Dnes je: utorok, 22. 5. 2018, meniny má: Júlia, Juliána, zajtra: Želmíra

Zakázaná zelenina a levia tlama. Ponchielliho La Gioconda

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V roku 1876 bolo publikum milánskej La Scaly svedkom triumfálnej premiéry opery La Gioconda Amilcare Ponchielliho. V premiére toto dielo uvádza banskobystrická Štátna opera 27. apríla 2018 a pri tejto príležitosti si posvieťme na rôzne inšpiračné zdroje Ponchielliho kardinálneho opusu, nahliadnime do tvorivej kuchyne libretistu Arriga Boita a otvorme Pandorinu skrinku dejín Benátok so stigmou inkvizície. Na ceste za záhadami libreta Giocondy sa dozvieme aj to, prečo sa bábkam hovorí marionety a kde sa vzal zákon, ktorý zakazoval hádzať zeleninu na benátske lode.

Keď v roku 1835 francúzsky dramatik Victor Hugo dopísal ďalšiu zo svojich historických fresiek, nikto netušil, aký obrovský úspech zožne na operných javiskách. Dráma s názvom Angelo, tyran de Padoue (Angelo, tyran z Padovy) sa už o rok po parížskej premiérovej noci dostala do talianskych rúk v elegantnom preklade Gaetana Barbieriho. Útla knižočka z Bonfantiho milánskej tlačiarne podráždila fantáziu veronského literáta Gaetana Rossiho, dvorného libretistu veľkej belcantovej „trojky“ Rossini – Donizetti – Mercadante. Posledný menovaný, Saverio Mercadante, rodák z apúlskeho mesta Altamura známeho nálezom pravekého človeka, nemohol zápasiť o vavríny slávy s Rossinim. Opery s historickými námetmi však chrlil jednu za druhou ako zajace z klobúka. 11. marca 1837 s melodrámou Il giuramento (Prísaha) Mercadante dostal do varu publikum La Scaly. Na opernom javisku sa tak ocitla prvá mutácia drámy Aneglo, tyran z Padovy. Operný divák na Apeninskom polostrove nemal v tom čase veľa príležitostí zhliadnuť operné adaptácie Hugových drám. Mercadanteho Prísaha bola po Donizettiho Lucrezii Borgia (1833) a Verdiho Ernanim (1844) len tretím hudobnodramatickým opusom čerpajúcim z hugovskej inšpiračnej studnice. Že nešlo o vec každodennú, nám dokazuje počet repríz. Z článku Toma Kaufmana Mercadante a Verdi (Mercadante and Verdi), ktorý bol publikovaný v časopise The Opera Quarterly v marci 1997, sa dozvedáme, že Il giuramento mala pred rokom 1900 rekordných 400 predstavení. V porovnaní s približne 90 večermi s Verdiho Donom Carlom je toto číslo skutočne vysoké. Operní diváci z doby Ottocenta by prisahali, že Prísaha bude patriť k trvalkám opernej dramaturgie. Jej hviezda však na prelome storočí pohasla. Vysvetlenie? Humanistické duše sa na prvý pohľad uspokoja s frázou sic transit gloria mundi (tak sa pominie svetská sláva) známou z pápežských korunovačných ceremónií. Lenže každý pád má svoje príčiny.

Návrh kostýmu z hry Vicotra Huga Angelo, tyran z Padovy od Louisa C. Boulangera, 1835.
zdroj: parismuseescollections.paris.fr

Nič nové pod Slnkom?

Za nezáujmom o Mercadanteho melodrámu hľadajme veristickú konjunktúru na začiatku 20. storočia, ale aj viacnásobné zhudobnenie Hugovho námetu. Po rovnakej látke siahol v roku 1874 skladateľ brazílskeho pôvodu Antônio Carlos Gomes. Meno tohto hudobníka z Nového sveta, ktorý sa vďaka ochrane posledného brazílskeho cisára Pedra II dostal na štúdiá hudby do všetkými farbami pulzujúceho Ria de Janeira a neskôr i do Milána, je dnes trošku vyblednuté. O jeho hudbe to neplatí. Netrvalo dlho a Gomesovo meno svietilo v hľadáčiku talianskej hudobníckej elity. Brazílčan si v roku 1873 požičal príbeh nešťastnej Foscy, sestry vodcu pirátov Gajola, ale nie priamo od Victora Huga, lež prostredníctvom románu Luigiho Capranicu z benátskeho prostredia La festa delle Marie. Slávnosť Márií bola do roku 1379 špecificky benátskou obyčajou a svojím charakterom sa ponášala na karneval. Na sviatok Očisťovania Panny Márie (La Purificazione di Maria, hromnice) bolo vybraných dvanásť chudobných dievčat (vravelo sa im Márie), ktoré dostali bohaté veno, aby sa dobre vydali. Najlepšie do roka a do dňa. Len dva roky po Gomesovej neúspešnej premiére opery Fosca s esenciou mariánskej slávnosti, 1. februára 1876, sa zdvihla opona petrohradského Mariinskeho divadla, aby v ňom zaznel Angelo z pera skladateľa s rusko-francúzsko-litovskými koreňmi Césara Antonoviča Cuia. Ďalší kamienok do mozaiky opier, ktoré vychádzajú z fabuly Victora Huga Angelo, tyran z Padovy. A niť sa vinie ďalej. Na jej konci nájdeme veristu Alfreda Catalaniho (narodil sa v rovnakom meste, ako jeho generačný súpútnik Puccini – v toskánskej Lucce). Jeho trojdejstvová dráma Dejanice z roku 1883 nápadne kopíruje dejovú líniu Mercadanteho Giuramenta, hoci so signifikantným časovým posunom kamsi do antiky, ku Grékom a Syrakúzanom. Kulisy sa menia, vzťahy zostávajú. Že stále platí ono biblické nihil novi sub Sole (nič nové pod Slnkom), sa potvrdilo aj v roku 1928. Francúzsky skladateľ Alfred Bruneau, priateľ Émila Zolu a zakladateľ francúzskej odnože operného verizmu bol posledným, kto pretavil do nôt Hugovu drámu Angelo, tyran de Padoue. A ponechal jej pôvodný názov.

Prečo toľko rozruchu okolo jednej hry? Zvláštnosťou je, že každý zo spomínaných autorov si zobral na mušku iný aspekt Hugovej drámy. A predsa majú spoločného menovateľa. Je ním interakcia medzi dvoma ženskými postavami, z ktorých jedna sa obetuje, aby zabezpečila šťastie svojej rivalke. Šťastie, ktoré je v prostredí vyslovene patriarchálnom – v lesku a krvi Orientom ošľahaných Benátok – krehké ako zrkadlo. Hugova dramatická pavučina opantala mysle viacerých zvukotepcov, vyťažiť z nej maximum sa však podarilo iba jednému z nich. Volal sa Amilcare Ponchielli.

Amilcare Ponchielli (1834 – 1886),
zdroj: wikimedia.org

Ponchielli na scéne dejín

Skladateľ Amilcare Ponchielli mal povesť zázračného dieťaťa. Narodil sa 31. augusta 1834 v malej dedinke Paderno v provincii Cremona, ktorá dnes nesie jeho meno (Paderno Ponchielli). Chlapec z vidieka už ako deväťročný zložil skúšky na chýrne milánske Konzervatórium (s plným počtom bodov) a v desiatich rokoch sa pustil do komponovania orchestrálnej hudby. Talent mu na uplatnenie nestačil. Ani premiéra opery I promessi sposi (Snúbenci) na manzoniovský námet v roku 1856 nedopadla ktovieako slávne. Keď sa Ponchielli v roku 1868 uchádzal o pozíciu profesora hudobnej teórie na škole, kde kedysi dral lavice, miesto nedostal. Hoci vyhral konkurz, za katedru namiesto neho zasadol nádejný skladateľ Franco Faccio. Tomu však väčšmi než notový papier roznecovala fantáziu dirigentská taktovka. Ponchielli si neprestával veriť a od roku 1872, kedy mu obnovená premiéra Snúbencov priniesla úspech i peniaze, mal vydláždenú cestu do kancelárie Giulia Ricordiho. Nakladateľ si u neho objednal operu I Lituani (Litovci) na libreto Antonia Ghislanzoniho (libretista Verdiho Aidy). Úspech Litovcov nezmenšil ani fakt, že za dirigentským pultom stál človek, ktorý Ponchiellimu s pomocou vplyvných známych uchvátil milánsku katedru. Skladateľ z Cremony sa dočkal profesúry až v roku 1881. Jeho rukami prešli Puccini i Mascagni. My sa však sústredíme na obdobie, kedy Amilcare Ponchielli držal v rukách libreto, na titulnej strane ktorého bil do očí názov La Gioconda.

Pod verše odvodené z interakcie Hugových postáv sa podpísal akýsi Tobia Gorrio. Ukryť sa za pseudonym nebol najlepší nápad. I treťotriedny nasledovník Sherlocka Holmesa za prešmyčkou ľahko odhalil meno básnika a skladateľa Arriga Boita, ktorý si lízal rany z neúspechu svojho Mefistofela. Boito, osobne prítomný na francúzskej premiére Hugovej hry Angelo, tyran z Padovy, sa namiesto renesančnej Padovy na čele so sadistickým podestom (neskorostredoveký taliansky výraz pre náčelníka mesta, starostu) koncentroval na Benátky 17. storočia. Mimochodom, obe starobylé hviezdy talianskeho severu – Padovu a Benátky – delí od seba len 30 km! Niet divu, že Hugov abstrúzny realizmus spravil na Boita hlboký dojem. Fascinovala ho obskurita štátnej inkvizície. A bolo to celkom v súlade s jeho estetickým krédom. Arrigo Boito, syn talianskeho maliara a poľskej šľachtičnej, muž s nabrúseným novinárskym perom a wagneriánskymi tónmi v hlave, patril k umelecko-literárnemu hnutiu 19. storočia, ktoré vošlo do dejín pod írečitým názvom Scapigliatura. Inými slovami, skupina ľahkovážnych a bohémskych strapáčov (talianske sloveso scapigliare značí strapatý, neokrôchaný). Spočiatku boli známi pod kultivovanejším pomenovaním avveniristi v duchu slov z istej Boitovej básne: l’arte dell’avvenire. Umenie, ktoré má prísť. Okolnosti vzniku novej opery však nenasvedčovali tomu, že umenie budúcnosti z hláv opitých mladým vínom získa reálne kontúry.

Arrigo Boito (1842 – 1918), zdroj: internet

Neveselá veselosť

Medzi skladateľom a básnikom to iskrilo. Libreto bolo na skladateľov vkus príliš inovatívne. A pritom malo všetky znaky dobre ukovanej dramatickej podkovy. Rozpráva príbeh o dvoch ženách – rivalkách v láske. Speváčka Gioconda a noblesná Janovčanka Laura Adorno milujú jediného muža – Enza Grimalda, knieža zo Santa Fiore, ktorý sa stal obeťou politickej expulzie (jeho rodina bola vyhostená z Benátok). Laurino priezvisko je v súlade s historickými reáliami: patricijský rod Adornovcov skutočne pochádzal z Janova. Patrili k politickej strane ghibellinov (stúpenci cisárskej moci) a súperili s rodinou Fregoso, ktorá prináležala k frakcii guelfov (privŕženci pápeža). Grimaldo je latinizovaná forma germánskeho mena Grimoald, Grimwalt. V Taliansku sa vzťahuje k janovskému a neskôr monackému rodu Grimaldi, ktorý odvodzuje pôvod od patricija Grimalda Canellu, udatného muža v službách rímskonemeckého cisára Fridricha Barbarossu, ba aj marockého emira. S týmito priezviskami (Adorno, Grimaldo/Grimaldi) sa operný divák môže stretnúť aj v dráme o janovskom dóžovi Simon Boccanegra Giuseppe Verdiho (janovský šľachtic Gabriele Adorno je u Verdiho tenorovou postavou a dóžova dcéra Amelia Grimaldi je sopránovou rolou). Ponchielliho Laura Adorno je nešťastne vydatá za šéfa benátskej štátnej inkvizície Alvisa Badoèra. Libretista Boito mu vybral starobylé nomen omen. Priezvisko Badoèr je vo forme Badoarius doložené už v listine z roku 900, ktorou benátsky dóža Pietro Tribuno udelil privilégiá kláštoru Svätého Štefana v neďalekom Altine. Rodina Badoerovcov patrila k stĺpom benátskej štátnosti (zakladateľ rodu Badoaro Partecipazio bol synom slávneho dóžu Orsa I., bojovníka proti Saracénom). K benátskej nobilite v Ponchielliho opere patrí aj inkvizičný špión Barnaba. Meno Barnaba odkazuje na rovnomenný benátsky kostol (Chiesa di San Barnaba) zasvätený misionárovi a mučeníkovi svätému Barnabášovi, ktorý bol pravou rukou apoštola Pavla. Boitov a Ponchielliho Barnaba má však od kresťanskej pokory na míle ďaleko. Je to sadistický zloduch, ktorý si robí zálusk na Gicondu podobne, ako Pucciniho policajt Scarpia na nešťastnú speváčku Toscu. Muž s apoštolským menom v negatívnych farbách, to je Boitov rukopis. Rebel z krúžku Scapigliatury nemal cirkev v láske a v postave Barnabu si libretista zbieral sily na shakespearovského Jaga vo Verdiho hudobnom kabáte.

1876. Je vám tento rok povedomý? Isteže, veď 10. marca 1876 uskutočnil Graham Bell historicky prvý úspešný telefonický rozhovor. Tento rok nám rezonuje v pamäti aj vďaka spomínanej februárovej premiére opery Angelo od Césara Cuia. V dejinách hudby sa nestáva často, že v rovnakom roku uzrú svetlo sveta dve opery čerpajúce inšpiráciu z rovnakého zdroja. Stalo sa. 8. apríla 1876 bola na programe milánskej Scaly Ponchielliho novinka La Gioconda. Už len meno heroíny vzbudzovalo rešpekt. Ak si zalistujeme v talianskom slovníku, zistíme, že adjektívum giocondo znamená veselý, radostný. Je v tom kus irónie. Titulná hrdinka opery je pouličná speváčka z nižšej sociálnej vrstvy (u Victora Huga herečka, či ako vravia Francúzi, la comédienne, s gréckym menom Thisbe), ktorá si však veľa radosti neužije. Sťahujú sa nad ňou mračná tragédie, a tie ju doženú až k smrti. No stavať na čiernobielom kontraste medzi „veselým“ menom hlavnej postavy a jej tragickým koncom je prvoplánové. História slova gioconda je subtílna paleta. Meno Gioconda je v skutočnosti talianskou podobou starorímskeho mena Iucunda (v mužskej forme Iucundus) s významom príjemná, utešená, sympatická žena. Nie nevyhnutne veselá. Ak sa budeme vŕtať v jazyku ďalej (čo vôbec nie je na škodu), zistíme, že latinské adjektívne tvary iucundus, iucunda vychádzajú zo slovesa iuvo, iuvare, ktoré značí ochotne (na)pomôcť. Onomastika nás učí, že Gioconda je oku i duši lahodiaca žena, ktorá podáva pomocnú ruku, ale nemusí sa pri tom radovať. Hlbšiu etymológiu mena titulnej hrdinky si libretista vari ani nemohol priať.

Titulná strana prvého vydania libreta Ponchielliho Giocondy, 1876.
zdroj: internet

V pazúroch smrti

Ponchielliho hudba sa vznáša na hranici deklamačného štýlu a realistického belcanta. Dramaturgická výstavba diela vykazuje paralely s francúzskou grand opérou, pretože obsahuje tanečné prvky: ľudový tanec furlana (pôvodne z regiónu Friuli-Venezia Giulia) a balet, slávny Tanec hodín (La danza delle ore), ktorý sa nesie palácom Svätej Sofie (Benátčania ho poznajú pod názvom Ca‘ d’oro, Zlatý dom). La Gioconda je, podobne ako Verdiho opera z prostredia námorného mocnárstva na Lagúne Dvaja Foscariovci (I due Foscari), nasiaknutá arómou Benátok. Už prvé dejstvo nás zavedie na nádvorie goticko-renesančného Dóžovského paláca s byzantskými prvkami, ktorý začal písať svoje dejiny v 12. storočí za vlády dóžu Sebastiana Zianiho. Ľud oslavuje a po taliansky skanduje ono starorímske: feste e pane (hry a chlieb). Je to však skutočne karneval, alebo akási obdoba La festa delle Marie? Spomeňme si na Gomesovu Foscu! Neodmysliteľnou súčasťou sviatku Márií bola procesia lodí po Kanáli Grande. Vybrané nevesty ozdobené klenotami žiarili na gondolách ako cisárovné. Bohaté rodiny sa však obávali ekonomického bremena v podobe každoročného zabezpečovania chudoby. Živé dievčatá boli preto neskôr nahradené drevenými figurínami, ktorým sa hovorilo marione (odtiaľ pochádza i slovo marionetta – bábka, čiže malá benátska Mária). Ako to už v dejinách býva, verejné slávnosti sa zmenili na tribúnu politických protestov. V roku 1349 museli autority pristúpiť k radikálnemu opatreniu. Benátska republika vydala zákon, ktorý zakazoval robiť výtržnosti a hádzať zeleninu na lode s alegorickými sochami. Alúziu na túto prax nájdeme aj v librete Giocondy. Víťazovi regaty (slávnostné preteky plachetníc) sa odovzdáva čestná cena v podobe zelenej vlajky (il pallio verde). Zelenej ako zelenina…

Vodný sprievod (il corteo acqueo) na Sviatok Márií v Benátkach.
zdroj: internet

Atmosféru radosti prenikol dym strachu. Po Námestí svätého Marka sa prechádzala Gioconda sprevádzajúca svoju slepú matku La ciecu (talianske slovo cieca sa dá preložiť ako nevidiaca). Keď chlípny špión Barnaba pochopil, že Gioconda nikdy neopätuje jeho city, začal intrigovať a Giocondinu matku vyhlásil za čarodejnicu. Barnabove temné plány skrížila manželka štátneho inkvizítora Alvisa Badoèra Laura Adorno, ktorá si slepú starenu zobrala pod ochranné krídla a darovala jej ruženec. Po tom, čo Barnaba odhalí, že inkvizítorova žena Laura chce utiecť so svojím bývalým snúbencom Enzom, napíše anonymný list a vhodí ho do schránky s levou tlamou. Povestné bocche de Leòn skutočne existovali. Boli do kamenné poštové schránky určené na zhromažďovanie písomných udaní pre Magistrát. Speváčka Gioconda sa však cítila zaviazaná Laure za záchranu matkinho života. A tu zažiari iskra ukrytá v latinskej etymológii hrdinkinho mena. Oku lahodiaca speváčka (iucunda) podáva pomocnú ruku (iuvo, láskavo pomáham) svojej rivalke. Gioconda sa vzdala radostí lásky k Enzovi. Ten to mal spočítané a skončil vo väzení. Jediným východiskom, ako ho vyslobodiť spoza mreží, je podvoliť sa Barnabovým chúťkam. Gioconda si radšej volí smrť. Samovražda je vo väčšine opier chápaná ako auto-viktimizácia. Sebaobeta pred tvárou Večnosti.

A ako obstála Ponchielliho opera pred tvárami Milánčanov v roku 1876? O priaznivé prijatie sa postaralo kvalitné kvarteto interpretov. Sopránového partu titulnej hrdinky sa zhostila Maddalena Mariani-Masi a kostým Laury si obliekla mezzosopranistka Marietta Biancolini Rodriguez. Do úlohy špióna Barnabu sa prevtelil barytonista Gottardo Aldighieri, ktorý je autorom textu slávneho Arditiho valčíka Il bacio (dnes ho poznáme z interpretácie koloratúrnych sopranistiek). Najväčším ťahákom večera bol španielsky tenorový zázrak s baskickými koreňmi Julián Gayarre ako Enzo Grimaldo. Skladateľ Ponchielli si svoje najznámejšie operné dieťa hýčkal v podobe troch revízií. Tretia, finálna verzia opery uzrela svetlo sveta v Miláne v roku 1880 a odvtedy víťazne putuje Európou.

Autor: Lucia Laudoniu

video

,,Nebo a more! Nadpozemský závoj žiari ako svätý oltár. Zostúpi môj anjel z neba? Či z mora príde môj anjel?“ spieva Enzo Grimaldo vo svojej bárke, čakajúc na Lauru Adorno. Enzova romanca v árii z druhého dejstva Cielo e mar patrí k najznámejším melódiám z opery. Vypočujeme si ju v podaní rumunského tenora Dimitria Onofreia (1897 – 1991), ktorého spinto tenor rozvibroval múry divadiel v Taliansku, na Malte i v Amerike. Za oceánom sa venoval aj pedagogickej činnosti. Bol profesorom spevu na konzervatóriách v Cincinnati a v Chicagu.

Arrigo Boito sa v librete zo všetkých síl vyhýbal konvenčným formám. Do dramatického pradiva však umne prepašoval rybársku pieseň (O pescator), alúziu na canzonetty benátskych rybárov a gondolierov. Zaspieva nám ju dramatický barytón zo Sieny Ettore Bastianini (1922 – 1967), ktorý začínal ako bas (s basovým repertoárom hosťoval až v Egypte). Po konverzii na barytonistu sa dočkal medzinárodnej slávy. Vokálny portrét zloducha Barnabu vykreslil v štúdiovej nahrávke Giocondy z roku 1957 po boku Anity Cerquetti a Maria del Monaca. K negatívnym barytónovým postavám mal Ettore Bastianini zvláštny vzťah. Svojmu synovi dal meno Jago.

Ostrov Giudecca v Benátkach je svedkom Giocondiných trudných myšlienok. Nešťastná žena uvažuje o samovražde (Suicidio!). Vzdala sa nádeje na Enzovu lásku, ktorý k nej nikdy neprechovával vrelé city (miloval Lauru vydatú za šéfa inkvizície). Navyše, jej matka kamsi zmizla… Gioconda ešte netuší, že ju zavraždil úlisný špión Barnaba. Bolesť ženy, ktorú život odmenil za dobro zlom, nám pretlmočí sopranistka zo zlatej éry talianskeho belcanta Giannina Arangi-Lombardi (1891 – 1951), hviezda milánskej La Scaly v 20-tych rokoch 20. storočia.


 

Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 68
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár