Dnes je: piatok, 15. 12. 2017, meniny má: Ivica , zajtra: Albína

Vinicius Kattah: Najlepšie, ako sa naučiť dirigovanie je dirigovať ozajstný orchester

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Opera Slovakia vám prináša rozhovor s mladým brazílskym dirigentom Viniciusom Kattahom, autorom hudobného naštudovania opernej a baletnej premiéry v SND, ktorá sa uskutočnila 21. a 23. septembra 2017 a zazneli na nej diela Mauricea Ravela opera Španielska hodinka a balet Dafnis a Chloé. Porozprávali sme sa s ním nielen o témach súvisiacich s týmito dielami, ale nám aj podrobnejšie vysvetlil prácu dirigenta, o opere v Brazílii, dozvedeli sme sa niečo o jeho projekte Tutti Mozart a o úzkej spolupráci s mimoriadne geniálnou detskou skladateľkou Almou Deutscher.

English version

Na začiatku by som sa vás rád opýtal, ako vnímate v súčasnosti situáciu mladých dirigentov vo svete?

Samozrejme, že každý mladý dirigent to má ťažké. Keď som bol ešte naozaj veľmi mladý, vyhral som dirigentskú súťaž (Blue Danube International Opera Conducting Competition, 2011) a potom som začal pracovať. Vtedy som aj prišiel do Bratislavy, začal som pôsobiť vo Viedni i v rôznych operných divadlách. Práve toto bolo pre mňa veľkým šťastím, pretože bežne majú mladí dirigenti veľmi málo možností dirigovať naozajstný orchester alebo operu. Zároveň to bola pre mňa najlepšia škola, akú som kedy mal, pretože si myslím, že najlepší spôsob, ako sa naučiť toto povolanie, je naozaj ho robiť. Takže už ako veľmi mladý som začal dirigovať pomerne široký repertoár a práve toto mi dosť pomohlo.

Mali ste niekoho, kto by vám v tomto čase profesionálne radil?

Spočiatku som mal, samozrejme, mnohých učiteľov. Vždy som s nimi prediskutoval každú novú operu, najmä s dirigentmi, ktorí ju už robili, aby som sa zasa čosi naučil a pochopil aj niektoré dôležité detaily, ale stále opakujem, že sám sebe je človek najlepším učiteľom dirigovania. Dá sa to takto robiť, ale treba si pritom dávať na seba pozor, o čo som sa naozaj snažil. Napríklad často som rozmýšľal, prečo orchester nerobí, čo chcem alebo prečo speváci na mňa nereagujú tak, ako očakávam. Po takýchto skúsenostiach som vždy trochu zmenil svoj prístup, až kým sa výsledok nepriblížil ku dokonalosti.

Vinicius Kattah,
foto: súkr. archív V.K.

Znamená to teda, že najdôležitejšou bola pre vás prax s orchestrami. Aj tak by som sa chcel opýtať, nakoľko zavážili vo vašom profesionálnom raste školy, prípadne osobnosti vo vašom okolí?

Myslím, že to bolo z každého niečo, ale skutočný obrat nastal, keď som si začal uvedomovať, čo by som chcel v živote naozaj robiť a vskutku veriť vo svoj sen. Bola to moja prvá Tosca v Bratislave.

Naozaj?

Áno, pretože v tých časoch, v roku 2011, som ako dvadsaťpäťročný vyhral súťaž. Hneď nato som sa rozprával s Petrom Dvorským, ktorý sa ma opýtal, akú operu by som chcel dirigovať v Slovenskom národnom divadle a ukázal mi celý repertoár aktuálnej sezóny. Pamätám sa, že sa ma pýtali, či by som chcel dirigovať Čarovnú flautu. Milujem aj túto operu, ale želal som si niečo iné. Povedal som „Tosca“, pretože práve táto opera vždy bola snom môjho života, chcel som ju dirigovať.

Prečo práve Tosca?

Milujem Pucciniho, avšak dirigovať jeho diela je nesmierne náročné, najmä Toscu. Treba poznať hudbu naozaj dobre a ja som skutočne chcel dostať dielo, o ktorom som vedel, že si ho budem musieť ozaj zodpovedne naštudovať, aby som ho zvládol. Bolo to veľmi dôležité, pretože som mal k dispozícii iba jednu skúšku so spevákmi, jednu generálnu skúšku – no a potom už len hor sa na scénu. Teraz vidím, aké užitočné pre mňa bolo dirigovať Toscu v takom mladom veku. Naozaj to bol obrat v mojom živote.

Takže to vyzerá tak, že korene súčasnej spolupráce so Slovenským národným divadlom na Ravelovej Španielskej hodinkeDafnis a Chloé siahajú k vášmu predchádzajúcemu účinkovaniu u nás…

Áno, pán Jakubek mi zavolal a vravel, že mnohí speváci a hudobníci z operného orchestra v dobrom spomínajú na moje minulé účinkovanie. Stretli sme sa a dostal som túto ponuku.

Zdá sa, že napriek tomu, že ste mladý muž, členovia orchestra vás celkom rešpektujú, hoci mnohí z nich sú o dosť starší. Ako ste to dosiahli?

Otázka, ako dosiahnuť, aby ma ľudia akceptovali, som považoval vždy za veľmi dôležitú, pretože som medzi spevákmi a orchestrálnymi hráčmi pravdepodobne najmladší, ale zdá sa, že s týmto som nikdy nemal ťažkosti. Takmer vždy ma všetci rešpektovali a podľa mojej mienky, ak niekto vykoná dobrú prácu a prejaví svoju úctu ľuďom, s ktorými spolupracuje, úctu mu aj opätujú. Myslím, že to tak vždy bolo a že je to správna cesta, ako vykonávať svoje povolanie. Naozaj som nikdy nemal ťažkosti so svojou autoritou, dokonca ani vo veľmi mladom veku.

Vinicius Kattah,
foto: súkr. archív V.K.

Áno, lenže to si pravdepodobne vyžaduje veľa štúdia a absorbovanie mnohého poznania…

Áno, myslím, že ak niekto naozaj ukáže, že dobre pozná hudbu diela, nenájde sa žiadna príčina, prečo by ho nemali rešpektovať. Domnievam sa, že dokonca ak dirigent s dlhoročnými skúsenosťami nepozná dobre hudbu daného diela, nebudú ho rešpektovať tak, ako mladého dirigenta, ktorý sa ju naučil. Samozrejme, že v orchestri je plno ľudí očakávajúcich od dirigenta dobrú znalosť diela. Preto nikdy na skúšku neprichádzam bez nej. Pochopiteľne, že pred uvedením akéhokoľvek diela ho treba študovať veľmi hlboko.

Najnovšia premiéra Opery a Baletu Slovenského národného divadla je, takpovediac, ravelovským dvojprogramom obsahujúcim jeho diela Španielska hodinkaDafnis a Chloé. Zvykne sa hovoriť, že tento skladateľ patrí k impresionistom, ale muzikológovia hovoria aj to, že jeho hudba má črty, ktoré sa s týmto štýlom tak, ako ho poznáme z diel Clauda Debussyho, nezhodujú. Dali by sa porovnať títo dvaja významní skladatelia?

Povedal by som, že Maurice Ravel bol mimoriadne inteligentným skladateľom a ak niečo nikdy nerobil, tak to bolo porovnávanie sa s kýmkoľvek iným. Naozaj sa mi páči, že Ravel sa vždy pokúšal písať svoju hudbu bez ohľadu na hudobný druh. Samozrejme, že sa dá urobiť rozsiahle porovnanie s Debussym. Navzájom sa poznali a Debussy bol trochu starší, takže jeho dielo bolo v danom čase viac vyvinuté. Bol už pomerne známy, kým o Ravelovi zatiaľ takmer nikto nevedel, pretože bol stále príliš mladým skladateľom, avšak ani vtedy sa nikdy nepokúšal porovnávať sa s Debussym. Toto je veľmi zaujímavé a pri uvažovaní o Ravelovi v súvislosti s impresionistickými, ako aj inými črtami jeho hudby by som zašiel ešte trochu hlbšie.

Myslím, že Ravel bol skladateľom pokúšajúcim sa vyjadriť hudbou rozličné charaktery a takisto ich do nej vkladať. Napríklad Španielska hodinka je takmer celá postavená na charaktere španielskej hudby. V súvislosti s tým je zaujímavé, že Ravelova matka sa narodila v Španielsku. Spievala mnohé španielske piesne a on ich v mladosti počúval. Zrejme mu spievala aj habaneru, prípadne iné tance a Ravel ich ako skladateľ „nahral“ do svojej hudby. Počúvajúc viaceré melódie zo Španielskej hodinky by človek neuhádol, kto ich vlastne napísal. Avšak, samozrejme, je to zároveň aj francúzska hudba, spevácke party sú všetky vo francúzštine, lenže tá istá pieseň by sa dala spievať aj po španielsky a fungovalo by to rovnako dobre. Charakter je niekedy naozaj mimoriadne španielsky.

A práve toto je podľa mňa dôležitý rozdiel v porovnaní s Debussym. Debussy takto nepísal, viac pracoval so zvukmi, resp. farbami orchestra transponujúc do nich svoje impresie. Toto je pravý impresionizmus. Na druhej strane Ravel pracoval iným spôsobom. Vytváral rôzne napätia a pohnutia ako súčasti svojej hudby. Isteže ho ovplyvnil aj Debussy a mnohí iní skladatelia. Takisto musel používať farby – Ravel je pre mňa, ak nie najlepším, tak prinajmenšom jeden z troch najlepších skladateľov medzi všetkými mne známymi, kto vie, ako písať pre orchester.

M. Ravel: Španielska hodinka, Opera SND, 2017,
Filip Tůma (Ramiro), Terézia Kružliaková (Concepcion), Gustáv Beláček (Don Imigo),
foto: Peter Brenkus

Podľa vás sú teda v Ravelovej Španielskej hodinke mnohé citácie

Áno, je ich tam mimoriadne veľa, ale nie v zmysle presných citácií zo staršej hudby. Namiesto nich sú tu, napríklad charakteristické tanečné rytmy. Gonzalve má dve krásne árie. Jedna z nich je pomalý tanec v trojštvrťovom takte a druhá je tanec v trojosminovom takte s charakterom hudby flamenca s výrazným partom fagotu. Keď spieva Don Iñigo, z orchestra sa ozýva nádherné mraučanie, ktoré sa celkom presne zhoduje s niektorými miestami hudby Richarda Straussa. Naozaj to znie takmer rovnako, len charakter je iný.

Čo motivovalo Ravela napísať Španielsku hodinku?

Posledné, čo potrebujeme vedieť o Ravelovi, je, že bol zbláznený do hodín. Miloval ich a vlastnil povážlivé množstvo vreckových hodiniek. Ako sa vyjadril, v skutočnosti ho ohuroval mechanizmus hodinového stroja. Takisto je zaujímavé, čo podnietilo Ravelovu ideu napísať Bolero. Často cestoval vlakom a pri trati stála veľká továreň na výrobu vreckových hodiniek. Značka sa nazývala Boléro. Na svojich cestách ju tu často vídaval a napokon si povedal, „Dobre teda, Boléro“ a skomponoval skladbu s týmto názvom. Od začiatku do konca v nej počuť ten istý rytmus – je to naozaj celkom ako tikot hodín.

Z tohto pohľadu je celkom pochopiteľné, že keď Ravelovi prišlo na um napísať operu, musela byť, samozrejme, o hodinách. Tak vznikla L´heure EspagnoleŠpanielska hodinka. Všetko, hudba i dej sa odvíja v hodinárskom kráme. Señor Torquemada pracuje pre mesto, ale má aj malú dielňu, kde opravuje a vyrába hodiny. Prvé, čo počujeme na začiatku opery, sú tri metronómy: jeden veľmi rýchly, druhý trochu pomalší a tretí veľmi pomalý. Orchester začína vo veľmi tichej dynamike. Klarinety a kontrabasy hrajú bez pomlčiek a rytmus sa pomaly stráca, pretože metronómy postupne stíchnu. Presne toto chcel Ravel dosiahnuť.

Všetko sa začína, Torquemada pracuje vo svojej dielni. Prichádza pohonič somárov Ramiro. Jeho práca je prevážať tovar. Prišiel, pretože sa mu pokazili hodinky, ktoré zdedil po svojich predkoch. Je to celkom jednoduchý mládenec, avšak veľmi vnímavý a celkom pekný náhodný okoloidúci. Torquemadova žena Concepción je charakterovo takmer to isté ako Carmen. Má mnohých milencov. Jeden deň v týždni, práve vtedy, keď prebieha dej opery, Torquemada musí opustiť svoj krám a nastaviť hlavné mestské hodiny. Teraz má Gonzalve príležitosť prísť a byť s Concepción. Avšak Ramiro musí čakať na Torquemadu, kým sa vráti. Concepción je mimoriadne sklamaná, ale po príchode Gonzalveho dostane dokonalý nápad prikázať Ramirovi povynášať všetky veľké hodiny do jej izby o poschodie vyššie. Ramirovi zvyknutému vláčiť ťažké bremená to nerobí žiadne ťažkosti. Lenže Gonzalve ako básnik myslí len na poéziu a do žiadneho milovania sa nehrnie. Zrazu sa vracia Ramiro a objavuje sa Don Iñigo, bohatý bankár. Práve on sprostredkoval Torquemadovi prácu mimo domu. Tiež by bol rád s Concepción, ale zasekne sa vo veľkých hodinách a nemôže sa dostať von… Celý príbeh sa odohrá v priebehu jednej hodiny. Torquemada je hodinu preč z domu a Concepción má hodinu na to, aby bola s milencami. Príbeh je mimoriadne humorný, myslím, že každý sa pobaví. A hudba tomu zodpovedá.

Na rozdiel od Španielskej hodinky v Dafnis a Chloé nie je žiaden španielsky charakter.

Nie, tu nie je nič španielske. Myslím, že Ravel v Dafnis a Chloé vytvoril jedno z najväčších majstrovských diel nielen v rámci jeho vlastnej tvorby, ale aj mnohých iných skladateľov. Podľa môjho názoru je Dafnis najlepším ravelovým dielom. Má vyložene symfonickú povahu a preto podľa neho napísal aj dve orchestrálne suity. V Dafnis a Chloé vytvoril taký spôsob komponovania pre orchester a zbor, aký nedosiahol žiaden iný skladateľ pred ním. Som si celkom istý, že keď si Debussy vypočul Dafnis a Chloé, muselo ho to ohromiť. Hudba prináša všetko, čo chce príbeh tohto baletu povedať a všetko sa v nej dá aj počuť – od pirátov až po kvílenie, keď unášajú Dafnisa či Chloé alebo keď Dafnis ide za Chloé – pretože Ravel ju napísal fantasticky. Pre mňa je to jedna z najkrajších hudieb na svete.

M. Ravel, R. Sato: Dafnis a Chloé, Balet SND, 2017,
Juraj Žilinčár (Dafnis), Valéria Stašková (Chloé),
foto: Peter Brenkus

Bola to naozaj pôvodná Ravelova idea použiť zbor takýmto spôsobom?

Áno, Ravelovou ideou bolo pokúsiť sa komponovať pre zbor nie tak, ako sa to zvyčajne robí, ale ako súčasť orchestra a zjavne to tak aj urobil. Táto myšlienka pôsobí takmer až bláznivo, ale vokálne party by tu nemali znieť ako zbor, ale spolu s orchestrom ako jeho integrálna súčasť. Idea, že v celom diele trvajúcom zhruba hodinu má zbor spievať iba „aaa“ alebo „mmm“, teda „bocca chiusa“ je čarovná a úžasná. Samozrejme, veľa sa diskutovalo o detailoch, napríklad kam na scénu umiestniť zbor a balet, či má zbor spievať z orchestrálnej jamy alebo má byť na javisku či v pozadí… Nie som si istý, či bol Ravel práve najspokojnejší so všetkými týmito okolnosťami, ale v istom čase, keď sa predstavenia uvádzali na rôznych miestach, kde boli k dispozícii len orchester a balet, napísal verziu bez zboru. Takže Dafnis a Chloé sa dá uviesť aj takto, dokonca aj strednú časť, kde zbor spieva a capella, môže hrať orchester sám. Ale podľa mňa by sa Ravel nikdy nevzdal zboru len tak, pretože bol preňho mimoriadne dôležitý a som veľmi rád, že aj tu v Bratislave ho máme.

Obidve diela sú o láske, ale v každom z nich je stvárnená inak. Aj Debussy napísal operu…

Áno, ale Pélleas je čosi celkom iné. Nemyslím si, že Ravel chcel napísať operu na tento spôsob. Tešil sa z nej a mal ju rád, ale jeho východiská pre operu boli iné. Zaujímavé je, že Španielska hodinka pôvodne nebola koncipovaná pre operu. Prvý raz bola uvedená ako divadelná hra. Bola dokonca kratšia, trvala iba okolo pol hodiny. Ravel ju nikdy nezamýšľal napísať ako celovečerné predstavenie, je to veselá opera pre potešenie obecenstva.

Líši sa libreto od pôvodnej divadelnej hry?

Áno, je celkom odlišné. Pôvodná divadelná hra zažila aj čosi ako „prekoncepciu“, pretože bola najprv krátko prezentovaná a až neskôr ju odohrali v celku. Napísal ju menej známy spisovateľ Franc-Nohain (vl. m. Maurice Étienne Legrand, 1872 – 1934, pozn. red.) ale Ravel dosiahol, aby sa rozšírila a celkom ju spopularizoval, hoci nie je natoľko svetoznáma, že by ju v divadlách hrali napríklad každý rok…

Áno, ale dá sa povedať, že publikum ju vcelku vníma a bežne vznikajú aj nahrávky…

Áno, jestvuje asi šesť alebo sedem nahrávok Ravelových opier, dve z nich dokonca pod vedením samého autora. Myslím, že zo starších sú ešte dve zo štyridsiatych rokov, bohužiaľ však nie sú dobré. Nielen kvôli kvalite zvuku, ale celej základnej idee a koncepcii. Speváci sú vynikajúci, ale orchestrálni hráči si hudbu nenaštudovali dobre, pravdepodobne si party prečítali iba raz alebo dvakrát. Výsledkom je, že tu počuť mnohé chyby. Ako dirigent, ktorý partitúru študoval veľmi dlho a dobre ju pozná, si myslím, že o žiadnej z tých nahrávok Španielskej hodinky, ktoré som si vypočul, sa nedá povedať „Ach, táto je dokonalá, bez jedinej chyby“. Na každej sa nájdu detaily, kde niekto nehrá patričným spôsobom. Toto je zaujímavé, ale treba povedať, že hrať Ravelovu hudbu je mimoriadne náročné. Skutočne, túto operu je takmer nemožné nacvičiť dokonale, pretože je v nej naozaj veľmi veľa výrazových polôh.

Myslím si však, že je to aj kvôli tlačenému materiálu Ravelovej hudby. Dostupné je len jedno francúzske vydanie, ktoré nie je práve najlepšie. V partitúrach často nie sú naznačené legatové oblúčiky a miestami v nich nie je nič iné okrem nôt. Medzi ďalšie interpretačné ťažkosti patrí, že napríklad klarinety musia čakať 70 taktov a hneď nato majú ozaj ťažký nástup a pod. Ako dirigent som trávil veľa času vkladaním týchto detailov do orchestrálnych partov pre hráčov. Rád hovorím, že prvé tri boli takzvané „GPS-skúšky“ iba na orientáciu, kde má kto hrať, ako dirigovať päťštvrťový takt, raz na päť celých dôb a inokedy po desiatich poldobách a pod. V notovom materiáli je všetko po francúzsky – nie je to typický hudobný jazyk ako taliančina a sú tam výrazy ako „sur la touché“, teda „sul tasto“ – hrať sláčikom na hmatníku. Aj na takýchto miestach treba zastaviť orchester a vysvetľovať…

Vinicius Kattah,
foto: súkr. archív V.K.

Čo vravíte na myšlienky spojiť Španielsku hodinkuDafnis a Chloé do jedného predstavenia?

Keď mi ju pán Jakubek oznámil, ostal som celkom zarazený, pretože je naozaj výborná. Nikdy predtým mi neprišla na um a nemyslím si, že by sa obidve diela v tejto kombinácii vôbec niekedy hrali. To však nič nemení na veci, že sa k sebe dokonale hodia, pretože sú obidve o láske. Lenže otázku vzťahu Ravela k láske je veľmi ťažké zodpovedať. Zdá sa totiž, že až doteraz nikto nevie, či vôbec niekedy mal milenku vrátane čias jeho mladosti. Všetko si nechával pre seba. Hudbu miloval, ale pred ženami bol veľmi zdržanlivý a o svojom ľúbostnom živote mlčal. Dokonca jeho najlepší priatelia a hudobníci, s ktorými spolupracoval, nevedeli, či sa s niekým v tých časoch stýkal, pretože to zrejme všetko držal v tajnosti. Je to nezvyčajné, pretože skladatelia a hudobníci bežne takí nie sú, ale žijú celkom odlišným životom. Pravdepodobne by sa asi dalo povedať, že hudba bola jeho láskou, alebo ak písal o hudbe, práve to bola jeho vášeň, jeho láska…

Z viacerých príčin sa v 20. storočí zvýraznil kontrast medzi francúzskou a nemeckou hudbou. Prejavili sa tieto sklony aj v Ravelových dielach?

Nacionalizmus bol v týchto časoch skutočne silný. Francúzska hudba bola ako bojový voz raziaci cestu, musela byť iná, než nemecká. Ale toto je typické nielen pre dvadsiate, ale aj pre devätnáste a osemnáste storočie. Avšak v 20. storočí šlo o skutočne úspešný pokus. Francúzska hudba sa naozaj v mnohom odlíšila, potrebovali týchto nacionalistov. Aj Ravelovi sa to samozrejme páčilo, avšak Debussy a ďalší francúzski skladatelia boli v tomto ešte vyhrotenejší. Je to čosi podobné tomu, čo som už spomínal, teda že si myslím, že Ravel bol iný. Napríklad u Bizeta a Debussyho sú tieto emócie oveľa viac zdôraznené, pretože od Debussyho počúvate dokonale francúzsku hudbu, ale o Ravelovi nemôžete povedať, že je len francúzska. Ravel vedel, ako vybrať rôzne farby z mnohých rozličných národností a s osobitým francúzskym šarmom ich spojiť dohromady.

Ste prevažne operný dirigent. Uvádzate aj symfonickú hudbu? Hovorí sa, že symfonický repertoár veľmi dobre prispieva k presnosti práce dirigenta.

Áno, to je presné. Milujem obidva druhy repertoárov, ale operu ešte trochu viac, pretože keď som študoval divadelníctvo, vždy som pritom veľmi rád spieval aj napriek tomu, že nemám príliš krásny hlas. Opera naozaj prináša mnohé: je tam text, príbeh aj hudba. Vždy študujem, čo skutočne spevák spieva. Na skúškach musím presne vedieť, ako spievať vokálne party, najmä ak niekto chýba. Takto si teda pripravujem partitúru. Pokiaľ ide o symfonický repertoár, je to celkom iné. Povedal by som, že veľmi rád pracujem so symfonickou hudbou, pretože pre dirigenta je milé, ak sa môže potešiť o niečo viac, ale opera je pre mňa ešte o čosi viac.

Čo práve teraz dirigujete?

Práve som oddirigoval Trubadúra v rakúskom Korutánsku. Premiéra bola v sobotu, 16. septembra a hneď som sa vrátil pokračovať v práci na Španielskej hodinkeDafnisovi. Bežne dirigujem mnohé viedenské orchestre a veľmi často Mozarta.

Pokiaľ ide o Mozarta, založili ste pozoruhodný projekt Tutti Mozart. Mohli by ste nám o ňom niečo povedať?

Áno, Tutti Mozart je projekt, ktorý som vytvoril. Hoci je to skôr koníček, samozrejme, že ho robím profesionálnym spôsobom. Mozart je jedným z mojich najobľúbenejších skladateľov, milujem jeho hudbu a hrám aj veľa starej hudby na dobových nástrojoch – pianoforte, klavichord, stolový (tabuľový) klavír a pod. Keďže je to môj koníček, zaoberám sa ním vždy len vtedy, keď nemusím dirigovať, takže som sa rozhodol: „Dobre, idem na ňom pracovať pre seba a budem sám sebe šéfom“. Okrem toho, vždy som mal veľmi rád pomýšľal robiť čosi pre internet. Preto som si vytvoril svoj vlastný internetový kanál a začal doňho posielať videá Mozartových raných skladieb, avšak nielenže ich hrám, ale aj vysvetľujem ich hudbu: Koľko mal Mozart rokov keď skladbu napísal a aká tá hudba je. Povedal by som, že Tutti Mozart je pre všetkých. Pre milovníkov hudby, pre nehudobníkov, ktorí by jej radi lepšie porozumeli, ako aj pre hudobníkov, ktorí by si chceli vypočuť trochu viac starej hudby na dobových nástrojoch. (pozn. red.: YouTube kanál Tutti Mozart nájdete TU…)

video

Mozarta považujem za zaujímavého skladateľa okrem iného aj kvôli zvláštnemu javu, že jestvuje pomerne veľa jeho skladieb, ktorá sú, podľa mňa dosť podstatné pre vývoj hudby až na to, že ľudia o nich takmer nevedia.

Áno, bohužiaľ.

Ale toto napríklad neplatí pre Beethovena.

Áno, to je presné. Beethoven bol už, samozrejme, človekom napojeným na čosi, čo dnes nazývame modernou dobou, našou spoločnosťou, ktorá je v súčasnosti niečím celkom odlišným v porovnaní so stavom v 18. storočí. Vývoj spôsobil aj obrovský rozdiel medzi obdobiami, kedy žili Mozart a Beethoven. A samozrejme Beethoven svoju hudbu komponoval celkom inak. Bol skutočne jedným z prvých skladateľov, ktorí oveľa viac rozmýšľali o hudbe, avšak pre Mozarta bolo najdôležitejším predstavenie. Miloval ho, veľmi rád hral na fortepiano alebo husle ukazujúc svoje schopnosti a improvizujúc pred všetkými. Avšak toto sa nedá povedať o Beethovenovi. Samozrejme, že tiež hral na fortepiano mimoriadne skvele, ale viac rozmýšľal o svojej hudbe a chcel ju viac písať ako hrať. Ale nech už je to akokoľvek, súhlasím, že ľudia by mali vedieť viac o Mozartovej hudbe, nielen základné diela, ale aj ostatné dôležité opusy.

Mozarta považovali za zázračné dieťa. Avšak zdá sa, že v roku 2005 sa narodil ďalší zázrak, jeho meno je Alma Deutscher, s ktorou úzko spolupracujete na jej opere Popoluška (Cinderella). Ako vnímate hudobné schopnosti tejto dievčiny?

Ó, Alma Deutscher patrí medzi veľmi zaujímavých skladateľov, s ktorými som spolupracoval. Ale počul som o nej už predtým a tiež som videl zopár videí na internete. Zhruba koncom roku 2015 mi zavolali „Vinicius, uvažujeme, že by si mohol túto dievčinu vziať do Viedne a chceme, aby si dirigoval jej operu.“ Vtedy mala desať rokov a vôbec som nevedel, čo od nej môžem očakávať. Napokon sme sa stretli a dostal som partitúru jej Popolušky. Na prvej skúške bola mimoriadne podarená a milá, práve tu som naživo zistil, kto je vlastne Alma Deutscher. Je neobyčajne kompetentná, svoju hudbu pozná veľmi dobre a počas všetkých skúšok bola stále pri orchestri a ak niekto hral zle, okamžite všetko zastavila a povedala napríklad „klarinety“ alebo „druhé husle, toto je nesprávny rytmus…“ Počuje každý malý detail.

Vinicius Kattah, Alma Deutscher,
foto: súkr. archív V.K.

Nie je to tak, že by bola kýmsi, kto sa naučil, ako napísať kúsok hudby alebo čosi podobné. Ona naozaj vie, čo robí a čo sa od toho dá očakávať. Priznám sa, že ma to ohúrilo. Nakoniec, všetky skúšky a predstavenia Popolušky sa zosnímali a vznikol z toho veľmi pekný britský hodinový dokument. Alma Deutscher naozaj píše zaujímavú hudbu. Povedal by som, že je fantastická, pretože sa stále učí a cítiť veľký rozdiel napríklad medzi dneškom a minulým rokom. Samozrejme, že nadobúda stále viac vedomostí o skladateľoch a učí sa spoznávať ďalšie diela. Výsledkom je, že vo svojich skladbách skúša stále niečo nové. Veľmi sa to podobá na Mozarta. Jeho skladby z detstva sú tiež celkom odlišné napríklad v porovnaní s Jupiterskou symfóniou, ktorú napísal na konci svojho života.

video

Aká je štruktúra jej hudby?

Je veľmi dobre vybudovaná. Zaujímavou črtou je, že v nej počuť mnohých skladateľov, avšak to neznamená, že je na ich hudbe založená. Nie, je to skutočne nádherná zmes v intenciách Almy Deutscher. Nemyslím si, že sa učila, ako ju písať, ona túto schopnosť jednoducho má, pretože podľa môjho názoru toto sa ani nikto nemôže naučiť. Dajú sa naučiť isté pravidlá, napríklad ako písať pre husle alebo pre lesný roh, ale nikto sa nenaučí, ako komponovať. Ona to vie a je to veľmi milé.

video

video

Rád by som sa ešte opýtal, koľko času vlastne dirigent potrebuje na prípravu operného diela, ktoré nikdy predtým nerobil?

Závisí to od mnohého, ale vcelku sú dve možnosti. Jedna z nich je, že je málo času na skúšanie s orchestrom. Vtedy na prípravu príliš veľa času netreba. Nedá sa jednoducho presne povedať koľko, vždy to závisí od dĺžky diela. Na to, aby som vedel, ako budem dirigovať, potrebujem študovať symfóniu menej ako jeden deň. Napríklad, ak mi zavolajú, že „Zajtra budeš dirigovať Prokofieva“, vezmem si partitúru a poviem si: „Dobre, túto časť budem dirigovať na štyri“ alebo „v tejto časti urobím rallentando a preto si každú dobu ešte rozdelím na dve poldoby“. Takto si postupne prejdem celú partitúru od začiatku do konca a vtedy mi stačí menej ako jeden deň. Avšak naozajstné štúdium partitúry vrátane poznatkov o drobných nuansách vyžaduje oveľa viac času.

Ale výsledok je pravdepodobne lepší.

Ach, samozrejme! Ak naozaj poznáte hudbu, je to oveľa lepšie. Lenže niekedy na to dirigent nemá čas.

Čo sa vtedy dá robiť?

Práve to, čo som sa už naučil: treba dobre vedieť, ako vykonávať svoje povolanie. Ak sa náhle blíži predstavenie bez skúšky, napríklad ak dirigenta narýchlo pozvú niekoho zastúpiť, vtedy treba len vedieť čo, kedy a ako dirigovať, čo očakávať, kde je forte, kde piano a aké je v skladbe frázovanie. Ak to viem, idem ako dopravný policajt: teraz choďte, teraz zastavte… Dá sa to urobiť bez väčších ťažkostí.

Ale ak je dosť času pracovať s orchestrom, ako sme to robili pred poslednou premiérou v Slovenskom národnom divadle, môžem kedykoľvek zastaviť orchester a meniť mnohé detaily týkajúce sa tempa, dynamiky, zvuku, výrazu atď. Povedal by som, že dobré spoznanie hudby Španielskej hodinky mi zabralo približne jeden mesiac. V prvom rade som si sadol k partitúre a napísal som si do nej všetko, čo som tam chcel mať. Vždy požívam mnoho rozličných farieb pre jednotlivé nástroje, zborové party, sólistov a pod. a keď som mal toto GPS hotové, sadol som si ku klavíru a všetko som si zahral. Keď študujem operu, spievam si každú rolu od začiatku do konca, aby som vedel, ako ju napríklad vo francúzštine treba spievať, kde sa nadýchnuť a pod. Toto je veľmi dôležité, pretože na základe toho môžem cítiť spolu so spevákmi a vedieť, čo sa od nich môže vyžadovať. Pre orchester je to to isté. Napríklad v Dafnisovi je veľa krásnych flautových sól. Treba vedieť, ako ich hrať so správnym výrazom a v patričnom tempe. Myslím, že najlepším spôsobom, ako to nájsť, je pre mňa ako hudobníka zahrať si to sám.

Najmä v dielach, ktoré dirigujem prvý raz v živote, ako teraz Dafnis a Chloé, sa môže napríklad stať, že na určitom mieste – azda desať sekúnd hudby – sa spočiatku rozhodnem, že ho budem dirigovať na dve doby. Spravím to, ale zistím, že orchester tu stále spomaľuje. Prídem domov a rozmýšľam „Čo robiť, stále spomaľujú – na budúcej skúške to skúsim dirigovať na jednu dobu“. Poviem to orchestru a hľa, zrazu to funguje!

Dobre, pre tento orchester je to takto teraz lepšie, ale to neznamená, že sa bude hodiť aj pre iný, pretože každý orchester hrá trochu inak. Toto je tiež zaujímavý jav, pretože bežne sa hovorí „Poďme hľadať farbu pre Čajkovského, nájdime pravú farbu Beethovena…“ – lenže Ravel toto nikdy nemal rád. Nikdy nepovedal, že chce dosiahnuť stálu farbu alebo osobitý spôsob hrania pre dané miesto v ktoromkoľvek diele. Obľuboval rôzne orchestre s odlišným spôsobom hry a odlišným zvukom. Vždy hľadal skôr špecifický zvuk jednotlivých orchestrov rešpektujúc však, samozrejme, zvuk orchestra ako takého. Podľa neho mal každý orchester svoj vlastný zvuk a svoju vlastnú farbu.

Vinicius Kattah,
foto: súkr. archív V.K.

V akej situácii je opera v Brazílii?

Bohužiaľ, je to stále horšie a horšie. Máme veľmi dobrých operných spevákov a dve veľmi dobré operné divadlá, jedno v São Paulo, druhé v Rio de Janeiro. Avšak tieto sú takmer jediné podporované štátom. Vyzerá to tak, že vláda nepovažuje hudbu za príliš dôležitú. Napríklad poznám primabalerínu z Rio de Janeiro, ktorá opúšťa Brazíliu, keďže päť mesiacov pracovala zadarmo a stále nedostala výplatu. Mnohí hudobníci v Brazílii majú podobné skúsenosti. Je to, bohužiaľ, veľmi zlá situácia, pretože všetci musia robiť umenie na plný úväzok a samozrejme, že majú aj rodiny, treba platiť náklady na bývanie, dane a iné poplatky, akurát nemajú kde zarobiť…

Nuž, ťažko porovnávať situáciu na Slovensku s Rakúskom, ale je to tu stále…

Je to stále veľmi dobré. Ale myslím si, že do budúcnosti vzniká jeden problém, a tým je mladá generácia. Pretože podľa môjho názoru nevie, ako oceniť hudbu, operu a celkovo umenie. Vzniká otázka, kto bude sedieť v našom publiku o dvadsať – tridsať rokov? Kto bude navštevovať divadlá, kto nás bude sledovať? Ak už teraz existuje generácia detí, ktoré dokonca nevedia, kto bol Mozart – pre mňa je to šokujúce. Pochopiteľne, že ak tu bude stále menej a menej obecenstva, úrady a politici môžu začať rozmýšľať „Dobre teda, prečo to vlastne máme udržiavať?“ Nemyslím si, že sa to stane teraz, ale môže sa to stať problémom a moja generácia s ním pravdepodobne bude mať do činenia.

Zvyknem hovoriť, že práve divadlá, filharmónie a iné inštitúcie usporiadavajúce hudobné, dramatické a iné predstavenia sú najviac zodpovedné za udržiavanie svojho publika, pretože to nikto neurobí za nich…

Nie, nikto. Napríklad veľmi sa mi páči aktivita Opery SND na sociálnych sieťach. Skutočne je dobre, ak sú tam rozličné videá alebo vhodné statusy, ktoré si môžu čítať a pozerať mladí ľudia i deti, pretože v súčasnosti sú už títo všetci na internete. Takmer jediná cesta, ako ich zaujať sú sociálne siete a ak sa to podarí, pravdepodobne sme ich vyhrali. Avšak treba tam ponúkať ozajstnú kvalitu. Toto sa teraz snažia robiť všade na svete. Veľké divadlá a koncertné sály stále veľmi intenzívne komunikujú na internete. Naozaj sa mi to veľmi pozdáva a myslím si, že by mali robiť ešte viac. Malo by to priniesť ovocie a presne to potrebujeme, pretože ak v budúcnosti stratíme obecenstvo, bude to náš koniec.

Ďakujem vám veľmi pekne za rozhovor a čo by ste ešte radi povedali naším čitateľom?

Každému, kto sa vyskytuje v Bratislave a v širokom okolí by som chcel povedať, že sa nestáva každý mesiac alebo každý rok, aby sa v niektorom európskom opernom divadle inscenovala Ravelova opera Španielska hodinka spolu s jeho baletom Dafnis a Chloé. Je mi veľkým potešením povedať, že vidieť toto predstavenie je príležitosťou, ktorá sa môže vyskytnúť raz v živote. Takže ak budete blízko Bratislavy, prosím, príďte a pozrite si ho.

pripravil: Ján Marták

Vinicius Kattah,
foto: súkr. archív V.K.

Vinicius Kattah, dirigent

Mladý dirigent Vinicius Kattah sa narodil v roku 1986 v brazílskom São Paule. Okrem štúdia dirigovania, absolvoval u Roberta Levina a Marie Eugênie Sacco majstrovské kurzy hry na klavíri a čembale, ako i lekcie spevu u významného brazílskeho barytonistu Carma Barbosu. Vincius Kattah dirigoval v operných domoch v Európe, USA a Južnej Amerike. Vo Viedni spolupracoval ako asistent dirigenta Waltera Kobéru v Neue Oper Wien na naštudovaní opery Gramma od Josého M. Sáncheza-Verdúa. V roku 2008 bol vybraný ako štipendista na majstrovských kurzoch bulharského dirigenta Borisa Hincheva dirigovať Pucciniho opery Bohéma, Tosca a Madama Butterfly. V marci 2011 dirigoval vo viedenskom divadle Akzent niekoľko predstavení Pucciniho opery Gianni Schicchi. V tom istom roku získal prvé miesto na medzinárodnej dirigentskej súťaži Blue Danube International Opera Conducting Competition 2011. Ako laureát ceny získal angažmány v divadlách na Ukrajine a v Plovdive a v Burgase dirigoval Verdiho La traviatu a v Dnepropetrovsku Rigoletta. V Opere Slovenského národného divadla debutoval v roku 2012, kedy dirigoval reprízu predstavenia opery Tosca, neskôr aj reprízu koncertného prevedenia Pucciniho opery Le Villi a Belliniho Puritánov. Ako autor hudobného naštudovania sa divákom SND po prvýkrát predstavil dielami Španielska hodinka a Dafnis a Chloé. V súčasnosti žije vo Viedni.

www.viniciuskattah.com

email

About Author

Leave A Reply