Dnes je: sobota, 23. 9. 2017, meniny má: Zdenka , zajtra: Ľubor

Zápisky z festivalového Salzburgu 2017

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Otázočka na rozbeh. Nájdete vo svete hudobné podujatie, kde počas jediného dňa sa núka možnosť dopoludnia zažiť Viedenských filharmonikov s Danielom Barenboimom, večer Berlínsku filharmóniu so Simonom Rattleom, poobede Donizettiho Lucreziu Borgiu s dirigentom Marcom Armiliatom a Juanom Diegom Flórezom či v ten istý večer Bergovho Wozzzecka pod taktovkou Vladimira Jurowského? Takýmto jedinečným miestom je zrejme iba Salzburský festival. Náhodne vybraným dňom bol 27. august. Ešte perlička navyše. Kto by mal záujem o najdrahšie lístky, vysolil by, povedzme za trojkombináciu (keďže večer by došlo k termínovej kolízii), okolo deväťsto eur. V niektorých tituloch by však túto sumu zaplatil za dve predstavenia. Najdrahšou bola beznádejne vypredaná Aida s Annou Netrebko. Štatisticky (podľa záverečnej tlačovej správy) vydal divák v priemere stodvadsať eur za jedno podujatie. A keď sme pri číslach, dodám už len dve. Návštevnosť tohto ročníka dosiahla 97% a predalo sa 261 500 vstupeniek.

Ale Salzburský festival nie je len o cenách lístkov. Ani o predvádzaní sa snobov, politikov a celebrít, či exkluzívnych róbach. Mimochodom, za sedemnásť rokov mojich pravidelných návštev Salzburgu sa najradikálnejšie zmenil práve dresscode. Kedysi muž bez kravaty bol bielou vranou, dnes už džínsy a tričko nie sú síce vylúčené. Štyridsaťjedendňový festivalový maratón je v prvom rade o špičkovom umení. V oblasti opery, koncertov i činohry. Z tohto hľadiska si bezmála storočné slávnosti (jubilejný rok je rovnaký ako v Slovenskom národnom divadle, teda 2020) zachovávajú neohrozené prvenstvo. Byť „epicentrom mimoriadnosti“ – tak označilo ambície festivalu jeho súčasné vedenie, tvorené prezidentskou stálicou Helgou Rabl-Stadlerovou (vo funkcii od roku 1995) a novým intendantom Markusom Hinterhäuserom. Ani on nie je salzburským nováčikom, v ére 2007-2011 riadil sekciu koncertov a v poslednom z týchto rokov bol zaskakujúcim intendantom. Práve Hinterhäuser dovedie festival do jubilejného roku. Tohtoročná ponuka bola – ako napokon vždy – veľmi košatá v každom zo zastúpených umeleckých druhov a reprezentovala nielen interpretačnú špičku, ale aj základnú dramaturgickú os. Otázku ľudského bytia a všemocnosť smrti.

Salzburger Festspiele,
foto: Barbara Gindl

Operný program siahal od baroka po súčasnosť. Tri hlavné dejiská pod spoločnou strechou komplexu budov, Veľký festivalový dom, FelsenreitschuleHaus für Mozart, ponúkali Mozartovu operu seriu La clemenza di Tito (dirigent Teodor Currentzis, réžia Peter Sellars), Šostakovičovu Lady Macbeth z Mcenska (Mariss Jansons, Andreas Kriegenburg), Verdiho Aidu (Riccardo Muti, Shirin Neshat), Bergovho Wozzecka (Vladimir Jurowski, William Kentridge), Händlovho Ariodanta (Diego Fasolis, Christof Loy), Reimannovho Leara (Franz Welser-Möst, Simon Stone), Monteverdiho trilógiu L’Orfeo (John Elliot Gardiner, Elsa Rooke) a v koncertnej verzii Verdiho I due Foscari (Michele Mariotti) a Donizettiho Lucreziu Borgiu (Marco Armiliato). V sérii koncertov sa striedali Viedenskí filharmonici s Bernardom Haitinkom, Andrisom Nelsonsom, Riccardom Mutim, Herbertom Blomstedtom a Danielom Barenboimom s Berlinskymi filharmonikmi (Simon Rattle) a šiestimi ďalšími svetovými telesami. Plus množstvo komorných, piesňových a iných koncertov.

Počas dvoch dní som mal možnosť navštíviť predstavenia Leara od súčasného nemeckého skladateľa Arriberta Reimanna, Wozzecka od Albana Berga a koncertné uvedenie Donizettiho Lucrezie Borgie. Osemdesiatjedenročný Arribert Reimann patrí nielen k najzaujímavejším súčasným nemeckým autorom, ale unikátnosťou a údernosťou svojho kompozičného štýlu, ako aj schopnosťou spracúvať ťažké námety, sa radí k svetovej špičke. Témy Shakespearovho Kráľa Leara sa na rozdiel od iných prác alžbetínskeho giganta v minulosti neujal žiaden známy skladateľ. Asi vedel prečo. Tu platí dvojnásobne, že nie každý text sa dá v porovnateľnej dynamike a dramatickosti premeniť v operné libreto. Tragický príbeh Leara, anglického kráľa a jeho troch dcér, sa prelína s paralelným výsekom zo života grófa Glostera a jeho dvoch synov. Veľa postáv, veľa ostro vykreslených charakterov, jedinečných, niekedy do bizarnosti odklonených situácií, boli výzvou pre dnes už 81-ročného nemeckého skladateľa Arriberta Reimanna a libretistu Clausa H. Henneberga. So shakespearovskou predlohou majú spoločné morálne posolstvá v akcentovaní hodnôt lásky, generačných a rodinných vzťahov, moci a túžbe po vlastníctve. Všetko sa však napokon – rovnako u Shakespeara i Reimanna – musí skloniť pred majestátom smrti.

A. Reimann: Lear, Salzburger Festspiele, 2017,
Gerald Finley (King Lear),
foto: Thomas Aurin

Dielo je síce už staršieho dáta (rodilo sa v rokoch 1976-78), no jeho hudba pôsobí výsostne moderne. Premiéra sa uskutočnila roku 1978 v Mníchovskej štátnej opere pod taktovkou Gerda Albrechta, v réžii Jeana-Pierra Ponnella, s Dietrichom Fischerom-Dieskauom v titulnej úlohe. On bol vlastne hlavným iniciátorom vzniku diela. Reimannov Lear nepadol do zabudnutia, len v ostatných troch sezónach sa objavil v Hamburgu, Paríži či v Budapešti. Salzburskú inscenáciu pripravil mladý austrálsky režisér Simon Stone so scénografom Bobom Cousinsom v inšpiratívnych priestoroch Felsenreitschule. Ponechal prirodzený arkádový horizont javiska, pod ktorým vytvoril divácke rady a obsadil ich poldruha stovkou štatistov. Samotné dianie sa v prvej časti odohráva na kvetinami posiatom trávniku, v druhej polovici na bielej ploche už dominuje, popri detailne vypracovaných výjavoch, odklonených až k prvkom absurdného divadla, najmä krv. Napriek tomu, že scéna je prakticky bez kulís, dianie je naplnené pestrým sledom akcií, postavy dostávajú ostré charakterové črty, majú svoju veľkú vývojovú klenbu, čím sa operný večer stáva dramaticky stmeleným. Réžia sa necháva viesť hudbou, veľmi expresívne nabitou, no na druhej strane aj psychologicky zvnútornenou, ktorá svojou kontrastnosťou v dynamike, agogike, farbách je skutočným hnacím motorom. Fakt, že Stoneova réžia sa o ňu oprela, výslednému tvaru len prospelo. Možno niektoré riešenia situácií boli príliš naturalistické („ochrankári“ vyberajú z radov štatistov niekoľko ľudí, aby ich hodili do kaluže krvi), no od apokalyptického závanu témy zasa až tak vzdialené nie sú. Dva paralelné príbehy otcov a ich potomkov vyriešil Simon Stone pomerne čitateľne, vzhľadom na to, že ich scény sa neodvíjajú simultánne, mohol jednotlivé výjavy vystavať lineárne za sebou. Pôsobivým prelomom bolo spustenie polopriehľadnej tylovej opony v záverečnej fáze predstavenia.

A. Reimann: Lear, Salzburger Festspiele, 2017,
Gun-Brit Barkmin (Regan), Michael Colvin (Duke of Cornwall), Charles Workman (Edmund),
foto: Thomas Aurin

Veľkou oporou réžii, resp. rovnocenným partnerom vizuálnej zložke, bolo hudobné naštudovanie Franza Welsera-Mösta a strhujúci výkon Viedenských filharmonikov. Reimannova hudobná reč je nesmierne bohatá, veľmi ostro členená v rytmoch, veľmi kontrastná vo farbách, čo svetoznáme orchestrálne teleso odhalilo do najmenšieho detailu. Keďže sekcia bicích nástrojov bola umiestnená mimo orchestriska, do vyvýšeného priestoru nad pravú časť hľadiska (v tomto prípade vlastne štatisti na javisku akoby vytvárali s reálnym publikom uzavretý kruh), vznikol impozantný stereo efekt.

V sólistických postavách dominujú barytónový Lear i Gloster, z troch kráľovských dcér sú dva party určené dramatickým sopránom, grófovi synovia sú písaní pre tenor a kontratenor, navyše je tu činoherná postava Blázna, ktorá si vyžaduje aj naturálne spievanie. Túto nesmierne pestrú mozaiku typov sa podarilo výborne obsadiť. Gerald Finley (Lear) je vyzbrojený krásne sfarbeným barytónom, schopným obsiahnuť dramatické aj introvertné scény (záver šialeného kráľa na nemocničnom lôžku) hrdinu s obrovskou dávkou expresívnosti. Evelyn Herlitzius (Goneril), jedna z najvýraznejších vysoko-dramatických sopránov dneška, vyspievala náročný part bez problémov a rovnocenne pri nej pôsobila Gun-Brit Barkmin ako Regan. Najmä v závere sa uplatnil aj jemnejší soprán Anny Prohaska v postave Cordelie. Lauri Vasar odovzdal Glosterovi svoj jadrný a výrazovo bohatý barytón, ako aj plastickú kresbu charakteru. Jasne znel prierazný tenor Charlesa Workmana (Edmund), kontratenorista Kai Wessel bol komplexne skvelým predstaviteľom Edgara a Michael Maertens chakakterotvorným Bláznom.

A. Reimann: Lear, Salzburger Festspiele, 2017,
Anna Prohaska (Cordelia), Gerald Finley (King Lear),
foto: Thomas Aurin

Kto sa započúva do Wozzecka od Albana Berga bez znalosti doby jeho vzniku, sotva by odhadol, že partitúra sa rodila približne pred storočím. Berlínska premiéra sa uskutočnila roku 1925, len štyri mesiace pred prvým milánskym uvedením Pucciniho Turandot. Rozdiely sú priepastné. Bergova hudba akoby predbehla dobu svojou modernou architektúrou, odvážnou inštrumentáciou, hlbokou psychologickou kresbou sociálnych situácií, prostredí, postáv. Napriek percepčnej náročnosti patrí Wozzeck k najhranejším operám 20. storočia. Vďaka progresívnej dramaturgii Opery SND v 80. rokoch, konkrétne počas éry Mariána Juríka, sme mali možnosť spoznať aspoň toto Bergovo dielo (Lulu sa na Slovensku dosiaľ nehrala) roku 1986, v pozoruhodnom naštudovaní Viktora Málka a Miroslava Fischera. S Petrom Mikulášom a Magdalénou Blahušiakovou v hlavných postavách.

Salzburský festival si prizval k uvedeniu Wozzecka na post režiséra umelca, ktorý sa väčšmi než v opere medzinárodne etabloval v iných druhoch umenia. Juhoafrický rodák William Kentridge (1955) je predovšetkým výtvarníkom, grafikom, tvorcom kresieb a ich aplikácií do sféry animovaného filmu a videí. Jeho tvorba však zasahuje aj do iných odvetví, nevynímajúc operu. Zväčša jeho práce reflektujú dedičstvo kolonializmu a apartheidu, s ktorým bol konfrontovaný od detstva. V duchu tejto vyhranenej estetiky pristúpil aj k inscenovaniu Bergovho Wozzecka. Z istého hľadiska sú dôvody zasadiť aj tento operný projekt do daného kontextu. Otázka práva a bezprávia, ktorou ako dieťa advokátov, zapojených do protiapartheidského hnutia, bol nasiaknutý v rodine, má veľa spoločného s témou Wozzecka. Kentridge čítal partitúru v značnej miere cez Büchnerov text, pričom Bergovu hudbu vnímal ako veľmi silnú asociatívnu inšpiráciu pre vytvorenie akéhosi osobitého Gesamtkunstwerku, kde sa snúbi hudba, činohra, grafika a film.

A. Berg: Wozzeck, Salzburger Festspiele, 2017,
Matthias Goerne (Wozzeck),
foto: Ruth Walz

Napriek tomu, že poetika Williama Kentridga a jeho spolupracovníkov (Sabine Theunissen – scéna, Greta Goiris – kostýmy, Catherine Meyburgh – video) je nesmierne sugestívna a vyhranená, nemusí vyhovovať každému. S Büchnerovou drámou mal skúsenosti, inscenoval ju ako bábkové divadlo, odkiaľ zrejme pramení myšlienka Máriinho a Wozzeckovho syna premeniť na bábku. Tento moment som vnímal ako emotívne  oslabujúci, najmä záverečná scéna s chlapcom na drevenom koníkovi nemala náležitú údernosť. Celkový inscenačný zámer bol zasadiť príbeh do vojnou zničenej dediny, vyzdvihujúc možné konotácie diela s dobou jeho vzniku. Scénická konštrukcia sa nemenila, bola len zahalená do permanentných projekcií s rôznymi počítačovými animáciami. Jej pevnou súčasťou bola viacúrovňová ruina krajiny a domu, prepojená drevenými lávkami. Stiesnenosť hracieho priestoru (výsek Máriinej izby, otvorená skriňa pre scénu Doktora a Hajtmana) mala symbolizovať úzky manévrovací priestor, v ktorom sa samotná postava Wozzecka pohybovala. Určite William Kentridge mal inscenáciu dokonale premyslenú ako komplexné divadlo s dominantnou výtvarno-filmovou zložkou, no v tomto všetkom sa mu akosi strácali hrdinovia opery. Ostávali matní, málo emotívni a expresívni, účinok osobnej drámy zahmlievali predimenzované a neustále menené projekcie.

A. Berg: Wozzeck, Salzburger Festspiele, 2017,
Asmik Grigorian (Marie),
foto: Ruth Walz

Na mňa oveľa účinnejšie zapôsobilo hudobné naštudovanie Vladimíra Jurowského, kresliace s Viedenskými filharmonikmi a Zborom Viedenskej štátnej opery (plus detský zbor) široké výrazové a dynamické spektrum partitúry s obrovským majstrovstvom. Žiaľ, sólistické obsadenie viditeľne podliezlo festivalovú latku. Sklamaním bol najmä Matthias Goerne v titulnej postave. Jeho hlas znel tupo, bezfarebne, bez lesku, neniesol sa priestorom. Aj jeho kresba charakteru bola matná. Debutujúca Asmik Grigorian mala výraznejšie momenty, jej hlas znel kovovejšie, no od ideálu Márie ju delí predsa len chýbajúci objem a dramatickosť tónu. Gerharda Siegela som už počul spievať Hauptmanna aj výraznejšie, Jens Larsen bol vyslovene slabým Doktorom a tenoristi John Daszak (Tambourmajor) a Mauro Peter (Andres) svoje party odspievali bez toho, aby sa ich kreácie výraznejšie zapísali do pamäti. Epizódnej Margret v podaní Frances Pappas úplne chýbal hlas.

Lucrezia Borgia od Gaetana Donizettiho pochádza zo strednej tvorivej fázy neobyčajne plodného majstra belcanta. V roku 1833, v závere ktorého sa uskutočnila jej premiéra v milánskej La Scale, uzreli svet aj štyri ďalšie skladateľove opery. Ani jedna z nich sa však nestala pravidelnejšou súčasťou repertoárov, okrem Lucrezie Borgie. Strhujúcu drámu, ktorej libreto na námet Hugovej hry napísal Felice Romani, sme mali možnosť vidieť (síce v mimoriadne nevydarenej podobe z roku 2007) aj v Opere SND, no oveľa silnejšie a vlastne natrvalo zarezonovalo jej koncertné uvedenie v rámci Bratislavských hudobných slávností 2011 s Editou Gruberovou a Pavlom Bršlíkom.

G. Donizetti: Lucrezia Borgia, Salzburger Festspiele, 2017,
koncertné uvedenie opery,
foto: Marco Borrelli

Salzburský festival má koncertné uvádzania operných diel vo svojom základnom dramaturgickom pláne (napokon, je to bežný fenomén, nepochopiteľne odmietaný v Opere SND) a tohto roku popri Verdiho Dvoch Foscariovcoch padla voľba na Lucreziu Borgiu. Mozarteumorchester SalzburgZbor Viedenskej štátnej opery dirigoval Marco Armiliato, dnes jeden z najvyhľadávanejších interpretov talianskej opernej tvorby. Jeho koncepcia reflektovala jednak dramatický tok partitúry s všetkými výrazovými zákutiami, jednak bola oporou sólistom, bez ktorých by tento žáner bol stratený. Armiliatova taktovka je veľmi presná, inšpirujúca, dokáže sledovať dych spevákov, tempá má síce pevné a kontrastné, no zohľadňujúce naturel interpretov. Jednoznačným vrcholom prvého z dvojice uvedení bol výkon Juana Diega Flóreza v postave Gennara. Nerád používam v recenziách slovo dokonalosť, no tento raz iný prívlastok nenachádzam. Flóreza som od jeho debutu na Rossini Opera Festivale v Pesare roku 1996 počul takmer každý rok (napokon, dvakrát sme ho privítali aj na koncertoch v Bratislave), takže istý kontinuálny vývoj v hlase dnes 44-ročného peruánskeho rodáka je viditeľný. Hlas znie objemnejšie, plnšie, no stále je to lyrický tenor s neopísateľne slnečnou farbou, kovovou žiarou, neomylnou technikou a nefalšovanou emóciou. Takým bol aj jeho Gennaro, ktorého spieval po prvýkrát. Ťažko povedať, či vo vyše 180-ročnej histórii diela natrafila Lucrezia Borgia na tenoristu Flórezových kvalít.

V titulnej postave sa v novodobej histórii zaskvela najmä pätica sopranistiek: Montserrat Caballé, Leyla Gencer, Joan Sutherland, Mariella Devia a Edita Gruberová. Debutujúca Bulharka Krassimira Stoyanova má od tejto kategórie pomerne ďaleko. Fakt, že ide o univerzálny hlas (spieva Verdiho, Richarda Straussa i slovanský repertoár) v tomto prípade nie je bonusom. Stoyanovej hlasový materiál je síce ušľachtilý, v polohách vyvážený, krásne frázujúci, no výrazovo jednotvárny a chladný. Uprene zahľadená do nôt nedokázala vytvoriť ani v rámci koncertného formátu potrebný vzťah k Gennarovi, o diferencovanosti emócií v duchu Gruberovej koncepcie, sme mohli len snívať. Koloratúry síce zvládla, no chýbala im brilantnosť a výškam očakávaná koruna. Ildar Abdrazakov bol impozantným Donom Alfonsom, jeho vyšší bas má noblesnú farbu, značný volumen, príkladnú legatovú kultúru a hoci v okrajových tónoch naznačil svoje limity, ide o jedného z najúspešnejších súčasných basistov. Príjemným dojmom zapôsobila Teresa Iervolino v nohavičkovej partii Maffia Orsiniho. Šťavnatý, sýto sfarbený, v koloratúre ohybný mezzosoprán upútal nielen štýlom, ale aj výrazom. Aj menšie postavy mali vhodných interpretov, najmä Andrew Haji vystihol charakter Rustighella, krásnymi barytónmi zaujali Gordon Bintner (Astolfo) a Andrzej Filończyk (Gunetta), mnohosľubné hlasy predviedli účastníci salzburského Young Singers Projectu Gleb Peryazev (Gazella) a Ilya Kutyukin ako Petrucci.

Autor: Pavel Unger

Recenzované predstavenia Salzburger Festspiele, 2017

A. Reimann: Lear, 26. 8. 2017

A. Berg: Wozzeck: 27. 8. 2017

G. Donizetti: Lucrezia Borgia: 27. 8. 2017

www.salzburgerfestspiele.at

video

email

About Author

Leave A Reply