Dnes je: štvrtok, 24. 5. 2018, meniny má: Ela, zajtra: Urban

Známy-neznámy Giuseppe Verdi (2). Úspech menom Nabucco

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V prvej časti seriálu Známy-neznámy Giuseppe Verdi sme odhalili tajomstvá skladateľovej mladosti. V druhej časti preskúmame Verdiho debut na doskách slávnej milánskej La Scaly. Kým premiéra opernej prvotiny Oberto v roku 1839 dopadla nad očakávanie, o rok neskôr Verdi s komickou operou Un giorno di regno pohorel na celej čiare. Prečo Verdiho buffa prepadla? Po smrti manželky Margherity Barezzi skladateľ upadol do depresií, z ktorých ho prebral jediný muž – bývalý libretista a intendant La Scaly Bartolomeo Merelli. Kto bol tento impresário? Jeho viera vo Verdiho schopnosti ho na premiére autorovej tretej opery Nabucco veru nesklamala. Aké sú inšpiračné zdroje Nabucca a čím je táto biblická epopeja výnimočná? Ako sa jej darilo mimo Talianska a v ktorom divadle Nabucco takmer prepadol? Nahliadnime pod mikroskop hudobných dejín.

Kroky milovníkov opery mierili 17. novembra 1839 do La Scaly. Na programe bola premiéra nového diela o krásnej Leonore, ktorú zviedol Riccardo, gróf zo Salinguerry. Horúce slová mu však rýchlo vyprchali z hlavy a zamiloval sa do inej ženy, Cunizzy. A zrada veští smrť (kde inde, než v súboji). Riccardo však v dueli usmrtí Leonorinho otca. Nešťastná Leonora sa za celú situáciu cíti zodpovedná a utečie do kláštora. Námet ako vystrihnutý z Donizettiho opier pretavil do podoby libreta novinár a prekladateľ Antonio Piazza. Pravdepodobne sa zakladá na staršej fabule s názvom Rochester, ktorú Verdimu ponúkol riaditeľ Filharmonickej spoločnosti Pietro Massini. Človek mieni, Pán Boh mení. Massini zomrel a v Parme, pre ktorú Verdi písal Rochestera, o novú operu nemali záujem. Čo s načatou robotou? Impresário La Scaly Bartolomeo Merelli Verdiho potľapkal po pleci a na odporúčanie barytonistu Ronconiho a sopranistky Strepponi sa rozhodol uviesť Oberta (koľko Rochestera sa skrýva v Obertovi, zostane záhadou). Prečo Merelli riskoval a uviedol prvotinu neznámeho skladateľa? Cherchez la femme – za všetkým hľadaj ženu. Na Verdiho budúcu životnú družku (a od roku 1859 druhú manželku) sopranistku Giuseppinu Strepponi hudba Oberta zapôsobila veľmi sugestívne. Diva na vrchole síl mala v praxi väčšie slovo, než intendant, keďže triumf opery stál a padal na úspechu primadony (zlé jazyky tvrdia, že sopranistka mala blízko do impresáriovej spálne). Premiéru neprekazila ani indispozícia jedného z interpretov. Hlavnú úlohu conte Oberta stvárnil bas Ignazio Marini. Skladateľ prešiel „krstom ohňom“ a v dlaniach stískal zmluvu na tri ďalšie opery pre milánsku La Scalu.

