Dnes je: sobota, 19. 8. 2017, meniny má: Lýdia , zajtra: Anabela

K výročiu smrti operného kritika Ivana Ballu

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Hoci dnes vedomosti širšej verejnosti o našej (a nielen opernej) histórii sú poľutovania hodné, aspoň odborné časopisy a internetové portály sa jej chvála bohu venujú. Dvadsiateho tretieho apríla uplynie štyridsať rokov od smrti najvýznamnejšieho slovenského operného kritika medzivojnového obdobia Ivana Ballu. Hoci jeho podiel na formovaní umeleckej praxe i jej kritickej reflexie je neodškriepiteľný, treba sa na Ballovu kritickú činnosť pozrieť s odstupom. Oceniť to, čím prevyšoval ostatných operných kritikov, ale aj poukázať na jeho niektoré dobovo podmienené a dnes už históriou spochybnené závery.

To, čím nám môže byť tento operný kritik vzorom, je jednak jeho systematičnosť reflektovania bratislavského operného života (od roku 1927 do 1938), jednak široký záber jeho kritík (od recenzovania premiér cez významné reprízy, vystúpenia speváckych hostí, rozbory uvádzaných operných diel, rozhlasové operné prenosy a slávnostné predstavenia až po komplexné hodnotenia jednotlivých sezón a koncepčné úvahy). K tomu využíval viaceré periodiká (Slovenské pohľady, Slovenský denník, Slovenská politika), ktoré mu v tých časoch poskytovali priestor, o akom sa dnešným kritikom môže iba snívať. Nemenej inšpiratívna je obsahová charakteristika jeho kritík a ich kritický no (až na pár výnimiek) korektný ráz. Kritik sa vo svojich recenziách venoval otázkam dramaturgickým i interpretačným analyzujúc všetky umelecké zložky inscenácií. Isté spory vyvoláva jeho názorová závislosť na českej (resp. česko-nemeckej) hudobnej estetike, čo sa prejavilo predovšetkým v otázkach dramaturgických a pri hodnotení kvality či vhodnosti uvedenia viacerých opier. V roku 1995 vydal Divadelný ústav (ešte pod názvom Národné divadelné centrum) publikáciu Ivan Ballo a Opera SND. V nej po úvodnej štúdii Boženy Ormisovej-Záhumenskej je uverejnených viac než 170 Ballových kritík, ako aj nekrológ, ktorý nad jeho hrobom predniesol Eugen Suchoň. Kniha, ktorú svojho času recenzoval Ján Jaborník, je nesmierne zaujímavým čítaním.

Ivan Ballo a Opera SND, kniha

Ivan Ballo sa narodil v Dolnom Kubíne 7. apríla 1909 a od malička ho priťahovalo štúdium jazykov a hudby. Ešte ako gymnazista preložil knihu Romaina Rollanda o Beethovenovi a následne začal študovať hudobnú vedu na FFUK. Posledné dva semestre absolvoval na Masarykovej univerzite v Brne, no dizertačnú prácu Slovenské prvky v tvorbe Vítězoslava Nováka nedokončil a venoval sa kritickej činnosti. Ako „dvorný“ kritik Karla Nedbala odišiel po vyhlásení autonómie s ním do Čiech, prešiel viacročným nemeckým väznením (od popravy ho údajne zachránila len intervencia zo Slovenska). Po vojne už zostal v Prahe, krátky čas pôsobil v kultúrno-politických funkciách, venoval sa kritike a pripravoval súborné dielo Bedřicha Smetanu, no pre zdravotné ťažkosti jeho aktivita postupne ochabovala. Zomrel 23. apríla 1977 v Prahe, čiže pred štyridsiatimi rokmi.

Vzhľadom ku svojmu školeniu bol Ballo úžasným znalcom českej opernej tvorby, ktorá bola najprv za Oskara, no potom hlavne za Karla Nedbala osou repertoáru Opery SND. Bol predovšetkým ctiteľom opier Bedřicha Smetanu a Leoša Janáčka, no v kritikách analyzoval aj uvádzané diela Fibicha (Messinská nevesta), Nováka (Zvíkovský rarášek) či Foerstra (Eva). Z dnešného hľadiska až prehnane pozitívne hodnotil uvedenie Jirákovej opery Žena a boh (podľa neho „dielo sviežej krásy a bohatosti“), ktorá sa už dnes vôbec nehráva ako aj Křičkovu Hypolitu, hoci z diela tohto skladateľa žijú dnes skôr piesne. Pokiaľ ide o slovenskú tvorbu vrelo privítal (ako znalec Wagnera) Bellovho Kováča Wielanda, kritický však bol k Figušovmu Detvanovi a opery Smateka (Čachtická pani) i Rosinského (Mataj, Matúš Čák) považoval za amatérske nedorobky. Aj keď mal v mnohom pravdu, predsa aj tu prezradil svoju animozitu voči talianskej opere, keďže Rosinskému vyčítal inšpirácie Donizettim a Verdim. Jednoducho nevedel prekročiť svoj tieň orientácie na česko-nemeckú tvorbu, veď ešte aj pri analýzach diel autorov iných národnosti sa zavše oprel o nemecké pramene. Na druhej strane ho nemožno obviniť, že by jeho názory súviseli s politickým čechoslovakizmom, keďže vrelo uvítal tých pár prekladov operných diel do slovenčiny, mal v celku pozitívny vzťah k mnohým slovenským spevákom a vítal uvádzanie diel Suchoňa a Moyzesa na koncertoch. Ďalšou dramaturgickou preferenciou mu bola moderná opera, ktorú v SND presadzoval vysoko vzdelaný Karel Nedbal. Ballo sa solidarizoval nielen s uvedením diel Prokofjeva, Šostakoviča, ale kladne hodnotil aj dnes „zabudnutú“ Ferraudovu Chirurgiu a Roccovho Dibuka. Rozporný bol jeho vzťah k Richardovi Straussovi. Dôsledne rozobral kvality jeho Salome, ElektryAriadny na Naxe, no voči Gavalierovi s ružou mal isté výhrady. Až nepochopiteľne negatívny (podobne ako česko-nemecká hudobná estetika) mal k talianskej opere. Z Verdiho uznával len jeho posledné štyri diela (od prepracovania CarlosaBoccanegru po Otella a Falstaffa), no aj ním vysoko hodnoteného Falstaffa pomeriava s priemernými Nicolaiovými Veselými paničkami. Rossiniho Wiliama Tella ako tak toleruje, no osobitne negatívny je jeho vzťah k Puccinimu. Podľa neho umelecká hodnota PlášťaGianni Schicchiho je pochybná, Bohéma je mu šlágrom a v Turandot je podľa neho skladateľ ďaleko za zenitom, pričom v Pucciniho tvorbe popiera akúkoľvek vývojovú líniu. Oveľa pozitívnejšie hodnotí „nemecký verizmus“ D´Alberta v Nížine. Toto jeho stanovisko súzvučí zrejme aj s preferenciami ním zbožňovaného Karla Nedbala, ktorý za jedenásť bratislavských sezón dirigoval iba štyri talianske opery (z jeho šesťdesiatich operných naštudovaní).

Ivan Ballo (1909 – 1977)

V hodnotení inscenačných kvalít sa zdajú Ballove súdy objektívnejšie. Oskara Nedbala oceňuje ako skvelého symfonického dirigenta pracujúceho intuitívne, kým jeho synovec Karel je mu vzorom racionálneho analytika operných partitúr. Hoci napríklad nemal rád tenoristu Janka Blaha a nenechal si ujsť šancu čo-to mu vytknúť, vo viacerých inscenáciách hodnotí jeho výkon vysoko pozitívne (Mozart, Smetana, Fenton vo Falstaffovi a pod.). Aj voči ním obdivovanej Helene Bartošovej si však sem-tam dovolil výhrady, najmä v hereckom uchopení postáv. Osobitou kapitolou je jeho hodnotenie Štefana Hozu. Použil ho ako príklad na dokázanie (podľa nás zveličenej) tézy, ako spievanie v operete môže pokaziť speváka. Averzia voči operete je u neho síce čiastočne oprávnená (ak berieme riaditeľom Drašarom uvádzané nehodnotné české operety, ktorým divadlo robilo veľkú reklamu), no chybou Lehárových operiet je zrejme pre neho (hoci to explicitne netvrdí), že skladateľove efektné árie majú styčné body s Puccinim. Na druhej strane je sympatické, že kritik si neberie servítku pred ústa a otvorene pomenúva vokálne nedostatky miláčika meštiackeho publika. Nekompromisný je Ballo aj pri hodnotení hosťujúcich spevákov. Vysoko hodnotí výkony Nehmetovej či Taubera, no neprejavuje nadšenie nad výkonom vo Viedni vychvaľovaného Piccavera. Všíma si aj hosťovanie „domácich“ umelcov, napríklad dirigenta Zunu, Štepánky Štepánovej, voči mladému Imrichovi Godinovi je pomerne prísny, zato je nadšený hosťovaním Evy Hadrabovej v Salzburgu. Hoci koncom dvadsiatych rokov privítal ako režiséra Bohuša Vilíma, neskôr jeho režijný stereotyp kritizuje a do popredia stavia inscenácie režírované Viktorom Šulcom. Pri komplexnejšom hodnotení Opery SND sa často obracia s výčitkami na bratislavské publikum, ktoré nenašlo pochopenie pre náročnejšie diela, akými boli Elektra, Parsifal, ba dokonca pomerne nízku návštevnosť mával aj Smetanov Dalibor.

Kritiky Ivana Balla sú vhodným prameňom pri hodnotení formovania sa našej národnej opernej ustanovizne v medzivojnovom období. Pravda, jeho súdy treba doplniť aj o názory iných a dokázať sa pozrieť na jeho kritické analýzy s odstupom.

Autor: Vladimír Blaho

email

About Author

Leave A Reply