Dnes je: štvrtok, 26. 4. 2018, meniny má: Jaroslava, zajtra: Jaroslav

Vissi d’arte. Maria Callas ako ju nepoznáme

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Životná púť americkej sopranistky gréckeho pôvodu Marie Callas sa skončila za dverami jej parížskeho bytu 16. septembra 1977. Operný svet si v týchto dňoch pripomína 40. výročie úmrtia legendárnej divy. Unikátna výstava v srdci Atén mapuje úspechy a pády primadony, ktorá podľa talianskeho kritika Teodora Celliho vzkriesila z popola Fénixa belcanta a „spievala tak, ako sa spievalo pred sto rokmi.“ Ako sa zo „škaredého káčatka z Manhattanu“ stala prvá dáma opery? Zmenila Callas dejiny interpretácie? Poďme vyriešiť tento rébus.

Ulice gréckych Atén sú priesečníkmi času. Pulz veľkomesta sa tu snúbi s balkánskou družnosťou. Nad štvormiliónovou metropolou bdie Akropola, ktorá poteší srdcia milovníkov Feidiových sôch a Periklovej demokracie a korenistá vôňa kadidla z byzantských kostolíkov prenesie návštevníka na orientálnym leskom opradený dvor ikonodulskej cisárovnej Ireny z Atén. Moderné budovy a mediteránna architektúra sa tu striedajú ako na bežiacom páse. Čo môže tento balkánsky úľ poznačený stigmou staroveku s duchovnou esenciou Konštantínopola ponúknuť milovníkovi belcanta? Nie málo! Operu si vychutnáte priamo pod letnou oblohou v antickom divadle Odeión, ktoré nesie meno svojho stavebníka, starogréckeho sofistu, štátnika a rétora z 2. storočia po Kr. Heroda Attica. Miestny festival sa môže pýšiť hviezdami najvyššieho rangu. Ich diapazón siaha od Herberta von Karajana, ktorý tu dirigoval v roku 1939 až po mága filmovej hudby Vangelisa. Autor hudby k Dobytiu raja premiéroval prvú verziu svojej Mythodey na antickej pôde Odeiónu v roku 1993, pričom sa delil o pódium so sopranistkou Lucienne Deval a mezzosopranistkou Markellou Hatziana. Fanfarónsky tenor Luciana Pavarottiho rozvibroval scénu starovekého Odeiónu relatívne nedávno, v rokoch 1991 a 2004. O niekoľko desaťročí skôr – v roku 1944 – sa z proscénia pod hviezdnym nebom niesol hlas, na aký nikto zo súčasníkov nebol zvyknutý. Soprano drammatico d’agilità. Plnokrvný dramatický nástroj šplhajúci sa od plechových hĺbok kontraaltu až kamsi k trojčiarkovej oktáve. Nič panenské na spôsob bielych koloratúr à la Bidu Sayaõ. V kostýme Leonory z Beethovenovho Fidelia sa skrývala žena so sugestívnymi očami (trápila ju silná krátkozrakosť) a ešte sugestívnejším sopránom Maria Anna Sofia Cecilia Kalogeropoulou (nota bene, v literatúre často uvádzané priezvisko Kalogeropoulos je mužský tvar, správna ženská forma tohto priezviska znie Kalogeropoulou, v gréckej alfabete Καλογεροπούλου). Nesmrteľná Maria so smrteľným sklonom k sebadeštrukcii v podobe príliš exponovaného citového života. Krkolomné priezvisko si najskôr zmenila na Kallos (klasické grécke slovo κάλλος znamená krása). Svet ju reflektuje ako Mariu Callas.