Ignazio Marini (1811 – 1873),
operný spevák – bas, prvý predstaviteľ Verdiho Oberta,
zdroj: lacasadellamusica.it

Práca na melodramme giocoso Un giorno di regno (Jeden deň kráľom) nešla ako po masle. Rany po smrti oboch detí (v rokoch 1838 a 1839) sa ešte nezacelili a z Verdiho bytu už vynášali ďalšiu rakvu. Skladateľova manželka Margherita Barezzi naposledy vydýchla 19. júna 1840. Psychická tieseň, depresia, samota a finančné suchoty sa podpísali na tvorivej kríze, ktorej výsledkom bolo fiasko. Melódie opery buffy o francúzskom dôstojníkovi preoblečenom za poľského kráľa Stanisłava Leszczyńského na premiére 5. septembra 1840 prehlušil piskot nespokojných divákov. Autor českej monografie o Verdim Josef Bachtík súdi, že hudba opernej komédie Un giorno di regno je príliš staromódna. Kopíruje skôr Cimarosu a Paisiella, než Rossiniho. A čo na to fakty? Ešte za Verdiho života sa Un giorno di regno dočkal resuscitácie. Uvedenie v Benátkach v roku 1845 dopadlo dobre a skladateľ nebol vypískaný ani o rok neskôr v Ríme, ani v roku 1859 v Neapoli. Prečo teda pohorel v La Scale? Nezvaľujme hanbu na hudbu. Veľkú časť viny nesú speváci. Predstavitelia dramatis personae Verdiho buffy sa v roku 1840 vyšantili na premiére v tej dobe veľmi úspešnej tragédie Il templario Otta Nicolaia. Nikto z obsadenia milánskej premiéry nemal skúsenosti s opernou komikou. Neznalosť štýlu vyrobila katastrofu. Za komickú operu (i napriek nepriazni publika) však Verdi obdržal honorár v plnej výške a jeho prvotina Oberto mala v La Scale 13 repríz. Pre začínajúceho autora to nie je čierny štart.

Poľský kráľ Stanislav Leszczyński, za ktorého sa preoblieka hlavná postava opery G. Verdiho Un giorno di regno,
olej od J. Girardeta, cca 1750, zdroj: upload.wikimedia.org

Pavučina kontaktov

Kto bol muž, ktorý vytrhol Verdiho z pazúrov letargie? Sangvinik s vlasmi ako ebenové drevo kraľoval z riaditeľského trónu La Scaly v rokoch 1829 – 1850. Bartolomeo Merelli bol pravým Lombarďanom a pochádzal z rovnakého mesta, ako Gaetano Donizetti. S operným mágom z Bergama ho spája ešte jedna zaujímavosť – budúci impresário navštevoval hodiny kompozície u Donizettiho učiteľa Simona Mayra. Viac, než s notami, sa kamarátil s poéziou a stal sa obľúbeným tvorcom libriet. Merelliho básnické črevo má na svedomí texty k operným dielam Mayra a Nicola Vaccaia. Pre svojho spolužiaka Donizettiho Merelli stvoril štyri libretá (najznámejším je azda libreto k Donizettiho serii Zoraida di Granata z roku 1822), no písal aj pre autorov, ktorých mená dnes musíme hľadať v objemných slovníkoch. Prvé libreto Bartolomea Merelliho s názvom L’idolo Birmanno zhudobnil v roku 1816 akýsi Milánčan Paolo Brambilla. Tento Brambilla sypal z rukáva komické opery, no zhodiť Rossiniho z piedestálu majstra (nielen) buffy sa mu nepodarilo. Čo nedokázal kumštom, to mu vynahradili ratolesti. Paolo Brambilla mal päť detí a zo všetkých vyrástli speváci. A všetci spievali v raných Verdiho operách. Paolova najstaršia dcéra Amalia spečatila lásku k umeniu aj v súkromnom živote a vydala sa za jedného z najväčších belcantových tenorov svojich čias Giovanniho Battistu Vergera. A populárna primadona Teresa Brambilla, ktorá prišla na svet v rovnakom roku, ako Verdi (1813), žala slávu v kostýme Abigaille v parížskom uvedení Nabucca. Neúspešný skladateľ Paolo bol Teresiným strýkom. Obľúbená sopranistka sa do Verdiho života zapísala tiež ako prvá Gilda na premiére Rigoletta v roku 1851 v Benátkach. Teresa mala štyri sestry a všetky slúžili opernej múze: Marietta a Giuseppina Brambillové boli obdarené zamatovým kontraaltom, Annetta a Lauretta spievali soprán. Rodostrom sa utešene rozrastal a chápadlá rodiny Brambilla ovládli vari celý operný svet 19. storočia. A to už je čo povedať! Rozšafné primadony však musel niekto skrotiť. Bartolomeo Merelli nemal v láske predstavu, že je, obrazne povedané, iba jedným z mnohých ozubených koliesok hodinového stroja operného biznisu. Chcel byť rovno hodinárom a ťahať za nitky sám. A to v opernej reči znamená vybudovať si „pavučinu kontaktov“ a stať sa agentom. V roku 1826 si Merelli založil vlastný impresariát a pero libretistu vymenil za manažérsku stoličku. Verdi mal vtedy 13 rokov. Skúsenosti z miest Varese, Como a Cremona vyniesli Merelliho na najhorúcejšiu pozíciu – priamo do jamy levovej do La Scaly, kde v roku 1831 manažoval napríklad prvé uvedenie Belliniho Normy. S krajanom Donizettim si občas skočili do vlasov. Ale Merelli bol rodený diplomat a ako mýtický Teseus dokázal nájsť východ z každého labyrintu. Ten najväčší gordický uzol však na neho ešte len čakal. Mal meno, ktoré Merelli už dobre poznal – Giuseppe Verdi.

Bartolomeo Merelli (1794 – 1879), litografia J. Kriehubera, 1840,
zdroj: upload.wikimedia.org

Pri riekach babylonských

Energický Merelli nemal v úmysle prilievať novou operou olej do revolučného ohňa. Ako správny manažér dokázal kalkulovať tak, aby divadlo neutrpelo škodu. A Nabucco znamenal stávku na istotu. Obľúbený biblický námet prešiel brkom slušnej plejády autorov. Po nabuccovskej tematike siahol už v roku 1683 kňaz a kapelník Michelangelo Falvetti. Rodom Kalábrijčan, v službe verný Sicílskemu kráľovstvu, bol v roku 1670 maestrom di cappella v Palerme a po ôsmych rokoch „presedlal“ do Messiny. Oratórium Il Nabucco na libreto Vincenza Giattiniho vzniklo počas Falvettiho messinského pobytu (130 rokov pred Verdiho majstrovským opusom). Barokový skladateľ ho okorenil exotickou rytmikou a orientálnymi perkusiami. Falvetti sa kompozične vyžíval v starozákonných námetoch (rok pred Nabuccom zhudobnil príbeh o Noemovej arche a potope sveta – Il Diluvio Universale), ale v príbehu o neľútostnom babylonskom kráľovi (už vtedy!) vibroval politický kód. A ten bol príťažlivý aj pre skladateľa v kňazskej sutane. V postave Falvettiho Nabucca kulminovala nenávisť miestnych Sicílčanov voči Španielom (vo Falvettiho dobe patrila Sicília pod správu hispanofónnej Aragónskej koruny). Babylonský monarcha sa ocitol tiež v hľadáčiku Alessandra Scarlattiho. Jeho oratórium Sedecia, Re di Gerusalemme (Sedekiáš, kráľ jeruzalemský) z roku 1705 vychádza z rozprávania z biblickej Knihy proroka Jeremiáša, kde sa píše: „V deviatom roku júdskeho kráľa Sedekiáša, v desiatom mesiaci, pritiahol babylonský kráľ Nabuchodonozor a celé jeho vojsko k Jeruzalemu a obliehal ho. (…) Kráľov dom a domy ľudí Chladejci vypálili a múry Jeruzalema zrúcali.“ Sedekiáša a jeho ľud trest neminul. Spoločným menovateľom Falvettiho a Scarlattiho Nabucca je preto krudelita. Platí to aj pre hru florentínskeho dramatika Giovanniho Battistu Niccoliniho, člena slávnej Accademie della Crusca. Niccolini je ďalším pešiakom v klube autorov diel inšpirovaným babylonskou históriou. V roku 1815 napísal tragédiu s názvom Nabucco. Autor, vášnivý antiklerikál, šikovne zašifroval do svojej drámy politiku. A zasa politika! V hlavnej postave babylonského krutovládcu Niccolini zobrazil Napoleona a do pohanského veľkňaza Mitrana premietol Pia VII. Toho pápeža, ktorý s Napoleonom Bonapartem uzavrel (Anno Domini 1801) konkordát. Priznáva to aj David R. B. Kimbell v knihe Verdi in the Age of Italian Romanticism (Verdi v epoche talianskeho romantizmu). No kde je konečne Verdiho Nabucco, ktorý sa kajá a skláňa hlavu pomazanú pred pravicou všemohúceho Boha?

Antonio Cortesi (1796 – 1879), autor baletu Nabuccodonosor,
zdroj: upload.wikimedia.org

Od baletu k opere

Talian Antonio Cortesi bol tanečník, choreograf a skladateľ baletov. Tanečné bunky zdedil po rodičoch (pochádzal z Pavie z rodiny „baleťáka“ a primabaleríny). Mnohé z Cortesiho baletov boli zlepené z iskrivej hudby Luigiho Maria Vivianiho a z vlastných autorských pokusov. Prvé baletné opusy Antonio premiéroval v roku 1823 v portugalskom Lisabone (v balete Il moro di Venezia tancom pretlmočil príbeh Otella). Po úspechoch v Turíne a v Benátkach sa rady Cortesiho talianskych fanúšikov začali nebezpečne rozrastať. V roku 1838 uvádzal v turínskom Teatro Regio ballo storico s názvom Nabuccodonosor. Dielo sa tešilo diváckej priazni a hralo sa aj v La Scale. Tam ho videl mladý Verdi. Na javisku vtedy tancovali Abigaille, Fenena, Ismaele… Tie isté postavy, ktoré sa objavujú vo Verdiho Nabuccovi. Kde sa vzali? V Biblii ich predsa (okrem Zachariáša) nenájdeme! Stopa vedie do krajiny galského kohúta. Francúzski dramatici Auguste-Anicet Bourgeois a Francis Cornu sú autormi hry Nabuchodonosor, ktorá má v „rodnom liste“ napísané Paríž, 1836. Ich tragédia bola predlohou Cortesiho baletu o páde kráľa Nabucca a zároveň inšpiračným zdrojom libreta Temistocla Soleru. Solerovo libreto bolo pôvodne určené pre pruského skladateľa Otta Nicolaia. Ten sa do práce príliš nehrnul. Libreto mu nevoňalo, impresário Bartolomeo Merelli ho preto nanútil mladému Verdimu frustrovanému z neúspechu komédie Un giorno di regno. Kontrakt bol kontrakt a záväzok skomponovať operu pre Scalu Merelli Verdimu nemienil prepáčiť. Z autobiografického rozprávania, ktoré skladateľ adresoval vo forme listu nakladateľovi Giuliovi Ricordimu (v záhlaví listu svieti datovanie Sant’Agata, 19. októbra 1879), sa dozvedáme, že keď znechutený Verdi treskol Solerovo libreto Nabucca o stôl, otvorilo sa mu presne na stránke s textom budúceho zboru Židov Va pensiero sull’ali dorate (Leť, myšlienka na zlatých perutiach). Budeme nosiť sovy do Atén, ak povieme, že Nabucodonosor (taký bol originálny názov opery, skrátená forma Nabucco sa používa až od roku 1844) bol vo Verdiho kariére zlomom. Anály milánskej Scaly pamätajú na kolosálny úspech tretej Verdiho opery 9. marca 1842. Furore! Kostým Abigaille si obliekla Giuseppina Strepponi, Nabuccom bol milánsky primo baritono Giorgio Ronconi. A v hľadisku sedel Gaetano Donizetti. Výprava a kostýmy však vzbudzovali dojem déjà vu. Na naštudovanie Verdiho novinky bolo málo času a Merelli „zrecykloval“ staré kulisy ku Cortesiho baletu.

Giuseppina Strepponi (1815 – 1897), prvá predstaviteľka postavy Abigaille s partitúrou Nabucca, olej z roku 1845,
zdroj: internet

Kde hľadať kľúč k pochopeniu Nabucca? Zastavme sa pri jednej príhode: keď libretista Solera napísal po zbore Židov ľúbostný duet medzi Fenenou a Ismaelom, vo Verdim sa ozval inštinkt muža divadla. Skladateľ sa obával nulového dramatického účinku a navrhol Solerovi, aby milostný duet nahradil Zachariášovým proroctvom. Dnes si ani nevieme predstaviť, aká to bola trúfalosť. Opera bez grandióznej ľúbostnej zápletky, bez extravagantnej koloratúry a bez veľkej tenorovej árie! Kandidát na prepadák! A predsa to bol triumf. Prečo? Verdi namiesto romantických milovníkov v napudrovaných parochniach postavil do centra diania kolektívneho hrdinu. Ústrednou postavou opery sú sami Židia, nie šialený babylonský despota. Sila Nabucca je preto v ansámbloch a v zboroch. Vďaka objavu kolektívneho hrdinu mohol vo Verdiho Nabuccovi explodovať politický kód latentne ukrytý v tejto tematike od čias jej barokových adaptácií. No ak je Nabucco prvou „biblickou operou“, kam potom zaradíme Rossiniho Mojžiša (opera Mosè in Egitto) z roku 1818? Ani Merelli, ani Verdi neplánovali vytvoriť politické dielo. O tom, že mladý komponista nemal ambície rúcať Nabuccom habsburské mocenské štruktúry, sa môžeme presvedčiť veľmi jednoducho. Verdi venoval partitúru Nabucca rakúskej arcivojvodkyni Adelaide Rakúskej. Príslušníčke habsbursko-lotrinskej dynastie, ktorá sa narodila pod južanským Slnkom a vydala sa za prvého talianskeho kráľa Viktora Emanuela II., „otca vlasti.“ A ani prostredie starovekej Mezopotámie nepôsobilo na európskych scénach exoticky, ako sa na prvý pohľad zdá. Už český skladateľ naturalizovaný v Taliansku Josef Mysliveček priniesol na operné javiská príbeh asýrskej kráľovnej Semiramis (opera Semiramide riconosciuta z roku 1766). Po ňom sa tohto námetu z babylonsko-asýrskych dejín ujal Gioachino Rossini (opera Semiramide z roku 1823) a Giacomo Meyerbeer. A viete, ako sa volala manželka naozajstného panovníka Nabúkadnezara (Nabucca)? Semiramis! Nie, nie je to hrdinka Rossiniho a Meyerbeerovej opernej fresky (tá má pôvod u Voltaira a v mytológii). Meno Semiramis je „len“ živým dokladom duchovnej kontinuity ríše, ktorá zrazila na kolená starých Izraelitov, ale neunikla zubu času. Paradoxom je, že meno kráľa Nabucca v akkadskom jazyku znamená „nebo, ochraňuj svojho dediča.“ A nebo ochránilo Verdiho.

