Dnes je: štvrtok, 24. 8. 2017, meniny má: Bartolomej , zajtra: Ľudovít

Židovka – veľká opera o minulosti i dnešku

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Po barokovej opere Antonia Vivaldiho Arsilda, uviedla Opera Slovenského národného divadla (7. a 9. apríla 2017 v Novej budove SND) ďalšie neznáme dielo: ukážku z tzv. veľkej francúzskej opery – Židovku (La Juive) od Jacquesa Fromentala Halévyho (1799 Paríž – 1862 Nice).

Jeho otec – Élie Halfon Lévy – sa prisťahoval do Paríža z Bavorska. Bolo to počas Francúzskej revolúcie, kedy sa na istý čas zrovnoprávnili židia s väčšinovým obyvateľstvom. J. F. Halévy bol však už presvedčením Francúz, ktorý sa k novému občianstvu hrdo hlásil po celý život. Ako mimoriadne nadaný mladík vyštudoval Parížske konzervatórium u slávneho Luigiho Cherubiniho a dvakrát dostal významnú Rímsku cenu, na základe ktorej žil do r. 1823 v Taliansku. Istý čas bol aj vo Viedni, kde údajne navštívil aj obdivovaného L. v. Beethovena. Pod vplyvom pobytu v Ríme a Neapole získala jeho hudba melodické prvky talianskej hudby, no vytvoril si najmä osobitý kompozičný rukopis, ktorý vychádza zo spevných recitatívov, ktoré sa vlievajú do krásnych árií, vystavaných väčšinou na variačnom princípe. Opery obohatil početným zbormi a baletnými číslami. Tie sme však v zrevidovanej a skrátenej Židovke nezažili. Od r. 1827 sa Halévy stal profesorom na parížskom konzervatóriu, pričom jeho najslávnejšími žiakmi bol Charles Gounod a Georges Bizet (neskorší zať skladateľa). J. F. Halévy zomrel na tuberkulózu v Nice ako vážený a často hraný umelec.

Jacques Fromental Halévy (1799 – 1862)

Päťdejstvovú operu Židovka (La Juive) napísal 34-ročný skladateľ ako prvú objednávku na „grand opéra“ od Louisa Vérona, riaditeľa parížskej Opery. Premiéru mala o rok neskôr. Halévy sa postupne stal – s Giacomom Meyerberom (autorom Hugenotov) – najvýraznejším predstaviteľom grand opéry. Tento hudobno-dramatický žáner inklinoval najmä k historickým témam, podčiarknutým hrôzostrašnými scénami a bol obdarený vyžadovanou výpravnosťou i baletnými číslami, obyčajne nenadväzujúcimi na dej, no obohacujúcimi operný večer. Vrchol dosiahla grand opéra na scéne parížskej Opery. I preto sa právom považuje za umelecký produkt francúzskeho operného štýlu v prvej polovici 19. storočia, hoci ich komponovali aj skladatelia iných národností. Prvým dielom „veľkej opery“ bola Nemá z Portici  (r. 1825) od Daniela Aubera, ďalšími Viliam Tell od talianskeho skladateľa Gioachina Rossiniho, Trojania od Hectora Berlioza, Rienzi Richarda Wagnera – a zvlášť početné opery Halévyho a Meyerbera. Halévy napísal celkovo 36 opier v žánri grand opéra, ale aj opéra comique. V jeho dobe boli mimoriadne úspešné, no dnes sa z nich uvádza azda iba Židovka. Tá zažíva dokonca na scénach európskych operných domov renesanciu. Textovo i hudobne je v nej vykreslená spoločenská nenávisť medzi dvomi náboženstvami, ktorú možno aplikovať aj na vzrastajúcu militantnosť dneška.

J. F. Halévy: Židovka, Opera SND, 2017,
Zbor Opery SND,
foto: Pavol Breier

Autorom libreta k Židovke bol spoločensky obľúbený a žiadaný dramatik Eugéne Scribe. Námetom sujetu je príbeh kresťanskej a židovskej komunity počas kostnického koncilu v 15. storočí, v období doznievania husitských vojen. Postava žida Éléazara patrí k najslávnejším tenorovým úlohám – autor ju napísal pre slávneho tenoristu Adolphea Nourrita, neskôr ju preslávil Enrico Caruso, v 20. storočí Leo Slezak – a v súčasnosti najväčší svetoví tenoristi.

Režisér bratislavskej podoby diela, v Bratislave dobre známy Peter Konwitschny doposiaľ naštudoval v SND Eugena Onegina, Madama Butterfly, Bohému, Vec Makropulos a Židovku – piatu inscenácia v Bratislave. Halévyho Židovku ovšem uviedol (od r. 2015) už v Opera Vlaanderen v Antwerpách; v Nationaltheater Mannheime; v Opéra National du Rhin a v Strasbourgu. R. 2016 získala v Nemecku prestížnu cenu Deutscher Theaterpreis Der Faust. Od „veľkej opery“ sa Peter Konwitschny nevzdiali ani v budúcnosti: plánuje uviesť Hugenotov od Giacoma Meyerbeeera – v Paríži, v auguste 2018.

K obsahu:

Do popredia konfesionálne rozdelenej spoločnosti vstupuje individuálny milenecký vzťah kresťana kniežaťa Léopolda so Židovkou Ráchel. Režisér s dramaturgičkou Bettinou Bartz (za spoluúčasti slovenského dramaturga Martina Bendika), ako aj kostýmový a scénický výtvarník Johannes Leiacker dielo zosúčasnili už kostýmami – civilnými oblekmi v čierno-bielom prevedení. Spoločensko-náboženské skupiny (situované najmä do zboru) sú rozdelené iba farebnými rukami. Žlté zastupujú židovskú menšinu, ktorá trpí pod násilím väčšiny s modrými rukami. Bubon v rukách Ruggiera je symbolom popravy, násilia a blížiacej sa finálnej katastrofy. Hoci obsahovo sú v deji prítomní kresťania a židia, Konwitschny presahuje 15. storočie v Kostnici a vytvára metaforu dneška. Toho, v ktorom narastá nenávisť jednej ľudskej komunity voči druhej. V druhom dejstve mimoriadne ľudsky, nábožensky intímne zobrazil rodinnú oslavu Paschy.

J. F. Halévy: Židovka, Opera SND, 2017,
Pavol Remenár (Ruggiero), Katarína Flórová (Rachel), Zbor Opery SND,
foto: Pavol Breier

Scéna a kostýmy sú od spomenutého nemeckého výtvarníka. Navrhol na javisko vertikálne panely s kovovými mrežami, ktoré tvoria pozadie i boky javiska, variované vo väzení i v záverečnej scéne, v chrámových obrazoch zasa doplnené farebnou ružicou vitráže. Rámcovanie javiska vytvára ilúziu divadla na divadle. Túto ilúziu však Konwitschny narúša vstupom zboru i hlavných sólistov (Éléazara a Rachel) medzi divákov. Režisérom akcentovaný brechtovský princíp antiiluzívneho divadla napokon opakuje tento režisér v každej inscenácii. Tu najviac v zborovej scéne 1. dejstva, čo je však kontraproduktívne voči vážnemu dianiu na scéne – smiechom zboristov so zástavkami. Podobne vo veľkej vokálnej scéne Rachel, ktorá nekonečne dlho spieva svoju áriu pred VIP radom divákov – takmer stále chrbtom k dirigentovi. Schody v úvode 1. dejstva, kde sa sfanatizovaný dav chystá lynčovať zlatníka Éléazara, naznačujú židom zakázaný vchod do kresťanského chrámu. Na ich vrchole rozpaľuje vášne fanatik Ruggiero s drsným zvukom bubna a spevom. Ária Éléazara, v ktorej spieva o tom, že jeho dcéra Rachel sa spustila s kresťanom Léopoldom, je presunutá na koniec 2. dejstva. Dramaturgia režiséra nielen presúvala jedno – dve čísla, ale celú operu skrátila o tretinu. Ale i tak trvá inscenácia viac než tri hodiny. Baletné čísla tu nechýbajú – pri všetkej úcte k partitúram autorov.

J. F. Halévy: Židovka, Opera SND,2017,
Ján Ďurčo (Ruggiero), Zbor Opery SND,
foto: Pavol Breier

J. F. Halévy: Židovka, Opera SND, 2017,
Michal Lehotský (Éléazar), Ľubica Vargicová (Eudoxie), Juhan Tralla (Léopold),
foto: Pavol Breier

Peter Konwitschny v Židovke zopakoval svoje základné postupy – narušenie pomyselnej štvrtej steny a tým vstup účinkujúcich medzi divákov, čo nemusí vyhovovať každému… Osvetlenie hľadiska reflektormi v istých kľúčových momentoch… Nevzdal sa ani zobrazenia postavy s nadmerným použitím alkoholu – tentokrát u Eudoxie, ktorá v 2. dejstve – bezdôvodne v podnapitom stave – objednáva slávnostný šperk pre snúbenca. Karikatúrou slabocha Léopolda je v 3. dejstve, v ktorom zbabelec sleduje situáciu spod postele…

No napriek reprízam Konwitschného režijných nápadov, je Židovka asi najčistejším režijným výsledkom tohto nemeckého režiséra, ktorého rukopis by však mal byť v SND vystriedaný aj inými osobnosťami.

Spieva sa vo francúzštine, čo bolo zrejme náročné zvlášť pre zbor, rozšírený na veľké teleso externými spevákmi. Dôsledne, precízne, zvukovo pestro – s dynamickými kontrastmi – pripravil vokálne teleso hlavný zbormajster SND Pavel Procházka.

J. F. Halévy: Židovka, Opera SND, 2017,
foto: Pavol Breier

Najcennejšou devízou Židovky je nepochybne hudobné naštudovanie dirigentom Robertom Jindrom. Popredný český dirigent strednej generácie vyžaruje nielen kompetentnosť, ale aj muzikálnu živosť, energiu a emotívnosť, súčasť tejto žiarivej ľudskej osobnosti. Robert Jindra pôsobil vo viacerých operných domoch doma i v zahraničí. Viac sezón pôsobil v Deutsche Oper am Rhein v Dűsseldorfe/Duisburgu, veľa opier naštudoval v ostravskom Národnom divadle moravsko-sliezskom, r. 2013 sa stal hudobným riaditeľom v pražskom Národnom divadle, hosťoval aj v Osle, je znalcom opernej tvorby Richarda Wagnera, súbežne pôsobí ako koncertný dirigent… Keďže študoval aj operný spev, detailne vidí do sólistických možností. (Pripomínam Jindrovo dirigentské hosťovanie na koncerte Petra Mikuláša počas jubilea nášho popredného sólistu). Vie, ako sa dá vokálne povýšiť umelecký obraz – aj pri Konwitschného nadmerných požiadavkách na pohybovo-dramatické divadlo. Do hudobnej interpretácie Židovky orchestrom zasa vniesol veľa dynamických odtieňov, kontrastov a zvukovej apartnosti, nehovoriac o vybrúsenosti jednotlivých sól a komorných čísel. Menšie nedokonalosti plechovej sekcie v úvode opery sú postrehnutou, ale nie podstatnou črtou celkovo výborného naštudovania piatich dejstiev i orchestrálnej medzihry pred 4. dejstvom. Árie orchestrom neprekrýval, dal sólistom „dýchať“ v rozsiahlych áriách, detailne vypracoval najmä recitatívne úvody k jednotlivým sólam, ktoré prechádzajú do motivicky variovaných árií v duchu veľkej opery.

J. F. Halévy: Židovka, Opera SND, 2017,
Liudmila Slepneva (Rachel), Jana Bernáthová (Eudoxie),
foto: Pavol Breier

J. F. Halévy: Židovka, Opera SND, 2017,
Michal Lehotský (Éléazar), Liudmila Slepneva (Rachel), Juhan Tralla (Léopold),
foto: Pavol Breier

Zo sólistov si zaslúži úctu a prvoradú pochvalu výkon Michala Lehotského v titulnej role Éléazara. Je to mimoriadne veľký a náročný sólový part, ktorý tenorista zvládol bez alternácie. Na príklade Lehotského vidieť skryté rezervy našich sólistov, ak stoja pred veľkou interpretačnou výzvou. Michal Lehotský bol aj herecky disponovaný na postavu utláčaného, no hrdého žida, ktorý pomstu voči kardinálovi de Brognimu dovedie do absurdnej obety svojho i dcérinho života.

Strhujúco spievala aj ruská sopranistka Liudmila Slepneva postavu Rachel (kvôli zdravotnej indispozícii Kataríny Flórovej na oboch premiérach). Štíhla postavou, výrazná hlasom, bezchybne ovládajúca part, ktorý má naštudovaný už z inej Konwitschného podoby Židovky, osobnosť, ktorá má intonačne bezchybný, čistý, zamatový soprán.

J. F. Halévy: Židovka, Opera SND, 2017,
Michal Lehotský (Éléazar), Peter Mikuláš (Kardinál de Brogni), Liudmila Slepneva (Rachel),
foto: Pavol Breier

Na druhej premiére pozitívne prekvapil basista Jozef Benci ako Kardinál de Brogni. Jeho rozsiahly a rozpätím vokálne náročný basový part má i nebezpečne hlboké tóny. Jozef Benci ich vyspieval precízne a bezchybne. Herecky tvaroval rolu od sugescie úvodných scén, cez dobrotu a veľkorysosť tohto šľachtica ducha, až po takmer šialenstvo Brogniho v 4. dejstve, snažiac sa od protivníka Éléazara vypátrať pravdu o osude zmiznutej dcéry. Peter Mikuláš, o ktorom sa Robert Jindra vyjadril, že je to „chodiace srdce“, bol sugestívny a veľkolepý najmä v 1. dejstve, žiaľ, nebol najideálnejšie hlasovo disponovaný. Zvlášť pri nevydarenom „dosadnutí“ hlbokých tónov. Léopolda spieval hosťujúci tenorista – Estónec Juhan Tralla. Jeho rola v sebe skrýva vášnivosť i zbabelosť, dvojpólovosť mileneckej postavy, ktorá sa snaží skryť svoj vzťah jednak pred legálnou kresťanskou snúbenicou Eudoxiou i pred židovkou Rachel. Vokálne mal postavu naštudovanú zodpovedne a bezchybne. Na 1. premiére sme v sopránovej úlohe Eudoxie videli Janu Bernáthovú – s jasným, vyrovnaným hlasom, pekným vokálnym, ale aj presvedčivým hereckým vypracovaním role. Na druhej premiére spievala tú istú úlohu akoby spevácky znovuzrodená Ľubica Vargicová. Hoci sa v úvode nezbavila menšieho tremola v stále ušľachtilom sopráne, zakrátko bol jej hlas už pevne posadený, s veľkou intenzitou a presvedčivosťou, so žiarivými výškami. Ruggiera spieval s pomerne malou nosnosťou barytónu Pavol Remenár a sólisticky sebaistý, rolu negatívneho hrdinu presvedčivo kreujúci Ján Ďurčo.

J. F. Halévy: Židovka, Opera SND, 2017,
Jozef Benci (Kardinál de Brogni),
foto: Pavol Breier

Ostatná inscenácia Petra Konwitschného je na „tepe“ súčasných problémov sveta. Frapujú v nej nadnesené scény Rachel, opásanej výbušninami v kresťanskom chráme, alebo pásová výroba zbraní predstaviteľmi oboch nepriateľských táborov na scéne… Žiaľ, to je realita súčasnosti a tým aj vhodná metafora. Za vojnami, krutosťou, zabíjaním a nenávisťou ľudí sú peniaze, zárobky, potieranie akýchkoľvek mravných zákonov. V minulosti – i dnes. V tom sa Židovka vrýva do srdca poslucháčov a divákov viac, než iba dávny príbeh z 15. storočia.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z premiér 7 . a 9. apríla 2017

Jacques Fromental Halévy: Židovka (La Juive)
Opera SND
premiéry 7. a 9. apríla 2017
nová budova SND

Hudobné naštudovanie: Robert Jindra
Dirigent: Robert Jindra, Dušan Štefánek
Réžia: Peter Konwitschny
Dramaturgia: Bettina Bartz
Scéna a kostýmy: Johannes Leiacker
Zbormajster: Pavel Procházka

Rachel: Katarína Flórová, Liudmila Slepneva
Éléazar: Michal Lehotský
Kardinál de Brogni: Peter Mikuláš, Jozef Benci
Léopold: Róbert Remeselník, Juhan Tralla
Eudoxie: Jana Bernáthová, Ľubica Vargicová
Ruggiero: Ján Ďurčo, Pavol Remenár

www.snd.sk

fotogaléria

This slideshow requires JavaScript.

email

About Author

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Leave A Reply