Dnes je: štvrtok, 19. 7. 2018, meniny má: Dušana, zajtra: Eliáš, Iľja

Známy-neznámy Giuseppe Verdi (1). Tajomstvá Verdiho mladosti

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Traduje sa, že Giuseppe Verdi je posledným a najžiarivejším kameňom v mozaike tradičného talianskeho belcanta s korením realizmu, ale bez prímesi verizmu. Kráčajme spolu s mladým hudobníkom z Busseta za jeho snom o kariére operného skladateľa a pootvorme dvere do Verdiho súkromia. Prečo sa pre najväčšieho talianskeho skladateľa druhej polovice 19. storočia nenašlo miesto na milánskom konzervatóriu? A prečo jeho meno vyvolalo vojnu medzi kokardistami a vrtichvostami? V našom novom seriáli o tajomstvách života a diela Giuseppe Verdiho nahliadneme do skladateľovej bohatej korešpondencie a pozrieme sa na zúbky aj viacerým verdiovským mýtom. Poďme na to!

Skladateľ, ktorého priezvisko sa dá preložiť ako zelení (v množnom čísle, singulár je verde), na hudobnej scéne nedostal hneď zelenú. V odbornej i v populárne ladenej literatúre sa traduje, že slávne Konzervatórium v Miláne dalo budúcemu majstrovi Risorgimenta košom kvôli nedostatku talentu. Je to pravda alebo klišé? Písal sa júl 1832. Verdi si podal žiadosť, aby mohol navštevovať konzervatórium ako platiaci (!) študent. Prirodzene, uchádzač sa musel podrobiť prijímacej skúške. Sebavedomie mladému hudobníkovi rozhodne nechýbalo – mal za sebou veľmi dobrú prípravu. Do tajov hudobnej teórie a kompozície ho zasvätil skladateľ a organista z mesta Busseto Ferdinando Provesi. Busseto poznalo Provesiho z chóru miestneho chrámu svätého archanjela Michala – jeho organová hra sa rozliehala prítmím kostola pri nedeľných omšiach. Muž, ktorý súkal z rukáva motetá, žalmy, omše a hymny, nemal najlepšiu povesť. Mal všeličo na rováši. V čase, keď pôsobil ako organista v Sisse neďaleko Parmy, mal dokonca opletačky so zákonom. Provesiho obvinili, že ukradol z kostola kôš na milodary (či sa zmocnil aj jeho obsahu, nevedno). Na Verdiho budúceho učiteľa čakala studená cela a tvrdý život vyhnanca. Po incidente v Sisse a po krátkom intermezze za mrežami väznice dostal Ferdinando Provesi druhú šancu v podobe funkcie organistu v lombardskej Asole. Ani tam sa mu nepáčilo. Po presídlení do Busseta na neho (konečne) čakali zlaté časy: okrem hry na organe si zarábal na chlebík výučbou hudby. Organista vo voľnom čase písal opery a komické frašky na vlastné libretá. Z jeho pera vyšli diela ako Eurisio e Camilla ossia La costanza alla prova (Eurisio a Camilla, čiže Vytrvalosť v skúške), La clemenza di Cesare (Cézarova zhovievavosť) či komédia s názvom Una difficile persuasione (Ťažké presviedčanie).

Giuseppe Verdi ako dospievajúci chlapec so svojou žiačkou, malou markízou Zaccaria na obraze Francesca Podestiho (1800 – 1895). Ide o prvý zachovaný portrét skladateľa.
zdroj: internet

