Dnes je: sobota, 21. 10. 2017, meniny má: Uršuľa , zajtra: Sergej

Zbyněk Müller: Orchester nie je súčet jeho jednotlivých členov, je to samostatný organizmus

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Šéfdirigentom Štátnej filharmónie Košice je už desiaty kalendárny rok. S košickým orchestrom bude spolupracovať ešte niekoľko ďalších sezón. Zbyněk Müller sám uznáva, že takýto dlhodobý vzťah šéfdirigenta a orchestra nie je dnes bežnou praxou, no vzhľadom na to, že to medzi nimi ´neškrípe´ a vie, čo by s orchestrom ešte chcel dokázať, teší sa na ďalšiu spoluprácu.

Trúfate si pomenovať východy a nevýhody tohto dlhodobého vzťahu, ktorý máte s orchestrom košickej filharmónie?

Povedal by som, že je to vzťah veľmi podobný manželskému. Myslím si, že orchester ma už má prekuknutého. Vedia, čo od nich chcem a na druhej strane ja viem, kde môžu pri skúškach byť problémy. Dôležité je uvedomiť si, že niektoré veci sa menia ťažko. Tak isto ako v manželstve má váš partner isté vlastnosti a neprerobíte ho, v orchestri je to rovnaké. Je treba predovšetkým oceniť to dobré a to, čo by mohlo byť lepšie, riešiť rozvážne a s citom. Dlhodobá spolupráca nám umožňuje niektoré diela v repertoári robiť druhýkrát. Keďže koncerty nahrávame, môžem si porovnať, ako to znelo pred časom a ako neskôr. Myslím, že sa mi darí posúvať kvalitu vyššie. Nenápadne, nenásilne, ale v podstate nepretržite.

A nevýhody?

Nejaké sa samozrejme nájdu – je treba napríklad dávať pozor na vývoj osobných vzťahov – tu je potrebné zámerne zachovať určitý láskavý odstup, aj keď to nie je vôbec príjemná záležitosť. V každom orchestri sú totiž aj ľudia s vyslovene priateľskou povahou, ktorí majú potrebu nadväzovať bližšie kontakty. Potom sú tam hráči, ktorí naopak bližšie vzťahy nenadväzujú. Jednoducho preto, že to nie je ich povaha. Keď si šéfdirigent dokáže urobiť rozumný odstup, tak neexistuje žiadny limit dĺžky spolupráce s orchestrom. Potom sa totiž už vzťahy príliš nemenia. Iste, jemne sa prehlbujú, ale princíp ostáva. Hoci sme si stále viac a viac bližší, neznemožňuje mi to postaviť sa na pódium a vyžadovať to, na čom potrebujeme pracovať. Lebo aj keď viem, že sa im trebárs práve v tejto chvíli nechce – nič sa nedá robiť, teraz sa pracuje. Vzťah orchester dirigent vyžaduje, aby sme pracovali spolu na tom, čo chceme dosiahnuť. Vzťahy v orchestri sú ako taká alchýmia, často ich nemožno pomenovať. Orchester nie je len súčet jeho jednotlivých členov, je to vlastne samostatný organizmus… Nerád by som použil slovo davová psychológia, ale zrejme lepší pojem nenájdem. Občas to človeka prekvapí, ako ľudia reagujú, keď sú pohromade – úplne inak ako keď riešite veci jednotlivo.

Štátna filharmónia Košice, Zbyněk Müller (dirigent),
foto: Jaroslav Ľaš

Keďže v spolupráci s orchestrom pracujete takmer stále s novými skladbami, zrejme nehrozí, že sa dostanete do stereotypu…

Ale hrozí a je to tiež jedna z možných nevýhod dlhodobej spolupráce. Fakt, že sa mení repertoár, je v tomto ohľade veľká pomoc. Lenže samozrejme, určité princípy skúšania či postupy sú rovnaké. Človek je naučený pracovať istým spôsobom. Takže sa môže stať, že si niekto povie – no jasné, toto už poznáme. Ale práve v tom momente môžem niekedy prekvapiť (smiech). Nesmierne dôležité a pre mňa radostné je, že celkový signál, ktorý tento orchester aj po tých rokoch vysiela, je ústretový a pozitívny a to je vzácna hodnota, ktorú si veľmi vysoko cením.

Poznáte už košický orchester natoľko dobre, že keď dostanete do rúk partitúru diela, ktoré sa chystáte spolu naštudovať, presne viete, ako vám to pôjde?

Áno. Obvykle viem, s čím budeme mať veľa práce, čo však neznamená, že by sme nechceli hrať skladby, pri ktorých dopredu tušíme, že budú náročnejšie. Skôr to vnímame ako šancu posunúť sa ďalej. Košickej filharmónii všeobecne svedčí slovanský repertoár. Keď hráme Čajkovského, tak to ide výborne, vyniknú tam naše prednosti. Rovnako to platí u Borodina, Musorgského či Dvořáka. Ale pretože máme o niečo radšej vrelú melódiu ako presný rytmus, tak napríklad Stravinskij a niektorí iní skladatelia 20. storočia nám nie sú takí blízki. Rovnako impresionizmus, ktorý zase vyžaduje úplne iné spôsoby hrania. Tu musíme viac pracovať na detailoch.

Máte nejakú víziu, kam chcete, aby sa orchester pod vašim vedením posunul?

Rád by som, aby naše výkony ešte viac získali na istote, aby sme dokázali naše kvality presvedčivejšie predviesť a obhájiť v rôznych a náročnejších podmienkach než doma. Aby sme hrali vždy tak dobre, ako napríklad nedávno v National Centre for Performing Arts v Pekingu. (pozn. red.: o zahraničnom zájazde ŠfK sme písali TU…)

Koncertné turné orchestra Štátnej filharmónie Košice v Číne, 2016/2017,
koncert v Pekingu,
Zbyněk Müller, orchester ŠfK,
foto: Archív ŠfK

Čaká vás v najbližšej dobe v spolupráci sa košickým orchestrom nejaké konkrétne dielo, na ktoré sa tešíte?

Na otváracom koncerte Košickej hudobnej jari zaznie Sukova symfónia Asrael. Doposiaľ sa tu toto dielo nehralo. Musím povedať, že od kedy som v Košiciach, vyskytlo sa tu viacero diel, ktoré zazneli v Dome umenia po prvýkrát. Som pyšný na to, že som pomohol obohatiť tunajší repertoár. Asrael je veľmi ťažká, dlhá a závažná symfónia, nie je jednoduché do nej preniknúť. A pretože jej úspech záleží predovšetkým na tom, ako sa podarí ju zahrať, vnímam tento počin ako obrovskú výzvu pre orchester a na výsledok som sám veľmi zvedavý.

Orchester počas sezóny spolupracuje aj s inými dirigentmi. Zaujímate sa o to, ako to ´vašim´ šlo pod inou taktovkou?

Niekoľkokrát za sezónu sa snažím prísť na koncert, hoci to z Prahy nemám blízko a sadnem si do hľadiska. Som zvedavý a okrem toho – je to cenná skúsenosť – počuť orchester z iného miesta, ako z dirigentského pódia. Nie je to totiž akusticky ideálne miesto. Na väčšinu koncertov sa ale aj tak nedostanem, tak sa vždy aspoň snažím zistiť, ako to šlo.

Stane sa občas, že sa vám dostane naspäť do rúk takpovediac pokazený orchester?

Orchester sa našťastie nedá tak ľahko pokaziť. Pokiaľ ale zistím, že dirigent nedoviedol dobre svoju prácu, tak ho už viackrát nezavoláme. Našim cieľom je pozývať predovšetkým dirigentov, ktorí orchestru niečo pozitívne prinesú a dobre s ním pracujú.

Štátna filharmónia Košice, Zbyněk Müller,
foto: Jaroslav Ľaš

Pravidelne spolupracujete aj s inými orchestrami. Porovnávate?

Človek sa tomu nevyhne. Je však veľa aspektov, ktoré možno porovnávať. Prístup orchestra, technickú zdatnosť hráčov, druh muzikality, akustika sálu… Ťažko napríklad môžete porovnávať orchestre, pokiaľ hrajú v úplne inom prostredí. Neviete napríklad, ako by znel niektorý z orchestrov v košickej sále Domu umenia, kým ho v ňom nepočujete. Ja viem, ako znie náš orchester v iných sálach, chodievame často na zájazdy. Často si však vravím, že by nebolo zlé skúšať aj v iných priestoroch, lebo skvelá akustika sály Domu umenia nás rozmaznáva. Veľa skladieb tu znie dobre samé od seba, netreba ani veľmi pracovať na zvuku! Keď však prídeme hrať niekam, kde je objektívnejšia akustika, hneď človek počuje, čo treba zlepšiť.

Spolupráca s inými orchestrami je pre vás osobne zrejme osviežujúca…

Pre mňa je dôležité, že okrem spolupráce s inými symfonickými orchestrami pravidelne a dlhodobo spolupracujem s operou Národného divadla v Prahe. Za tých 13 rokov, čo som v tamojšom angažmáne, som dirigoval viac ako 500 predstavení, čo je celkom úctyhodné číslo. Operná prax je pre symfonického dirigenta veľmi obohacujúca, pretože emócie, ktoré ponúka opera, môžu symfonický repertoár veľmi obohatiť. Na druhej strane – práca s košickým orchestrom je pre mňa najviac tvorivá. V opere je toľko vecí, ktoré ako dirigent nedokážem ovplyvniť – ako vyzerá scéna a réžia, kto bude spievať, kedy budeme skúšať, či vôbec budeme skúšať… Dirigent je zodpovedný za to, ako bude predstavenie znieť, ale je to nespravodlivé, pretože často za to vôbec nemôže (smiech). Tu v Košiciach mám oveľa viac v rukách to, ako vyznie celkový výsledok. V opere to často nedokážem ovplyvniť, no ja som ten, kto ide s kožou na trh… Operu však mám rád. Je to komplexná záležitosť a aj keď to nie je jednoduchá práca, priťahuje ma. A ďalšia vec – moja východisková motivácia pre to, aby som začal dirigovať, boli partitúry, ktoré ma lákali. Lákalo ma to ponoriť sa do nich, vnímať, čo všetko tam skladateľ vložil. Nuž a v operách je tých pokladov, ktoré ukrývajú partitúry, veľmi veľa. Často viac ako v symfonických dielach. Vezmime si napríklad Bedřicha Smetanu. Áno, je tu skvelá Má vlast, ale v jeho operách nájdete úžasnej hudby ešte viac. Sú tu nádherné zbory, ansámble a melodické bohatstvo, nad ktorým obzvlášť v jeho vrcholnej tvorbe zostáva rozum stáť! A o toto všetko by som prišiel, keby som nerobil operu…

Koncert Štátnej filharmónie Košice v košickom Auparku, 2015,
Zbyněk Müller,
foto: Jaroslav Ľaš

 

Takže rád bádate v partitúrach?

Takto by som to nenazval, lebo to znie veľmi teoreticky a ja som skôr a radšej praktik. Okrem mojej v podstate už uzatvorenej kariéry hobojistu som aj slušný klavirista, amatérsky organista a dokonca aj trochu skladateľ. Takže vezmem partitúru, sadnem ku klavíru a siahnem si na hudbu, s ktorou sa týmto spôsobom stotožním oveľa viac, ako keby som si partitúru len čítal, alebo počúval nahrávky. Umožňuje mi to lepšie sa vcítiť do myslenia skladateľa, ktorý snáď – ako si predstavujem – tiež pociťoval ten zvláštny druh uspokojenia napríklad pri spájaní nejakých zaujímavých akordov.

V závere bývalej sezóny ste dirigovali napríklad Dvořákovu ´Novosvetskú´ bez partitúry. Je to u vás bežné?

U tejto symfónie je pre českého dirigenta vlastne povinnosťou, aby ju poznal naspamäť (smiech). Pre mňa osobne je príjemnejšie dirigovať bez toho, aby som mal partitúru pred sebou. Keď ju totiž máte na pultíku, musíte ju sledovať aspoň natoľko, aby ste v nej mohli listovať. Okrem toho – pultík s notami prekáža. Nemôžete ho mať nízko, aby ste sa nemuseli príliš zohýbať, ak je vysoko, zavadzia rukám… Je oveľa príjemnejšie nemať pred sebou nič. Je to však na každom dirigentovi – niekto sa uspokojí s tým, že diriguje spamäti aj vtedy, keď partitúru pozná iba zhruba, iný ju nepustí z rúk, kým má pocit, že ešte stále z nej má čo vyčítať.

Počas záverečného koncertu minulej sezóny ŠFK ste dirigovali Salieriho Requiem. Uprostred skladby na pódiu skolabovala jedna zo zboristiek. V tom momente ste na chvíľku zastavili skladbu, počkali, kým hráči orchestra pomôžu pani odísť do zákulisia. Ako ste to vtedy vnímali vy?

Vďaka praxi v opere, kde sa môže stať čokoľvek, ma to nezaskočilo. V tej chvíli mi pripadalo najlepšie na chvíľu tok skladby zastaviť. Dôležité bolo, že som videl, ako sa kolegovia trombonisti, ktorí sedeli pred pani, ktorej prišlo zle, o ňu hneď postarali. Na mne bolo, aby som našiel čo najvhodnejšie miesto, v ktorom by som mohol orchester zastaviť a chvíľu počkať. Samozrejme, zamestnávali ma myšlienky, čo sa s tou pani deje. Našťastie bola v poriadku hneď, ako odišla zo sály. Bolo príliš horúco a v sále bol vydýchaný vzduch. Také veci sa stávajú.

Nevyviedlo vás to z miery? Bolo zrejmé, že sólisti speváci, ale aj niektorí hráči z orchestra vôbec netušia, čo sa deje…

Keďže sa to celé udialo rýchlo a pani sa podarilo dostať zo sály hneď, nestratili sme koncentráciu. V podstate sme urobili len väčšiu pauzu a som presvedčený, že priebeh skladby to nepoznamenalo.

Zbyněk Müller, Marian Lapšanský,
fotografia zo skúšky koncertu v Štátnej filharmónii Košice,
foto: Jaroslav Ľaš

Napadlo vám pred časom, že by ste mohli takto dlho spolupracovať s jedným orchestrom?

Keď som do Košíc prišiel, dohodli sme sa s pánom riaditeľom Júliusom Kleinom na trojročnej spolupráci. Vraví sa, že orchester dirigenta prekukne za päť minút. To je trochu prehnané, ale skutočne to netrvá dlho. Tri roky mi pripadali ako dostatočne dlhý čas na to, aby sme zistili, či to funguje a ak by to nešlo, tak by sme so spoluprácou skončili. Pred pár rokmi som v jednom rozhovore povedal, že svoje prednosti vidím v dlhodobejšom pôsobení. Nie som ten typ, ktorý príde, urobí cirkus a odíde. Jednoducho – na toto nemám povahu. Práve v Košiciach sa osvedčila moja schopnosť dlhodobo a nenápadne pracovať na zlepšovaní sa a možno aj preto naša spolupráca trvá tak dlho. Za celú tu dobu sme nemali žiadne veľké problémy. Nehovorím – striedajú sa obdobia, kedy nám to spolu ide lepšie s takými, kedy je to trochu horšie, ale to je hádam v poriadku. Nikdy sme si nepovedali – končíme spolu. Ak by som sa vrátil k porovnaniu, ktoré som povedal na začiatku, že je to ako manželstvo, tak rozvodové papiere sme na stole nemali ani raz. Je to spokojné a šťastné manželstvo (smiech).

Ďakujem za rozhovor

Pripravila: Dáša Juhanová

Zbyněk Müller je šéfdirigentom Štátnej filharmónie Košice a dirigentom Národného divadla v Prahe. Hudbe sa venuje od detstva, na pražskom konzervatóriu študoval hoboj (F. X. Thuri) a dirigovanie (M. Klemens, J. Vodňanský). Rovnaké odbory vyštudoval aj na Akadémii múzických umení v Prahe (hoboj – J. Mihule, dirigovanie – J. Bělohlávek). Počas štúdia sa presadil na mnohých národných a medzinárodných interpretačných súťažiach – spomedzi nich menujme aspoň Concertino Praga (1989 – 1. cena v medzinárodnom kole), Chomutovskú hudobnú súťaž (1993 – 1. cena a titul absolútneho víťaza), či medzinárodnú interpretačnú súťaž Pražskej jari (1996 – 2. cena a 4 ďalšie ceny). V roku 1996 mu bola udelená Cena Josefa Hlávku, o rok neskôr dostal od Spoločnosti Bohuslava Martinů cenu za najlepšie prevedenie diela tohto skladateľa na karlovarskom festivale „Mladé pódium“. Dva roky bol prvým hobojistom opery Národného divadla v Prahe, v rokoch 1995 – 2005 zastával miesto sólo- hobojistu v Pražskej komornej filharmónii. Ako dirigent začal najprv spolupracovať s Pražskou komornou filharmóniou, kde v priebehu desiatich rokov dirigoval viac než 50 koncertov, niekoľkokrát vystúpil aj ako sólista a dirigent zároveň. Dirigoval väčšinu českých symfonických telies, roku 2004 úspešne debutoval s orchestrom FOK, s ktorým odvtedy pravidelne spolupracuje. V rokoch 2001 – 2002 pôsobil ako asistent šéfdirigenta V. Ashkenazyho v Českej filharmónii, s ktorou debutoval na vianočných koncertoch 2010. V rokoch 2004 – 2005 bol šéfdirigentom Kladenského symfonického orchestra. Hosťoval v Maďarsku, Poľsku, Taliansku a Japonsku. Roku 2005 sa začala jeho spolupráca so Štátnou filharmóniou Košice (ŠfK), od sezóny 2008/2009 pôsobí na poste šéfdirigenta. Košickú filharmóniu dirigoval aj na úspešných koncertných turné v Maďarsku, Poľsku, Nemecku, Číne a na prvom vystúpení ŠfK na festivale Pražská jar v máji 2010. Zbyněk Müller sa venuje intenzívne aj opere – v pražskom Národom divadle (ND) sa od roku 2000 stal postupne dirigentom inscenácií Don Giovanni, Čarovná flauta, Figarova svadba, Orfeus a Eurydika, Rusalka, Jakobín, Osud, Příhody Lišky Bystroušky, Adriana Lecouvreur, Aida, La Traviata, Grécke pašije, Carmen, Samson a Dalila, Hoffmannove poviedky, Jolanta, Slavík a opery La Conquista, ktorú naštudoval a uviedol roku 2005 ako svetovú premiéru. So súborom ND naštudoval Smetanove opery Hubička a Tajemství, ktorých premiéry na festivale Smetanova Litomyšl odvysielala Česká televízia. Veľké uznanie zaznamenalo jeho naštudovanie Brittenovej Gloriany a Orffovych jednoaktoviek ChytračkaMesiac. Okrem trvalého angažmán v ND spolupracoval aj s Národným divadlom moravskosliezskym v Ostrave (Fedora, Andrea Chénier) so zahraničnými opernými domami, ako Teatro Real Madrid (Osud), Deustsche Oper am Rhein Düsseldorf-Duisburg (Don Giovanni), a so Štátnym divadlom Košice (Predaná nevesta).

www.zbynekmuller.com

email

About Author

Leave A Reply