Dnes je: nedeľa, 23. 7. 2017, meniny má: Oľga , zajtra: Vladimír

Voci da camera v útlme?

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Doteraz som sa zúčastnil takmer všetkých komorných koncertov z cyklu Voci da camera, ktoré prezieravo organizuje Opera SND ponúkajúc divákom predovšetkým piesňový repertoár v podaní svojich sólistov. O správnosti tohto počinu niet pochýb. Po poslednom koncerte (14. 5.) sa ma však zmocnili pochybnosti o ďalšom osude tohto zaslúženého (pre divákov i pre spevákov) osožného cyklu.

O dôvodoch mimoriadne nízkej návštevnosti posledného koncertu sa dá len dohadovať. Zavinilo to takmer letné počasie, Deň matiek, alebo predsa len účasť menej populárnych sólistov bratislavského súboru? Alebo nebodaj na Slovensku tak zanedbávaná ponuka piesňových recitálov? Tenorista Martin Gyimesi sa v posledných rokov vypracoval medzi sólistov súboru Opery SND. V pomerne úzko definovanej repertoárovej oblasti je však jeho prínos zrejmý. Koloratúrna sopranistka Andrea Vizvári stvárnila za posledné necelé desaťročie v Opere SND viacero významných úloh, no vzhľadom na súčasný repertoár divadla ju Bratislavčania nevidia tak často, ako by si možno zaslúžila.

Voci da camera, Opera SND, 2017,
Róbert Pechanec, Andrea Vizvári, Martin Gyimesi,
foto: Alena Klenková

Dramaturgiu koncertu pripravil s účinkujúcimi Pavol Smolík. Za dramaturgický objav možno považovať uvedenie piesní operného majstra belcanta Gioachina Rossiniho. Zazneli tri ukážky z jeho dvanásť piesňového cyklu Soirées musicales (publikované v Paríži 1835) a dve piesne z talianskej časti cyklu Péchés de Vieillesse. Skladateľ v nich miešal svoj z opier známy vokálny štýl, pravda v značne zjednodušenej podobe s piesňami skôr ľudovej inšpirácie (pôvabná La fioraia fiorentina). Až na pieseň La serenada, ktorej interpretácia patrila k vrcholným číslam koncertu a predstavovala malé dueto so zaujímavo vedenými hlasmi, pričom part tenoristu väčšinou „bral“ hornú terciu, ostatné piesne spievala sopranistka. Jej prednosti aj vzhľadom k jej hlasovému odboru sú skôr vo vyšších hlasových polohách, kde jej tón nadobúda jasný lesk a ozdobný spev jej nerobí problémy, no vo viacerých piesňach sa musela pohybovať aj v menej vďačnej strednej a nižšej polohe. Je zaujímavé, že skladateľ efektné vysoké tóny zakomponoval skôr pred záver než v samom závere jednotlivých čísel, ktoré sa tak končili „upokojujúco“ akoby sa vracajúc k ich úvodu. Za vrchol tejto rossiniovskej prezentácie považujem už spomínanú Serenadu, v ktorej závere obaja sólisti predviedli pekné mezza voce na slovách vieni, vieni.

Voci da camera, Opera SND, 2017,
Andrea Vizvári, Martin Gyimesi,
foto: Alena Klenková

Sopranistka sa ešte predstavila v štyroch piesňach z rôznych cyklov Mikuláša Schneidera-Trnavského, pokladaného za národného skladateľa umelej, postupne takmer zľudovenej piesne. Široké vrstvy si ju prisvojili, kým odborníci na ňu hľadia trocha cez prsty pre jej jednoduchú faktúru. Vizváriová, ktorá v prvej časti koncertu ukázala, že zmena dynamiky je jej silnou stránkou, tu zasa vsadila všetko na ľúbeznosť prejavu, čo jej najviac umožnila Uspávanka z cyklu Slzy a úsmevy (s krásnym záverom spi sladko spi). Istým kontrastom k týmto piesňam bolo šesť piesní Jána Móryho na slová Rabíndranátha Thákura z cyklu Tagore (dielo odznelo už v roku 2014 v Pálfyho paláci v Bratislave na Zámockej). Aj objav Móryho piesňovej tvorby (celkovo do 200 piesní) považujem za užitočný, pretože na rozdiel od slovenského piesňového barda čerpal inšpirácie z európskeho hudobného kontextu a zároveň búra legendu, že ide o skladateľa skôr len zábavnej a operetnej tvorby. Pozdnoromantická hudobná reč jeho piesní je charakteristická skôr na efekt znejúcim klavírnym sprievodom, kým spev je naopak zvnútornený a popredkávaný aj výraznými intervalovými skokmi. Gyimesi sa so skladateľovým rukopisom dobre zžil, nerobili mu problémy ani náhle „výlety“ do vysokých polôh. 

Voci da camera, Opera SND, 2017,
Andrea Vizvári,
foto: Alena Klenková

Voci da camera, Opera SND, 2017,
Martin Gyimesi,
foto: Alena Klenková

V časti venovanej Rossinimu zaspieval prvé dve árie Almavivu z Barbiera zo Sevilly. V závere prvej (Ecco ridente cielo) by jeho tón vo vyššej polohe potreboval viac voľnosti, no v druhej (Se il mio nome) sa cítil už ako pravý tenore leggiero. Pravda (ale to je prekliatie väčšiny spevákov tohto tenorového odboru) k ideálu mu ešte chýba o čosi viac hlasovej farebnosti a schopnosti vyjadriť roztúženosť interpretovanej postavy.

Voci da camera, Opera SND, 2017,
Róbert Pechanec, Arpád Patkoló,
foto: Alena Klenková

Medzi spevákmi sa dvakrát predstavil prvý koncertný majster orchestra Opery SND huslista Arpád Patkoló v ukážkach z Paganiniho a Burlasa. Najmä vítam uvedenie Kadencie (1974) jedného z dvoch žijúcich skladateľov najstaršej generácie slovenských skladateľov, z ktorých sa Burlas v minulom mesiaci dožil deväťdesiatich rokov. Aj keď nemal priame väzby na operu, je správne, že si aj SND na neho spomenulo. Umelcov na koncerte doprevádzal skúsený klavirista Robert Pechanec.

Voci da camera, Opera SND, 2017,
Róbert Pechanec, Andrea Vizvári, Martin Gyimesi, Arpád Patkoló,
foto: Alena Klenková

Celkovo koncert nemožno považovať za nevydarený, no predsa mu chýbal čosi väčší vonkajškový lesk, k akému sa nás moderná doba pokúša dotlačiť. O toto manko sa podelili obe strany divadelnej rampy.

Autor: Vladimír Blaho

písané z koncertu 14. mája 2017

www.snd.sk

email

About Author

Leave A Reply