu, a potom ho prekročiť. Či mu tento rituál skutočne prinášal šťastie, nevedno (taliansky termín pre talizman je viac, než výstižný – portafortuna). In bocca al lupo! (doslova: Vo vlčej tlame) je obdobou slovenského „veľa šťastia“. Už teraz je jasné, že štyri zakrivené klince, ktoré ležia na Pavarottiho pracovnom stole v modenskom múzeu vedľa okuliarov, lupy, vizitiek a archaického mobilu, boli pre maestra – obrazne povedané – záchranným kolesom. V roku 1992 talizman Pavarottiho sklamal, i keď temperamentný dirigent Riccardo Muti zachraňoval, čo sa dalo. Na predstavení Verdiho Dona Carla v povestnej La Scale v Miláne sa tenorovi nedarilo. Publikum nad ním nemalo zľutovanie, avizovaný rozprávkový večer sa zmenil na fiasko. Chvíľam, kedy sa spevákovi „na celej čiare“ zlomí hlas, sa v Taliansku hovorí perle nere – čierne perly. No ako povedal filozof Démokritos, náhoda je len obalom nevedomosti a Pavarottiho najhorší moment kariéry má racionálne vysvetlenie. Luciano Pavarotti – 24 karátový lyrický tenor od Boha – sa na sklonku kariéry žiaľ usiloval vstúpiť do dramatických vôd – naštudoval titulnú postavu z Giordanovho Andrea Chéniera, Leoncavallovho Cania z Komediantov, spieval Otella a poškuľoval po Donovi José z Carmen. Summa summarum, postavy absolútne nevhodné pre jeho hlas. Je nad Slnko jasnejšie, že forsírovanie vo vokálnej emisii privádza lyrický tenor do záhuby. Ďalším mínusom bol tenorov deficit v oblasti hereckej prípravy. Kríza bola predo dverami, avšak geniálni americkí manažéri Herbert Breslin a Tibor Rudas sa správali ako alchymisti meniaci olovo na zlato. To, čo nebolo možné v divadle, stalo sa realitou na open air koncertoch. Pavarottimu tlieskali ľudia, ktorí by do opery možno nikdy neprišli. Logom Pavarottiho múzea sa preto stala tenorova silueta s charakteristickou bielou vreckovkou. Ikonická vreckovka známa z Lucianových recitálov bola v skutočnosti psychologickou náhradou za „ohnuté železné šťastie“ (vidieť tenora, ktorý na koncerte drží v ruke veľký, hrdzavý a ešte k tomu krivý klinec, je dosť bizarná aj pre silné nervy). Štyri biele vreckovky Luciana Pavarottiho visia z dreveného trámu mimo fyzického dosahu zvedavých (a dlhoprstých) návštevníkov. Drevené trámy vkusne podčiarkujú vidiecky charakter modenského sídla. Časť strechy netradične presvetľuje sklený svetlík s výhľadom na modenskú oblohu, ktorú maestro miloval. A z ktorej sa na nás určite usmieva. Ferragosto je za nami, ale tip na pekný výlet do Modeny či do Milána nikdy nie je na škodu. Ne vale veramente la pena! Skutočne to stojí za to!

G. Donizetti: Nápoj lásky, Luciano Pavarotti (Nemorino), Metropolitná opera New York,
foto: Metropolitná opera New York

Novinári verklíkujú ako papagáje, že Pavarotti priniesol operu masám (radšej sa nebudem pýtať, kto sú tie masy). Hoci to znie ako klišé, drieme v ňom, cum grano salis, veľký kus pravdy. Poviem to inak: il grande Luciano odrezal operu od divadla ostrým nožom komercie. Svojich priaznivcov tak rozdelil na dva tábory. Jedni v ňom vidia lyrického Prometea, ktorý ukradol oheň opernej vášne z divadelného Olympu a priniesol ho ako pochodeň do ríše nezrelých a ustráchaných pozemšťanov, iní ho považujú za Demiurga. Za ničiteľa, ktorý zapredal múzu hudby Euterpé prchavému pozlátku reklamy a biblicky povedané, hádzal perly sviniam. Pravda bude kdesi uprostred. Faktom zostáva, že divadlo je pre hudobnú drámu prirodzeným prostredím a vytrhnutie opernej hudby z dramatického kontextu môže byť lákavé, no zradné. To však neznamená, že je to svätokrádež, ktorá si okamžite zaslúži anathemu. Luciano Pavarotti používal (a využíval) všetky marketingové kanály na to, aby nimi šíril nie balast, ale belcanto. A v tom je rozdiel. Umenie je tak trochu Pandorinou skrinkou. Je krásna a tajomná, hoci prináša veľa bolesti. Na jej dne však stále leží nádej, že ľudské chyby pominú a nakoniec zostane iba to, čo má zmysel.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Viete, čo znamená Pavarottiho priezvisko? Modenský profesor Franco Violi zistil, že priezvisko Pavarotti pochádza z latinského slovného koreňa paparus, čo znamená mladá hus („oca giovane“) a súvisí so stredovekým modenským priezviskom Paparella. Priezvisko Pavarotti sa podľa Violiho zrodilo ako prezývka týkajúca sa osôb so zvláštnou chôdzou na spôsob husi („termine che designava persone con una strana andatura„). Iná etymológia hovorí, že Pavarotti znamená „pletač rákosia“. Podľa môjho názoru je priezvisko slávneho tenora možné odvodiť tiež z latinského papaver, papaveris – mak siaty. Pre nás – milovníkov hudby – je Pavarottiho meno synonymom dokonalého vysokého cé. Ohňostroj tenorových céčok Pavarotti odpálil v roku 1972 počas legendárneho večera v newyorskej Met s Donizettiho komickou operou La fille du régiment. Vypočujte si Pavarottiho štúdiovú nahrávku slávnej scény Tonia s deviatimi vysokými cé Ah mes amis… Pour mon âme.

Pavarotti a Modena – to je láska na celý život. Pieseň Domenica Martuzziho La Ghirlandeina je hudobnou poctou modenskej katedrále. Ghirlandina, v modenskom nárečí Ghirlandèina, je kamenným symbolom Modeny. Pod týmto pomenovaním sa skrýva zvonica miestnej katedrály známa aj pod názvom Torre di San Geminiano (Veža svätého Geminiána). Na štúdiovej nahrávke z roku 1984 Luciana sprevádza modenský zbor Corale Rossini, v ktorom spieval Pavarottiho otec – a kedysi aj malý Luciano.

Luciano Pavarotti spieva známu sakrálnu melódiu Panis angelicus (Anjelský chlieb) spolu so svojím otcom, pekárom a amatérskym tenorom Fernandom. Francúzsky skladateľ César Franck skomponoval túto melódiu na latinský hymnus svätého Tomáša Akvinského, v ktorom katolícky svätec a filozof vzdáva hold zázraku Eucharistie. Oba speváci stoja na lektóriu katedrály v Modene, ktoré je jedným z mála zachovaných pamiatok svojho druhu v Taliansku.

Pri sakrálnej hudbe ešte chvíľu zostaneme. Pavarotti sa venoval aj tomuto druhu repertoáru (žiaľ, neprávom zostal v tieni tenorových operných úspechov). Tenor z Modeny nahral Rossiniho Petite messe solenelle (Malú slávnostnú omšu) a Stabat Mater, Donizettiho Requiem a samozrejme aj monumentálne Requiem od Verdiho. Na Lucianovom albume so sakrálnym materiálom O holy night z roku 1976 nájdeme snímku zriedkavo uvádzanej árie Qual giglio candido z oratória Le sette ultime parole di Nostro Signore Gesù Cristo belcantového skladateľa Saveria Mercadanteho. Dramatická ária vo veľkoopernom štýle je v Pavarottiho podaní poslucháčskym pôžitkom.

Kritici Pavarottiho pranierovali, že v oblasti repertoáru nebol veľmi inovatívny a radšej staval na istoty. Niet väčšej nespravodlivosti! V Lucianovej diskografii nájdeme komplety Verdiho menej frekventovaných Lombarďanov, Donizettiho Marie Stuardy, Gavaliera s ružou Richarda Straussa (Pavarotti stvárňuje part Talianskeho speváka s krátkou, no krkolomnou áriou Di rigori armato) a Mozartovho Idomenea (po boku slovenských partneriek Edity Gruberovej a Lucie Popp). S Editou Gruberovou Pavarotti účinkoval v sfilmovanej verzii Rigoletta režiséra Jeana-Pierra Ponella. Vráťme sa však k neznámym tenorovým pokladom. Jedným z nich je veľká ária Jacopa z prvého dejstva opery I due Foscari Giuseppe Verdiho. Skladba pochádza z Pavarottiho disku menej známych Verdiho tenorových árií Pavarotti Premieres, ktorý vznikol v spolupráci s Claudiom Abbadom. Hľa, ukážkový prednes Verdiho kantilény.

Čo dodať na záver? Snáď len toľko, že Luciana Pavarottiho si zapamätáme ako umelca, ktorý sa úprimne tešil zo života a túto radosť šíril vôkol seba všade, kde sa objavil. Koncerty Troch tenorov odrážajú úprimnú radosť z hudby (ktorú však chceme mať na patričnej umeleckej úrovni). Na zozname prídavkov na galakoncerte Troch tenorov v Los Angeles v roku 1994 sa ocitol aj slávny prípitok z Verdiho Traviaty. Ženského partu sa flexibilne zhostil Plácido Domingo. Pavarotti sa delí o pódium s mladším kolegom José Carrerasom z Katalánska, dirigentskú taktovku má pevne v rukách Izraelčan Zubin Mehta.

email

About Author

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Leave A Reply