Dnes je: nedeľa, 19. 11. 2017, meniny má: Alžbeta , zajtra: Félix

Wagnerove Víly v Košiciach – poctivý pokus o ďalšiu slovenskú premiéru

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dramaturgický záber opery na Slovensku sa od piatka 26. mája 2017 rozšíril o ďalší titul. V slovenskej premiére v košickej opere prvýkrát od svetovej premiéry v r. 1888 zaznela prvá dokončená opera Richarda Wagnera Die Feen (Víly). S účasťou domácich aj hosťujúcich umelcov tak mohlo nielen košické publikum, ale aj ďalší priaznivci tohto hudobného génia zhliadnuť inscenáciu titulu, ktorý sa aj vo Wagnerovom rodnom Nemecku uvádza len sporadicky.

Víly komponoval dvadsaťročný skladateľ pod silným vplyvom prúdu romantizmu. Je známe, že v hľadaní inšpirácie pre svoje prvé scénické pokusy ho priťahovala Hoffmannova literárna tvorba. Okrem iných Hoffmannových písomností ho zaujala poviedka Básnik a skladateľ z cyklu Serapionsbrüder, v ktorej dáva vybásnený skladateľ do pozornosti ako vhodný podklad pre hudobnú drámu poviedky Carla Gozziho. Napokon, z tohto libretistického zdroja nečerpal len Wagner – spomeňme aspoň Turandot či Lásku k trom pomarančom, taktiež inšpirovaných Gozziho príbehmi. V prípade Víl sa dejový sujet odvíja od poviedky La donna serpente. Wagner ju však viacerými úpravami „pristrihol“ pre potreby svojho hudobného myslenia a vyjadrovania.

R. Wagner: Víly, Štátne divadlo Košice, 2017, Frédérique Friess (Ada),
foto: Daniel Jäger

V podzemnej ríši víl sa princezná Ada a pozemský princ Arindal do seba zaľúbia, narodia sa im dve deti a žijú spolu šťastne už takmer osem rokov. V predvečer tohto výročia však Arindal poruší sľub, ktorý dal kedysi Ade, že sa jej nebude pýtať na jej pôvod a za trest je vyvrhnutý sám späť na zemský povrch, kde narieka nad stratou ženy. Vtedy sa mu Ada znovu zjaví a vymôže si na ňom prísahu, že ju nikdy nesmie prekliať, nech by sa dialo čokoľvek. Arindal odprisahá. Na ďalší deň, po prehratej bitke s nepriateľom, ktorý Arindalove kráľovstvo už dlho sužuje, sa pred ním opäť objaví Ada, ktorú nazývajú kráľovnou, aj s obomi deťmi. Tie matka k zdeseniu všetkých vrhne do ohnivej jamy a posol z boja prinesie správu, že Ada je na čele vojska, ktoré práve porazilo Arindalovu krajinu. Ten pod vplyvom všetkých udalostí zabudne na sľub a svoju ženu prekľaje. Vtedy mu Ada odhalí svoje tajomstvo – pôvod víly, ktorá sa pre lásku k smrteľníkovi zriekla svojej nesmrteľnosti, aj trest, ktorý jej za túto opovážlivosť udelil Kráľ víl: musí vydržať s mužom osem rokov bez toho, aby mu odhalila, kým je a v posledný deň ho podrobiť mnohým ťažkým skúškam. Keďže v nich Arindal neobstál, bude Ada na sto rokov zakliata do kameňa. Arindal zošalie, ale v blúznení mu čarodejník Groma prezradí, ako Adu vyslobodiť. S pomocou čarovného štítu a meča sa mu podarí dostať až do svätyne ríše víl a spevom za sprievodu čarovnej lýry vyslobodiť Adu zo zovretia kameňa. Kráľ víl mu za to daruje nesmrteľnosť a spolu s Adou zostanú vládnuť čarovnej ríši, zatiaľ čo jeho pozemské kráľovstvo bude spravovať Arindalova sestra Lora so svojím druhom Moraldom.

V popredí príbehu sú dve línie: idea nadpozemskej bytosti, ktorá je ochotná vzdať sa svojej smrteľnosti v prospech pozemskej lásky a tragický stret medzi svetom naturálnym a nadpozemským, ktorý sa od Hoffmannovej Undine objavil aj v ďalších dielach (Vampýr, Hans Heiling) a kulminoval vo Wagnerovom Lohengrinovi (z podobného romantického cesta je aj Bludný Holanďan). Skúška vernosti predstaviteľov dvoch rôznych svetov sa podmieňuje neľahkými podmienkami – v prípade VílyLohengrina má hlavná postava zakázané pýtať sa na pôvod svojho partnera a porušenie tohto sľubu ich oddeľuje. Na rozdiel od Lohengrina však v raných Vílach Wagner dáva v slove nestálemu Arindalovi ešte druhú šancu.

R. Wagner: Víly, Štátne divadlo Košice, 2017,
Titusz Tóbisz (Arindal),
foto: Daniel Jäger

Víly sú takmer prvotinou, vybočujúcou z radu neskorších diel osobitým hudobným štýlom, ktorý je výsledkom vtedajšieho Wagnerovho oscilovania medzi strohými vyjadrovacími prostriedkami a melizmatickým vyšperkovávaním na hranici vkusu. Po obsahovej stránke však signalizujú začiatok kontinuálnej línie skladateľovho dramaturgického uvažovania a nesú v sebe prvky dohľadateľné v neskorších dielach. Okrem už spomenutej paralely Adiných a Lohengrinových zakázaných otázok sa tu prvýkrát objavuje moment vzťahu hlavného hrdinu k nesmrteľnosti. Záver Adinho rozhodovania o ponechaní či strate nesmrteľnosti je jednoznačný: byť nesmrteľným znamená byť naveky mŕtvym, zatiaľ čo smrteľný život po boku Arindala je ekvivalentom večného života. Podobne neskôr Tannhäuser odmieta bezčasovú ríšu Venuše, Lohengrin je kvôli Else ochotný zriecť sa výsad Rytiera Grálu a Siegmund odriekne ponuku Brünnhildy na život vo večnom raji, voliac utrpenie po boku Sieglindy. Ďalším (a nie posledným) výrazným motívom, ktorý sa prvýkrát objavuje vo Vílach, je motív súcitu s trpiacim. Výčitky svedomia, ktoré pociťuje Arindal pri pohľade na ranenú laň-Adu sú nepodobné výčitkám Parsifala, hľadiaceho na oko zostrelenej labute, či súcitu Senty dívajúcej sa na podobizeň Bludného Holanďana. Ada je jedinou postavou ríše víl, ktorá je schopná lásky a ľútostivosti, na rozdiel od svojich sestier Zeminy a Farzany, ktoré predstavujú stelesnenie nesúcitu, rovnako, ako sa Brünnhilda odlišuje od ostatných Valkýr (s týmto motívom napokon košická inscenácia pracovala pri voľbe kostýmov Zeminy a Farzany). Víly možno teda oprávnene pokladať nielen za akýsi predvoj, ale za fixnú súčasť celého operného kánonu Richarda Wagnera, ktorý vo svojom dramatickom umení vykazoval (s drobnými odchýlkami) vzácnu filozofickú jednoliatosť.

R. Wagner: Víly, Štátne divadlo Košice, 2017,
Myroslava Havryliuk (Farzana), Lucie Kašpárková (Zemina),
foto: Daniel Jäger

Pre košickú inscenáciu vytvoril Jaromír Vlček jednoduchú scénu, reprezentujúcu dva svety rozčlenením javiska. V popredí svet ľudí, v pozadí svet víl, symbolizovaný priehľadným skleneným oválom s modrým podsvietením, obe časti javiska sa podľa potreby oddeľujú revuálkami, ktoré sa v poslednom dejstve využijú aj na videoprojekciu. Minimum rekvizít sa obmedzuje na kráľovskú posteľ  a písací stôl (ich neustále prinášanie a odnášanie pôsobí trochu rušivo). Dva rozličné svety sa odrážajú aj v  kostýmoch. Pre zástupcov toho nadprirodzeného navrhol Josef Jelínek elegantné, prevažne civilné, dobovo orientované kostýmy, okolie Arindala sa zas pohybuje v štylizovaných vojenských uniformách.

