Dnes je: pondelok, 11. 12. 2017, meniny má: Hilda , zajtra: Otília

Vivaldiho Arsilda prináša nadčasové otázky pravdy a lži

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Začiatok marca sa bude v Slovenskom národnom divadle niesť v znamení premiéry Vivaldiho opery Arsilda, Regina di Ponto. Dielo z roku 1716, vytvorené pre benátske divadlo SantʼAngelo, zaznie pod taktovkou popredného českého špecialistu na historicky poučenú interpretáciu Václava Luksa, ktorý ho naštuduje s medzinárodnou zostavou sólistov (vrátane slovenskej sopranistky Lenky Máčikovej) a so svojim domovským súborom Collegium 1704. Režisérom predstavenia, vznikajúcom v rámci atraktívnej medzinárodnej koprodukcie, bude známy český režisér David Radok, s ktorým sme sa počas jeho návštevy Umelecko-dekoračných dielní SND porozprávali o výzvach práce s barokovými operami.  

Arsilda sa po premiére v Opere SND 9. marca (a jej repríze o tri dni neskôr) vydá na cesty po Európe a na svojich webových stránkach ju už dávnejšie avizujú Grand Théâtre de Luxembourg, Opéra Royal de Versailles, Opéra de Lille či Theatre de Caen, ktoré sa na tejto produkcii so SND spolupodieľajú. V slovenskom kontexte ide o počin, ktorý má určite potenciál upozorniť na meno prvej slovenskej opernej scény v zahraničí a súčasne tiež splatiť domáci dlh voči barokovej opere.

Napriek tomu, že v posledných dekádach zažíva na pódiách, festivaloch i nahrávkach svoje znovuzrodenie, s operou seria sa stále zvyknú spájať isté hodnotiace stereotypy. Napríklad, že sa hudobnou i textovou výstavbou vzpiera dráme…

Baroková opera má prísnu a pre dnešné publikum neobvyklú formu, ktorú skutočne môžeme pociťovať ako štylizovanú a odlúčenú od reality. Ale aj v tomto žánri dokážeme nájsť konanie a prežívanie ľudí, ktoré nezriedka pôsobí charakterovo pravdivejšie než je tomu v mnohých romantických operách. V Arsilde, kde všetci niečo predstierajú, sa napríklad objaví replika, v ktorej princezná Lisea hovorí: „Pravda a lož majú niekedy rovnakú farbu.“ Vo Vivaldiho diele sú odkazy na pravdu, lož a ich relativitu identické s otázkami, ktoré si kladieme aj dnes. Slovom roka 2016 sa podľa Oxfordských slovníkov stalo „post-truth“. Aj dnes sa lož začína hrať na pravdu a akoby to nikomu ani príliš nevadilo.

David Radok,
foto: internet

V čom je baroková opera pre režiséra výzvou?

Práca režiséra sa v niečom podobá práci prekladateľa. Môžem to priblížiť na príklade Shakespeara, ktorého je potrebné po určitej dobe vždy nanovo preložiť. Nemôžete však pri tom zmeniť podstatu jeho diela, úplne ho prispôsobiť dnešnej reči, no nemôžete ho ani prekladať spôsobom, ako sa to robilo pred sto rokmi. Pokiaľ mám režírovať barokovú operu, musím režírovať niečo, čo napísali Vivaldi a Lalli začiatkom 18. storočia. Mojou prácou je preniesť sa cez čas, ktorý nás od vzniku diela delí a sprístupniť ho súčasnému publiku. To, samozrejme, neznamená, že stačí, aby na pódiu boli ľudia v rifliach, prípadne držali v rukách samopaly. Takýto prenos do súčasnosti je povrchný, nejde o prenos podstaty diela.

Akú úlohu hrá pri vašej práci historický kontext? Existujú názory, že „modernou réžiou“ sa stráca časť textu diela, ktorého súčasťou bolo aj scénické stvárnenie…

Podobné otázky dostávam posledných tridsať rokov. Inscenácie sa nedelia na tradičné a moderné, ale na dobré a zlé. Ako v každej inscenácii, aj v prípade Vivaldiho opery musím predovšetkým dosiahnuť, aby publikum v Bratislave i vo Francúzsku v roku 2017 pochopilo, čo chceli Vivaldi a Lalli vypovedať. Už som sa zmienil, že na to nestačí obliecť postavy do dlhých kožených kabátov, no rovnako ich nestačí navliecť do barokových šiat. Neznášam spojenia „tradičné“ a „moderné“ divadlo, divadlo musí byť moderné, nesmie byť však moderné vonkajškovo. Dôvodom, prečo barokové kostýmy mali veľa odrazových plôch, čo sa dosahovalo zdobením s použitím zlata, striebra alebo skla, bola skutočnosť, že sa v tom čase svietilo sviečkami. Gestika bola tiež prispôsobená tomu, že spevák bol na pódiu barokového divadla slabo osvetlený a niekto ho pozoroval z dvadsiatich či tridsiatich metrov. Preto všetky tie opätky, účesy, makeup odrážajúce svetlo. Pri svojej práci z toho môžem vychádzať, ale nemá zmysel to kopírovať. Dnes nemáme sviečky, rovnako ako si dnes muži nechodia cvičiť lýtka, aby ich mali krásne. Informácia o historickom kontexte je dôležitá, no nemôžete sa pokúsiť kopírovať niečo, čo bolo pred tristo, ale ani pred päťdesiatimi či dvadsiatimi rokmi. Čas postupuje a vy postupujete s časom. Musíte vedieť, aké asi bolo myslenie ľudí v tej-ktorej dobe, čo relatívne najlepšie spoznáte cez maľbu alebo literatúru.

A. Vivaldi: Arsilda, Opera SND, 2017,
výroba scény v Umelecko-dekoračných dielňach SND,
foto: Andrej Šuba

A. Vivaldi: Arsilda, Opera SND, 2017,
výroba scény v Umelecko-dekoračných dielňach SND,
foto: Andrej Šuba

Ako vnímate Arsildu z hudobnej stránky?

Nepracujem s operami, ktorým nerozumiem z akéhokoľvek hľadiska, prípadne mi nie je jasné, čo by som s nimi mohol urobiť. Snažím sa byť v kontakte s dielami, ktoré v sebe majú podstatu ľudského konania. Domnievam sa, že v prípade verzie Arsildy, ktorú pripravujeme, zodpovedá osemdesiat percent hudby tejto požiadavke, zvyšok chce „ukázať“ speváka alebo orchester. Pokiaľ má aj hudba v sebe zmienenú pravdivosť, nie je to pre mňa problém. Existuje veľa barokových opier, ktorých cieľom bolo ukázať, ako virtuózne kastráti spievajú, ako brilantne dokáže hrať orchester. S tými nedokážem nič urobiť. Nech má opera tristo rokov alebo bola napísaná včera, musí byť zakotvená v pravdivosti ľudského konania. Postavy nemôžu byť zjednodušenými konštruktmi láska – nenávisť, zlo – dobro, musí v nich byť prítomná skutočná podstata našich životov.

Zaujalo ma technické riešenie pódia, akási „scéna v scéne“, ide v podstate o uzavretý priestor…

Vedel som, že opera bude hraná vo veľkých priestoroch a Vivaldiho hudba je niekedy veľmi jemná. Toto dielo nie je Händlov Giulio Cesare. S priestorom, vrátane vysunutia pódia do orchestriska, som sa snažil preniesť speváka bližšie k publiku. Verím, že tým, že celá konštrukcia je vytvorená z dreva, pomôže toto riešenie i akusticky. Inými slovami bude fungovať ako akési „veľké husle“.

Antonio Vivaldi
(1678 – 1741)

Zdá sa, akoby ste sa čiastočne nechali inšpirovať barokovými divadlami. Mám na mysli napríklad prácu s perspektívou…

Sú tam prvky, ktoré si divák môže asociovať s určitou dobou a sú tam prvky, ktoré majú vyvolávať otázky. Táto inscenácia nie je pokusom o kópiu baroka, bude síce vychádzať z istých historických prvkov, no postupne ich bude opúšťať. Scéna sa pohráva s perspektívou, no nie je to baroko. Nemá v sebe nič vyslovene barokové, žiadny z konkrétnych architektonických prvkov tohto štýlu. Obrazy, ktoré som vybral sú od Ivana Theimera, súčasného maliara. Sú to diela, ktoré sa inšpirujú určitým historickým stvárnením reality, no nie sú to barokové obrazy. Robil som barokové divadlo so štylizovanými barokovými kostýmami, aj v takmer súčasných kostýmoch, toto je však pokus o akýsi časový a myšlienkový prechod z doby do doby, ktorý má zvýrazniť myšlienku diela: „La menzogna il ver copre un colore.“ („Pravda a lož majú niekedy rovnakú farbu.“) Toto je pre mňa kľúčová veta z libreta Arsildy a moje východisko pre koncepciu a celkové uvažovanie o opere.

Autor: Andrej Šuba

Autor je redaktor Hudobného života.

David Radok

David Radok (1954) patrí medzi najvýznamnejších českých operných režisérov. V roku 1968 emigroval s rodičmi do Švédska, kde v roku 1980 režijne debutoval v Göteborskej opere inscenáciou Menottiho opery Médium. Režíroval na všetkých významných škandinávskych scénach, pričom pracoval s operným repertoárom od raného baroka po súčasnosť. Po návrate do vlasti začiatkom 90. rokov naštudoval s Charlesom Mackerrasom pri príležitosti znovuotvorenia zrekonštruovaného Stavovského divadla Mozartovho Dona Giovanniho. V roku 2000 získal za Šostakovičovu Lady Macbeth Mcenského okresu Cenu Alfreda Radoka, pomenovanú po svojom otcovi, ktorý bol významným českým režisérom. Rovnaké ocenenie získal sa réžiu Bergovej opery Vojcek. Venuje sa aj činohernej réžii, v roku 2008 režíroval v pražskom divadle Archa svetovú premiéru Havlovej hry Odcházení. Z barokových opier  a opier 18. storočia režíroval Purcellove dielo Dido a Aeneas, Händlovu operu Giulio Cesare a Gluckove opery Orfeus a EurydikaIfigénia v Tauride, pričom na produkciách spolupracoval s významnými špecialistami na historicky poučenú interpretáciu (Laurence Cummings a ďalší).

Arsilda, kráľovná pontská RV 700 (1716) je treťou Vivaldiho operou a súčasne druhou spoluprácou skladateľa s libretistom Domenicom Lallim. Vznikla v rovnakom roku ako známe oratórium Juditha triumphans. Taliansky muzikológ Remo Giazotto vo svojej práci o Vivaldim zmieňuje problémy opery s cenzúrou, presný pôvod prepracovanie libreta však ostáva nejasný. Premiéra Arsildy sa uskutočnila 27. 10. 1716 v Teatro SantʼAngelo, pričom podľa benátskych novín Pallade veneta si opera vyslúžila „aplauz, ktorý jej umožňuje predpovedať skvelú budúcnosť“. Dej je situovaný do Kylíkie, historického územia v Malej Ázii, a rozpráva príbeh o láske a zrade, ktorý začína zámenou dvojčiat kráľovského rodu Tameseho a Lisey. Dramma per musica s brilantnou Vivaldiho hudbou napokon v duchu konvencií dospeje k šťastnému koncu, no – ako hovorí David Radok – umožňuje uvažovať o nadčasových otázkach pravdy a lži. Opera sa zachovala v známej zbierke Vivaldiho rukopisov v Národnej knižnici v Turíne. Doteraz existuje jediná nahrávka diela v podaní súboru Modo Antiquo pod vedením Federica Mariu Sardelliho pre label CPO. (aj)

Detail pripravovaného predstavenia v SND TU…

video

 

email

About Author

Leave A Reply