Maria Callas (1923 – 1977)
s tiarou a šperkami z ateliéru Marangoni v Miláne.
zdroj: ionarts.blogspot.com

Ak zaklopete na dvere múzea Marie Callas v Aténach, ocitnete sa medzi približne dvesto exponátmi, ktoré mapujú život a kariéru gréckej tigrice. 40. výročie od úmrtia božskej sopranistky je príležitosťou pripomenúť si umelkyňu novou expozíciou Maria Callas: Mýtus žije ďalej (Maria Callas: The Myth Lives On, výstava trvá do konca októbra 2017). Aktivity múzea zastrešuje Theocharakisova nadácia (B&M Theocharakis Foundation for Fine Arts and Music). Väčšinu vystavených artefaktov zapožičal známy zberateľ Nick Charalampopoulos. O spoločenskom význame udalosti svedčí fakt, že výstavu venovanú najslávnejšej opernej speváčke gréckeho pôvodu otvoril dňa 15. mája 2017 prezident Helénskej republiky Prokopios Pavlopoulos. Čo vás v útrobách múzea čaká a neminie? Listy, noty a fotografie sú štandardnou výbavou podujatí podobného druhu. Divadelné kostýmy prekvapia ultraúzkym driekom (Maria Callas na začiatku dráhy bojovala s nadváhou, zlé jazyky dokonca tvrdia, že bola posadnutá chudnutím, a aby zredukovala korpulentné krivky, naordinovala si pásomnicu). Callasovej garderóbu dopĺňajú legendárne rukavice, ktoré sopranistka nosila vo Viscontiho režijnej transkripcii Verdiho Traviaty. Čakáte viac? Sú tu zápalkové škatuľky, cestovné nálepky z kufrov a možno tu vidieť aj speváčkine topánky. V sklenených vitrínach sa lesknú šperky (tie z milánskeho ateliéru Ennia Marina Marangoniho presláveného široko-ďaleko výrobou kolekcií pre operných umelcov), hrebene a malá porcelánová šálka na pitie kávy flitzani (φλιτζάνι), ktorá vraj prirástla k srdcu milencovi Marie Callas Aristotelovi Onassisovi (romantické duše radi zdôrazňujú, že nenaplnená láska k lodiarskemu magnátovi bola príčinou Callasovej predčasného skonu). Meno Marie Callas nesie jedna zo štyroch scén Gréckej národnej opery (Εθνική Λυρική Σκηνή), ktorá funguje pod egidou Kultúrneho centra Nadácie Stavrosa Niarcha (Κέντρο Πολιτισμού Ίδρυμα Σταύρος Νιάρχος). Moderný komplex vyrástol v centre Atén iba nedávno (bol dokončený v roku 2016) a nesie pečať talianskeho architekta Renza Piana.

forogaléria

Maria Callas v úlohe Violetty vo Verdiho Traviate
s bielymi rukavicami z roku 1957.
zdroj upload.wikimedia.org