Verdiho však na cestu do Milána nebolo treba presviedčať! Provesiho odchovanec sa postavil pred porotu konzervatória na čele s profesormi Angelerim, Basilym a Rollom. Prísny Antonio Angeleri sa nazdával, že mladý Verdi nemá priaznivé vlohy pre klavírnu hru (doslova: non ha disposizioni favorevoli), kritizoval jeho prstoklad a držanie rúk. Iróniou zostáva, že Angeleriho učebnica s príznačným názvom Pianoforte z roku 1872 upadla do zabudnutia, Verdiho opery však pozná celý svet… Alessandro Rolla, profesor husľovej hry a obstojný skladateľ, bol k mladíkovi miernejší. V liste Jacopovi Caponimu z 13. októbra 1880 Verdi referuje: „Asi po ôsmych dňoch (po absolvovaní skúšky, pozn. autorky článku) som sa pobral k Rollovi, ktorý mi povedal: Už viac nemyslite na konzervatórium. Nájdite si učiteľa v meste. Odporúčam Vám buď Lavignu, alebo Negriho. (…) Na moju žiadosť neodpovedal nik. Nikto so mnou nehovoril, ani pred skúškou, ani po nej.“ Tvrdenie, že Verdimu sa neušlo miesto na konzervatóriu, pretože podľa mienky poroty nemal talent, je čiastočne pravdivé. Nezabúdajme však na to, že Verdi prepadol z klavíra, nie z kompozície. O jeho skladateľské pokusy sa milánska porota nezaujímala, čo bolo prinajmenšom podozrivé. A to už mal na konte slušnú kopu skladieb: menšie predohry (sinfonie), serenády, sakrálne árie a tercetá, ba aj Stabat Mater a kantátu I deliri di Saul (Saulovo blúznenie), ktorá sa dočkala verejného predvedenia v Bergame… Derogatívna mienka učiteľa klavíra vŕtala v hlave aj skladateľovi Carlovi Coccia, ktorý za odvážneho adepta kompozície mienil intervenovať u Angeleriho, ale… Konštatovanie o Verdiho nedostatočných hudobných dispozíciách má predovšetkým politické pozadie. Dôvodom Verdiho odmietnutia mohol byť numerus clausus. Poďme si to vysvetliť. Taliansko bolo vo Verdiho dobe rozdrobené na plejádu znepriatelených štátov a štátikov. Napríklad, skladateľovo rodné mestečko Le Roncole patrilo v čase jeho narodenia (10. októbra 1813) pod napoleonskú správu (v matrike preto skladateľa evidovali pod francúzskym menom Joseph Fortunin François). Verdi bol v Lombardsku-Benátsku, kde vládla železná ruka Habsburgovcov, cudzincom. A miesto na milánskom konzervatóriu čakalo na „domáceho“ žiaka. Poslednou ranou do čierneho bol Verdiho vek. Budúca operná legenda mala v čase konania prijímačiek niečo vyše 18 rokov (skúška sa konala 2. júla 1832). To značí, že Verdi prekročil vládou stanovenú vekovú hranicu o takmer štyri roky. Sebavedomý hudobník z Le Roncole bol na oficiálne štúdium jednoducho pristarý. Súhra týchto okolností zrodila onen byrokratický omyl, na ktorý skladateľ nikdy nezabudol. Milánske konzervatórium si o niekoľko desaťročí po tomto faux-pas chcelo prisvojiť zopár vavrínov z Verdiho slávy. V roku 1900 vtedajší minister školstva, lekár a bojovník proti malárii Giudo Baccelli žiadal Verdiho v mene konzervatória o dovolenie, aby škola mohla nosiť jeho meno. Odpoveď „veľkého mága“ bola viac-menej jasná. „Nechceli ste ma ako mladého, nebudete ma mať ani starého.“ („Non mi hanno voluto da giovane, non mi avranno da vecchio.“). Môžeme sa o tom dočítať vo verdiovskej monografii z pera Carla Gattiho (ed. Mondadori, 1951), ale aj v biografii o ministrovi (Il medico di Roma. Vita, morte e miracoli di Guido Baccelli, Armando Editore, 2015) pod ktorú sa autorsky podpísal historik medicíny Luca Borghi.

Ferdinando Provesi (1770 – 1833),
zdroj: internet

Povedzme si úprimne, spútať Verdiho génia regulami konzervatória nebol najlepší nápad. Pochopil to aj kapelník La Scaly Vincenzo Lavigna, u ktorého sa mladý talent z Le Roncole z provincie Parma priúčal základom kontrapunktu. Lavigna obracal pozornosť žiaka k zvládnutiu kráľovnej polyfónie – fúgy. Budúce „knieža talianskej opery“ sa dostalo na štúdiá k skladateľovi podkutému dramatickou podkovou, no Lavigna ho podľa Verdiho vlastných slov veľa nenaučil. Umenie inštrumentácie a dramatický cit Verdi doloval z útrob svojho srdca úplne sám. Mladý komponista sa nadchýnal melodikou Belliniho a Donizettiho, jeho majster však uznával iba jednu modlu – svojho učiteľa a exponenta neapolskej školy Giovanniho Paiseilla. S prvou operou La muta per amore, ossia Il medico per forza (Nemá pre lásku alebo Lekárom z donútenia) z roku 1802 si Lavigna vyslúžil frenetický potlesk v milánskej „mekke opery“ La Scale. Medzi jeho dramatickými opusmi dominuje Coriolano na libreto Luigiho Romanelliho (po rovnakom námete zo starého Ríma siahol na začiatku sedemdesiatych rokov aj slovenský bard moderny Ján Cikker). Patologický obdiv k Paisiellovi vyústil u Lavignu až k strate kompozičného ja – a tomu sa tvrdohlavý Verdi chcel za každú cenu vyhnúť. Zabúda sa tiež na to, že Verdi svoje štúdiá u milánskeho kapelníka nedokončil. Pobudol u neho necelé tri roky – od roku 1832 do júla 1835 – a aj to s prestávkami. Čo sa vlastne stalo?

Giuseppe Verdi (1813 – 1901)

Koncom júla 1833 zomrel prvý učiteľ Giuseppe Verdiho organista Provesi (a zanechal svojej žene kopec dlhov). Bussetčania si priali, aby Provesiho štafetu prevzal práve Verdi. Cirkev však mala o populárnom hudobníkovi inú mienku. Donovi Gian Bernandovi Ballarinimu nevoňalo Verdiho liberálne zmýšľanie a republikánsky plnofúz. 18. júna 1834 Ballarini dosadil na miesto organistu v Bussete učiteľa z Guastally Ferrariho. Len tak, bez žiadneho konkurzu či výberového konania (nepripomína vám to niečo?). V meste sa okamžite zdvihla vlna odporu. Verdiho prívrženci, hanlivo prezývaní kokardisti (coccardini) podľa ozdobnej vojenskej stužky, sa združovali pri Filharmonickej spoločnosti bohatého veľkostatkára Antonia Barezziho (o ňom bude reč o chvíľu). Filharmonici na protest proti novému organistovi odmietli hrať v kostole. Krúžok priaznivcov protekčného Ferrariho si zo strany Verdiho tábora vyslúžil šťavnatú prezývku chvostíky (codini). Alebo – vrtichvosty. Sú vraj na chvoste vývoja! Stačila iskra, a… medzi oboma tábormi tiekla krv. Potýčky pod bussetským nebom musela riešiť polícia a zvesť o nich doletela až na najvyššie miesta. Na dne talianskej duše ešte tleli spomienky na stredoveké mocenské boje medzi ghibellinami (stúpenci cisára) a guelfami (straníci pápeža). Starosta (podestà) Busseta tváriaci sa ako mediátor nevedomky držal stranu Verdimu. Tomu na miestnych treniciach nezáležalo – toľko kriku pre trocha hudby! Úradná mašinéria sa dala do pohybu až v roku 1835, kedy uzrelo svetlo sveta oficiálne úradné povolenie na výberové konanie na miesto organistu v Bussete. Konkurz sa uskutočnil s niekoľkomesačným oneskorením 23. januára 1835. Verdimu podstrčili partitúru s chybami, aby sa zdalo, že hrá zle. Pohotový Giuseppe sa nedal vyviesť z miery a chyby opravil priamo počas hry, tak, aby všetko znelo in ordine. Svoje schopnosti pritom verejne demonštroval už oveľa skôr na mnohých predchádzajúcich verejných vystúpeniach (spomeňme na danú dobu megaúspešné Verdiho dirigovanie Haydnovho oratória Stvorenie v roku 1834). Skúška bola preto len fraškou… To však nič nemení na skutočnosti, že trojročná vojna mala konečne víťaza. V apríli 1835 ležala na Verdiho stole riadna zmluva na pozíciu organistu a učiteľa hudby v Bussete s ročným platom 657 lír. Nezmyselná vojna medzi kokardistami a vrtichvostami dnes vzbudzuje úsmev, hoci vo svojej dobe bola pre bussetské kruhy vecou najvyššieho záujmu. Kto by bol v súčasnosti schopný „dať ruku do ohňa“ za svojho organistu?

Antonio Barezzi (1787 – 1867), olejomaľba A. Ghisiho vznikla po Barezziho smrti v roku 1877
zdroj: internet

Verdiho záujem sa však upieral ďaleko od malomeštiackych sporov. Tvorivé pero ho svrbelo až príliš nástojčivo. V roku 1838 vydal tlačou útlu zbierku šiestich romancí pre hlas a klavír plnú mladíckeho entuziazmu. Dokončil ju v roku svadby s dcérou už spomínaného bussetského obchodníka, útlou tmavovláskou Margheritou Barezzi (svadba sa uskutočnila 4. mája 1836). Obrad sa konal neďaleko rodinného hniezdočka Barezziovcov (dnes je v ňom múzeum pod gesciou asociácie Amici di Verdi) v renesančno-rokokovej kaplnke Najsvätejšej Trojice (Oratorio della Santissima Trinità) v Bussete. A aká by to bola svadba bez hudby? Dirigentskej taktovky sa zhostil Margheritin otec Antonio Barezzi, ktorému nebo nadelilo okrem manažérskych a obchodných buniek aj talent na hru na flautu. Barezziho portrét mal Verdi vystavený v pracovni na klavíri až do konca života. Mal mu za čo ďakovať. Obchodník, statkár a výrobca liehovín Antonio Barezzi (narodil sa tesne pred Vianocami 23. decembra 1787 v Bussete) bol jeho prvým benefaktorom. Bohatý podnikateľ zásoboval krčmičku Verdiho otca Carla liehovinami. Pozornosti miestneho statkára preto neunikla nevšedná hudobná inteligencia a vážnosť chlapca Giuseppeho, ktorý sa Barezzimu často motal pod nohami a brnkal si na drobný spinet (malý klávesový hudobný nástroj pôvodom z Benátok, Verdiho rodičia ho kúpili od kňaza Paola Costu). Barezzi mal čuch na hudobné talenty, veď 16. augusta 1813 založil v Bussete známu Filharmonickú spoločnosť a z vlastného domu spravil čosi ako klub priateľov krásnych tónov. Mladý Verdi tu mal od desiatich rokov veku otvorené dvere. Rodinný krb Barezziovcov rozpaľoval v srdci mladého hudobníka lásku k umeniu i city k Margherite (Giuseppe kultivoval jej hlas ako učiteľ spevu). Antonio Barezzi sa obom mladým ľuďom postaral o dôstojný štart do života. Ale nik netušil, že idylka nepotrvá dlho a múry Palazzo Tedaldi, kam sa mladý pár presťahoval krátko po svadbe, budú svedkami mnohých sĺz a bolesti.

