Dnes je: streda, 24. 1. 2018, meniny má: Timotej, zajtra: Gejza

Vladimír Chmelo nielen o svojom hosťovaní v Metropolitnej opere v New Yorku

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Známy operný spevák Vladimír Chmelo (barytón), rodák z Lučenca, účinkoval v nedávnej produkcii Rusalky v Metropolitnej opere. Priamo v New Yorku s ním pre Opera Slovakia pripravila rozhovor naša newyorská spolupracovníčka Elena Fedorková, v ktorom umelec hovorí nielen o tomto hosťovaní.

Aká bola Vaša cesta k opere? Spomínate si, kedy ste sa rozhodli, že sa chcete opere venovať profesionálne?

Moja cesta k opere nebola taká priama, ako by sa dalo predpokladať, ale na druhej strane som spieval od najútlejšieho detstva. Moji rodičia hovorili, že oveľa skôr, ako som hovoril (smiech). V kočíku som mal taký malý tranzistor, z ktorého zneli vtedajšie hity a ja som ich s veľkou intonačnou presnosťou opakoval. Na to sa síce nepamätám (smiech), každopádne hudobné nadanie bolo očividné, takže celé moje detstvo bolo spevavé – predvádzal som sa na požiadanie kedykoľvek a komukoľvek, v základnej škole som zachraňoval na hodinách matematiky pred písomkou, spolužiaci mi fandili na súťažiach a keď som sa vrátil s nejakou medailou, tak som musel zasa spievať – a rád. Zrazu však prišla mutácia, ktorá trvala dosť dlho a tak moja cesta neviedla na konzervatórium, ale na gymnázium. V tom čase sme už bývali v Brne a štúdium som musel brať vážne. Viac som sa nemohol spoliehať na sympatie učiteľov ku mne ako k triednej celebritke, pretože môj hovorový barytón zrazu nikoho nezaujímal. Ale práve tu ma raz zavolal spolužiak do Janáčkovho divadla na Libušu, ktorá ma síce vtedy ešte neoslovila, ale druhá Rusalka a potom najmä Traviata s Petrom Dvorským definitívne rozhodla, že sa opera stane mojim životom. Prihlásil som sa na JAMU, kde som strávil päť krásnych rokov, spoznával piesňovú a opernú literatúru, naučil sa chodiť po javisku, užil si dva nezabudnuteľné mesiace na letných kurzoch v talianskej Siene, kde som získal pocit, že ten môj barytón opäť niekoho zaujíma.

Vladimír Chmelo, foto: súkromný archív V. Chmela

Vladimír Chmelo,
foto: súkromný archív V. Chmela

Práve ste hosťovali v Met. Čo to pre Vás znamená?

Cesta od školských rokov cez začiatky v brnenskej opere a postupne hosťovania v európskych divadlách bola plná tvrdej práce, ale aj omylov. Tie ma však našťastie nezlomili a tak hosťovanie v MET je pre mňa odmenou za tú vytrvalosť. Veď sa mi splnil sen, ktorý som sa ani neodvážil vysloviť nahlas. MET je skutočne mimoriadne divadlo. Drží si najvyššiu profesionálnu úroveň i napriek extrémne vysokému počtu predstavení – hrá sa každý deň a v sobotu dokonca dvakrát. To znamená neuveriteľnú koordináciu všetkých zložiek – techniky, zboru, sólistov, maskérov, korepetítorov, administratívy, dielní – všetci tu pracujú s obrovským nasadením a pri tom vo veľmi priateľskej a tvorivej atmosfére. Úsilie o čo najlepší výsledok každého predstavenia je proste ohromujúce.

Odkedy hosťujete v tomto opernom dome?

Je to už od roku 2009

Spomínate si na svoje prvé pocity a dotyky s touto opernou scénou?

Prvýkrát som tu hosťoval vďaka inscenácii Janáčkovej opery Z mrtvého domu, ktorá sa pripravovala vo Viedni a potom nastúpila veľmi úspešnú cestu po veľkých svetových operných domoch vrátane La Scaly a Metropolitnej opery v New Yorku. Úloha, ktorú som tam stvárňoval, nebola natoľko veľká, aby som sa v nej mohol dostatočne ukázať. A tak mi napadla myšlienka požiadať o predspievanie talianskeho repertoáru. Hovoril som si síce – takých tu už bolo – ale prečo to neskúsiť, keď už som tu (smiech). No a vydarilo sa.

Teraz ste účinkovali v opere Rusalka od Antonína Dvořáka. Je to Váš obľúbený operný autor?

Nedá sa povedať, že by bol Dvořák typickým operným skladateľom. Povedal by som, že je skôr symfonikom, – a hoci napísal veľa krásnych opier, v ktorých som i spieval, Rusalka má v jeho tvorbe úplne výnimočné miesto – pre mňa je to hádam tá najkrajšia hudba, akú poznám. Mám

obrovskú radosť, že sa Rusalka stáva stále viac kmeňovou súčasťou repertoáru zahraničných divadiel, hoci s jej javiskovou podobou si lámu hlavu všetci možní i nemožní režiséri (smiech).

Vladimír Chmelo, foto: súkromný archív V. Chmela

Vladimír Chmelo,
foto: súkromný archív V. Chmela

MET neriskovala a vsadila na klasickú rozprávkovú inscenáciu Otta Schenka, ktorú zrejme kritika obviní zo zastaralosti, ale americké publikum ma rozprávky rado – a my speváci tiež. Úspech na každom predstavení ma znovu a znovu utvrdzuje, že ľudia potrebujú priestor pre metaforu, nechcú si všetko dávať vysvetľovať režisérmi polopatisticky – každý si tak môže v tom jednoduchom príbehu nájsť niečo svoje. Ja to vnímam ako poéziu, ktorú nepotrebujem konkretizovať, ale cez hudobné vnímanie a pohľad na krásnu scenériu vyvolávať emócie a diskusie v sebe samom. V posledných desaťročiach prebiehajú vášnivé debaty o inscenačných trendoch v opere, takže chápem, že i newyorská Rusalka vyvolá protichodné reakcie.

Mohli by ste bližšie priblížiť našim čitateľom svoju rolu? Ako ste sa s ňou zžili?

Ja som túto postavu stvárnil už niekoľkokrát v českých divadlách. Keď som ju hral prvýkrát hneď po škole, strávil som hodinu v maskérni, kde ma líčili na starého, pretože spievam ,,myslivec jsem starý“. A zrazu mi v New Yorku povedali, že ma líčiť vôbec nebudú, že vyzerám presne ako treba. Zdá sa, že som do tej role vekovo dorástol (smiech). To nebolo príliš príjemne zistenie, na druhej strane ma nerušili žiadne nalepené fúzy ani parochňa. Postava Hájnika nie je veľká rozsahom, ale spoločne s Kuchtíkom vytvára kontrast a komické odľahčenie deja. Snažil som sa teda vytvoriť postavu, ktorá by bola sympatická svojou ľudovosťou, bodrosťou ale i pravdivosťou. Bránil som sa nadmernej komickosti lebo to zvádza ku karikatúre postavy, tá hranica je veľmi vrtkavá. O to viac ma tešilo, keď som počul hlasné reakcie publika, nevynútené prehrávaním. V tej súvislosti ale musím povedať, že americké publikum je veľmi komunikatívne, reaguje okamžite i na verbálny humor, ktorý už netreba sprevádzať gestikuláciou. Okrem toho, jedna z repríz bola uvádzaná v rámci HD prenosov MET do kín a tam bolo treba opäť prispôsobiť herectvo kamerám. Takže pre mňa to bola veľmi zaujímavá skúsenosť.

Ako sa Vám spolupracovalo s korepetítormi?