Grécki emigranti sa v Novom svete pretĺkali „s odretým nosom“. Aj rodina lekárnika Georgea Kalogeropoula je dôkazom, že Ikaros bažiaci po výšinách blahobytu si ľahko popáli krídla. Do tohto nelichotivého prostredia sa Maria Callas narodila ako predčasný vianočný darček 4. decembra 1923. Už dátum jej narodenia sám osebe predstavuje záhadu. Autor útlej monografie o speváčke (brožúra vyšla v Supraphone v roku 1975 a jej súčasťou bola malá SP platňa, v modernom jazyku singel) muzikológ Marián Jurík svedčí, že Maria mala v cestovnom pase ako dátum narodenia zapísaný 2. december. Callasovej matka Evangelia však zamiešala karty a nechala sa počuť, že budúca La divina prišla na svet v noci z 3. na 4. decembra 1923. Ako to teda bolo? Sto hláv, sto názorov! Ďalšia púť „čiernej ovce z New Yorku“ nie je o nič kontroverznejšia. Len čo matka zistila, že dievča má prenikavý hlas, videla v nej opernú divu (a stroj na peniaze). V tridsiatych rokoch bol na dennom programe amerických rozhlasových matiné sugestívny spev vtedajšej primadony Metropolitnej opery Rosy Ponselle. Životný príbeh sopranistky Ponselle, dcéry emigrantov z talianskeho Caiazza, nenechal Mariu ľahostajnou. Pripomínal jej vlastný život (nie je žiadnou novinkou, že človek sa rád podvedome identifikuje s jemu blízkymi či podobnými psychologickými typmi). Inými slovami, vrana k vrane sadá a paralely medzi frázovaním Ponselle a Callas pozornému poslucháčovi neuniknú ani dnes. Malú Mariu očarila Bizetova Carmen. Habanera bola prvou áriou, ktorú si pospevovala ešte ako dieťa a od ôsmych rokov sa učila hrať na klavíri. V roku 1937 Mariina matka stratila všetky nádeje na lepší sociálny status v Amerike, vzala nohy na plecia a vrátila sa spolu s dcérou do gréckej domoviny. Tam svitlo Marii svetielko nádeje v podobe štúdia na konzervatóriu. Keďže nespĺňala požadovanú vekovú hranicu, mama neváhala sfalšovať jej rodný list. Pedagogička signora Trivella však ambicióznej Evangelii odpustila malú lož a ujala sa čiernookého talentu, až kým Taliansko nenapadlo Grécko. Učiteľka musela odísť späť do Talianska, ale Maria Callas nezostala bez vokálnej mentorky. Pre budúcu dramatickú heroínu bolo šťastím, že sa dostala pod ochranné krídla distingvovanej Španielky z Barcelony Elviry de Hidalgo (à propos, hidalgo je španielsky ekvivalent nižšieho šľachtica a nemá ďaleko k anglickému gentlemanovi). Bývalá hviezda Metropolitnej opery z čias kraľovania impresária Gatti-Casazzu (áno, je to ten, čo angažoval Carusa) mala v sebe noblesu infantky z El Escorialu. Jedna z najlepších interpretiek Rosiny z Barbiera zo Sevilly v dejinách opernej kultúry 20. storočia napriek tomu nemala v úmysle skrotiť Mariin temperament. Upriamila pozornosť žiačky na zvládnutie techniky canto fiorito a dosiahnutia kvality sopránu sfogato (spôsob spevu vysokých tónov, ktorým si rossiniovské kontraaltistky odľahčovali hlas). Maria Trivella (a neskôr Elvira de Hidalgo) dokázala pripraviť svoju elévku tak, že po púhom roku štúdia na konzervatóriu už okupovala divadelné dosky v kostýme Santuzzy v Mascagniho Cavallerii rusticane. 15 ročná debutantka, navyše v tak náročnej partii, akou je Santuzza – táto predstava naháňa odborníkom konzervatívneho razenia mráz po chrbte. Vidíme, že posúvanie vekovej hranice smerom nadol nie je nóvum modernej doby. Dejiny mali vždy svojich Mozartov, ktorí jednou rukou preludovali na klavíri a druhou ťahali Máriu Teréziu za golier a slávikov typu Adeliny Patti, ktorá už v siedmych rokoch trilkovala koloratúrne árie. Pochybnosti o (ne)vhodnosti štartovacej opernej postavy rozptýlila sama Elvira de Hidalgo. Maria mala podľa nej „obrovský dar komunikácie.“ Ale ešte nevyhrala. Skutočný krst ohňom prišiel až v rodnej zemi opery.

Maria Callas so svojou vokálnou pedagogičkou Elvirou de Hidalgo v lete 1957 v Aténach.
zdroj: pinterest.com

Preraziť v divokých vodách hudobného divadla je pre cudzinca na Apeninskom polostrove mimoriadne ťažké. Okrem zvládnutia štýlu sa interpret musí popasovať s nástrahami dikcie (objav rovnováhy medzi vokálnou ekvilibristikou a správnou dikciou sa rovná rozťatiu gordického uzla). Callas prišla do povojnového Talianska zmietaného atmosférou sociálnej dekadencie. Klub dramatických sopranistiek typu Marie Caniglia (Gigliho a Corelliho Tosca), Carmen Melis, Giny Cigna (ľadová Turandot a prísna pedagogička, ktorá na majstrovských kurzoch v Palerme „vzala do laty“ Slováka Juraja Hurného), či veristických imperátoriek Mafaldy Favero a Magdy Oliviero nových členov neprijímal každý deň. Po menších skúsenostiach v aténskej opere sa Maria Callas konečne ocitla vo veronskej aréne, kde dostala príležitosť umelecky zmaturovať ako Ponchielliho Gioconda. Šance však nikomu nepadajú z neba a za introdukciou Callasovej na taliansku pôdu stál slávny tenor a riaditeľ veronského festivalu Giovanni Zenatello. Ten dostal odporúčanie na mladú Grékyňu od neúnavného hľadača talentov Nicola Rossi-Lemeniho. Mariin štart v Taliansku v roku 1947 bol viac, než sľubný. Nebyť večera nasledujúceho po predstavení s Callasovou. Deň po Mariinom debute patril veronský amfiteáter Renate Tebaldi. Sopranistka z Pesara sa v rodnej krajine tešila pomerne dobrej reputácii a davy fanúšikov si ju zapamätali ako Toscaniniho objav. Médiá vyrobili z potýčok Renaty a Marie kultúrnu vojnu. Boli naozaj konkurentky?

Maria Callas v orientálnom lesku – Pucciniho Turandot.
zdroj: pinterest.com

Šampanské a coca-cola! To je podľa mienky gréckej sopranistky obraz hlasu oboch dív. Callasovej výrok z časopisu Time Tebaldi okomentovala slovami, že „šampanské skôr skysne.“ A „callasiáni“ a „tebaldiáni“ číhali na tieto slovné prestrelky ako pes na kúsok mäsa (v skutočnosti boli skôr dielom bulváru, než vôle oboch umelkýň). Lacné prirovnanie na spôsob slovníka šoubiznisu však nie je až také faux-pas. Tebaldiovej soprán si zachovával esenciálne lyrickú kvalitu i v grandióznych partoch Aidy, La Wally a Toscy, kým pozaunovo mocný hrudný register Marie Callas bol decentnosti Toscaniniho anjela na míle vzdialený. Sopranistky jazdili na odlišných koľajach – paralelne! Kolidovali tiež v repertoári. Callas – veľká Norma a na začiatku kariéry wagnerovská „ťažká váha“, Tebaldi – nešťastná herečka Adriana Lecouvreur, Desdemona z Otella a Verdiho francúzska svätica Jana z Arcu. Repertoárový priesečník našli obe divy v lukratívnych príležitostiach stredného Verdiho (Leonoru z Trubadúra a Alžbetu z Valois však Tebaldi modelovala iba za múrmi nahrávacieho štúdia) a dokázali – každá po svojom – vyčarovať intímny portrét Pucciniho ženských prototypov. Nezhodli sa ani v oblasti osobnej spirituality. Hlboko veriaca katolíčka Tebaldi zasvätila jeden zo svojich profilových albumov vianočnej duchovnej klasike, no Maria, verná ortodoxnej cirkvi, zdvíhala zrak k byzantskej ikone Bohorodičky položenej na nočnom stolíku (ikona ju pravidelne sprevádzala na cestách). Renata Tebaldi bola odchovankyňou Pavarottiho budúceho maestra Ettore Campogallianiho (keď s ním nebola spokojná, prešla k Carmen Melis) a v oblasti technickej prípravy mala v porovnaní s Callas v talóne o niečo viac disciplíny (hlas Talianke slúžil – na rozdiel od Callasovej – aj v čase regresu výkonnostnej krivky). Poďme si to zrekapitulovať. Callas – technicky vždy na hrane, soprano d’agilità s tendenciou k tmavšiemu timbru, Tebaldi – una voce d’angelo, personifikovaný lyrizmus a žiadna kalkulácia s technickými finesami. Slovami veľkého znalca belcanta Rodolfa Cellettiho Tebaldi „neoslepuje, ale žiari.“ Skúste porovnávať zorničku s kométou! Objektívne sa to nedá.

Objatie sokýň – Renata Tebaldi a Maria Callas v roku 1968.
zdroj: operafresh.blogspot.com

Maria získala vo Verone domovské právo po manželovi, osamelom podnikateľovi v tehliarstve Giovannim Battistovi Meneghinim. Battista videl v exotickej manželke obchodný potenciál a po vypočítavom americkom impresáriovi Bagarozzym sa pasoval do roly Mariinho agenta. Vzťah, v ktorom ľudské teplo nahrádzali peniaze, sa rozpadol ako domček z karát. Rutina v súkromnom živote nutne neznamenala rutinu v umení: v roku 1951 (konečne!) prišla na rad La Scala (Callas dominovala otváraciemu predstaveniu na deň svätého Ambróza, kedy stvárnila náročnú a nevďačnú úlohu vojvodkyne Eleny vo Verdiho málo známej, ale nádhernej opere I vespri siciliani). Milánsky aplauz bol vstupenkou do ďalších divadiel: Chicago, v roku 1956 „zlatá podkova“ Met (a najdrahšia Norma v histórii za 3000 dolárov za jeden večer). V Met si Maria Callas okrem poriadneho balíka bankoviek vydupala ešte jednu výnimku: hoci zvieratá mali do večerného kráľovstva zlata a semišu vstup zakázaný, Maria sa po chodbách divadla veselo promenádovala so svojím pudlíkom menom Toy. Sopranistka lipla na chlpatej guľke až natoľko, že intendant londýnskej Covent Garden musel pre psíka osobne vybaviť povolenie, aby mohol s Callasovou pricestovať do Anglicka bez diplomatických prieťahov. Ale teraz vážne. Súvisí raketový vzostup Marie Callasovej s tým, že na počiatku kariéry nemala na javisku rovnocenných partnerov? Mala voľné pole, mohla dominovať! Legendárna spolupráca s tenormi di Stefanom, del Monacom, s Francom Corellim alebo s americkou tenorovou jednotkou Richardom Tuckerom sa nezrodila zo dňa na deň, no uvedení páni v porovnaní s Callas určite neobsadili nižšiu priečku rebríčka! Callas podľa pamätníkov pôsobila na javisku ako magnet motivujúci k čo najlepšiemu výkonu. Pod hudobnú intuíciu primadony sa podpísali predovšetkým dirigenti: Tullio Serafin a Victor de Sabata. Callasová nebola neovplyvniteľná, naopak. Bola ovplyvnená mnohými. Hudobníkmi, agentami, novinármi a – politikmi. V roku 1958, kedy Callas na pôde rímskeho Teatro dell’Opera vyvolala škandál a pred tvárou talianskeho prezidenta Gronchiho predčasne ukončila predstavenie (údajne zo zdravotných dôvodov, jej večer zachraňovala Neapolitánka Anita Cerquetti) sa meno horkokrvnej Grékyne pretriasalo až v parlamente. Večné mesto jej nedokázalo odpustiť urážku. Niektorí poslanci žiadali, aby v záujme všeobecného pokoja Callasová už v Taliansku nikdy nezaspievala ani tón!

Maria Callas pri štúdiu partitúry Lucie di Lammermoor.
Spoločnosť jej robí pudlík Toy.
zdroj: pinterest.com

De mortuis nil nisi bene! O mŕtvych len dobre, hovorí latinské príslovie. Nič však nie je čiernobiele a kariéru Marie Callas poznačili tiene. Pikantérie prepierané v médiách zanechali v kronike hudby čierne machule a speváčkinmu umeniu pred súdnou stolicou verejnosti na cti nepridali… Grécka tigrica vládla na opernom Olympe relatívne krátko. Jej kariéra trvala 18 rokov. Dôvod? Technika spevu bola v Callasovej očiach až na druhom mieste, v službách výrazu a hlbokého emocionálneho prežitku. Je neodškriepiteľným faktom, že Grékyňa priniesla do opery dvojsečnú zbraň – oheň vášne. Oheň, ktorý je dobrým sluhom, ale zlým pánom – a skrotiť ho dokáže len veľmi múdry hospodár. Prešlo 40 rokov od chvíle, čo operná inkarnácia Passoliniho Médey naposledy vydýchla. O žezlo primadonny assoluty sa bili viaceré kandidátky – čestne, i menej čestne. Spomeňme aspoň Callasovej epigónky od Egejského mora: z Atén zažiarila dramatická sopranistka s grécko-ruskými koreňmi Elena Souliotis (opernému svetu však dala zbohom rok pred smrťou Callas) a trvalú stopu v dejinách hudobného divadla zanechala aj orientálna krásavica Turkyňa Leyla Gencer. V súčasnosti brázdi talianske operné javiská ďalšia diva s gréckou krvou v žilách Dimitra Theodossiou, jej úspech je však len tieňom slávy jej predchodkyne. Trón novej Callasovej je stále prázdny – a takým aj zostane. Neobsadila ho ani Mariina sestra Jackie (rodným menom Yakinthi). Matka Evangelia Dimitriadou, vidiac Mariin strmý výstup na Parnas, chcela zo svojej druhej ratolesti vyrobiť operný zázrak. Vyrobila prízrak. V čom teda spočíva recept Marie Callas na úspech? Klasická poučka hovorí, že dramatické dielo má diváka poučiť (docere), pobaviť, aby pookrial (delectare) a pohnúť (movere) jeho srdcom. Odísť z divadla ako nový človek (nie nadarmo mala dráma v starých kultúrach rituálnu funkciu). Je to viac, než katarzia (κάθαρσις – očistenie emóciami). Starí Gréci zamilovaní do cizelovania jazyka mali v arzenále ešte jedno slovo: metanoia (μετάνοια), obrátenie. Pozitívna reforma psyché. A Maria Callas posunula tektonické dosky operného organizmu práve týmto smerom. Ako to dokázala? Grékyňa vrátila na cartelloni (divadelné plagáty) polozabudnuté diela Donizettiho (Lucia di Lammermoor, Anna Bolena, Poliuto po boku Franca Corelliho), Belliniho (Norma, Il Pirata), Gluckovu Alceste alebo Giordanovu Fedoru. Z neznámych opusov urobila kasové trháky – a to bol pre dovtedajšie dramaturgické konvencie tvrdý úder pod pás!

Strhujúca Norma Marie Callas.
zdroj: discmuseum.com

Pamiatku na Mariu pestuje argentínska nadácia Maria Callas Museum. Za touto neziskovou organizáciou stojí Pablo D. Berruti, nadšenec, pre ktorého je hlas a osobnosť Marie Callasovej každodenným chlebom. Virtuálne múzeum prezentuje memorabílie, fotografické negatívy, umelecké diela a dokumenty písomnej povahy (listy a novinové výstrižky). Zlatú časť fondu tvoria najmä pamätníky v podobe zvuku a obrazu. Staré pirátske snímky a zaprášené pásky z kotúčových magnetofónov prešli vďaka Berrutiho projektu Divina Records digitalizačným procesom a hoci ich na pultoch predajní takmer nenájdeme, majú čestné miesto v katalógoch a zbierkach diskofilov, čím prispievajú k mapovaniu bielych miest kariéry veľkej Grékyne. Časť zvukových dokumentov (vystúpenia Marie Callas v Mexico City v 50-tych rokoch) Berruti zachránil z prítmia archívnych regálov dvoch sivých eminencií fonografického priemyslu Santiaga Rodrígueza a Charlesa Johnsona. Keď sme už pri nahrávkach: zastavme sa na chvíľu pri vinyloch, na ktorých sa skvie Callasovej meno. Čím je špecifický jej zvukový testament? Maria sa tešila priazni nahrávacieho koncernu EMI a zostala po nej slušná kôpka kompletov a profilových recitálov. Najlepšie z nich sú výsledkom spolupráce s anglickým producentom Harrym Walterom Leggem, ktorý stojí za renesanciou nahrávacieho priemyslu v povojnových rokoch (ľudskému hlasu Legge rozumel viac, než sebe samému – jeho druhou manželkou bola nemecká sopranistka Elisabeth Schwarzkopf). Klenotom v Callasovej diskografii je Belliniho Norma s Pollionem Franca Coreliho a celý rad gramokompletov po boku tenoristu Giuseppe di Stefana, na ktorých sa grécka bohyňa prezentuje v skvelej forme (per exemplum, Tosca z roku 1953 s démonickým Titom Gobbim). Trio Callas – di Stefano – Gobbi dal dokopy práve Legge (mravenčia činnosť múdreho producenta skrývajúceho sa za pozlátko hviezd žiaľ dodnes nie je docenená). Maria Callas mala šťastie, že pôsobila v dobe, kedy analógové monaurálne nahrávky vznikali ako na bežiacom páse. Mono snímkam holdujú viacerí speváci vrátane Plácida Dominga, ktorý vo svojej biografii Mých prvních čtyřicet let (vyšla v Prahe v roku 1995) smúti, že „nemal šťastie vytvárať mono nahrávky“. Monofónny zvuk podľa Dominga „v opere praje hlasu,“ i keď priestorová informácia sa do veľkej miery stráca. Technický záznam objemných, dramatických hlasov je ťažké sústo. Mariin prejav preto patrí do sféry prchavých okamihov na scéne.

Maria Callas počas rozlúčkového turné s javiskovým partnerom Giuseppe di Stefanom v Amsterdame, 1973.
zdroj: pinterest.com

Bola vzácnou odrodou vo vinici sopránu (do škatuľky soprano d’agilità však patrila aj Carusova česká súpútnička Ema Destinnová – predtým, než božská Ema objavila svoju hlavovú rezonanciu, „tlačila na pílu“ a hlas jej klesol na dno kontraaltu). Aj Maria Callas bola naturálny dramatický mezzosoprán schopný udomácniť sa v sopránovej tessiture bez straty pastózneho pátosu sťaby vystrihnutého z obrazov Caravaggia a majstrov chiaroscura. S českou sopranistkou spájal Callasovú príklon k nemeckej opere na počiatku kariéry a neskoršia „konverzia Šavla na Pavla“ – definitívny vstup do talianskeho esteticko-interpretačného prostredia. To však nie je všetko! Kritikom neuniklo, že Maria Callas bola výbornou herečkou. Tento dar v nej objavil a rozvinul do krásy šľachtic režisérov Conte Don Luchino Visconti. Dovolím si tvrdiť, že bez plodnej spolupráce s ním (okrem Traviaty spomeňme Viscontiho inscenáciu Spontiniho VestálkyNormu Vincenza Belliniho v sezóne 1954/1955 v milánskej Scale) by Callasovej herecká plasticita zostala neobrúseným diamantom. Hlas a herectvo sú však len jednou, i keď signifikantnou stránkou mince. Tou druhou je neuveriteľná schopnosť integrácie vokálneho, dramatického a osobnostného kumštu pod strechu filozofie. Keď Callas hovorí, že „budem veľmi šťastná, keď príde čas a budem musieť zomrieť,“ od základu rúca mýtus imortality vlastný najmä mladým spevákom. Každý chce byť autarkný. Nesmrteľný ako kupola Panteónu. Callasová nie. Jej túžba po dokonalosti je „obyčajným“ perfekcionizmom, nemá v sebe nič fatalistické. Iba tieň smrti. To už nie je teoretická psychológia vokálneho partu, je to čistá filozofia, krédo tragédky! Intelektuálne bohatstvo Marie Callas, tento aristotelovsky realistický prístup k štúdiu operných postáv, je materským znamienkom geniality (isté rezervy v oblasti výstavby repertoáru badať v pre ňu netypickom barokovom a mozartovskom slohu, ktorý nebol jej šálkou kávy). Mnohí reprodukční umelci dobre ovládajú remeselné finesy techniky a nie je im cudzia ani herecká akcia. Filozofická formácia je však niečo, čo chýba aj veľmi nadaným hudobníkom. A práve toto je jedna z ciest, ktorá môže posunúť vývoj opernej interpretácie do (staro)novej dimenzie. Buďme filozofmi! Veď na začiatku vzniku opery stojí filozofický problém resuscitácie antickej drámy – nič viac a nič menej. A Maria Callas – sopranistka ponorená do historického odkazu helénskej civilizácie – prispela k obnove tohto ideálu drahocennou hrivnou.

Autor: Lucia Laudoniu

fotogaléria

video

S úlohou vojvodkyne Eleny z Verdiho Sicílskych nešporov sa v roku 1951 Callasová triumfálne uviedla na scéne La Scaly. Táto málo uvádzaná operná dráma plná vášne prináša na javisko povstanie Sicílčanov proti francúzskemu kráľovi Karolovi Róbertovi z Anjou. Prevrat z roku 1282 mal zmiasť Francúzov z povrchu Sicílie, v skutočnosti však ostrov rozdelil medzi aragónsku korunu a neapolské kráľovstvo pod patronátom Anjouovcov. Elenino bolero je efektným číslom každej verdiovskej sopranistky.

Vo Verdiho operách mohla Callas demonštrovať hlboký zmysel pre správne frázovanie. S Traviatou v roku 1958 prevalcovala lisabonské publikum. Vo videoukážke z Portugalska môžeme počuť fragmenty zo scény u Flory, úryvok z árie z 3. dejstva Addio del passato a duet Parigi o cara noi lasceremo. Callasovej Alfredom je španielsky tenor menom Alfredo Kraus. Callasovej osobný magnetizmus svojou intenzitou prekoná technické nedokonalosti záznamu.

Moderná operná prax vďačí Callasovej za návrat predverdiovského belcanta na divadelné dosky. Callas pomocou vokálno-hereckých prostriedkov dokázala pred tvárou moderného publika obhájiť dramatický náboj opier Belliniho, Donizettiho, Rossiniho, Cherubiniho či Spontiniho (najmä germánska hudobná obec mala tendenciu taliansku romantickú operu marginalizovať). Bellini nie je len hlasová atletika. Sopranistka sa zaskvela v záverečnej cabalette Aminy z Belliniho opery La sonnambula (Námesačná). Pri tomto speve zabudneme na triviálne libreto. Ukážka je live záznamom z Milána z roku 1955 pod vedením fenomentálneho Leonarda Bernsteina.

Maria Callas odovzdávala svoje umenie ďalej. V rokoch 1971-72 viedla majstrovské kurzy na Julliard School of Music v New Yorku. Záznamy z týchto lekcií sú cenným materiálom (nielen) pre adeptov spevu. Maria Callas dávala lekcie belcanta aj na pôde Slovenského národného divadla v dramatizovanej podobe jej životného príbehu. Hra Terence McNallyho Majstrovská lekcia Marie Callas na rázcestí medzi činohrou a operou v réžii Jozefa Bednárika potešila bratislavské publikum v roku 2002 v hlavnej role s Emíliou Vášáryovou. O tajomstvo interpretácie sa Grékyňa v New Yorku podelila s 25 študentami. Takto sa zhostila barytónovej árie z Rigoletta Cortigiani vil razza dannata (barytónový hlas patrí juhokórejskému študentovi Sung-Kil Kimovi).

Vissi d’arte, vissi d’amore!  Žila som pre umenie, žila som pre lásku. Patetické slová zo slávnej árie z Pucciniho Toscy by mohli byť mottom Callasovej života. Počiatočný pátos však (v opere aj v živote) vystrieda výkrik zúfalstva: Nell’ora del dolore perché, perché, Signore, perché me ne rimuneri così? Prečo sa mi, Pane, takto odmeňuješ v hodine bolesti? Zberateľsky cenné video pochádza z novembra 1956.

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 210
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár