Dnes je: sobota, 27. 5. 2017, meniny má: Iveta , zajtra: Viliam

Známa Cudzinka Edita Gruberová

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V poradí štvrtá Belliniho opera, La Straniera, nepatrí k repertoárovým trvalkám ani vo veľkých európskych domoch. Naposledy sa toto dielo na európskom javisku v scénickej podobe objavilo v réžii Christofa Loya v r.2012 v Zürichu, a v rámci koprodukcie je po nemeckom Essene od 16. januára tohto roku k zhliadnutiu aj vo viedenskom Theater an der Wien.

Hlavná postava (Straniera) odkazuje na bizarnú kapitolu francúzskych dejín 12. storočia, týkajúcu sa bigamického kráľa Filipa II. Tento deň po svadbe s dánskou princeznou Ingeborg svoju manželku zapudil a požiadal pápeža o anulovanie sobáša, aby bol právoplatný jeho druhý sobáš so šľachtičnou Agnès. A práve osudu Agnès dodal Belliniho libretista Felice Romani ešte bizarnejší rámec: záhadná cudzinka s menom Alaide, šľachtic Arturo, ktorý kvôli nej deň pred svadbou opustí snúbenicu, jeho priateľ Valdeburgo spoznávajúci v Alaide svoju sestru, pseudomilostný trojuholník s pokusom o vraždu rivala, ktorý rivalom vlastne nie je, hon na čarodejnicu a napokon senzačné odhalenie Alaide ako kráľovnej Agnès, vedúce k Arturovej samovražde.

La Straniera, Theater an der Wien, Edita Gruberová (Alaide), foto: Monika Ritterhaus

La Straniera, Theater an der Wien,
Edita Gruberová (Alaide),
foto: Monika Ritterhaus

Móde romantizmu poplatný dej plný absurdít a nelogickostí skôr odrádza od inscenovania a vysvetľuje, prečo je La Straniera scénickou Popoluškou popri Belliniho Norme, Námesačnej či Kapuletovcoch. Možno práve spletitosť deja bola inšpiráciou pre Christofa Loya pri hľadaní inscenačného kľúča? Všadeprítomné ležiace, visiace, voľné aj zauzlené povrazy môžu symbolizovať spútanie hlavných postáv osudom. Alaide síce miluje Artura, ale v slobodnom konaní ju limituje status panovníčky a vydatej ženy. Odhalenie jej identity v závere je zase pre Artura „show-stopperom“ vedúcim ku krajnému riešeniu.

Anette Kurz vytvorila pre celý dej „unisex“ scénu z drevom obloženého priestoru navodzujúceho dojem luxusného interiéru, s výnimkou spomenutých povrazov bez akýchkoľvek rekvizít. Len v pozadí je opretý obraz vodnej krajinky, snáď jazera, pri ktorom býva Alaide? Priznané úmyselne hrubé opracovanie okrajov scény umocňuje vnem hrania divadla na divadle. Vertikálne plátna so skicami lesnej krajiny, ktoré si podľa potreby spúšťajú a vyťahujú samotní speváci (!), dopĺňajú obraz stretnutia Artura s Alaide.

La Straniera, Theater an der Wien, Edita Gruberová (Alaide), foto: Monika Ritterhaus

La Straniera, Theater an der Wien,
Edita Gruberová (Alaide),
foto: Monika Ritterhaus

Nereálnosť libreta akoby Christof Loy kopíroval vŕšením viacerých divadelných princípov. Nemý retrospektívny úvod ešte pred začiatkom predohry, súčasné využívanie symbolického aj reálneho významu tých istých predmetov, realistická scéna súdu rozzúrených vidiečanov s Alaide podozrivou z bosoráctva, surrealistický obraz Alaide/Agnès s kráľovskými insígniami v svadobnom odeve, použitie odcudzovacích prvkov… dokonalý a zbytočný divadelný pêle-mêle. Zatiaľ čo kostýmy Ursuly Renzenbrink odrážajú dobu Belliniho a nenesú ani len náznak gotiky, režijné vedenie väčšiny postáv a zboru pripomína opernú prehistóriu. Spínanie rúk, vrtenie hlavou, popochádzanie po javisku a bezhlavé pobiehanie zboru hore-dolu. Ak bol v týchto režijných pokynoch nejaký inscenačný princíp, zostal neodhalený. Osobne by som túto ťažko čitateľnú a mnohovýznamovú inscenáciu pokojne oželela a uprednostnila koncertnú verziu.

Hudobné naštudovanie Paola Arrivabeniho poskytlo dokonalé vyváženie inštrumentálnej a vokálnej linky, veľmi pôsobivo vyšlo hobojové sólo. Dirigent z orchestra vyťažil sladký zvuk dlhých melódií aj dramatické plochy spôsobom, ktorý presviedča, že Arrivabeni má škálovanie dynamiky a efektné gradovanie dobre premyslené.

Je možno symbolické, že premiérovú kráľovnú Agnès/Alaide stvárnila nekorunovaná kráľovná koloratúry. Straniera je rola, ktorá vyžaduje veľkú hereckú a spevácku osobnosť, a tou Edita Gruberová nesporne je. Po úvodnej vokalíze, efektne ponechanej na odspievanie za scénou, čím obraz stretnutia Artura s Alaide dostáva éterický nádych, prichádza na javisko postava vyžarujúca dôstojnosť a noblesu aj vo chvíľach, kedy nad panovníčkou víťazí obyčajná zamilovaná žena. Ak aj La Straniera nemá príťažlivý potenciál v zmysle naratívnosti, nemožno jej uprieť príťažlivosť psychologickej dramatizácie. A práve premyslený psychologický vývoj postavy, s minuciózne odškálovaným speváckym aj hereckým výrazom je Gruberovej silnou stránkou. Napriek určitým miernym distonačným výkyvom a ostrejším výškam v extrémnych polohách je vokálny prejav Edity Gruberovej učebnicovou ukážkou belkantového spievania. Ušľachtilé dlhé frázy, pavučinové pianissimá, zavesené až kdesi pod klenbou divadla, fascinujúcu hru s dynamikou v dlhých behoch ale aj dynamikou vystavanou na jednom jedinom tóne – to všetko speváčka používa nie ako prázdnu, bezobsažnú exhibíciu svojich speváckych možností a skúseností, ale ako prostriedok umocňujúci komplexný vnem jej stvárnenia roly. Záverečné minúty od Sono all´ara…, v ktorých skoncentrovala emočné prežívanie všetkých stupňov duševného rozpoloženia svojej hrdinky, boli plne v jej réžii.

La Straniera, Theater an der Wien, Edita Gruberová (Alaide), Dario Schmunck (Arturo) foto: Monika Ritterhaus

La Straniera, Theater an der Wien,
Edita Gruberová (Alaide), Dario Schmunck (Arturo)
foto: Monika Ritterhaus

Druhú sólovú ženskú postavu – Isolettu – snúbenicu, ktorú Arturo opúšťa práve kvôli Alaide, stvárnila Theresa Kronthaler. Jej príjemný mezzosoprán medovej farby je dobre vyvážený a objemný v celom rozsahu. Úvodný duet s Valdeburgom ale vyznel dynamicky aj výrazovo pomerne monotónne, až v Nè alcun ritorna?….Oh crudel… vytvorila živý obraz ženy lavírujúcej medzi zúfalstvom z opustenia a nádejou na návrat Artura.

Z dvoch hlavných mužských postáv to bol tentokrát tenor, kto ťahal za kratší koniec povrazu. Dario Schmunck v neľahkej role, ktorá na rozdiel od väčšiny talianskych romantických opier neposkytuje tenoristovi možnosť zaskvieť sa vo veľkej árii, síce vyhovel jej nárokom po stránke technickej aj rozsahovej, jeho Arturo však popri noblesnej Alaide pôsobil rozpačito, dojem úplného splynutia s postavou chýbal. Potleskom bohato odmenený Valdeburgo v podaní Franca Vassalla sa blysol nádherným, plným barytónom zamatovej farby a bez problémov sa presadil tak v ansámblových partoch ako aj v tercete. Jednotku s hviezdičkou si zaslúži vynikajúco pripravený zbor Arnold Schoenberg Chor, bez väčších výhrad vyzneli aj ostatné sólistické obsadenia.

La Straniera, Theater an der Wien, ďakovačka po premiére, foto: Karl Schöndorfer

La Straniera, Theater an der Wien, ďakovačka po premiére,
foto: Karl Schöndorfer

La Straniera ostáva na programe viedenského Theatru do konca januára, v alternácii partov Alaide a Artura s Marlis Petersen a Normanom Reinhardtom. A je dosť možné, že na ďalšie scénické uvedenie si priaznivci tejto krásnej belkantovej opery budú musieť zase nejaký ten rok, dva, tri… počkať.

Autor: Vladimíra Kmečová

Vincenzo Bellini: La straniera

Theater an der Wien

(Písané z premiéry 14.januára 2015)
Hudobné naštudovanie a dirigent: Paolo Arrivabeni
Réžia: Christof Loy
Scéna: Annette Kurz
Kostýmy: Ursula Renzenbrink
Svetlá: Franck Evin
Zbormajster: Erwin Ortner
Dramaturgia: Thomas Jonigk
ORF Radio-Symphonieorchester Wien
Arnold Schoenberg Chor

Alaide –Edita Gruberová
Arturo –Dario Schmunck
Isoletta – Theresa Kronthaler
Barone Valdeburgo – Franco Vassallo
Osburgo – Vladimir Dmitruk
Il Signore di Montolino – Martin Snell
Il priore degli Spedalieri – Stefan Cerny

email

About Author

Leave A Reply