Všetci sólisti mali zrejme dlhé mesiace priprav s česky hovoriacim korepetítorom, pretože im vcelku bolo dobre rozumieť – a to mi dáte za pravdu, že čeština je oriešok pre každého cudzinca. Keď som videl klavírny výťah Dolory Zajick, tam už cez poznámky k výslovnosti nebolo vidieť ani noty (smiech).

Okrem toho, na skúškach boli angažovaní dvaja jazykoví poradcovia. Paradoxne ani jeden z nich nebol Čech – Jeden Slovák a druhá – kanadská klaviristka, ktorá aj šepkala a dirigovala na predstaveniach zo šepkárskej búdy. Tá sa však naučila česky tak dokonale, že opravovala aj mňa (smiech). Teda nie výslovnosť – ale keď som si na skúške zmýlil nejaké slovo a nahradil ho iným, hoci významovo rovnakým, hneď bežala za mnou, že čo to spievam. Keď som to potom na predstavení už vždy zaspieval dobre, nikdy mi neopomenula zdvihnúť palec. To bolo veľmi milé a musel som sa brániť, aby som sa nerozosmial.

Vladimír Chmelo, foto: súkromný archív V. Chmela

Vladimír Chmelo,
foto: súkromný archív V. Chmela

HD prenosy. Je nejaká špeciálna príprava? Ako ich vnímate?

Na HD prenos nebola samostatná príprava, ale režisérka mi napríklad presne povedala, v ktorých chvíľach bude na mňa detailný záber, aby som sa sústredil na reč očí, alebo aby som na niektorých miestach naopak viac gestikuloval pri vzdialenejšom zábere. To bolo pre mňa niečo nové a zaujímavé.

Inak vo všeobecnosti nie som príliš prívržencom prenosov, lebo stále chápem operu ako útvar, ktorý bol vytvorený pre divadlo. S určitým odstupom, rešpektovaním divadelných zákonitostí, akustiky atď. Každopádne však ako dokument, ako možnosť vidieť inscenácie a spevákov tisíce kilometrov vzdialených je to úžasné.

Je premiéra vždy niečím špecifická?

Je to také neopísateľné, mimoriadne napätie.

Vladimír Chmelo v MET

Vladimír Chmelo v MET

Na čom teraz pracujete?

Dostal som ponuku z Teatra Massima v Palerme na hlavnú úlohu v českej opere Jaromíra Weinbergera Švanda Dudák. Je to prekrásna hudba a som prekvapený, že v našich končinách sa tak málo hrá. V Palerme sa bude hrať inscenácia, prenesená z Drážďan, kde mala obrovský úspech. Takže som rád, že sa naučím zasa nejakú novú rolu – nepočítal som ich presne, ale bude asi sedemdesiata.

Kam vedú vaše ďalšie kroky po skončení hosťovania?

Po príchode do Prahy ma čakajú reprízy krásnych postáv, Simona Boccanegru v Národnom divadle, Barbiera, Toscy v Štátnej opere, Nabucca v Brne. Na konci sezóny budem vo Wroclawi s Macbethom a Rigolettom. No a ďalšia sezóna je už pomaly tiež plná – opäť Wroclaw, zmienené Palermo, Berlín a opäť New York.

Zavítate aj na Slovensko?

Spievaval som v Bratislave a na Slovensku veľmi často. Teraz trošku menej. Momentálne tam nemám naplánované žiadne predstavenie. Dúfam, že v budúcnosti sa tam znovu objavím.

Vladimír Chmelo, foto: súkromný archív V. Chmela

Vladimír Chmelo,
foto: súkromný archív V. Chmela

Ďakujem za veľmi príjemný rozhovor a prajem veľa ďalších úspechov.

viac o umelcovi sa dozviete na

www.chmelo.com

Pripravila: Elena Fedorková

Foto: súkromný archív Vladimíra Chmela

 

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľaj tento článok:
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Zanechajte komentár