Margherita Barezzi (1814 – 1840), maľba od A. Mussiniho,
zdroj: internet

Z manželského zväzku Giuseppe Verdiho a Margherity Barezzi vzišli dve ratolesti. 26. marca 1837 sa narodila dcéra Virgina, 11. júla 1838 prišiel na svet synček Icilio Romano. O mesiac nato (12. augusta 1838) však prišla prvá Jóbova zvesť – Virginia naposledy vydýchla. Z vône nádherných bussetských parkov sa dlho netešil ani malý Icilio – zomrel na neznámu chorobu 22. októbra 1839. Často opakované tvrdenie, že Verdi prišiel o celú svoju rodinu počas komponovania svojej druhej (mimochodom, komickej!) opery, teda nie je pravdivé. V čase, keď Verdimu zomreli obe deti, nemal za sebou ešte ani premiéru prvého dramatického opusu. Čo dodať? Z tragického úmrtia malých detí nám naskakuje husia koža. Jedným dychom však dodávame, že v dobách Verdiho mladosti nebol tento jav nijako ojedinelý. Tieň smrti sa dotkol Verdiho života už vo veľmi útlom veku. Málokde sa uvádza, že budúci skladateľ mal mladšiu sestru Giuseppu, ktorá zomrela v dôsledku encefalitídy ako 17-ročná (písal sa rok 1833 – Verdi mal vtedy 20 rokov). V čase, keď budúci maestro bolestne prežíval stratu oboch detí (a istotne ho v srdci pichal osteň spomienok na smrť sestry), čakala naňho prvá dôležitá skúška ohňom. V novembri 1939 svietila na plagátoch milánskej La Scaly Verdiho operná prvotina Oberto, conte di San Bonifacio. S dielom v Belliniho štýle na libreto novinára Antonia Piazzu vstúpil Giuseppe Verdi do búrlivých vôd operného biznisu. Obstál? Ako dopadlo prvé uvedenie Oberta a čo všetko mu život nadelil v nasledujúcich rokoch? O tom si povieme v druhom dieli nášho seriálu.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Verdiho prvé kompozičné pokusy sa nezachovali v hojnom počte. Sám skladateľ si neprial, aby verejnosť spoznala jeho juvenílie, svoje skladby z mladosti preto prikázal spáliť. Vieme o existencii Verdiho vlastnej verzie predohry k Rossinimu Barbierovi zo Sevilly a o zhudobnení biblických Nárekov proroka Jeremiáša (Le lamentazioni di Geremia). Žeby predzvesť slávneho biblického zboru trúchliacich Židov Va pensiero z Nabucca? Táto otázka zostane len domnienkou, keďže Verdiho rané partitúry sú (asi nenávratne) fuč… Čo-to sa však podarilo zachrániť. Napríklad Canto di Virginia, variácie klarinetistu Giacoma Moriho, ku ktorým Verdi okolo roku 1830 dopísal orchestrálny sprievod. Nahrávka je dostupná na CD projekte dirigenta Riccarda Chaillyho z roku 2003 s príznačným názvom Verdi Discoveries (Verdiovské objavy). Pri kuriozitách ešte zostaneme. Vypočujme si Verdiho valčík pôvodne napísaný pre klavír v orchestrálnej transkripcii Nina Rotu. Táto hudba sa dokonca ocitla vo filme Luchina Viscontiho Il gattopardo z roku 1963. Verdi skomponoval tento valčík až v roku 1859, jeho melodika a sonoristická farebnosť však evokuje belcanto a náladu šľachtických salónov z dôb Verdiho prvých krôčikov na poli hudobného umenia. Nahrávka pochádza z jedného z tradičných novoročných koncertov v La Fenice v Benátkach z roku 2005.

Prvým opusom Giuseppe Verdiho, ktorý sa dočkal tlačenej podoby, je album šiestich romancí (v dobovej ortografii Seste romanze) z roku 1838. Otvára ho nostalgická skladba Non t’accostare all’urna (Nepribližuj sa k urne) na text Iacopa Vittorelliho. Romancu nám prednesie maďarský tenor udomácnený aj v talianskom repertoári Sándor Kónya.

Po klenotoch z Verdiho mladosti siahol aj taliansky skladateľ 20. storočia Luciano Berio, ktorý zaranžoval niektoré z romancí „hudobníka s helmou“, ako Verdiho neskôr nazval jeho generačne starší kompatriot Gioachino Rossini. V roku 1839 Verdi zhudobnil báseň L’esule (Vyhnanec) neúspešného skladateľa, ale o to úspešnejšieho básnika Temistocle Soleru. Skladba nie je opernou áriou, z hľadiska tektonickej výstavby však nesie všetky znaky donizettiovskej ,,trojčlenky“ recitatív – cavatina – cabaletta. Malú-veľkú romancu z Verdiho mladých liet nám zaspieva katalánska tenorová „jednička“ José Carreras. Anglický komorný orchester diriguje autor orchestrálneho aranžmán Luciano Berio.


Ak vás tento článok zaujal a chceli by ste byť informovaní o novinkách na webe Opera Slovakia, prihláste sa na odber pravidelného týždenného newslettera.

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 158
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár