Dnes je: streda, 20. 6. 2018, meniny má: Valéria, zajtra: Alojz

Za Jelenou Obrazcovou

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V agentúrnych správach sa čitateľ mal možnosť oboznámiť so základnými údajmi o živote a umeleckej dráhe práve zosnulej veľkej ruskej mezzosopranistky Jeleny Obrazcovej. Preto by som sa v tomto príspevku chcel zamerať skôr na stručnú charakteristiku jej umeleckého prínosu na jednej a na osobnú skúsenosť s percipovania umenia tejto opernej hviezdy na druhej strane.

Hoci umelkyňa stála na operných javiskách od roku 1962, jej veľkou érou boli roky sedemdesiate (najmä ich druhá polovica) a osemdesiate. V tých časoch už bola minulosťou éra veľkej talianskej mezzosopranistky Giulietty Simionato a o priazeň publika v mezzo odbore  sa delili speváčky Cosotto, Troyanos, Baltsa, Berganza, Terrani, Horn, Ludwig, (posledné štyri s výnimkou najmä Bizetovej Carmen orientované však na iný repertoár, než aký bol vlastný Obrazcovovej), kým čierne mezzosopranistky Bumbry a Verret vtedy už poškuľovali aj po sopránovom odbore. Jelena sa presadila popri ruskom repertoáre predovšetkým ako verdiovská speváčka s veristickým cítením. To posilňoval najmä jej patetický prednes a úžasne tmavá, priam barytonálna hlboká poloha hlasu. Jej veľkú éru bohato zúžitkovali gramospoločnosti. Len z Verdiho naspievala Amneris (1982 s Abbadom), Ulriku (1980, s Abbadom), Fenenu (1977, s Mutim), Maddalenu (1979, s Giulinim), Azucenu (1977 s Karajanom). K tomu treba pripočítať nahrávky Carmen, Dalily (1978, s Barenboimom), Charloty z Werthera (1979 so Chaillym), Santuzzu ( s Žuraidisom a Pretrom ako aj nahrávku OPUSU z roku 1989 s partnerom Petrom Dvorským) princeznú v Cileovej Adriane (1977, s Levinom) i Končakovnu (1968 s Ermlerom), Musorgského Marinu Mniškovú (1985 opäť s Ermlerom). Už z tohto zoznamu vidno, že predverdiovské belcanto nebolo jej doménou (hoci v repertoári mala Rossiniho Rosinu, Isabellu a Cenerentolu), podobne ako Mozart (spievala len Zerlinu a Dorabellu).

Jelena Obrazcová

Jelena Obrazcová

Po prvý raz som počul Obrazcovu spievať naživo v roku 1973 pri zájazde súboru Veľkého divadla z Moskvy v Bratislave. Kým v Pikovej dáme nemohla priveľmi konkurovať svojim kolegom Atlantovovi, Mazurokovi a Milaškine (spievala totiž len Polinu), v nasledujúci večer na koncerte sólistov v árii Azuceny priam excelovala. Neskôr dvakrát vystúpila v Bratislave na koncertných recitáloch, raz v SND a raz v Slovenskej filharmónii. Viac mi zostalo v pamäti druhé z jej vystúpení, v ktorom sa prezentovala ako neobyčajne disciplinovaná koncertná speváčka v piesňach Čajkovského a Rachmaninova. Obdivoval som predovšetkým výrazovú mnohotvárnosť interpretácie a nádherné pianissimá. Jej temperament sa potom plne presadil v Siedmich španielskych piesňach Manuela de Fallu i vo veľkej árii Charlotty z Werthera. Kuriozitou bol prídavok Ó mio babbino caro. Z  vystúpenia umelkyne v Opere SND v Musorgského Borisovi (1984) neviem zabudnúť na nádherne posadenú frázu Ľubľu tebja, moj kochanyj. O dva roky skôr sa v SND prezentovala ako princezná Eboli, teda v úlohe, ktorá v jej kariére bola takým istým zlomovým bodom, ako bola pre Gruberovú Zerbinetta.

Don Carlos, Opera SND, (19.10.1982), Jelena Obrazcovová (Eboli) foto: Kamil Vyskočil archív SND

Don Carlos, Opera SND, (19.10.1982), Jelena Obrazcovová (Eboli)
foto: Kamil Vyskočil
archív SND

Práve v tejto úlohe z Dona Carlosa totiž v roku 1978 triumfovala v milánskej inscenácii Luku Ronconiho (vedľa Margarety Price, Brusona, Nesterenka a Dominga). Talianska odborná kritika bola vtedy z jej výkonu priam šokovaná. Mimo Bratislavy som Obrazcovu videl spievať iba jediný raz, a to v roku 1984 vo viedenskej Aide, kde o priazeň publika bojovala s Radamesom Franca Bonisolliho. Tenorista sa snažil získať nejaké body navyše troma vysokými tónmi, ktoré spieval o terciu vyššie oproti notovému zápisu, no aj tak ruskú Amneris nezatienil. Bez možnosti pravidelného cestovania v tých časoch som prostredníctvom televíznej obrazovky sledoval tri Obrazcovej kreácie Carmen z Prahy (s Jamesom Kingom), Budapešti a Viedne (s Domingom) v pamätnej Zeffirelliho inscenácii. V nej predviedla taký strhujúci výkon, že sa jej dalo odpustiť aj niekoľko nepresne intonovaných tónov. Ďalším televíznym zážitkom bol prenos z Prahy, kde milánska la Scala hosťovala s Verdiho Requiem (jej partnermi boli Verret, Luchetti a Gjaurov), pričom časté kamerové snímanie veľkého kríža na jej prsiach malo v tých časoch aj príchuť politickej provokácie.

Dnes má mezzosopránový odbor opäť nové idoly. Na Jelenu Obrazcovú však budú spomínať nielen operní historici ale aj tí, ktorí zažili aspoň odlesk jej interpretačného umenia.

Autor: Vladimír Blaho

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 40
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista

Zanechajte komentár