Režisér Lubor Cukr videl v postave Arindala osamelého človeka, ktorý musí prejsť mnohými skúškami, aby našiel svoj pokoj a stotožnil si ho s historickou postavou bavorského kráľa Ludwiga II. Podľa režijnej koncepcie je do historických reálií pretavená nielen postava Arindala. Aj zvyšok obsadenia v jednotlivých rolách „alternuje“ s osobami z Ludwigovho života a navyše je pridaná nemá postava dvojníčky Ady, pričom Ada samotná (alias cisárovná Sissi) vystupuje aj ako Posol smrti. Odhliadnuc od faktu, že Ludwig-Arindal sa objavil už v Meyer-Oertelovej mníchovskej inscenácii, má takéto režijné poňatie niekoľko sporných stránok. V dnešnej dobe, kedy sa z Kuchtíka môže bezdôvodne stať Kuchtička, je asi zbytočné bazírovať nad režisérovou umelou „výrobou“ nohavičkovej roly Princa Otta, spievaného koloratúrnym sopránom pôvodnej postavy Lory. Hlavný problém vidím v predstave Arindala ako Ludwiga II. a Ady ako Sissi. Ludwig Bavorský bol podľa všetkého homosexuál, nebol ženatý a nemal žiadne deti. Náhrada reálneho manželstva vzťahom duševnej spriaznenosti muža a ženy by mohla fungovať v prípade vymyslených postáv, u konkrétnych ľudí však pôsobí ako umelý konštrukt. Obdobné platí pre spodobenie ich detí maketami Ludwigových zámkov Herrenchiemsee a Neuschwanstein. Ak ide o reálne postavy, mali by byť reálne aj vzťahy medzi nimi. V neprospech takejto koncepcie hovorí ešte jeden fakt. Okrem vyššie uvedených paralel Víl s inými Wagnerovými operami sa toto dielo vyznačuje aj určitými osobitosťami. Víly sú totiž jedinou operou, v ktorej Wagner vytvoril obraz kompletnej a harmonickej rodiny. Stalo sa tak sčasti v reakcii na zásadne odmietavé a mienkotvorné stanovisko jeho sestry Rosalie k obsahu predošlej (nedokončenej) opery Die Hochzeit (Svadba). Aj v nej sa hlavné postavy volajú Ada a Arindal, avšak ich láska je spoločensky netolerovateľná (Ada je vydatá). Z prebratia mien hlavných postáv do Víl možno usudzovať, že sa v nich Wagner snažil o rehabilitáciu inštitútu manželstva práve zobrazením legitímneho zväzku požehnaného deťmi. Teda reálneho manželstva, nie fiktívnych zástupných vzťahov. Diskutabilné je aj vyznenie posledného dejstva košickej inscenácie. V porovnaní so scénou Arindalovho šialenstva v predlohe sa začiatok tretieho dejstva mení na Arindalov pohreb. Možno má ísť o akúsi ďalšiu Liebestod, teda smrť Arindala zo stratenej lásky po zakliatí Ady. Kto sa potom ale vydáva do sveta víl zachrániť jeho kráľovnú? Arindalov duch? Nápad s vyslobodením Ady z kameňa vášnivým spevom nie je Gozziho pôvodný záver, bola to Wagnerova idea. Rovnako ako bolo Wagnerovým nápadom zameniť zdieľanie ďalšieho spoločného života na zemi za spoločný život vo svete nesmrteľných. Je to orfeovská apoteóza, ktorú prežije Arindal vo Wagnerovej úprave Gozziho poviedky. Apoteóza umelca, ktorý sa vďaka svojmu umeniu stal viac než človekom. Bol takýmto umelcom naozaj Ludwig II? Nebol to náhodou práve Richard Wagner? Lenže Wagner v inscenácii vystupuje ako stelesnenie Kráľa víl, ktorý v samotnom závere prináša Arindalovi-Ludwigovi nesmrteľnosť v podobe makety bayreuthského Festspielhausu. Áno, Festspielhaus možno pokladať za symbol nesmrteľnosti. Ale nesmrteľnosti Richarda Wagnera, nie bavorského kráľa.

R. Wagner: Víly, Štátne divadlo Košice, 2017,
Tatiana Paľovčíková (Zemina),
foto: Daniel Jäger

Otázka, ktorú si zrejme všetci pred premiérou kládli, bola, či bude dielo naštudované v celom rozsahu alebo so škrtmi. Obe možnosti sú prijateľné a obe majú svoje pre aj proti. Odohratie kompletnej partitúry v prípade premiérových uvedení skorých diel môže poskytnúť celkový obraz o vtedajšej skladateľovej „kondícii“, včítane priznania určite kompozičnej nevyzretosti. Dirigent Robert Jindra volil dramaturgiu úprav, ktoré považoval za pravdepodobné, dívajúc sa optikou Wagnera revidujúceho svoju prvú dokončenú operu v neskoršom veku. Poznajúc kompletné znenie tohto diela a určité jeho nedokonalosti, osobne s týmto postupom súhlasím. Jindra je znalcom Wagnera a spolu s dramaturgom Danielom Jägerom volili škrty, ktoré celkovému vyzneniu pomohli. Škrtom Gernotovej romance o čarodejnici Dilnovaz, pasáží s kúzelnými prestrojeniami Gunthera a Moralda aj „papagenovského“ výstupu Drolly a Gernota a skrátením niektorých ďalších hudobných čísel sa dielo v intenciách svojich možností skonsolidovalo. Takéto priam janáčkovské osekanie zlepšilo dramatický tok partitúry a poskytlo aj samotnému dirigentovi možnosť hudobne naštudovať dielo s dôrazom na celkovú gradáciu deja. Neskĺzaval do „oddychových pascí“ niektorých výsostne romantických miest, snažil sa držať napätie, vždy s ohľadom k možnostiam spevákov. Úvodné dejstvo poznačilo viacero nepresností v dychovej skupine, od druhého dejstva sa však zvuk vyčistil a orchester hral koncentrovane. Celkovo možno pokladať druhé dejstvo za najvydarenejšie, tak po stránke hudobnej ako aj speváckej. Veľký priestor v ňom dostal zbor (zbormajster Lukáš Kozubík), ktorý sa doslova blysol jednotnými, presnými nástupmi, prácou s diferencovanou dynamikou, účinným zvýraznením aktuálnej celkovej atmosféry. Krásne vyšla aj a capella modlitba v úvode tretieho dejstva.

R. Wagner: Víly, Štátne divadlo Košice, 2017,
3. dejstvo,
foto: Daniel Jäger

R. Wagner: Víly, Štátne divadlo Košice, 2017,
Frédérique Friess (Ada),
foto: Daniel Jäger

Spevácke roly kladú vysoké nároky na obe hlavné postavy. Po určitých peripetiách s obsadzovaním Ady sa na premiére predstavila Frédérique Friess vo vskutku vynikajúcej forme. Dobre si rozvrhla sily na to, aby zvládla všetky výstupy, náročné tak na hlasový rozsah, časté spievanie v nepríjemnej strednej polohu a časové rozpätie výstupov. Vo svojej veľkej árii Weh mir, so nah die fürchterliche Stunde presvedčivo podala utrpenie ženy, ktorá vie, aký osud sa k nej blíži. Ženy, ktorú nahlodáva pokušenie vyriešiť svoj aj Arindalov vzťah prostým návratom do ríše nesmrteľných, aby však vzápätí vypäla sily a potvrdila svoje rozhodnutie obetovať všetko v mene spoločného života s milovaným mužom. S postavou Arindala sa so cťou popasoval Titusz Tóbisz. Jeho hlas má nezanedbateľný fond aj zaujímavú farbu. Typovo mu poloha Arindala-panovníka, zmietaného temer neprestajnými pochybnosťami, stavmi dezilúzie až šialenstva sadla dobre. Pri ďalšom zdokonalení speváckej techniky je predpoklad, že sa v tejto, prípadne aj ďalších dramatickejších rolách vyhne určitému forsírovaniu tónu. Tatiana Paľovčíková – Paládiová vytvorila postavu tvrdej Zeminy, jej „sestra“ Myroslava Havryliuk zas zaujala tmavým zamatovým mezzosopránom ako ironická a panovačná Farzana. Pre postavu Lory má Barbora Řeřichová istý rozsah, škoda, že jej veľká ária bola takisto krátená, dovolila by lepšie posúdiť zvládanie koloratúrnych pasáží. Vyzneniu postavy ale trochu uškodil režijný zámer spraviť z Lory Ludwigovho brata. Moralda na premiére stvárnil Marián Lukáč s lesklým, sýtym barytónom. Z väčších vedľajších postáv ešte treba spomenúť príjemne znejúci bas Jiřího Přibyla ako Gernota, respektíve kráľovho komorníka Mayra, ako Gunther sa priaznivo uviedol Maksym Kutsenko. Nevýrazný (hlavne pri spievaní za scénou) a s určitými limitmi vo vyšších polohách bol Yevhen Shokalo v dvojrole čarodejníka Groma a Kráľa víl, čiže Richarda Wagnera.

R. Wagner: Víly, Štátne divadlo Košice, 2017,
J. Zsigová (Drolla), B. Řeřichová (Lora), M. Lukáč (Morald), J. Přibyl (Gernot), M. Kutsenko (Gunther),
zbor Štátneho divadla Košice,
foto :Daniel Jäger

Košická opera teda obohatila repertoár slovenských divadiel o ozajstnú dramaturgickú raritu. A hoci divadlo nebolo plné, pri dobrej medializácii má tento titul predpoklady na prelomenie na Slovensku tradičnej nedôvery k dielam Richarda Wagnera. Tá nedôvera by mohla byť menšia, ak by sa u nás tieto opusy inscenovali pravidelnejšie a obecenstvo by malo povedomie o ich kvalite. Čo však predpokladá v prvom rade uvádzanie vrcholných Wagnerových opier. A to by malo byť hlavne úlohou bratislavskej scény, ktorá však v posledných rokoch uviazla v osídlach nekoncepčnej, pohodlnej a na istotu stavajúcej dramaturgii osvedčených kasaštykov. Wehe uns.. .povedal by možno Richard Wagner.

Autor: Vladimíra Kmečová

písané z premiéry 26. mája 2017

Richard Wagner: Víly
Štátne divadlo Košice
premiéra 26. mája 2017
(pozn. red.: II. premiéra 27. mája bola zrušená)

inscenačný tím

Hudobné naštudovanie: Robert Jindra
Réžia: Lubor Cukr
Scéna: Jaromír Vlček
Kostýmy: Josef Jelínek
Dirigenti: Robert Jindra, Jan Novobilský
Asistent dirigenta: Jan Novobilský
Zbormajster: Lukáš Kozubík
Dramaturgia: Daniel Jäger
Koncertný majster: Peter Michalík

osoby a obsadenie

Kráľ víl/Richard Wagner: Peter Paleček, Yevhen Shokalo
Ada, víla/ Cisárovná Sissi/Anjel smrti: Frédérique Friess, Klára Vincze
Zemina, víla/Valkýra: Lucie Kašpárková, Tatiana Paľovčíková
Farzana, víla/Valkýra: Myroslava Havryliuk, Viera Kállayová
Arindal, kráľ z Tramondu/Kráľ Ľudovít II. Bavorský: Titusz Tóbisz, Gilles Van Der Linden
Lora, jeho sestra/Princ Otto, Ludvíkov brat: Barbora Řeřichová, Michaela Várady
Morald/Luitpold Bavorský, strýko Ľudovíta a Otta: Pavol Kubáň, Marián Lukáč
Gernot, lovec/Ľudovítov komorník Lorenz Mayr: Michal Onufer, Jiří Přibyl
Drolla, Lorina spoločníčka/Dvorná dáma: Aneta Hollá, Janette Zsigová
Gunther, dvoran/gróf Dürckheim: Jaroslav Dvorský, Maksym Kutsenko
Harald, vojvoda/Predavač novín: Marek Gurbaľ, Martin Kovács
Posol/Sluha: Anton Baculík, Zdenko Vislocký
Hlas čarodejníka Groma: Peter Paleček, Yevhen Shokalo
Dvojníčka Ady: Barbora Ivanová
Štafáž: Patrik Balko, Stanislav Borko, Peter Gáč, Matúš Grega,
Viktor Harakaly, Marián Marčák, Dominik Ronďoš, Leonard Sedláček

Spoluúčinkuje balet, orchester a zbor Štátneho divadla Košice

www.sdke.sk

fotogaléria

This slideshow requires JavaScript.

video

email

About Author

Leave A Reply