Giuseppe Verdi v roku 1842 (v období premiéry Nabucca),
litografia od De Vignyho podľa kresby G. Turchiho,
zdroj: upload.wikimedia.org

(Ne)úspech úspechu

Aký osud postretol Verdiho tretiu operu na cestách mimo Talianska? Muzikologička Vlasta Reittererová nás v sérii článkov Verdi a Wagner – Paralelní životy na stránkach časopisu Harmonie v roku 2013 informuje o tom, že viedenská kritika zdegradovala Verdiho novinku na reminiscenciu Donizettiho – nota bene – so zbormi bez originality! V roku 1842 znela Viedenčanom v ušiach melodramma semiserio Linda di Chamounix ich miláčika Donizettiho a pre ďalšieho hrdinu sa v ich srdciach nenašlo miesto. Reittererová píše, že recenzenti z okruhu progermánskeho Stavovského divadla (dielo sa hralo v nemeckom preklade) v Prahe si po českej premiére Nabucca v roku 1849 uľavili konštatovaním, že taliansky hit sezóny je znôškou „krčmových (doslova: hospodských) basov a tureckých rytmov“. Štipľavá poznámka má pritom reálne jadro. Giuseppe Verdi bol synom drobného obchodníka – krčmára a pena ľudovej melodiky bujnela všade tam, kde sa popíjalo, hralo a spievalo. Bola takýmto miestom aj útulná krčmička – l‚osteria? Zaiste! Prvé hudobné podnety Giuseppe nasával v podniku svojho otca Carla, no oslobodil ich od triviality, primitivizmu a preosial ich sitom svojho génia. Je zaujímavé, že rovnaké výčitky (vonkajšie efekty, zlá inštrumentácia, mdlá harmónia, turecká rytmika) sa objavujú v dobovej českej tlači aj po pražskom uvedení Verdiho piatej opery Ernani v roku 1848… No kým v revolučnom roku meruôsmom znel Prahou Ernani (talianska premiéra tejto drámy inšpirovanej Victorom Hugom sa uskutočnila podstatne skôr, a to v marci 1844 v benátskom La Fenice), Verdi uvádzal v Trieste svoju v poradí už dvanástu operu Il Corsaro (Korzár, no ak zarátame do rebríčka Verdiho tvorby aj francúzske prepracovanie Lombarďanov, potom Korzár je v poradí trinásty). Verdi si počnúc Nabuccom „odkrúcal“ obdobie driny známe ako anni di galera (galejnícke roky). Produkoval opery ako na bežiacom páse a cielene si vyberal námety, ktoré korešpondovali s revolučnými náladami talianskeho národa (pri Nabuccovi ešte nemal tieto zajačie úmysly). Dokedy trvali Verdiho galeje? Údaje sa rôznia. Veľkým prelomom na jeho ceste operného skladateľa je shakespearovský „thriller“ Macbeth (premiéra 1847) a Luisa Miller na motívy Friedricha von Schillera (premiéra 1849). Verdiho galejnícke roky vrcholia práve Luisou Miller. Nasledujúcim dielom Stiffelio (príbeh o protestantskom pastorovi, premiéra 1850) a Rigolettom začína v tvorbe skladateľa zo severotalianskeho kraja Emilia-Romagna nová éra poznačená voľbou libriet s hlbokými sociálnymi témami.

G. Verdi: Nabucco,
návrh kostýmu k premiére v roku 1842,
zdroj: internet

Ale buďme trpezliví a v duchu hesla omnia tempus habent (všetko má svoj čas) si charakteristiku Verdiho galejníckych liet odložme nabudúce. Rozlúsknime radšej záverečnú hádanku: Mal Nabucco úspech? V Taliansku kolosálny. Mimo Talianska – ako na hojdačke, v závislosti od politickej a kultúrnej atmosféry miesta, kde sa opera hrala. Nemecké divadlá lojálne Habsburgovcom taliansky oslobodzovací boj (pochopiteľne) nechytil za srdce. Politická bomba skrytá v opere o babylonskom autokratovi preto mohla explodovať len tam, kde mala na to pôdu. Naše dnešné rozprávanie má však jasnú konklúziu: Verdi vďaka Nabuccovi vhupol oboma nohami do rýchlika operného biznisu. Bol vítaným hosťom šľachtických palácov a začal si priasť pavučinu kontaktov, na ktorej tam veľmi záležalo Merellimu. Giuseppe Verdi síce nepatril k levom salónov, ale v prostredí intelektuálnej a aristokratickej high society si našiel priateľov na celý život. Nechýbala medzi nimi Clara Maffei, manželka básnika Andreu Maffeiho, s ktorou Verdi udržiaval bohatú korešpondenciu. Bolo o čom písať! Operný kolotoč prinášal so sebou konfrontáciu s nabrúseným perom básnikov a s ešte nabrúsenejším jazykom spevákov. Aký bol Verdiho vzťah k jeho libretistom? Ako reagoval na požiadavky rozmaznaných spevákov? Dozviete sa v ďalšej časti nášho seriálu.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Oberto patrí k Verdiho juveníliám (je to jeho prvá opera), no prekvapuje nás melodickým bohatstvom a dramatickým spádom. Operu otvára scéna, ária a cabaletta tenorového hrdinu Riccarda. Tenor sa teší na svadbu s Cunizzou, hoci svoje srdce ešte predtým sľúbil Leonore, dcére grófa Oberta. Predobrazom operných postáv sú reálne historické osobnosti Riccardo di San Bonifacio a Cunizza da Romano. Áriu a cabalettu Riccarda z prvého dejstva si vypočujeme vo vzorovej a štýlovej interpretácii Carla Bergonziho.

Aj buffa Un giorno di regno je šperkovnicou plnou kantabilných melódií. Opera sa zakladá na historických faktoch. Bitka pri Poltave 8. júla 1709 pripravila poľského kráľa Stanislava I. Leszczyńského o trón. Bojové vavríny si odniesli Rusi a Švédi museli utiecť z Poľska. Nohy na plecia zobral aj sám kráľ. Unikol do Istambulu a neskôr sa „zabýval“ vo Francúzsku. V roku 1733 sa kráľ potajomky vrátil do Varšavy, kde ho opäť zvolili za panovníka Poľska. Tu sa končia dejiny a začína sa Verdiho opera. Dej Un giorno di regno sa odohráva počas jediného dňa: skutočný kráľ tajne cestuje do Poľska a poverí svojho verného dôstojníka Belfiora (bel fiore v taliančine znamená ,,pekný kvietok“), aby ho zosobňoval vo Francúzsku, kým sa vo Varšave nezmocní trónu. Belfiore využíva situáciu a ako falošný kráľ dá do poriadku milenecké vzťahy vo svojom okolí. A od skutočného kráľa Stanislava si za to vyslúži pochvalu a titul maršála. Veselá predohra (sinfonia) k opernej komédii Un giorno di regno nás roztancuje pod taktovkou Herberta von Karajana.

Milánska produkcia Nabucca v roku 1987 upúta dirigentským umením Riccarda Mutiho a vokálnym uragánom interpretov: taliansky barytonista Renato Bruson kreuje portrét odiózneho babylonského despotu, ktorý uverí v židovského Boha Jahveho, Bulharka Ghena Dimitrova je chladná a vypočítavá Abigaille a gruzínsky bas Paata Burchuladze pozdvihuje izraelský ľud čoby Boží prorok Zachariáš. Part Nabuccovej dcéry Feneny si zaspievala a zahrala Raquel Pierotti, Ismaelom je Bruno Beccaria. Z historického hľadiska je v opere niekoľko nepresností. Jednou z nich je označenie pohanského božstva menom Baal (vedľajšou postavou opery je Baalov veľkňaz). Za vlády Nabúkadnezara však Babylončania uctievali boha Marduka. Krása Verdiho Nabucca nestojí a nepadá na presnom kopírovaní dejinných udalostí. Jeho veľkosť sa skrýva v sile námetu a v majstrovstve Verdiho hudby.


Ak vás tento článok zaujal a chceli by ste byť informovaní o novinkách na webe Opera Slovakia, prihláste sa na odber pravidelného týždenného newslettera.

Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 60
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár